Nedôsledný Niskanen

Minulý týždeň zavítal na Slovensko, na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, riaditeľ Cato Institute William Niskanen, aby tu vystúpil s prednáškou na tému „Alternatívy budúceho politického a ekonomického vývoja Európy“.

Aj keď sa Cato Institute hlási k myšlienkam individuálnej slobody, obmedzeného štátu a slobodného trhu, podľa obsahu vystúpenia by mohol divák nepoznajúci osobu prednášajúceho nadobudnúť dojem, že je účastníkom sympózia vedeckých kapacít zo SAV, štátnych úradníkov z ministerstva zahraničia, EÚ byrokratov, alebo spriaznených „think-tankov“, hĺbajúcich nad možnosťami ďalšieho politického usporiadania Európy.

Teraz trocha konkrétnejšie k samotnému obsahu prednášky. Odmietnutie poľnohospodárskej politiky EÚ (a štátu) patrí už hádam k základnej výbave aj „mainstreamových“ ekonomických analytikov. Ale prečo je dobré zrušenie agrodotácií na jednej strane a zvýšenie výdavkov na obranu, environmentálnu, obchodnú, menovú politiku a vedecký výskum na strane druhej?! Podľa pána Niskanena možnosťou dosiahnutia významných úspor z rozsahu.

Konštatovania typu „ ...európske environmentálne predpisy treba obmedziť len na oblasti životného prostredia s významným cezhraničným dopadom a národným štátom ponechať tvorbu noriem pre pitnú vodu, pravidlá hospodárenia v lesoch...“, či „ ...výsledky Rámcového programu (pre vedu a výskum) sú cennejšie ako výsledky nehoráznej a oveľa vyššej podpory EÚ pre poľnohospodárstvo“ mohli zaujať väčšinu prítomných v sále, každodenne masírovaných „eu-dzurindovským newspeakom“, no pre skutočných priaznivcov individuálnej slobody, voľného trhu a súkromného vlastníctva musel byť tento spôsob argumentácie nedostatočný, nedôsledný a málo konzistentný.

Ale to už zrejme patrí do arzenálu zástupcov školy verejnej voľby.

Výpalné za odber elektriny?

Myslíte si, že platenie koncesionárskych poplatkov za televízny a rozhlasový prijímač je v poriadku? Ak nie, tak sa držte. Podľa čerstvého návrhu zákona o poplatkoch za televíziu a rozhlas by fyzické osoby platili za byt, firmy podľa počtu zamestnancov.

Už súčasný spôsob vyberania poplatkov je absurdný. Človek platí daň z televízora a rádia bez ohľadu na fakt, či vôbec naladí a vzhliadne (vypočuje) v ňom program STV alebo Sro. Tvorcovia zákona zo spomínaných „verejnoprávnych“ inštitúcií však idú, v súlade s „pravicovo-reformnými návrhmi“, ešte ďalej. Platiť bude každá domácnosť - 100 korún za televíziu a 40 za rozhlas. Ak nebude možné identifikovať majiteľa bytu, platiť bude odoberateľ elektrickej energie. Pri firmách bude výška koncesií odstupňovaná podľa počtu zamestnancov. Ste úspešným majiteľom a dávate prácu mnohým ľudom? Zaplaťte daň z prosperity! Pre spoločnosti s niekoľko tisíc zamestnancami, ktorí do práce určite nechodia pozerať TV, to bude vcelku slušná položka.

Že niekto netrávi čas sledovaním Superstar, repeťáckych repríz, alebo počúvaním relácie „Hráme jubilantom“? Nevadí, buď zaplatíte, alebo pôjdete za mreže. Ukážkový príklad štátneho výpalníctva.

A na záver čerešnička na torte. Generálneho riaditeľa STV vyhlásil ekonomický týždenník Trend za najvýznamnejšiu manažérsku osobnosť roku 2005.

Používanie argumentu morálky

Stefan Molyneux o používaní argumentu morálky:

„Argumentovanie na základe morálky predstavuje najsilnejšiu zbraň vo výbave každého slobodymilovného človeka. Ale tiež najdrahšiu z hľadiska osobného, pretože vyznačuje čiary, ktoré nemožno vymazať. Môžete prísť o priateľov, rodinu, komunitu.
Etika je značne komplexnou vecou, ale musí byť založená na univerzálnych a logicky konzistentných princípoch. Ak je len vecou názoru, potom nijaký spôsob konania nemôže byť lepší ako iný spôsob konania. Niečo ako obľubovanie modrej je „lepšie“ ako preferovanie červenej.

Existujú tri princípy, pri ktorých možno použiť argument morálky:

1. Neexistuje nič okrem ľudí.

Nejestvuje niečo také ako vláda, krajina, alebo spoločnosť. Všetky tieto výrazy, vyjadrujúce sociálne zoskupenia, sú iba pojmovými označeniami jednotlivcov. Vláda nikdy nič nespravila, len ľudia v rámci vlády konajú. A pretože vláda je len pojem, v skutočnosti nemá etické práva alebo morálny postoj. Pravidlá morálky sa vzťahujú na ľudí, nie pojmy.

2. Čo je dobré pre jedného, je dobré pre všetkých.

Morálne presvedčenie musí byť aplikovateľné na každého človeka. Ak je konanie označené za „dobré“, potom musí byť dobré pre všetkých ľudí. Pojem „dobrý“ nesmie zahrňovať preferované správanie len pre „Slovákov“, „veriacich“, „ateistov“, či „športovcov“. Ak zahrňuje, potom je len estetickou alebo kultúrnou preferenciou (ako napr. záľuba v hokeji, nie futbale) a stráca silu ako univerzálny koncept.

3. Čo je zlé pre jedného, je zlé pre všetkých.

Naopak, ak je pre mňa zlé kradnúť peniaze od iného človeka, potom je zlé pre kohokoľvek kradnúť peniaze od iných ľudí. Ak zastrelenie človeka neohrozujúceho váš život je zlé v Bratislave, potom je to zlé aj v Prahe, Washingtone, alebo Bagdade. Ak je zlé pre najatého vraha dostať zaplatené a zastreliť niekoho, potom je to zlé aj pre vojaka.

Argument morálky súvisí s argumentom konzistentnosti v tom, že ak je pre mňa zlé okradnúť Jána a vyplatiť Miša, potom je zlé pre kohokoľvek, vrátane politikov, takto konať. Kladením si základných morálnych otázok sa mnoho ľudí stáva vystrašenými, pohŕdavými alebo úplne nepriateľskými. Aj tak je to jediný spôsob, ako môžeme vyhrať boj o slobodu. Jedinou šancou na úspech je spochybňovať a meniť pochybné morálne premisy. To vyžaduje schopné, vytrvalé a konzistentné uplatňovanie argumentu morálky.“

Prečo nejdem voliť

Tento víkend tu máme voľby do samosprávnych krajov. Ako každé štyri roky, aj teraz mnohí ľudia stoja pred výberom „menšieho zla“. Predvolebné prieskumy naznačujú účasť voličov na úrovni okolo 20%.

Ľudia sa oprávnene cítia byť vylúčení, ignorovaní a klamaní politikmi. Politické strany prichádzajú s ešte kreatívnejšími spôsobmi ako ukradnúť niekomu a rozdať inému, teda záujmovým skupinám. To s čím neprídu, je uspokojiť potreby tých z nás, ktorí len chcú byť neobťažovaní.

Súťaženie a väčšia konkurencia na trhu vedie ku zvyšovaniu kvality. Firma vykonávajúca svoj džob vynikajúco v porovnaní s inými (pri poskytovaní toho istého tovaru alebo služby), uspeje. Trh je vždy otvorený novým účastníkom, ktorí môžu existujúcim poskytovateľom ukázať, ako robiť tú istú vec lepšie alebo skúsiť niečo úplne iné. Spotrebitelia odmenia šikovných a potrestajú hlúpych podnikateľov, takže na vrchol sa dostanú najlepší. Existuje tu zodpovednosť za chyby, ktoré sú potrestané.

Naproti tomu v politike ostrejšia konkurencia prináša presný opak. Kvalita neustále klesá. Ak nastáva v niečom zlepšenie, spočiva v spôsobe konania zlých vecí: klamania, podvádzania, manipulácie a kradnutia. Ako argumentoval Hayek, v politike sa na vrchol vyštverajú najhorší.

Voľby kopírujú všetky nahoršie aspekty socializmu. Kandidáti klamú ľuďom za účelom získania moci nad inštitúciou, ktorú nevlastnia, ale budú riadiť štyri roky. Počas tohto obdobia budú víťazné gangy rozhodovať o spôsobe minutia značného objemu finančných prostriedkov. V tejto hre neriskujú prakticky nič. Najhorší dôsledok môže byť nezvolenie o ďalšie štyri roky a zbohatnutie vďaka svojim záujmom, ktoré sme financovali z našich daní.

