In a Free World

Manuel Lora on how it would be in a world without politics...

Imagine a free world where there is no state. This is a society where security, the provision of law, contract enforcement, courts and other institutions of justice are available on the market. In such a situation, almost everything we hear on the news would sound ridiculous, inefficient and even criminal.

As there would be no taxation, anyone standing on a podium promising handouts, subsidies, tariffs, quotas or anything of that sort would be considered a buffoon.

In a free society there would be no institutionalized politics that would affect every one; there would be no legislation and no legislators. Instead of politics there would be company policies and contracts that establish the relationships between groups. Thus, there would be no government lobbying.

Keď v gratulácii niečo smrdí

Spojené štáty pogratulovali Európskej únii k podpisu Lisabonskej zmluvy. Ak vám tento názov „zmluvy“ nič nehovorí, určite sa rozjasní pri slove Ústavná zmluva. Áno, je to v niektorých referendách odmietnutá európska ústava, ktorá má navonok zjednodušiť rozhodovanie, ale v podstate posilňuje bruselský centralizmus.

"Spojené štáty podporujú silnú Európsku úniu ako globálnu silu za demokraciu, mier a prosperitu," necháva sa počuť ministerstvo zahraničných konšpirácií. Že by tie zaoceánske koťuhy dobre vedeli čo robia a priali si čo najtesnejšie zviazaný život na starom kontinente? Vytrhne Lisabonská zmluva americkú ekonomiku z približujúcich sa pazúrov hlbokej recesie?

Neprichádzajú turisti? Zdaňte hoteliérov

Mestskí páni v Myjave, podobne ako vo veľa ďalších lokálnych guberniách Slovenska, zvyšujú alebo znova zavádzajú dane a poplatky. Okrem znovuobnovenia výpalného za psa budú obyvatelia nútení siahnuť hlbšie do peňaženky aj preto, že produkujú odpad a vlastnia nehnuteľnosť.

Novinkou je zavedenie poplatku za ubytovanie. Vraj z dôvodu pomaly sa rozvíjajúceho cestovného ruchu v regióne. Takže tu je problém. Na kopanice sa turisti doteraz nehrnuli, lebo v tamojších ubytovacích zariadeniach (poskromného počtu aj kvality) necvakali navyše 10 Sk na osobu na noc. Teraz sa to určite rozbehne.

Prezident Ron Paul by bol katastrofou pre libertariánov

Prečo je snaha Rona Paula márna, plytvaním energie, času a peňazí? Čo ak sa mu podarí zrušiť pár ministerstiev, dotácie poľnohospodárom a sprivatizovať poštu? Štátny byrokratický leviatan sa bude brániť.

Tradičný rozpor medzi libertariánmi a konzervatívcami ako dospieť k ideálu. Zrušiť štát cez votrenie sa do jeho štruktúry nie je možné. Myslí si to aj ukecaný Stefan Molyneux.

Are You Lazy? Blame Global Warming!

One would hardly believe what kind of things are caused by global warming. From trees more colourful, better beer, Inuit poisoned, outdoor hockey threatened, terrorism to wolves eat more moose. And another sixhundred effects...

Are Richest People Socialists?

Warren Buffett – third richest person in the universe want to maintain the estate tax, which now pay owners of estates worth more than two milion dollars. The levy is not any slice in USA. Maximum rate relieves a man of 45 percent of its value. Buffett said for Bloomberg that „to repeal the tax would benefit a handful of the richest people and widen income disparity.“ Other billionaires including Gates and Soros have joined him in urging Congress to keep the tax.

Uf, uf... Does this distorted meaning come with an age or are they simply socialist-capitalists (if I could use this term) for the whole life? I don´t know. But maybe these gentlemen shouldn´t forget how they made a wealth. To be profitable and make a return an entrepreneur tries to keep his tax base the lowest as possible and invests remaining capital in business again. When a small businessman comes into fortune and has to pay huge ammount of money just because of his parent´s death, he can close down and sell a company.

But not to talk just about the estate levy. Every state tax is immoral, because it´s forced under threat of jail and gun. The state steals a man´s properly acquired wealth and dedicate it to his loyal servants. In the name of balancing income disparity for example.

Prečo zrušiť štátnu sociálnu podporu?

A nezakazovať dobrovoľnú výmenu medzi ľudmi? Preto.

