streda, apríla 30, 2008

Je whisky whisky?



Champagne nie je len francúzska vinohradnícka oblasť. Dedina s rovnakým názvom existuje aj vo Švajčiarsku. Kvôli európskej legislatíve o registrácii obchodných značiek však musia obyvatelia zmeniť jej názov.

Za svoj úspech nevďačia firmy obchodným značkám, autorským právam ani patentom. Ale predovšetkým vlastnej predvídavosti, ochote riskovať, či schopnosti predať produkt. Proste podnikaniu. Pravda, ak nemyslíme tie tzv. „firmy“, ktorých zisky sú založené na vyhraných súdnych prípadoch o ochrane bezvýznamnej značky, o ktorej sa ľudia dozvedia až následne.

Čo je dobré na tom, že bryndza, oštiepok alebo tokaj je registrovaný v Bruseli? Nič. Obchodná známka vraj zabezpečí ochranu tradičných produktov pochádzajúcich z určitých regiónov, či vyrobených zvyčajným postupom. A čo keď sa oštiepok na poľskej strane Tatier vyrábal skôr ako na Liptove?! Vraj nie. Dôkazom sú nejaké dokumenty potvrdzujúce historické prvenstvo slovenských oštiepkarov.

A nestáčalo sa tokajské skôr v Maďarsku? A nie je sever našich južných susedov tiež tradičná oblasť so špecifickým postupom výroby? Počul som, že vraj na Novom Zélande tiež vyrábajú niečo podobné našej bryndzi a volá sa to Batach (od slova „Bad Taste Cheese“). Neporušujú tamojší ľudkovia nejaký globálny patentový zákon (námet pre OSN), pretože používajú rovnaké suroviny a na nerozoznanie totožný postup ako Podtatranci?



Foto: Flickr



Príklad japonského whiskára, ktorý chcel zarobiť na značke, je peknou ukážkou toho, čo prináša (a prinesie) ochrana tzv. duševného vlastníctva. Okrem zmonopolizovania odvetví, obchádzania zákona, menšej inovatívnosti firiem, sťaženia rozvoja menších podnikov to bude znamenať aj menšiu ostražitosť spotrebiteľov. Tí sa spoľahnú na „registrovanú značku“. Veď škótska whisky je len zo Škótska, fľaša má aj etiketu „Made in Scotland“, šups s ňou do košíka. Až doma pri otvorení tí skúsenejší prídu na to, že je to len úbohá imitácia. Kde sa stala chyba? Veď tá značka je predsa registrovaná (patentovaná, chránená)! Fuj, hnusná firma, klamlivý trh, ...atď.

No a čo sa stane, keď tu žiadne patenty a ochranné známky nebudú? Nič špeciálne. Japonec si kľudne vyrobí svoju whisky, ktorú budú piť možno miestni štamgasti v Jokohame. Možno sa mu podarí preniknúť na čínsky trh. No tí, čo poznajú originálnu whisky, druhý krát po tejto fľaši nesiahnu.

Poľské aj slovenské oštiepky existujú vedľa seba už niekoľko storočí, tie slovenské budú ľudia kupovať tak ako doteraz, tie poľské si musia budovať značku odznova. Ale firmy vyrábajúce tento druh syra uspejú najmä vďaka podnikaniu – to znamená vedieť počítať, efektívne hospodáriť, inovovať, propagovať, distribuovať.