V politike neexistuje možnosť zrušenia predplatného, vrátenia tovaru, nemôžete žiadať svojho poslanca o vrátenie peňazí. Všetci sme uväznení v systéme, z ktorého niet úniku, a ešte nám vravia, že máme byť vďační za možnosť každé štyri roky zmeniť tvár despotizmu.

Nie je podnikanie ako podnikanie

Hoci nepatrím medzi ľudí z(ne)hodnocujúcich svoje finančné portfólio prostredníctvom stávkovania, zaujal ma tento článok v denníku SME. Neviem, aký cieľ autor sledoval pri jeho písaní, ale ak mal vyznieť ako reklama na slovenský internet-stávkový monopol, podarilo sa.

Štátny takmer monopol na internetové stávkovanie je v ohrození, pretože čoraz viac riziko vyhľadávajúcich podnikavých ľudí využíva služby zahraničných stávkových kancelárií.
To sa nepáči Tiposu, ktorý svojich zahraničných konkurentov považuje za „nelegálnych, keďže nemajú štátnu licenciu a Tipos prichádza o tržby. Tým štát prichádza o príjmy z hazardu“ (denník SME, 21.11. 2005).

Manažéri Tiposu zjavne nechápu v čom je príčina poklesu ich tržieb. Žeby to súviselo s nižšou kvalitou ponúkaných služieb? Čo tak spestriť dennú tipovaciu ponuku aj o iné ako športové príležitosti, zrušiť manipulačný poplatok, či zaviesť a skvalitniť ďalšie internetové služby?

Ale to asi štátna zisková organizácia nevie, veď stačí použiť známe triky, označiť konkurenciu za nelegálne podnikajúcu a zatlačiť na regulátorov, aby sprísnili podmienky prideľovania licencií.

Nie je podnikanie ako podnikanie.

Slobodná spoločnosť a kriminalita

Jedným z rozšírených mýtov, zaznievajúcich pri zdôvodňovaní opodstatnenosti štátu je, že slobodná spoločnosť sa nedokáže vysporiadať s násilnými zločincami bez zásahov centrálnej vlády.

Preto táto úvaha začína tým, akým spôsobom sa štát vysporiadava s kriminalitou v súčasnosti. Úprimná odpoveď, aj pre nezaujatého pozorovateľa, znie jasne: zločinci sú povzbudzovaní. Existujúci systém vôbec neminimalizuje násilnosť, práve naopak. Čestní občania sú zotročovaní a nepoctivcom je poskytovaná ochrana a finančná podpora. Štát samotný predstavuje najväčšie násilie. Ohrozuje nás zbraňou, ak mu neodovzdáme naše peniaze, ohrozuje naše životy, ak sa rozhodne vyhlásiť vojnový stav.

A ako sa dokáže vysporiadať slobodná (bezštátna) spoločnosť s kriminalitou? Základným predpokladom je, samozrejme, možnosť vytvárania dobrovoľných dohôd (zmlúv) medzi zainteresovanými účastníkmi a súkromné vlastníctvo majetku.

Stefan Molyneux na svojom blogu (tu a tu) oprašuje vôbec nie nový koncept “organizácií rozhodujúcich spory” (v angl.- dispute resolution organizations, DRO), ktoré tu jestvovali od počiatkov civilizácie, ale s postupným rozťahovaním sa štátnej moci boli vytláčané do ústrania.

“Slobodná spoločnosť zachádza ešte ďalej v prevencii kriminality. Identifikovaním ľudí, ktorí sa stanú zločincami. Dobrovoľné zmluvy s DRO sú predpokladom pre konanie akejkoľvek ekonomickej aktivity. Bez zastúpenia DRO nebudú občania schopní nájsť si zamestnanie, prijímať zamestnancov, kúpiť dom… . Každá DRO prirodzene zaručí, že jej zmluvy obsahujú pokuty za kriminálne činy. Takže ak ukradnete auto, vaša DRO má právo použiť proti vám silu, aby dostala auto späť a vymáhala finančnú pokutu.”

“V slobodnej spoločnosti existuje menej kriminálnikov, viac prevencie, väčšie sankcie a okamžité včasné upozornenie na potenciálnych zločincov. Viac motivácie pracovať, menej motivácie pre kriminálny život, žiadny úkryt pre lotrov, odmietnutie tých, ktorí sa rozhodnú žiť mimo civilizovaného sveta spolupráce, vzájomnej ochrany a všeobecnej bezpečnosti. “

„Neexistuje systém, ktorý by mohol nahradiť chybujúcich ľudí dokonalými anjelmi, ale bezštátna spoločnosť, prostredníctvom odmeňovania dobra a trestania zla, prinajmenšom zabezpečí, že všetko zlo bude viditeľné – namiesto jeho zastierania a schovávania v hmle moci, politiky a propagandy.“

Eurovodičákom ku krajším zajtrajškom

Do roku 2008 budú všetci štátni úradníci na Slovensku držiteľmi vodičského preukazu.

Mohlo by sa zdať, že štát chce, v rámci „stratégie efektívnejšieho poskytovania služieb občanom“ (upozornenie: názov je vymyslený), týmto spôsobom zaviesť väčšiu flexibilitu do svojho fungovania a prostredníctvom súkromnej autoškoly, samozrejme vybranej po transparentnom tendri, zaobstarať pre úradníkov vodičské oprávnenie.

Skutočnosť je taká, že vodičské preukazy to budú, ale len pre obsluhovanie počitačov. V rámci projektu ECDL, tzv. Európskeho vodičského preukazu na počítače, absolvujú naši byrokrati náročný vzdelávací kurz zavŕšený udelením hodnotného certifikátu. Hádam ani nie je potrebné spomenúť, že tento špás financujeme všetci z jedného sociálneho eurofondu.

Účelnosť, zmysluplnosť a opodstatnenie tohto kurzu najlepšie vystihujú slová jednej štátnej úradníčky: "My toho úradníka nepotrebujeme len preto, aby bol schopný odpovedať na nejaký mail, čo väčšina už je, alebo, aby si otvoril internet, s tým už väčšina nemá problémy, ale potrebujeme toho štátneho úradníka, aby tvoril, aby pripravoval materiály, aby sa nebál tých technológií. Lebo v tom vidíme najväčší problém.“

Je určite chvályhodné, že aj úradníci cítia potrebu neustáleho vzdelávania sa. Len neviem, či by nebolo lepšie, ak by ostali len pri základnych znalostiach internetu. Využívanie pracovného času na surfovanie po obľúbených stránkach je menej škodlivé pre náš život, ako sú dôsledky prípravy stoviek strán byrokratickych plánov, regulácií, predpisov a zákonov vo Worde.

Štatistickí jasnovidci

Štát chce „získať podrobnejšie poznatky o úrovni bývania na Slovensku a následne navrhnúť spôsoby riešenia problémových oblastí“. Samozrejme, zodpovedné ministestvo (MVRR) vyhlásilo verejnú súťaž pre výskumné firmy, ktoré sa chcú verejne zaobstarať z naších daní.

Ale aby sme si nemysleli, že zadanie úlohy bolo špecifikované takto široko. Kdeže. Úradníci chcú na základe štatistických tabuliek o prognóze vývoja počtu obyvateľstva, domácností a sociálnej štruktúry stanoviť presný počet bytov, ktoré bude treba postaviť v horizonte 20 rokov. Samozrejme, na srdci im ležia najmä nájomné byty pre občanov s nižšími príjmami. A aby to bola naozaj „zmysluplná“ úloha, „zároveň by sa mal v súlade s regionálnymi špecifikami a predpokladaným rozmiestnením nových ekonomických aktivít navrhnúť rozvoj bývania v jednotlivých regiónoch krajiny.“

Jednoducho úžasné. Byrokrati sa chcú hrať na géniov, ktorí poznajú potreby iných ľudí o dve desaťročia v budúcnosti. Pripustime možnosť, že na základe štatistických tabuliek, grafov, stratégií a koncepcií prídu na to, že napr. v okrese „O“ bude žiť v r. 2025 „x“ obyvateľov, z ktorých „y“ bude patriť medzi nižšie príjmové vrstvy. Pre nich je potrebné postaviť „z“ bytov. (Pre jednoduchosť kalkulácie nebudeme uvažovať o lokalizácii bytov na úrovni miest a obcí).

A tu nastáva problém súvisiaci so štátnym plánovaním a nemožnosťou racionálnej ekonomickej kalkulácie v netrhovom prostredí, ktorému sa venujú iné články na týchto stránkach. Ak nebudeme uvažovať o zvrátenosti myšlienky poznania rozmiestnenia ekonomických aktivít o 20 rokov, ako môže úradník určiť potreby bývania iného človeka, či preferuje garzónku, 1-, 2-, alebo viac izbový byt, s balkónom, či radšej lodžiou? A čo ak v meste „M“ stanovia páni radní také vysoké dane, že podnikatelia zbalia švestky, odídu o pár kilometrov ďalej a o byty v meste bude záujem asi ako o zmrzlinu v zime?

Ale veď za to už byrokratickí plánovači nemôžu, to je chyba trhu.