„Ľudia žiadajú“ sa nerovná „ľudia zaplatia zo svojho“

„Obyvatelia si kúpalisko žiadajú, bolo tu aj v minulosti,“ obhajuje viceprimátor Šale zámer mesta postaviť nové kúpalisko. Pre tento účel chce vymeniť pozemky s podnikom Duslo a zvyšok doplatiť vo forme financovania športových aktivít. Výstavbu kúpaliska a revitalizovanie väčšieho športového areálu chce samospráva financovať cez naše peniaze uzurpované Európskou úniou (čítaj štrukturálne fondy) alebo súkromného spoluinvestora. „Náš mestský pozemok je asi pätina pozemku Dusla Šaľa, ušetrené financie investujeme do športu. Bolo by to asi desať miliónov,“ povedal viceprimátor.

O akých ušetrených peniazoch sa hovorí, keď mesto musí doplatiť desať miliónov?! Argument o žiadanosti nejakého statku (najlepšie čo najväčšieho, aby sa uspokojili viaceré záujmy) používajú politici veľmi radi. Dnes ľudia vraj žiadajú kúpalisko, zajtra budú klzisko, potom novú športovú halu, neskôr druhú športovú halu, atď a stále dookola.

Ak si to ľudia naozaj žiadajú (teda sú ochotní zaplatiť za návštevu kúpaliska), prečo to už dávno nevyužil nejaký podnikateľ? Odpoveď sa môže skrývať v neochote samosprávy poskytnúť vhodný priestor alebo v nízkom záujme ľudí. Krytá plaváreň v meste už existuje a pred pár rokmi súkromný podnikateľ premenil opustenú a znečistenú pláž Váhu na areál vodných športov. Mimochodom, vstupné sa tam neplati(lo) a zisk tvoria len poskytované služby.

Little Truths

„These are the little truths of the everyday; that rocks fall, smoke rises, fire is hot and the sun and the moon are both round. If we remain steadfastly and rigorously committed to these “little truths,” we can in time derive the great truths of physics, which provide us such awesome knowledge and power. In between the little truths and the great truths, however, are the illusions that blind us – both in physics and in ethics.“

- Stefan Molyneux: „Universally Preferable Behaviour: A Rational Proof of Secular Ethics“

Deň nekonzumovania

Nastávajú najväčšie sviatky v roku. Teda hlavne pre obchodníkov, ktorí plnia svoje sklady na prasknutie v očakávaní opäť rekordných tržieb. Zatiaľ čo na Slovensku ukážu spotrebitelia svoj stále väčší apetít míňať, úplne iné starosti majú ľudia za veľkou mlákou. Potvrdil to aj nedávny Deň vďakyvzdania, tradične jeden z najrušnejších nakupovacích dní v USA.
Pôvodné očakávania obchodníkov sa totiž nenaplnili a na skladoch im ostalo kopec nepredaného tovaru. Ľudia totiž horko-ťažko splácajú hypotéky (tí šťastnejší), okrem toho majú veľké dlhy na kreditkách a iných úveroch. Ďakovať za to môžu najmä „jednookému jastrabovi“ Greenspanovi a „pilotovi vrtuľníka Bernankemu“.

Ale viete o tom, že okrem neoficiálneho Dňa nakupovania existuje aj opak, teda Deň nenakupovania? Prvý piatok po Vďakyvzdaní ho organizuje antikapitalistická skupinka Adbusters, hlásiaca sa k heslu „konzumácia je zlá vec“. Z nej si vystrelili členovia Bureaucrash, ktorí natočili video „Consume Nothing Day“ parodujúce tento sviatok socialistov. A doviedli ho do absurdného, no logického konca.

True Face Of State

Recently we have reminded 18 years since the communism had been officially abandoned. Although this time period seems long enough to get rid of etatist aparatchiks, recent incident confirms also that not only communist but every state power uses force against his enemies. The difference is in its intensity.

Khazachstan´s president and dictator Nazarbajev came to visit our president Gašparovič to talk (in comradely manner) about providing some new government contracts for favourite companies on both sides. At the same time Khazach journalist Balli Marzec living in exile Poland came to Bratislava to protest against Nazarbajev. She managed to get all necesarry bureaucratic permissions to held demonstration in front of the Presidential Palace. While the state anthem played, she was screaming against. This action alarmed three slovak policemen who have taken up her forcibly (she said after instruction from Nazarbajev´s security guard), packed into police-car and keep her as a prisoner (or maybe worse, as she was hurted and without eat and drink) in police station for 13 hours. „The journalist disturbed the anthem,“ said the head of police encroachment.