Udelenie výhradného práva prvej firme, ktorá príde s nápadom, viac škodí ako prospieva konkurencii. Duševné vlastníctvo nie je to isté ako súkromné vlastníctvo. Nápad nemožno chytiť do rúk.

pondelok, apríla 28, 2008

Súkromné vlastníctvo pamiatkám prospieva


Často opakovaný mýtus, že súkromníci ničia tzv. „pamiatkové objekty“ vyvracia aj pražský pamiatkár Karel Kibic: „Stav památkové péče je u nás dnes lepší než kdy jindy. A to ze dvou důvodů. Především to, že se památky vracejí vlastníkům, to je nesmírně prospěšné. Když prostě někdo vlastní dům, má zájem, aby dobře vypadal. A na českých městech je to vidět.“



„Samozřejmě, je tu určité nebezpečí. Majitel starého domu by třeba chtěl v přízemí prostorný obchod nebo v celém domě hotel, ovšem pokud jde o něco historicky cennějšího, jsou takové plány problematické. Netvrdím tedy, že nejsou problémy, ale v zásadě je zájem vlastníka památkám prospěšný. Druhý důvod: stavební výroba je proti době před rokem 1989 daleko rozvinutější, schopná řešit památkové technické problémy a stavební kapacity jsou větší.“

Pri zosumarizovaní ostatných výčinov a myšlienkových pochodov niektorých slovenských ochrancov ruín má pán Kibic až nezvyčajne normálne a triezve zmýšľanie. Teda len čo sa
vzťahu pamiatok a súkromného vlastníctva týka.

streda, apríla 23, 2008

pondelok, apríla 21, 2008

Výrok dna


„Malé a rodinné firmy by potrebovali rôzne podporné finančné programy (vlády), pretože slovenské banky sa voči nim správajú príliš komerčne,“ povedal prezident Slovenskej asociácie malých podnikov Vladimír Sirotka.

streda, apríla 16, 2008

Randal O´ Toole: Najpremyslenejšie plány


Každý človek plánuje. Svoj program počas dňa, dovolenku, vzdelanie, či kariéru. Firmy plánujú uvedenie produktov na trh, ich predajnú stratégiu. Ak plánujete vy, rozhodujete najmä o svojom čase, peniazoch a majetku. Náklady na prípadné omyly budete niesť len vy, takže ste dostatočne motivovaní to spraviť dobre. Keď plánujú vládne úrady, rozhodujú o čase, peniazoch a majetku iných ľudí.



Tieto rozhodnutia sú predmetom knihy Randala O´Toola
„Najpremyslenejšie plány: Ako plánovanie vlády poškodzuje kvalitu vášho života, vašu peňaženku a budúcnosť“(The Best-Laid Plans. How Government Planning Harms Your Quality of Life, Your Pocketbook, and Your Future) .

Recenzia na stránke INESS-u.

pondelok, apríla 14, 2008

Nie štátnym investičným fondom


Štátne investičné fondy, zachraňujúce krachujúce firmy v dôsledku nesplácaných úverov, plnia titulky nielen amerických novín. Už sú aj v Európe a ich hlavný nápor v krízou nasiaknutej eurozóne ešte len príde. Ani anglická centrálna banka nebude môcť znárodniť všetky spoločnosti.



Foto: Flickr.com



Podľa niektorých (napríklad neúspešný prezidentský kandidát Ron Paul) treba príchod štátnych petrodolárov (arabské krajiny) alebo obchodných prebytkov (Čína) vítať. Vraj by sme mali „privítať stabilitiu, ktorú prinášajú do ekonomík“.

Súhlasiť s „Mr. No“ možno v jednom: obmedzovať slobodnú výmenu tovaru, služieb alebo kapitálu nie je v súlade s libertariánskym zmýšľaním. Zabraňovať takýmto spoločnostiam v investovaní len preto, že sú zo zahraničia zaváňa viac ako protekcionizmom.

Štátne investičné fondy jednoducho nedovoľujú trhu samoreguláciu, teda zbavenia sa nesprávne manažovaných firiem. Ako píše Tim Swanson (aj tu), hospodárska recesia nie je nevyhnutne zlá vec a tieto fondy bránia úplnemu očisteniu trhu.