Ak by politici mysleli vážne zabezpečenie bývania pre nižšie príjmové vrstvy obyvateľstva, zrušili by všetky štátne regulácie – od nájomného, cez územno-plánovacie a environmentálne regulácie až po nezmyselné stavebné predpisy. Teda skutočné príčiny vysokých nákladov cenovo prístupného bývania.

O myšiach a slonoch

Vlády nemôžu pretrvať len na základe moci a donucovania. Ako povedal David Hume, “pri posudzovaní ľudských záležitostí z filozofického pohľadu je najprekvapujúcejšie to, s akou ľahkosťou niekoľko ľudí vládne väčšine, a poddajnosť, s ktorou sa ľudia vzdávajú vlastných úsudkov, citov a vášní v prospech vládcov. Pretože sila je vždy na strane ovládaných, vládcovia sa nemôžu spoľahnúť na nič iné ako mienku. Len na verejnej mienke je vláda založená. Nezávisle od toho, či ide o tyranský alebo najslobodnejší štát.”

Súhlas ľudí je základným nástrojom pre prežitie štátu ako inštitúcie. A preto je verejné vzdelávanie tak dôležité pre všetky vlády na svete. Predstavuje hlavný prostriedok, ktorým štát znižuje náklady vynúteného prerozdeľovania peňazí od daňovníkov k “daňovým konzumentom”. Ak by ľudia neboli presvedčení o legitimite zdaňovania, mnoho z nich by kládlo odpor voči tejto forme inštitucionalizovanej krádeže. Štátne vzdelanie je prostriedok, ktorým sú všeobecne legitimizované pravidlá politického status quo šírené do ľudských myslí, zvyčajne vo veľmi skorom veku, takže ovplyvňujú správanie a základné presvedčenie jednotlivcov na celý život.

Štát sa tak stáva prirodzenou súčasťou života asi ako slnko nad našimi hlavami a jestvovanie hlúčikov ľudí, ktorí si dovolia spochybňovať existenciu štátu, je niekedy chápané ako kuriózny prejav stratenej minulosti.

Ak sa štát spolieha najmä na verejnú mienku, samozrejme, treba s ním bojovať a poraziť ho v tejto oblasti. Vzdelávanie ľudí je prostriedok, ktorým sa klasickí liberáli snažia zmeniť spoločnosť v ktorej žijú, a posunúť ju viac do klasicky liberálneho (libertariánskeho) smeru. Pritom vždy používajú ako nástroj presvedčovanie. Semináre, konferencie, knihy orientované na mladých ľudí, vytvárajú novú generáciu intelektuálov, aktivistov, novinárov a “laikov”, ktorí nemajú záujem spraviť z ideológie svoj “job”, ale ktorí sú pevní vo svojom presvedčení.

“Zmeniť vzdelávaním a presviedčaním zmýšľanie ľudí je oveľa ťažšie, ako získať moc a popraviť všetkých nepriateľov.” (Alberto Mingardi)

Medzi prirodzených spojencov libertariánov patria médiá, ktorých úlohou je “strážiť demokraciu”, teda upozorňovať na prešľapy politikov. Ale keďže demokracia a sloboda nie je to isté, masové médiá neexistujú vo vákuu a skladajú poklonu danému politickému konsenzu. Sú zviazané s politickou mocou rôznymi šikovnými spôsobmi. V mnohých krajinách sú ešte stále priamo dotované štátom. Po príklady netreba chodiť ďaleko, “kvalitu” informačného servisu TASR pozná každý priemerný novinár. Keď hovoríme o médiách financovaných zo súkromných zdrojov, ich majitelia sú veľmi často prepojení s politickým prostredím, takže len zriedka sa správajú k vláde odmietavo (pravda, ak sami nie sú v opozičnej strane...).

Nepostrádateľnú úlohu pri šírení myšlienok slobody má internet. Poskytuje možnosť vymieňania si názorov, stretávania sa s novými ľuďmi a vzájomného obohacovania, rozvíjania siete vzťahov v rámci neveľkého sveta slobodného trhu. Internet nie je len skvelý nástroj spájania ľudí, ale oslobodzuje od myšlienok, ktoré do nás boli hustené v škole. Je oveľa ľahšie byť v spojení s rakúskou ekonómiou, aj keď napr. všetci profesori sú neoklasici, ak máte možnosť siahnuť po zdrojoch jednoduchým naťukaním mena “Carl Menger” do vyhľadávača. Pri tejto príležitosti je potrebné spomenúť najmä webstránky Misesovho inštitútu a Lewrockwell.com, ktoré predstavujú nevyčerpateľný prameň myšlienok, článkov, štúdií, ovplyvňujúcich ľudí na celom svete.

Nezávisle od druhu použitých prostriedkov, ak porovnáme časopisy, knihy, internetové stránky a think-tanky s veľkosťou štátneho vzdelávacieho systému, uvedomíme si, že sme len myši bojujúce so slonom. Dobrá správa však je, že aj myši môžu vystrašiť slonov. A to sa čas od času stáva.

Zdroj: Alberto Mingardi - "Public Opinion and the Promotion of Liberty"

Svetový deň OSN

Predchádzajúci deň, teda 24. október 2005, nebol len takým obyčajným dňom. Ak vám to nebodaj uniklo popri každodenných životných starostiach a radostiach, v tento deň si podaktorí ľudia (naozaj neviem kto) pripomínajú svetový deň OSN. Pred 60-timi rokmi vstúpila do platnosti jej charta.

Mimochodom, tento mesiac sme si mohli pripomenúť aj Medzinárodný deň za obmedzenie prírodných katastrof, Svetový deň ľudských sídiel, Medzinárodný týždeň vesmíru, Svetový deň výživy a vzápätí Svetový deň za odstránenie chudoby, a momentálne sa vytešujeme z Týždňa za odzbrojenie. Pre skalných záujemcov pripájam link s kompletným prehľadom.

Pri tejto príležitosti nie je od veci, na základe článku Elana Journa z Ayn Rand Institute, si pripomenúť, akou morálnou autoritou je vlastne OSN.

Viac ako 170 politických lídrov z celého sveta sa nedávno stretlo na konferencii OSN, aby diskutovali o „najrozsiahlejších inštitucionálnych zmenách“ v histórii organizácie. Hoci odporcovia aj obhajcovia horlivo predkladali svoje „reformné návrhy“, obišli jeden neprekonateľný problém: skazený ideál morálnej neutrality.

Základnou vlastnosťou OSN je prijímanie všetkých krajín bez uváženia, nezáležiac na miere slobody, resp. tyranstva. Zástancovia tvrdia, že uznaním očividne represívnych režimov sa vytvára priestor pre „dialóg“ a „nápravu“. Podľa Kofiho Annana môžu takto „ostatné krajiny vyvíjať tlak na zosúladenie správania sa nedemokratických štátov s ich záväzkami“.

Ale členstvo v OSN nezabránilo Sovietskemu zväzu posielať ľudí do gulagov, nútených táborov a ich vraždeniu, nezabránilo Číne vojenskou silou potláčať slobodumilovných demonštrantov, nezabránilo Iránu a Saudskej Arábii finančne podporovať teroristické skupiny.

Neutrálnosť OSN prináša presne opačný efekt: v skutočnosti chráni a podporuje neslobodné režimy. Účasť v OSN im udeľuje nezaslúženú morálnu legitimitu. Vodcovia režimov sa pravidelne zúčastňujú zasadnutí s prejavmi, vďaka ktorým získavajú nielen potlesk, ale i vážnosť a rešpekt (Fidel Castro a jeho sebaospravedlňujúci prejav po uchopení moci na Kube, štátnická kariéra Jasira Arafata začala v r. 1974 prejavom v OSN). Tragikomicky vyznieva aj situácia, keď krajiny s krvavým plášťom - Sýria a Kuba, predsedajú komisii pre ľudské práva.

OSN má ďaleko od cieľa dosiahnuť mier. Pretože vyzbrojuje a udeľuje morálny súhlas tyranským režimom, je spoluvinníkom ich nevyčísliteľných zverstiev a vrážd.

Žiadne reformy nemôžu zachrániť OSN. Je morálne neobnoviteľná.

Politika ako prostriedok presadzovania etiky?

V médiach často zaznievajú názory (viď napr. denník SME tu a tu), že ekonomické reformy realizované našou „pravicovou vládou“ prispievajú ku zlepšovaniu morálky a etiky. Je pravda, že zníženie miery prerozdeľovania prostriedkov štátom zužuje priestor pre korupciu a vytvára menej príležitostí pre napojené záujmové skupiny. Ale spájať tzv. „reformnú“ agendu politikov s hodnotami etiky je, slušne povedané, neslušné. Prirovnal by som to napríklad k slovnému spojeniu „slušný lupič“.