Well, maybe they should arrest all sport fans of a rival team whistling during international football or hockey game. By the way, similar event happened during U.S. president Bush´s speech in a crowded city centre of Bratislava a few years ago. Two Czechs inflamed Old Glory flag and police expeled them from the country immediately. So every state government uses force against its „enemies“ on principle. Sometimes it´s called communist, next time democratic or authoritative.

The police is always an oppressive arm of government, it is only a servant of state master. Do you think abolishing it would bring more safety? I do.

Čo nedopovedal Týždeň o Le Corbusierovi

Nepatrím k pravidelným čitateľom Týždňa, no v čísle č. 44 ma zaujal článok o architektovi Le Corbusierovi. Ten sa často označuje za velikána 20. storočia v tomto odbore, hoci jeho prínos by som si dovolil označiť za minimálne značne sporný. Bol som zvedavý, ako sa s tým vysporiada autorka Denisa Doričová.

Nebol to úplne oslavný článok. Autorka si všíma Le Corbusiérovo hľadanie vzťahu medzi súkromným a verejným priestorom (ako pripomína, často neúspešné), viaceré nezrealizované návrhy, jeho vyzdvihovanie racionálne riešených inžinierskych konštrukcií, dôraz na harmonické geometrické tvary. Ukážkovým príkladom myslenia Le Corbusiera bol jeho návrh Baťovi, aby v Zlíne postavil 20-podlažné bytové domy so všetkou vybavenosťou, kde by sa zmestilo do päťtisíc obyvateľov. Takouto predstavou pobúrený Baťa, zástanca individuálneho bývania, reagoval slovami, že pri 50-tisícovom meste ako je Zlín by stačilo desať takých stavieb, čo je vhodné akurát pre komunistickú propagandu. Preto niet divu, že jeho najväčšie projekty (veľké obytné bloky) sa vyznačujú neosobnosťou, chladom a komplikovanou orientáciou. Autorka zakončila článok slovami: „Nech bola kritika akákoľvek silná, takmer celosvetový vplyv Le Corbusiera iba potvrdila.“

Nesporne tento Švajčiar mal silný vplyv na vtedajšie uberanie sa architektúry, len je otázne, či správnym smerom. Le Corbusier sa pri navrhovaní miest správal ako taký malý byrokratický plánovač s mapou. Len on vedel najlepšie čo ľudia chcú a chcel ich premiestňovať po území ako keby to boli figúrky na šachovnici. Vytváral vlastnú utópiu. Preto ostalo tak veľa projektov len v podobe návrhov a tie najväčšie realizované presadili rôzne vlády.

Jeho konceptom je radiálne mesto pozostávajúce z moderných betónových výškových budov, ktoré sú oddelené zelenými plochami a spojené širokými bulvármi a cestami. Jeho autoritariánske sklony sa prejavili naplno v architektúre. Pre ubezpečenie, že návrhy budú presne a do bodky realizované podľa jeho vôle, presadzoval menovanie „hlavného architekta“, ktorého všetci museli počúvať na slovo. Známy je aj výrokom: „Podoba miest je príliš dôležitá na to, aby sa prenechala občanom.“ Závidel autoritárskym panovníkom ako Ludvikovi XIV alebo Napoleonovi, ktorí mohli nariadiť prestavanie mesta len preto, že si to želali. Podľa Petra Halla Le Corbusierov vplyv v plánovaní miest tu vydržal minimálne 60 rokov.

Le Corbusier presadzoval známy paradox: mestá sú prepchané dopravou, pretože bola navrhnutá príliš hustá zástavba. Riešenie spočíva vo zvýšení ich hustoty postavením radiálnych miest. Tento postoj úplne zapadá do jeho elitárskeho pohľadu, podľa ktorého by väčšina ľudí mala byť uväznená do štvrtí s vysokou hustotou, aby si mohli užívať zeleň medzi mrakodrapmi. Odmietal rozširovanie individuálnej rodinnej výstavby na predmestiach, no sám žil vo veľkej viktoriánskej vile. Le Corbusier ovplyvnil mnoho plánovačov na celom svete. Nie je prekvapením, že viacerých ešte stále nájdeme v postkomunistických krajinách, ale aj v západnej Európe a USA.