Ďalšou stránkou je vec princípu. Zásahy centrálnej banky, programy na záchranu firiem, dotácie postihnutým ľuďom sú nesprávne, ale používanie daní obyvateľov iných krajín za tým istým účelom už je niečo iné? Politici by nemali brániť žiadnym investorom, no tiež by nemali vlastniť, spravovať alebo riadiť investičné fondy. Tie (rovnako ako všetko ostatné) by mali byť v súkromných rukách. Štátne investičné fondy sú len stroje, hračkou v rukách politikov, ktorí sledujú svoje ciele. Ziskovosť, hospodárnosť, efektivita neznamená pre nich nič.

streda, apríla 09, 2008

Bad, bad and wasting fixation



Can anyone manage to land safely with twice broken airplane?

Only Bernanke believes this could be soft landing... You can hang on hundreds of balls, the machine is too heavy.


Picture from here.

pondelok, apríla 07, 2008

Čo ak ...


Predstavte si, že mestské (regionálne) zastupiteľstvo sa rozhodne zrušiť všetky verejné školy, pretože sú drahé v porovnaní so súkromnými konkurentami (ak by takí existovali). Samozrejme, bolo by to nezákonné. Ak by sa aj našli nejakí odvážlivci, musí to schváliť ministerstvo. A jeho hydry by určite argumentovali, že vzdelanie je predsa verejný statok, atď... a navrhovatelia by možno skončili vo väzení.

No Lew Rockwell ide v týchto špekuláciach ďalej a uvažuje nad mestečkom, kde sa to jedného dňa podarí.

„Public schools are praised in public and criticized in private, which is roughly the opposite of how we tend to treat large-scale enterprises like Wal-Mart. In public, everyone says that Wal-Mart is awful, filled with shoddy foreign products and exploiting workers. But in private, we buy the well-priced, quality goods, and long lines of people hope to be hired.“

štvrtok, apríla 03, 2008

Cestujeme na Mesiac, ale nemáme dostatok bytov!


„Vo francúzskych médiach sa objavujú správy o vysokých cenách bývania. Ceny bytov sú naozaj veľmi vysoké. Aj keď dnes mi povedali, že aj ceny na Slovensku a najmä v Bratislave sú tiež značne vysoké. Ale vždy je to tak, že v hlavnom meste sú ceny vysoké kvôli dopytu a istú dobu trvá postavenie nových.

Vo Francúzsku sú ceny vysoké už dosť dlhú dobu. A čo je ešte dôležitejšie, je ich nedostatok. Ako je možné, že sme schopní cestovať na Mesiac, ale nemáme dostatok bytov? Nemáme problém s autami, paradajkami alebo niečím iným. Odpoveď znie: regulácia. Existujú dva druhy. Prvý sa týka legislatívy v oblasti rastu miest. Vo Francúzsku aj na Slovensku rozhodujú miestne úrady o tom, kde a koľko môžete stavať. Vo Francúzsku preto nebolo takmer možné stavať nové domy, byty. Jediná možnosť bola kúpiť si pozemok s nehnuteľnosťou.

Ďalším druhom je regulácia nájomného. Niektorí podnikatelia jednoducho odišli z trhu, lebo nebol profitabilný, keďže nemohli zvyšovať nájomné podľa potrieb. Potom štát stavia domy za peniaze daňových poplatníkov. Problém s bývaním je typickým príkladom tretej cesty. Máte regulácie, ktoré nefungujú. Snažíte sa to korigovať ďalšími reguláciami, ale ani tie nezaberajú. Skončíte v takej hlúpej situácii, že ste v 21. storočí a nemáte dostatok bytov pre všetkých.“


- Pierre Garello: „Tretia cesta ako slepá ulička: francúzska skúsenosť“ (v rámci prednášky Konzervatívneho inštitútu)

streda, apríla 02, 2008

Magic Moments from ASC (6)


Roderick Long predstavuje knihu "Anarchism/Minarchism: Is a Government Part of a Free Country?". Je to súbor desiatich esejí autorov (Long nie je len editorom) obhajujúcich spoločnosť bez štátu, respektíve s minimálnou obmedzenou vládou. Dobrú chuť.