Existuje kľúčová črta v podstate fungovania štátu. Všetky iné osoby alebo skupiny spoločnosti, teda okrem zlodejov a iných kriminálnych živlov, nadobúdajú svoje príjmy dobrovoľne. Buď predajom tovaru a služieb spotrebiteľom, alebo dobrovoľným darovaním. Len štát získava svoje príjmy vynucovaním, pod hrozbou použitia donucovacích prostriedkov, známym aj pod pojmom zdaňovanie. Vyberanie daní je krádež, dokonca krádež obrovských rozmerov. Je to zákonom nariadená konfiškácia majetku obyvateľov. Podobne ako lupič, aj štát požaduje peniaze pod hrozbou „guľky do hlavy“. Ak teda považujeme zdaňovanie za vynucované, a preto nerozoznateľné od krádeže, vyplýva z toho, že štát založený na zdaňovaní je obrovskou kriminálnou organizáciou, oveľa hrozivejšou a úspešnejšou ako akákoľvek „súkromná“ mafia v histórii. Navyše, nielen z hľadiska teórie zločinu a vlastníckych práv, ale i na základe prirodzeného všeobecného chápania ľudstva, je krádež považovaná za zločin (Murray N. Rothbard: „Ethics of Liberty“ - Part III The State vs. Liberty, Chapter 22. The Nature of the State).

Podľa nemeckého sociológa Franza Oppenheimera v spoločnosti existujú len dva spôsoby nadobudnutia bohatstva:
– výrobou alebo dobrovoľnou výmenou s ostatnými, teda metóda voľného trhu,
– násilným vyvlastnením majetku vyprodukovaného inými.

Prvý spôsob prináša prospech pre všetkých zúčastnených, druhý je metódou násilia a krádeže, keď paraziticky profitujú rabujúce skupiny na úkor okrádaných. Oppenheimer nazýva prvý spôsob nadobúdania bohatstva ako „ekonomické prostriedky“, druhý spôsob ako „politické prostriedky“. Štát je podľa neho „organizáciou politických prostriedkov“.
(Franz Oppenheimer: „The State“, New York, Free Life Editions, 1975).

Reformy prinášajúce väčšiu individuálnu zodpovednosť a menej štátneho prerozdeľovania sú z hľadiska slobody jednotlivca určite dobré a potrebné. Avšak bez ohľadu na to, či je agenda politikov založená na „pravicovo reformnej“ alebo „ľavicovo sociálnej“ rétorike, podstatu na veci to nemení. Stále sú súčasťou organizácie politických prostriedkov, ktorej fungovanie je od hodnôt etiky asi tak vzdialené, ako čierna farba od bielej.

Geografická lokalizácia a New Orleans

Od čoho závisí, v podmienkach ekonomickej slobody, či bude geografické územie vôbec osídlené a ako husto? Od toho, či subjektívne prínosy prevážia náklady. Príčinou toho, že nikto neobýva severný alebo južný pól, že hustota zaľudnenia na Sibíri, severnej Kanade alebo púštnych oblastiach je veľmi nízka, spočíva v jasnej prevahe nevýhod nad výhodami v týchto územiach.

Ak štát podporuje rozvoj a výstavbu sídiel v územiach, ktoré by si ľudia sami inak nevybrali pre obývanie, populácia sa nemôže geograficky a ekonomicky racionálne rozmiestňovať. Misalokácia osídľovania nastáva taktiež pri dotovaní poľnohospodárov, území postihovanými rôznymi prírodnými katastrofami – tornádami, pieskovými, či snehovými búrkami, požiarmi, atď...Obrovské sumy peňazí prúdia do týchto politických jurisdikcií a preto sa lokalizačné rozhodnutia vyznačujú nie takou mierou racionálnosti, ako keď ľudia znášajú všetky ich náklady.

Pri ohliadnutí sa späť a poučení z minulosti, „Big Easy“ možno zaradiť medzi tieto ostatné miesta: nie príliš chladné, alebo suché, ale príliš nízko položené pod úrovňou mora a preto nebezpečné z hľadiska hroziaceho zaplavenia.

Znamená to, že New Orleans má byť odsúdený na zánik v podmienkach slobodného podnikania? Je to celkom možné, ak by sa teraz mohlo začať úplne odznova. Ale nie nevyhnutné, berúc v úvahu obrovské investície do budov, ulíc, sietí... Hoci, keby vtedy boli vedomosti na takej úrovni ako teraz, žiadne mesto by nebolo založené južne od jazera Ponchartrain, nevyplýva z toho logicky, že by nemalo byť znova postavené – za reálnych predpokladov.

Je celkom možné, že je ekonomicky výhodné zachovať veľké ľudské sídlo na území dnešného New Orleansu. Čo však nemožno poprieť je fakt, že keď štát vstúpi do hry, ekonomická kalkulácia tohto druhu sa stáva nemožnou.

Čo hovorí Mises o výbere lokality:

„Pokiaľ ide o výber lokality...najefektívnejšie v danej situácii sa javia nové objekty. Ale...zvažujúc kapitálové statky vyprodukované v minulosti za určitých okolností, technologicky najvýhodnejšia lokalita je ekonomicky nevýhodná. História a minulosť majú čo povedať. Ekonomická kalkulácia, ktorá ich nezohľadňuje, by bola chybná. Nežijeme tu len dnes, ale sme aj potomkami minulosti. Naše bohatstvo prichádza z minulosti a tento fakt má svoje dôsledky... Striktná racionálnosť núti podnikateľa pokračovať v produkcii v znevýhodnenom území... “

Najlepší spôsob ako určiť, či má alebo nemá byť N.O. zachovaný, je nechať toto rozhodnutie na slobodné podnikanie. Len samotní podnikatelia, na základe trhových cien, môžu racionálne posúdiť možnosti. Oni realizujú rozhodnutia s vlastnými peniazmi, alebo fondami im zverenými. Ak sa zmýlia, len oni budú poškodení. Nestiahnu ostatných so sebou.

Zdroj: Walter Block - "Then Katrina Came"
Viď tiež: Robert Anderson - "Why?"

World Wide Web pre byrokraciu?

Vnímanie internetu ako globálneho kybernetického priestoru slobody, od ktorého štát dáva ruky preč, je ohrozené. Európska únia, spolu s niektorými krajinami, zamýšľa ustanoviť zatiaľ nešpecifikovaný orgán OSN, ktorého úlohou by bolo kontrolovať prevádzkovanie internetu. Podľa hovorcu EÚ, žiadna krajina by nemala disponovať právomocou kontroly nad globálnym prostriedkom. To je pravda, len treba dodať, že „World Wide Web“ nie je kolektívnym globálnym prostriedkom, ale neustále sa vyvíjajúcou technológiou, ktorú vlastní a prevádzkuje súkromný sektor. A tak by to malo aj ostať.

Niektoré z krajín, požadujúcich reguláciu internetu pod patronátom OSN, patria k najväčším nepriateľom slobody (slova, tlače...) – Irán, Čína (napr. cenzúra internetových vyhľadávačov, vymenovanie ďalších obmedzujúcich opatrení by zabralo značne veľký priestor). Iné už dlhšie lobujú za väčšiu kontrolu internetového obsahu. Francúzsky súd donútil „Yahoo!“ blokovať e-predaj fašistických materiálov francúzskym občanom, austrálsky súd rozhodol, že online vydanie Barron´s – web stránky prevádzkovanej spoločnosťou Dow Jones, môže byť podriadené austrálskym zákonom, ktoré sú značne intolerantné k slobode prejavu.

Súčasné neregulované prostredie internetu pomohlo šíriť slobodu prejavu a obchod pre občanov, spotrebiteľov, firmy, a pomáha prekonávať prekážky v obchode a komunikácii, predtým prijatými utláčateľskými a dotieravými štátmi. Umožnenie štátnej byrokracii nadobudnúť kontrolu nad týmto prostredím zadnými dvierkami cez OSN by bola katastrofa.

Zdroj: The Wall Street Journal

Štát + hurikán = katastrofa

To, čo môžeme sledovať v týchto dňoch v New Orleanse a v celom regióne Mexického zálivu je smutne známy príklad zlyhania štátu.

Následky vyčíňania prírody bývajú kruté, ale ani pri najhoršom sa nemôžu porovnávať so štátom. Je to práve vyzdvihovaný verejný sektor, o ktorom nám vždy hovoria ako našom ochrancovi, ktorý je zodpovedný. A hoci štátni úradníci a pätolízačske média urobia všetko pre to, aby prezentovali katastrofu ako dôsledok prírodného úkazu, ten to nespôsobil. Katrina prišiel (alebo prišla) a odišiel s ďaleko menšími škodami ako ktokoľvek očakával. Bolo to zlyhanie verejnej infraštruktúry. Hrádze, ktoré zlyhali a spôsobili zaplavenie New Orleansu, vlastní a prevádzkuje štátna inštitúcia s názvom „Army Corps of Engineers“. Tento „štátny zbor“ je zodpovedný za zmenšovanie sa pobrežného pásma, ktoré vyžadovalo neustále posilňovanie ochrannej hrádze vyššími valmi.Tieto prirodzené valy vzniknuté naplaveninami z rieky Mississippi sa však nemali ako vytvoriť, pretože boli umelo nasmerované priamo do Mexického zálivu a neplnili tak funkciu stabilizátora pobrežia rieky a nespomaľovali pokles morskej pobrežnej čiary. A tu začína problém. Od roku 1965 sa o to nikto nezaujímal.