Street Socialism Is The Last Shelter Of Scoundrel

“An evidence why Slovenia hasn‘t yet matured from post-communism.“

by Rok SPRUK

Following the headlines of the international media, Slovenia is a fine land consisting of happy people, whose country‘s nobility is enriched by the fact that Slovenia is the wealthiest post-communist economy which recently entered the European Monetary Union, and a country enjoying the highest GDP per capita and standard of living in the Eastern Europe.

However, the reality is something completely different as I try to demonstrate in the words below.

Being a student is a nice slice of lifetime. I do not pay attention to attending student parties and thus, I rather wisely invest my time into sitting at the library and studying the economic theory, policy and philosophy besides regular study courses. The fact is that the opportunity cost of attending parties is huge and it‘d be completely irrational to neglect it or ignore it respectively. For example, Kobe Bryant understands his opportunity cost very well. He can, for instance, spent 2 hours mowing his lawn, having low overall return.

Contrary, he can record a TV commercial, earning $10,000 USD in two hours. His neighbor, Sally, might spent 2 hours working in McDonald‘s, earning $8 USD. Despite the fact that Kobe might mow the lawn faster than Sally, it‘d be rational for Kobe to record a TV commercial while it‘d be equally rational for Sally to mow the lawn, because of the opportunity cost and her comparative advantage.

Economically, my interest as a student is to finish the undergraduate study as soon as possible and get an overall return from the education. The opportunity cost of the education is, of course, my time. But in a broader perspective, higher earnings and human capital value is what shall count as a compensation for investing my time into the education, getting both: better education and better job opportunities.

As an economist, I strongly favor free choice; an ability to choose among the greatest possible set of alternatives in the course of human life. In fact, individual, economic and political liberty and individual responsibility to the fullest possible extent, is what has unlocked creative and talented entrepreneurial and intellectual minds to pursue intuitive and powerful ideas that shaped the economic future.

But I don‘t understand, why on earth, should the students jump on the streets, wear red suits, head old Soviet flags and shout in favor of the welfare state extensively. Slovenia‘s student organization, pensioners, public sector employees and trade unions claim that wage increases should be more robust subject to Slovenia‘s sound current economic shape and, on Saturday morning, they will march on the streets of Ljubljana and promote the spellings of socialism, social security and generous welfare services respectively. Slovenia‘s student organization says the following:

„An accessible education without scholarships for all, higher pensions and greater social justice. These are the ideas that will make everyone better off.“

Over at the faculty field, I noticed a socialistic parole, saying:
„Factories in the hands of workers, universities in the hands of the students!“ added with Soviet-styled propaganda and typical communist star. This situation rather reminds on a retarded Soviet satelite grunged by Leninism and Marx‘s diallectical materialism. The origins of socialistic mentality in Slovenia are strong roots of collectivism. In this post, I explain why student protests against pro-growth tax and economic policy, school choice and competition in higher education, reform of the and social security reform are based on the false assumptions, myths and hostility against individual, economic and political liberty.

1. Population crisis in Slovenia is estimated to hit negative numbers.
Aggregate labor supply is falling respectively and the number of retired persons is growing significantly. In Slovenia, when a person retired, the main slice his pension in financed through 1st pillar of pension fund which is funded directly through taxes on labor supply. The impact is clear: tax burden on labor supply is rising, public debt is growing respectively and fiscal outlays are expanded every year.

Consider the gross cost of an educated and intelligent worker in Slovenia, which an employer has to bear. Assume that monthly salary of the worker equals $3500 EUR in gross terms. The contribution rate to the retirement fund is 15,5 percent. Basic health care insurance deducts additional 6,36 percent. Personal income tax rates are composed into three brackets; 16 percent for the lowest quantile, 33 percent for the middle-income earners and 41 percent for the workers in high-income groups.

Obligated voluntary health insurance contribution rate is small compared to basic coverage rate of contribution, but it deducts the disposable income respectively. Additionally, employers have to pay the payroll tax and enhance the worker‘s income by compensating the costs of food and transport. In addition, an employer in Slovenia has to slice a contribution share to health care, social security and pension fund, at the expense of worker‘s productivity. Now, calculate the disposable income of the employee and see the tax wedge, squeezing his productivity after the hours he spends on the market.

2. Moderate tax cuts by the center-right government stimulated the growth of incomes by a narrow rate. Modest cuts in the labor taxation showed that tax cuts are self-financing, the unmistakeable notion of the Laffer Curve. Recently, the growth of economic activity in Slovenia reached historic highs. In 2007, the growth is estimated to reach 5,6 percent, which is quite uncompetitive compared to Eastern European economies. In 2006, Estonian economy grew by 7,9 percent, Latvia accounted 10 percent rate of output growth, Slovakia recently announced the data, revealing 9 percent annual growth rate.

By 2012, Slovenia‘s economic growth is estimated to diminish straight-forward to 3,6 percent respectively, reflecting weak structural advancement, age-dependency pressures and rapid increase in retirement activity. In 2006, the rate of inflation sparked up primarily due to higher food prices and intensive demand for food in Asian high-growing economies. Economically, inflation is a monetary phenomena arising from too much money, chasing too few goods. In a simple equilibrium, the result is the increase in overall price level. By January 2007, Slovenia entered the European Monetary Union, and after fixing the monetary emissions, the growth of money supply calmed down which normalized the inflation rate.

Subject to deteriorating exchange rate regime and periodically stimulated high inflation in the past, it will take time for Slovenian economy to adjust to new stream of monetary policy whereby the money supply is determined through interest rate setup by the ECB.

3. There is no such thing as free education. In fact, somebody has to pay the equipment, rent and maintain the facilities, lecture rooms, provide the electricity and heating. In addition, somebody has to hire and pay the academic services. Somebody has to pay and provide computers, internet access and modern means of study. Saying that education is free is like claiming that you can go into the mall and take away some furniture without payment. There is a dozen of proofs that private sector education is competitive in terms of quality of the future graduates.

The best and most respected universities in the world are private ones. Eight Nobel-winning economists have come from Chicago University which is funded by private means as well as Stanford University. Investment in education provides the best interest in the future. The time you give up to consume, is the cost you have to bear to have greater returns and personal welfare in the future.

There is no such thing as free lunch, and the education has never been a free lunch. Scholarships, by empirical proof, improve the standards of education and provide opportunities for thousands of individuals to unlock knowledge potentials and empower the intuitive mind whether it be in entrepreneurship, design, economics, medicine, mathematics and everywhere else.
4. The essential to understanding complex phenomena in society is the economic literacy and education. Thus, Slovenes should know that despite the same length of working time as Austrian or German workers, the latter earn more because of higher productivity and technological progress which stimulates the productivity through effective individual management of creativity and knowledge. In addition, Slovenia is, as shown above, one of the most taxed countries in the world (link), thus giving investors a sign of avoidance as an investment location. Empirically and practically, labor supply is highly sensitive to tax rates, meaning that the labor supply is elastic, ceteris paribus.

It means, that the labor supply strongly responds to the marginal changes in taxation of income. As a result of higher taxes, gross labor cost in Slovenia is huge, discouraging job formation and denying the opportunities to thousands of intellectual and entrepreneurial minds to show their skills and talent. I wonder whether trade unions and its anti-growth intellectual leaders will bear full responsibility for the actions they presume as socially just. To say it again, social justice is a mirage and a trojan horse riddled by the totalitarian governments and supported by the individuals who deny economic and personal liberty to others. Those who deny the enforcement of economic and personal liberty as a property right to others, neither deserve it for themselves.

The demands of trade union such as full employment, high taxes on productive behavior, high wages, expanded income and profit redistribution, extensive welfare and social security services, would propel the stagnation of growth as well as the productivity potentials which is the main engine of growth in standard of living. Claims of egalitarian pursuit of redistribution, material and income equality, under which trade unions in Slovenia delegate the course of living order, can only be met under governments with totalitarian powers. Extensive unionism and its influence on structural and economic policy is perhaps the most powerful evidence that Slovenia is de facto the most socialist country in Europe.

5. At last, Slovenia‘s economic policy in the past 15 years is the most notable proof about the negative impacts of gradualism entailed into the course of public policy. Slovenia kept persistently the highest inflation among advanced countries in Eastern Europe. When the left-wing government took over the chairmanship in government, wages in public sector trimmed up enormously by 40 percent, creating an additional source of inflation pressures. The deadweight loss from economic depression was vast. Meanwhile, Slovenia‘s international competitors grew rapidly and thus a development was geared-up. In addition, the policy of early retirement enabled the formal retirement before the age of 50. In just one year, between 1992 and 1993, the number of retirees rolled-up by more than 100 percent.