Nie že by na prípadné následky nikto neupozorňoval. Dávno existovali záplavové scenáre New Orleansu, predpovedajúce prekonanie hrádzového systému, naplnenie nízko položených častí mesta a vytvorenie obrovského, stojatého bazéna kontaminovaného odpadmi, splaškami a inými nebezpečnými látkami (viď napríklad tu).

Len verejný sektor môže spôsobiť takto nebezpečnú situáciu a prejaviť dokonalú nečinnosť a nevšímavosť. Čo môžu títo ľudia stratiť? Nie sú skutočnými vlastníkmi. V stávke nie sú žiadne zisky alebo straty. Nemusia sa zodpovedať rizikom posadnutým poisťovacím spoločnostiam. Pokiaľ sa zdá, že to funguje, spokojne idú za svojim obchodom v uspávacom štýle, ktorý je príznačný celému verejnému sektoru hocikde na svete.

NASA míňa a míňa prostriedky, ale stále nemôže zostrojiť spoľahlivý raketoplán, štátne školy pohlcujú niekoľko krát viac zdrojov ako súkromné školy a stále nefungujú dobre. Americký kongres môže vyčleniť bilióny dolárov na upevnenie všetkých hrádzí a úplne zabrániť poslednej katastrofe, ale nie tej ďalšej.

Problémom je samotné štátne vlastníctvo. Povzbudzuje ľudí pri prijímaní ľahostajných postojov k tak zreteľným nebezpečenstvám. Naproti tomu súkromní developeri a majitelia chcú poznať každý možný scenár ako spôsob ochrany ich majetku. Verejní vlastníci nemajú skutočný záujem o dôsledky a postrádajú schopnosť ekonomickej alokácie zdrojov vzhľadom k odhadovaným rizikám. Inak povedané, štát manažuje bez zodpovednosti a spôsobilosti.

Môžu sa hrádze, čerpadlá a krízový manažment privatizovať? Nielen že môžu, ale musia, ak sa chceme vyhnúť ešte väčším apokalypsám tohto druhu. Naše prežitie môže od toho závisieť. Je mimoriadne dôležité, ak je spravovanie celej infraštruktúry odovzdané súkromnému manažmentu a vlastníctvu. Len v súkromných rukách existuje možnosť porovnávania výdavkov a výkonu, rizika a zodpovednosti, potrebnými úlohami a prostriedkami pre ich splnenie.

Možno musí existovať zisk, ktorý dosiahnu firmy špecializujúce sa na poistenie pri živelných udalostiach alebo riadenie týchto udalostí, ktoré poskytnú evakuačné služby, alebo zhodnotia bezpečnosť infraštruktúry – mostov, kanálov, hrádzí, letísk, či prístavov. Možno súkromné spoločnosti vedia ako rýchlo získať, poskytnúť jedlo a dopraviť ho tam, kde je potrebné – za poplatok.

Možno sa zobudíme a uvedomíme si, že nemáme slobodný trh a že voľný trh je dobrý. Možno pochopíme, že keď súkromná firma dosiahne zisk na voľnom trhu, znamená to, že niečo robí dobre. Ak si to uvedomíme dostatočne, možno povieme: „Štát, nezavadzaj a ustúp z cesty!“

Preložené z článkov Lewellyna Rockwella: „The State And The Flood“, Carli Howell: „Big Government + Hurricane Katrina = Disaster“ a Michaela S. Rozeffa: „Katrina And The Authorities“

V mene humánnosti

Jedna z najznámejších čŕt indickej Kalkaty – ručne ťahané rikše – môžu o niekoľko mesiacov zmiznúť z ulíc tohto mesta.

Po dlhodobom znepríjemňovaní života zo strany polície vo forme bezdôvodných záťahov a pokutovania vo frekventovaných častiach, sa byrokrati zo Západného Bengálska rozhodli definitívne skoncovať s „nehumánnym“ dopravným prostriedkom.

Typické rikše sa po prvý raz objavili v Kalkate koncom 19. storočia vďaka čínskym obchodníkom, ktorí týmto spôsobom dopravovali tovar na trh. Odvtedy sa ich obľúbenosť u obyvateľstva rozšírila do tej miery, že dnes sú preferované pred inými formami dopravy. Dôvodom je nízka cena a praktickosť pri cestách na menšie vzdialenosti, ktoré vodiči bicyklových rikší a taxíkov odmietajú.

Tak vďaka štátnemu zásahu v mene „zachovania humánnosti“ nebudú môcť ľudia napríklad cestovať počas monzúnových dažďov do práce, školy, obchodu, pretože iné prostriedky sú prakticky paralizované. A nezamestnaní ex-drožkári s prázdnym žalúdkom sa môžu len prizerať.

Podstatu byrokracie zmeniť nemožno

Výsledkom auditu na Ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja za viac ako 3 milióny korún je prepustenie 30 úradníkov, zníženie počtu „systematizovaných“ (existujú aj nesystematizované?)miest z 349 na 293, počtu sekcií zo 6 na 5 a počtu odborov z 26 na 19. Celková úspora na nákladoch predstavuje asi 16 miliónov Sk ročne.

Toľko štatistické čísla, ktorými je vždy možné manipulovať podľa práve sa hodiaceho účelu a vytvárať rôzne deformovaný obraz skutočnosti.

Každá úspora finančných prostriedkov pri fungovaní úradu je fajn. No treba vidieť aj druhú stranu mince. „Vďaka“ vstupu do EÚ a prijímania tisícok strán zbytočných, no najmä slobodné konanie obmedzujúcich predpisov a regulácií, sa každoročne počet úradníkov na ministerstve zvyšuje. A že to nebude inak ani po formálnej reorganizácii, naznačujú aj slová predstaviteľa auditorskej firmy: „Audit neredukuje iba počty zamestnancov, ale tým, že poskytuje odhad náročnosti práce, umožňuje aj zvyšovanie miest.“ No, ale pozitívny efekt audit predsa len priniesol. Slovami ministra Gyurovszkého: „ľudia sa naučili pracovať s počítačom“.

A čo by dnes k téme auditu v štátnej správe povedal Ludwig von Mises?

Bureaucracy (r.1944):

"Verejná správa, čiže fungovanie mocenského aparátu nátlaku a donucovania, je nevyhnute formalistické a byrokratické. Žiadna reforma nemôže odstrániť tieto typické vlastnosti štátnych agentúr. Je zbytočné obviňovať ich z pomalosti a lenivosti. Je márne lamentovať nad faktom, že horlivosť, opatrnosť a snaživosť u priemerného úradníka je na nižšej úrovni ako u človeka zo súkromného sektoru. Nemá význam kritizovať pedantné dodržiavanie rigidných pravidiel a regulácií. Tieto pravidlá sú nevyhnutné preto, aby sa verejná správa nevyšmykla z rúk vrcholnej exekutívy a nezvrhla sa do nadvlády podriadených úradníkov."

"Všetky tieto nedostatky sú prirodzene obsiahnuté v službách, ktorých fungovanie nie je možné zmerať porovnaním ziskov a strát. Zisk vyprodukovaný podnikateľom je vyjadrením skutočnosti, že dobre slúži spotrebiteľom, teda všetkým ľuďom. Ale pokiaľ ide o činnosť úradov, neexistuje metóda zmerania úspechu alebo zlyhania postupom ekonomickej kalkulácie."

"Je potrebné si uvedomiť, že zvieracia kazajka byrokratickej organizácie paralyzuje iniciatívu jednotlivcov, zatiaľ čo v kapitalistickej trhovej spoločnosti má inovátor stále možnosť napredovať a byť úspešný. Byrokracia vedie k stagnácii a zachovaniu zakorenených spôsobov a postupov, trh znamená progres, vývoj a zdokonaľovanie."

Neinvestuješ do svojho majetku? Zaplať vyššiu daň!

Takýto „inovatívny“ prístup zvolili zástupcovia kúpeľného mestečka Trenčianske Teplice, ktorí pripravujú všeobecne záväzné nariadenie o dani z nehnuteľnosti. Podľa neho by majitelia „zanedbaných“ budov platili o niekoľko sto percent vyššiu daň ako obvykle. Týmto nariadením chcú podľa slov primátora „tlačiť na majiteľov, aby sa o budovy starali a udržiavali ich v stave, ktorý nevzbudzuje pohoršenie“. Tŕňom v oku je najmä šesť nevyužívaných budov, v minulosti slúžiacich ako kúpeľné domy.

Ako vždy, keď byrokracia zasahuje do nejakej oblasti života s dobrým úmyslom a „v mene verejného blaha“, následky intervencií sú oveľa negatívnejšie ako pôvodný zámer, a navyše okliešťujú slobodu jednotlivca.