Over the years, Slovenia‘s pension system, in terms of outlays, has been financed through budget and the first pillar of retirement insurance is estimated to be depleted in the medium run consequently because of the abovementioned reasons including early and beneficial retirement, high pensions and sky-rocketing continual spirals of wage increases in the public sector, adding a burden to high government spending.

6. In 1950, in terms of current prices, Slovenia‘s real GDP per capita was higher than Austria‘s which suffered war losses. From 1960 onwards, Austria‘s prosperity increased tremendously after Austrian early reformist government and its minister of finance Reinhard Kamitz adopted low taxes, imposed deregulation and liberalized trade and prices, while Slovenia‘s GDP growth started to trick towards relative stagnation. When Austria‘s technological development accelerated productivity growth, its standard of living grew tremendously, at the fastest pace in Western Europe.

When Austria enjoyed the fruits of market economy and remarkable output growth rate, Slovenian economy was mischiefed by socialist self-management which demolished the efficiency of entrepreneurial investment by wrongful decisions embraced by politicians, political entrepreneurs, workers and union leaders, who knew neither risk nor ambitious agenda, as there was no private means of production under socialism.

Finally, when Slovenia gained independence from communism, Austria‘s economy advanced the output growth while „the wealthiest ex-communist country“ slid into depression while its central bank tacitly led the policy of high inflation through deteriorating exchange rate. Thus, the hourly output per average Austrian worker is higher relative to the output of Slovenia‘s worker per hour, because of higher productivity, greater innovative and entrepreurial capacity, and succinctly utilized gains from hours spent in the market.

7. Tomorrow, the streets in Ljubljana will shout and scream again, reflecting the misery of sub-Alpine socialism, which has always known nothing else but envy, misery, lies and deception. I will rather spend my time studying and reading Friedrich August von Hayek‘s The Constitution of Liberty, Greg Mankiw‘s Principles of Economics, Imre Lakatos‘s Proofs and Refutations, Karl Popper‘s Logic of the Scientific Discovery, James Buchanan‘s Demand and Supply for Public Goods, Kenneth J. Arrow‘s Social Choice and Individual Values and Wilhelm Roepke‘s Economics of Free Society.

Rok SPRUK is an economist

Copyright 2007 by Rok SPRUK

Súkromné školy, množte sa!

„Dekan Právnickej fakulty UK Marián Vrabko nepovažuje za správne, že sa štát vzdáva kontroly nad vznikom a pôsobením vysokých škôl. ... Vrabko zároveň predstavil projekt Právnickej fakulty, v ktorom 80 vysokoškolákov, prevažne právnikov, získava poznatky fungovania európskych inštitúcií, rozhodovania v únii, tvorby jej legislatívy a jej prenosu do národných zákonov. Projekt financuje takmer piatimi miliónmi korún Európsky sociálny fond. ... Po ukončení projektu by mali byť študenti schopní trénovať ďalších študentov,“ uvádza SITA.

No samozrejme, ktorý štátny úradník sa rád vzdáva opojnej moci kontroly? Byť zanieteným pedagógom a vedieť zohnať peniaze a ľudí, po tejto správe zakladám ďalšiu súkromnú školu. Trebárs pod názvom Vysoká škola rozmýšľania. Každá škola potrebuje najmä nezávislosť od štátu a jeho akademických poskokov, ktorí študentskej generácii za generáciou vtĺkajú do hlavy nezmysly a vedú ho k závislosti na vyššej moci.

Nájdite rozdiel

„Vytvárať v rámci podmienok našej socialistickej vlasti, ako aj celého spriateleného bloku krajín RVHP prostredie, ktoré bude garantovať rovnaké a nízke ceny pre všetkých ľudí, je podľa Ľubomíra Štrougala pre komunistickú vládu úplne prirodzené.“
„Pre socialistickú vládu je totiž neprípustné, aby kapitalistický nepriateľ zneužíval súčasnú situáciu na bezbrehé obohacovanie sa ziskom,“ mohla znieť správa spred 20-tich rokov v Pravde.