Nie inak je tomu aj v prípade zdaňovania „spustnutých“ budov. Odhliadnuc od základnej amorálnosti, na ktorej je založené odoberanie produktov vlastnej aktivity jednotlivcov štátom, tento spôsob riešenia vykazuje aj ďalšie znaky socialistického byrokratizmu.. Jedným z nich je aj svojvoľnosť v rozhodovaní. Napr. podľa akých kritérií chcú úradníci stanoviť tzv. zanedbanosť nehnuteľnosti? Bude to signalizovať opadávajúca omietka, zatekajúca strecha, nepokosený trávnik okolo domu, alebo nebodaj nepooberané ovocie v záhrade?

Ďalším znakom je zasahovanie do súkromného vlastníctva jednotlivca. Pokiaľ nehnuteľnosť nie je v takom stave, že by ohrozovala majetok alebo život iných, nie je žiaden dôvod na obmedzovanie vlastníckych práv. Nie pre každého človeka je dôležitá investícia do nehnuteľnosti (jej opravy), radšej vloží prostriedky do kúpy auta, akcií, podielových fondov...

Zavedením „dane zo zanedbávania“ tak mesto paradoxne dosiahne opačný efekt ako zamýšľalo. Zvýšenie daní ešte nikde na svete nepritiahlo so sebou viac investícii.

Dzurindov lietajúci tanier

Hoci euroústavu odmietli už občania Francúzska a Holandska, a v ďalších krajinách sa referendum posunulo na neznámy termín, politické elity u nás doma nezaháľajú.

Byrokratický projekt euroústavy sa snaží držať nad vodou, a to aj za cenu nerešpektovania rozhodnutia súdu, prezident Gašparovič, ktorý nepovažuje rozhodnutie Ústavného súdu SR o odklade vykonateľnosti uznesenia NR SR o ratifikácii euroústavy za záväzné. Vzhľadom na jeho minulosť nič prekvapujúce.

„Proeurópskeho“ ducha v nás naďalej oživuje vláda, samozrejme za naše peniaze. Byro, ktorého náplň činnosti spočíva v neviem čom (u iných je to aspoň z názvu jasné, do akej oblasti života budú zasahovať), teda Úrad vlády, vypísalo výberové konanie na dodávku reklamných a propagačných predmetov v hodnote viac ako pol milióna korún. Medzi pestrým výberom prezentov s logom predsedu vlády a EÚ nechýba ani lietajúci tanier, či plážová lopta. A aby sa ušlo každému, spomínané propagačné predmety sú rozdelené do troch kategórii, pre každú bude vybratý iný dodávateľ. Voľby klopú na dvere, tak prečo by sme propagovali len EÚ?!

Tour de France a dobrovoľná spolupráca

Práve vrcholiace etapy na Tour de France, v ktorých sa rozhoduje o celkovom víťazovi (a opäť je to „one-man show“ v podaní Lanca Armstronga - tentoraz zrejme s prívlastkom posledná), poskytujú dobrý základ pre porovnanie myšlienkových východísk rakúskej ekonomickej školy a prívržencov verejnej voľby.

Teória verejnej voľby je založená na domnienke, že preferencie (potreby) jednotlivcov možno odhaliť a kvantifikovať. Z tejto myšlienky potom odvodzuje ekonomické pravidlá intervencie štátu do prostredia slobodného trhu. Štát je vraj potrebný, lebo konajúci jednotlivec sa nevie efektívne dohodnúť s inými sebecky konajúcimi jednotlivcami.
Rakúska škola vychádza z postulátu, že ľudské konanie je založené na používaní prostriedkov pre dosiahnutie cieľov. Tieto ciele sú individuálne a egoistické. Rakúšania nepotrebujú poznať skryté preferencie jednotlivcov, a sú proti zasahovaniu štátu do trhu. Človek je schopný vytvoriť fungujúce dohody s inými ľuďmi, z ktorých majú prospech všetci.

Ako ale súvisia cyklistické preteky s ekonomickou teóriou? Cyklistika je výborným zrkadlom trhu. 198 profesionálov stojí každoročne na štarte Tour s istými neodhalenými cieľmi. Iste, niektoré ciele sú všeobecne známe – pre Armstronga siedme víťazstvo, pre Ulricha predať a zlepšiť sa (nie v umiestnení, ale v celkovej strate na Armstronga). Ale čo zvyšných 196 jazdcov?
Ako v iných športoch a všetkých ľudských činnostiach, je tu zopár tých, ktorí sa pohybujú na špici, zvyšok je súčasťou balíku (davu). Iste aj oni snívajú o výhre v Tour, ale pravdepodobne sa viac koncentrujú na získanie nejakého z tričiek pre najlepšieho vrchára, špurtéra, výhru v etape, alebo len zaistenie profesionálnej zmluvy pre ďalšiu sezónu.

Verejná voľba predpokladá, že každý jazdec má rovnaký cieľ a reaguje vo všetkých situáciach rovnako ako iný jazdec. Naproti tomu pre zástancov rakúskej ekonomiky je nemožné poznať s istotou, čo chce pretekár dosiahnuť v danej etape. Iste môžeme hádať, akú úlohu a taktiku mu jeho tím určil, ale čo sa v ňom v skutočnosti nachádza je nepozorovateľné a neznáme, prinajmenšom dovtedy, kým konanie odhalí jeho skutočné zámery.

Pre ilustráciu si zoberme 4-člennú skupinu jazdcov v úniku. V záujme získania náskoku musia spolupracovať striedaním sa na čele a blokovaním vetra, aby ďalší členovia skupiny mohli odpočívať. Takže štyria jazdci s jasne odlišnými zámermi spolupracujú v záujme spoločného cieľa. Uzavreli akúsi zmluvu, ktorá je prínosom pre všetkých, hoci ani jeden nepozná skutočné motívy ostatných.
Možeme predpokladať, že všetci chcú vyhrať etapu. Možno. Ale je tiež pravdepodobné, že jeden sa len chce ukázať pred kamerami, ďalší znížiť súperov náskok, tretí je v úniku len preto, aby napomáhal tímovej stratégii, a len štvrtý túži vyhrať etapu. Ako naša štvorka vytvorí tento ad-hoc kontrakt? Letmý pohľad, kývnutie, žmurknutie, alebo zopár prehodených slov medzi nimi stačí na vytvorenie úspešnej koalície.

Verejná voľba vôbec nezohľadňuje túto skutočnosť. Jej zástancovia tvrdia, že dohadovanie a dobrovoľné uzatváranie dodôd nemôže byť hladké a bez prekážok, a len prostredníctvom intervencií štátu ľudia môžu dosiahnuť spoluprácu. Predstavme si, že uzatváranie dôhod v pelotóne by nebolo možné (podľa teórie verejnej voľby). V tom prípade by Tour fungovala ako sovietska ekonomika. Nikto z členov pelotónu by sa nechcel trápiť zopár tisíc kilometrov po horských cestách, ak ich potreby budú aj tak naplnené. Načo sa potiť a trhať asfalt, keď sa možno pohodlne viezť a sem-tam zastaviť a pokochať sa okolím? Tento spôsob pretekov by bol dosť nudný a nezáživný. Okrem najbližších známych by na priebeh pretekov nebol nikto zvedavý.

Ak si vychutnávate Tour v televízii, pamätajte, že jazdci z rôznych krajín, hovoriaci rôznymi jazykmi, vedia uzatvárať produktívne a vzájomne výhodné dohody prospešné ako pre nich, tak aj pre nás divákov.

Preložené a upravené z článku Jima Fedaka: “Free Riders: Austrian v. Public Choice“

Kórejci tento raz naprázdno

Potešujúca správa pre daňových poplatníkov na Slovensku. Juhokórejská spoločnosť Hankook Tire nedostane sľúbenú štátnu pomoc vo výške viac ako 4 miliardy korún a zrejme ohlási svoj nepríchod do Levíc. Iné rozhodnutie, aj vzhľadom k spôsobu vyberania lokalít veľkými kórejskými firmami, by bolo prekvapením, keďže vlády v Maďarsku a Poľsku pokračujú v dotačných pretekoch.

Dôvod na jasanie by nastal až vtedy, ak aj ostatné prisľúbené úplatky investorom (čítaj: investičné stimuly) by boli zrušené. Tento ojedinelý počin je tak len výsledkom boja dvoch ministerstiev o politické body. Veď „ušetrené“ peniaze sa dajú minúť aj na iné verejné projekty.

Duševné nie je to isté, čo súkromné vlastníctvo

Zabezpečiť Európe pozíciu „hlavného globálneho inovátora, ochrancu inovácií, výskumu a vývoja, stimulovať transfer technológií a zdieľanie poznatkov“, či „prispieť k spravodlivejšiemu patentovému systému v celej Európe“ mala za úlohu smernica o patentovaní softvéru.

Našťastie, spravodlivejší systém zatiaľ nehrozí, keďže Európsky parlament dnes zamietol navrhovanú smernicu.

Na prvý pohľad možno ľúbivá iniciatíva lobistov zo softvérových gigantov a poslancov v EP, veď predsa podporujeme vlastnícke práva, no to je len zdanie.

Funkciou vlastníckych práv je zabraňovať medziľudským konfliktom pri využívaní vzácnych zdrojov, pridelením ich výhradného vlastníctva jednotlivcom (vlastníkom). Pre plnenie tejto funkcie musia byť vlastnícke práva viditeľné a opodstatnené.

Len hmotné vzácne zdroje môžu byť predmetom medziľudských konfliktov, a len na ne je možné aplikovať vlastnícke pravidlá. Myšlienky, nápady, objavy sú nehmotné a na ne sa nemôže vzťahovať vlastnícke právo. Preto patenty a iné formy ochrany predstavujú neospravedlniteľné monopoly, ktoré umožňuje štát. Tieto monopolné privilégia vytvárajú umelý nedostatok (vzácnosť) tam, kde predtým žiaden nebol.

Zákon upravujúci duševné právo (napr. softvérové patentovanie) prináša v konečnom dôsledku oslabovanie vlastníckych práv. Len púhym autorizovaním pôvodného vyjadrenia myšlienok, len uvažovaním a zaznamenaním nejakej originálnej formy informácií, alebo nájdením nového spôsobu využívania vlastného majetku, sa tvorca duševného vlastníctva okamžite stáva čiastočným vlastníkom majetku niekoho iného a môže ovplyvňovať nakladanie s ním. Právo duševného vlastníctva mení „status quo“ prerozdelením majetku, keď časť vlastníckeho práva berie istým jednotlivcom (vlastníkom hmotného majetku) a prideľuje ho iným jednotlivcom (autori, vynálezcovia).

Jedinou možnou ochranou pre myšlienkové výtvory je individuálna zmluva.

Viac kritických argumentov voči právu duševného vlastníctva napr. tu

Súkromná pošta v Poľsku

Súkromné podnikanie si vždy nájde cestu ako uspokojiť potreby ľudí aj v takých oblastiach, ktoré sú často a mylne považované za doménu štátu. Stačí len nebrániť iniciatíve jednotlivcov a zrušiť monopol štátu.

Od 1. júla môžu ľudia v poľskom Rybniku využívať služby súkromnej pošty, ktorá doručuje listy 3 krát lacnejšie ako pošta financovaná daňovými poplatníkmi. O obmedzení poštového monopolu (alebo nebodaj úlplnom zrušení) u nás sa zatiaľ ani len nehovorí.

Drop the Aid

V predvečer globálnej koncertnej akcie pod názvom Live 8, ktorej cieľom má byť upozornenie svetových politikov na „riešenie chudoby v krajinách tretieho sveta“ prostredníctvom zvýšenia výdavkov na rozvojovú pomoc, nie je na škodu si zopakovať, v čom spočíva zvrátenosť tejto politiky:

„It is clear from all this that government bureaucrats can make the number and percentage of „the poor“, and hence the dimensions of the problem of poverty, almost whatever they wish, simply by shifting the definition.(H. Hazlitt, „The Conquest of Poverty“ The Foundation for Economic Education, Inc, New York, 1994. str. 36)

Relativní definice chudoby, vymezující ji jako problém např. Nejchudší třetiny, pětiny či desetiny obyvatelstva nedovoluje problém chudoby nijak řešit, neboť pokud chudoba znamená míti se hůře než někdo jiný, jsme chudými všichni až na jednoho.

Vědomí potřeby pomoci podkopává individuální motivace člověka pomoci si sobě sama, způsobuje závislost a v chudobě tak spíše udržuje.

„Většina lidí by byla velmi překvapena, kdyby zjistila, že většina toho, co si myslí o určitých věcech, nejsou prověřená a uznávaná fakta, ale mýty, které vznikly z politických důvodů, a poté se rozšířily a díky lidem dobré vůle se z nich staly obecně rozšířené názory.“ (F.A. Hayek, (ed), Capitalism and the Historians, University of Chicago Press, 1954, str. 45, citováno v ibid. Str. 36)

Mnohaleté investice vlád Západu do ekonomik rozvojových zemí se ukázaly jako velmi špatné a neefektivní. Jejich odepsání má však smysl pouze v případě, že žádná další pomoc nebude poskytnuta. Bohužel, multilaterální organizace, jež svou činností ke vzniku dluhů nemalým dílem přispěly, jejich tvorbě mlčky přihlížely a jejich výši neustálým zvyšováním půjček zmnohonásobily, už vládám rozvojových zemí další zdroje, byť podmínečně svázané s protržními reformami, ochotně přislíbily. Není důvod věřit, že tentokrát bude „Západ“ investovat lépe.

Jak vtipně navrhl Laurenc M. Vance, pokud lidé morální povinnost opravdu cítí, v době internetu není nic jednoduššího, než založit internetovou stránku vládám všech rozvojových zemí s číslem účtu, na kterých by bylo možné poslat finanční příspěvek jakékoliv vládě si člověk zamane.

Zdroj: Lucie Tošnarová „O bohatství a chudobe – kritická analýza politiky rozvojové pomoci“

Odkaz pre Bona: Čo tak namiesto podávania si rúk s politikmi naspievať song „Drop the Aid“?

Vivat urbánna perestrojka!

Po rozhodnutí Najvyššieho súdu USA o možnosti miestnych samospráv vyvlastniť súkromný majetok jednotlivcov proti ich vôli v prospech „ekonomického rozvoja komunity“, prebiehajú v médiach debaty najrôznejších „expertov“ na túto tému. Príkladom môže byť diskusia medzi bývalým starostom mesta Milwaukee a súčasným starostom mesta Indianapolis. Celá debata v PBS TV tu.

Bart Peterson (Indianapolis): „Nikto v skutočnosti nechce používať právomoc vyvlastnenia, ale táto je dôležitá ako nástroj pre revitalizáciu spustnutých častí. Toto veľmi dôležité rozhodnutie potvrdzuje právomoc, ktorú už máme, a uisťuje nás pri prestavbe našich miest. Ak sa inštitút vyvlastnenia nebude ďalej rozvíjať, snahy o urbánnu revitalizáciu môžu byť zastavené. Chápeme to ako kľúč k zlepšovaniu kvality života.“

John Norquist (býv. starosta Milwaukee), mimochodom zástanca tzv. „nového urbanizmu“ (mestá bez áut), čo je len o stupienok menej plánovačské hnutie ako „antisprawl movement“, prezentoval akože kritickým postoj k rozhodnutiu. S vetou „ak miestna vláda pod vplyvom kohokoľvek zatlačí dostatočne silno, neexistuje žiadna obrana“ je možné súhlasiť. Nasledovné slová však utvrdia v tom, že obaja diskutujúci stoja na jednej strane barikády a v tom hlavnom bode, ktorý je príznačný pre etatistické a byrokratické myslenie, sa vôbec nelíšia: „Existujú skutočne dobré a oprávnené dôvody na vyvlastnenie, nielen kvôli verejným prácam, ale i zlepšovaniu environmentálneho stavu.“

Vivat urbánna perestrojka!

Ďalší klinec do rakvy

Najvyšší súd USA pokračuje v rozhodnutiach pridávajúcich ďalší klinec do rakvy s vlastníckymi právami. Najnovšie rozhodol v neprospech vlastníkov z New London (Connecticut) v prípade vyvlastňovania, a tak len potvrdil princíp, že štát môže zhabať súkromný majetok pre „verejný účel“, kedykoľvek to uzná za vhodné. Zdôvodnenie súdu je klasicky známa fráza: „prínos pre komunitu, región, krajinu...“, „nové pracovné miesta, vyššie daňové príjmy“.

Vlastnícke právo jednotlivca by nemalo byť obetované nikdy, a už vôbec nie kvôli zabezpečeniu nedefinovateľného „verejného záujmu“. Ak niekto nechce predať svoj majetok, nemôže byť k tomu nijakým spôsobom nútený.

Ako zdôrazňuje Ayn Rand, „verejné (verejnosť)“ako také(á) neexistuje. Jestvujú len jednotlivci. Vždy, keď vlády konajú v mene „verejného dobra“, uprednostňujú „verejný záujem“, alebo uspokojujú „potreby verejnosti“, treba dávať pozor. Pretože v takomto prípade vždy nastáva situácia, že niektorí jednotlivci sú štátom donútení obetovať sa pre prospech iných jednotlivcov.

Facka vlastníckym právam v San Franciscu

Nielen na Slovensku vládna moc pošliapava súkromné vlastníctvo (najnovšie novelou stavebného zákona).

Najvyšší súd USA v pondelok potvrdil platnosť zákona mesta San Francisco, podľa ktorého sú developeri a investori nútení zaplatiť mestskej radnici určitý poplatok pri zmene nájomných bytových jednotiek na hotelové izby.

Poplatok, ktorý má odradiť vlastníkov nehnuteľností od znižovania počtu nájomných bytov pre nižšie sociálne vrstvy, predstavuje bezohľadné porušenie vlastníckych práv majiteľov. Vlastnícke právo znamená právo používať a voľne disponovať s vlastným majetkom bez zasahovania iných. Ak sa vlastník budovy rozhodne zmeniť nájomné byty na hotelové apartmány, alebo apartmány na nájomné jednotky, nemal by mu v tom nikto prekážať.

Nakladanie s majetkom by v slobodnej spoločnosti nemalo byť predmetom chúťok a preferencií zákonodarcov. Majetok, ani život jednotlivca nepatria verejnosti, ktorá si s nimi môže robiť čo sa jej zachce. A pokiaľ nakladanie s majetkom jednotlivca nezasahuje do legitímneho práva iného jednotlivca, žiadne regulácie by nemali obmedzovať jeho používanie.

Každá bublina skôr či neskôr praskne

Bill Boner o historicky najväčšom realitnom boome vo svete:

"Where others see enlightenment, we see rampant stupidity. Where others see geniuses, we see blockheads. Where others see the future clearly, we see only the murk of our own thoughts and desires. We have no idea what will happen, but when others bet that something extraordinary would become even more extraordinary, we are happy to take the other side of the wager. The mean would not exist if things did not regress towards it. The days get longer and longer until today; and then they get shorter. Gradually, the days' length regresses to a mean of 12 hours of sunshine, 12 hours of darkness. The trend does not stop there. Then, the days continue to get shorter and shorter until December 21st, when once again, they regress to the mean.

Real estate will regress to the mean just like everything else, dear reader. Prices will either fall sharply. Or they will stop rising, and fall gently against inflation. One way or another, soon or late, the real price of property will go back to where it always has been. Yale economist Robert Shiller predicts a 25% drop in residential property prices. The Economist hints at a worldwide recession when the air goes out of the real estate market. Maybe they will both be right."

Svetová rarita - podnikatelia vítajú zvýšenie daní !

Podľa prieskumu Podnikateľskej aliancie Slovenska je 41 % podnikateľov spokojných so zákonom o miestnych daniach. Tretina vidí v zákone prekážku na rozvoj podnikania. Zvyšok si myslí, že zákon podnikateľov nijako neovplyvnil.
Ak abstrahujeme od možnosti zmanipulovania celého prieskumu (v štatistických metódach sa veľmi nevyznám, ale vzorka 46 podnikateľov z celého Slovenska sa mi vôbec nezdá reprezentatívna), potom sa núkajú nasledovné možnosti:

1. anketári oslovili 41% zo spomínanej vzorky podnikateľov len z Lučenca, v ktorom daň z podnikateľských stavieb poklesla o 30%,

2. nie všetci porozumeli zneniu otázky,

3. 41% podnikateľov na Slovensku sa má tak dobre, že „nejaký“ nárast podielu miestnych daní na celkových nákladoch nemôže ohroziť budúcnosť firmy.

Stále mi nejde do hlavy, v čom spočíva prínos zvýšenia (v niektorých extrémnych prípadoch o 7500 %) miestnych daní pre podnikateľské prostredie?!

Štadiónový socializmus

Záujmové skupiny a skupinky začínajú prostredníctvom svojich figúrok vo vláde tlačiť na uvoľnenie „verejných“ peňazí pre účely budovania „reprezentatívnych športových areálov“. Do mediálneho kolotoča sa pridáva aj denník SME. Veď bez novej hokejovej haly v Bratislave nemôžeme kandidovať na usporiadanie MS, vybudovať treba aj národný futbalový štadión a „po tenise treba riešiť“ aj iné športové odvetvia. A čo tak založiť rovno ministerstvo športu, ktoré by rozhodovalo o tom, kto potrebuje novú halu, štadión, ihrisko? Veď príklady inde vo svete určite existujú.

Štátne dotácie do športu, rovnako ako do akéhokoľvek iného odvetvia, sú škodlivé pre slobodný trh. Pre verejné financovanie výstavby štadiónov platí to isté, čo pre každý mamutí (verejný) projekt: zbytočná „práca pre prácu“, predražovanie nákladov, rafinované politické dohody. Myšlienka štátu (mesta) vlastniaceho a prevádzkujúceho štadión (halu, ihrisko...) je absurdná. Profesionálny šport sa zrodil a vyvinul do súčasného veľkého „biznisu“ bez prostiedkov daňovníkov. Rovnako ako iné služby, aj výstavba štadiónov je vo výlučnej zodpovednosti privátneho sektora. Ak je možné konkrétnou investíciou dosiahnuť zisk, súkromný podnikateľ koná rýchlo a využije túto možnosť. K riskantnému spôsobu podnikania (lobovania vo vláde za účelom podpory projektu) sa uchýli len vtedy, ak nie je isté, že bude ziskový aj bez štátnej dotácie.

Citujúc Gregory Bresigera : „Priame alebo nepriame dotácie sa budú rozdávať dovtedy, pokiaľ budú daňoví poplatníci bombardovaní mediálnymi hrami rôznych bábok a figúr, ktoré veria, že „chlieb a hry“ vyhrávajú voľby.“

Koniec úradu pre výber byrokratov?

V súvislosti s avizovaným zrušením úradu zabezpečujúceho výber nádejných a talentovaných byrokratov do služieb štátu (Úrad pre štátnu službu) sa zainteresovaní úradníci, resp. politici predháňajú vo vyhláseniach obraňujúcimi ich pozíciu: „posilnenie funkčnosti a profesionality“, „úrad je nepružný, komplikovaný a drahý“ , vs. „zatvorenie demokracie“, „výber má byť založený na vedomostiach a schopnostiach, nie známostiach“, „zabezpečenie apolitickosti“.

Citácia úryvku z Misesovho diela pojednávajúcom o podstate byrokratického riadenia („Byrokracia“): Byrokracia je spôsob riadenia nevyhnutný pre spravovanie štátneho aparátu, determinovaný detailnými pravidlami a obmedzeniami stanovenými vyššou autoritou. Úlohou úradníka je spĺňať tieto regulácie. Jeho voľnosť konať podľa najlepšieho presvedčenia (schopností a znalostí) je týmto veľmi obmedzená. Vo verejnej správe neexistuje spojitosť medzi príjmami a výdavkami, keďže ide len o míňanie peňazí. Skrátka, byrokratické riadenie je spôsob spravovania administratívnych záležitostí, ktorých výsledok nemá žiadnu skutočnú trhovú hodnotu.

Návrh na zrušenie Úradu pre štátnu službu možno len privítať, len škoda, že ďalšie zbytočné a monštróznejšie bašty byrokracie nebudú nasledovať jeho osud.

Úradnícky boj o letisko

Predstavitelia bratislavského VÚC, mesta Bratislava a dvoch ministerstiev (hospodárstva a dopravy) sa sporia o výšku svojho podielu v pripravovanej privatizácii letiska M.R.Štefánika. Argumenty zdôvodňujúce opodstatnenosť práve ich úradu v akciovej spoločnosti sú viac ako úsmevné:

VÚC (p. Roman): "...snaha štátnych úradníkov získať miesta v dozornej a správnej rade spoločnosti, ktorí sa nestarajú o budúcnosť mesta alebo kraja, ale len o svoju"
Mesto (p. Ďurkovský): "...ovplyvňovanie rozvoja a rastu letiska, ktoré zaťažuje exhalátmi a hlukom obyvateľov mesta a obcí, preto sa nemôže rozvíjať bez našej účasti"
Ministerstvo dopravy (p. Šarluška): "...v prípade viacerých akcionárov by sa znížila cena letiska"
Ministerstvo hospodárstva (p. Havran): "...podstatné je, aby v rukách štátu ostalo 34%"

O najlepšom spôsobe privatizácie letiska, z hľadiska jeho rozvoja a dopadu na daňových poplatníkov, nepadlo ani slovo. Nie že by kompetentní nevedeli napočítať do sto, ale hádam sa nebudú zbavovať vlastnej moci?!

Cena pre ochrancu nefajčiarov

Pobavila ma správa agentúry širiacej štátnu propagandu (za peniaze nás všetkých) - TASR, podľa ktorej získal minister zdravotníctva Rudolf Zajac cenu Svetovej zdravotníckej organizácie pri príležitosti svetového dňa bez tabaku (ktorým je deň 31. máj, ak to náhodou neviete). Na toto ocenenie navrhol ministra Národný koordinačný výbor na kontrolu tabaku (!!!).
Bez ďalšieho komentovania akejkoľvek opodstatnenosti tohto výboru a SZO, zdá sa, že k získaniu glorioly uznávanej osobnosti stačí stať sa ministrom, presadiť schválenie "reformných" zákonov, prestať fajčiť a prijať zákon o ochrane jednej skupiny občanov, ktorý zasahuje do súkromného vlastníctva a osobnej slobody jednotlivca. Aké jednoduché.