"Vytvárať v rámci zákonných možností, ako aj právneho rámca EÚ prostredie, ktoré bude zabezpečovať ceny čo najviac zodpovedajúce životnej úrovni ľudí, je podľa Roberta Fica pre vládu so sociálnodemokratickou orientáciou úplne prirodzené," uviedla hovorkyňa vlády Glendová.
"Pre vládu totiž nie je prípustné, aby ktokoľvek zneužíval súčasnú situáciu nárastu vstupných cien a očakávaného nárastu cien po vstupe do eurozóny na naháňanie ziskov, ako to bolo v prípade tovarov obchodných reťazcov s maloobchodnou maržou vo výške 40 až 100 %," zdôraznila hovorkyňa premiéra.

Súkromní majitelia pozor, pani Šimončičová bdie!

Tak opäť sú tu Vianoce. Predsviatková hystéria začína zasa o nejaký ten deň skôr ako minule. A s ňou aj aktivity fundamentálnych environmentalistov, ktorým nie je ľahostajný osud ani jedného zrezaného stromu. Škoda, že ich nezaujíma taká „abstraktná“ vec akou je súkromné vlastníctvo.

Austrians Know Who Is Behind The Frenzy

„Those of us who warned in the 1990s that the stock-price mania could not last were accused of spreading “gloom and doom.” Our warnings were considered self-evidently ridiculous, because, of course, it was said that we were in a New Economy, and such things as profitability and earnings and savings were old hat and had no bearing on the cyberworld being created before our eyes. Only the Austrian School economists seemed to wonder who or what was behind the frenzy.“

- L. Rockwell: „Speaking of Liberty“

O protiústavnosti zdaňovania psov

Daň za psa je populárna vo väčšine slovenských miest. Výnimkou je napríklad Trenčín, kde zdieranie majiteľov psov zrušili pred rokom (či dvomi?). Týmto činom sa zatiaľ neinšpirovali petržalskí poslanci a nedávno odhlasovali len zmenu spôsobu vyberania psieho výpalného. Nebude rozhodovať rasa, ale výška štvornohého tvora. Ak nebude vyšší ako 43 centimetrov, majiteľ zaplatí tisícku. Inak dvojnásobok.

Tak neviem, na základe čoho kompetentní zvolili jeden a potom druhý spôsob kategorizácie (nie som kynológ, ale čisto laicky sa domnievam, že vysoký chrt nemusí vyprodukovať také množstvo exkrementov ako viac široký ako dlhý buldog alebo jazvečík), ale každopádne môže ísť o protiústavnú „psiu diskrimináciu“. To fakt nie je sranda. Niečo podobné zvažovali v Bardejove, no podľa tohto zdroja existuje nález Ústavného súdu SR, podľa ktorého sa psy nemôžu posudzovať podľa výšky alebo rasy.

Budú majitelia psov platiť podľa objemu vyprodukovaných exkrementov? Budú majitelia psov niekedy platiť priamo za používanie súkromného parku určeného pre výbeh miláčikov? Majú zvieratá svoje práva? Rozhodne niekedy Ústavný súd SR o protiústavnosti akéhokoľvek zdaňovania?

Heyne a Mises on-line

Liberání institut publikoval zaujímavé knihy on-line. „Ekonomický styl myšlení“ od Paula Heyneho zatraktívnil štúdium ekonómie v anglosaských krajinách a pre väčšinu ekonómov v postsocialistických krajinách, odchovaných na Marxovi, Engelsovi, Keynesovi, či Nordhausovi, môže znamenať revolučný obrat vo vnímaní okolitého sveta.

Knihu „Liberalismus“ od Ludwiga von Misesa hádam netreba predstavovať.

Stefan Molyneux odkrýva beštiu

Všetci priaznivci Stefana Molyneuxa majú nezanedbateľný dôvod na radosť. Jeho pojednania o univerzálne platnom správaní dostali ucelenú podobu a nedávno vyšli v knihe „Universally Preferable Behaviour: A Rational Proof of Secular Ethics“. Ak nechcete platiť DPH (od nového roka 10%), PDF-ko je za 11 eur dostupné tiež. Smiešna cena za toto prenikavé dielo. Tak hor sa do odkrývania amorálnosti štátnej beštie...


Pre navnadenie úryvky z úvodu knihy:

V mnohých rozprávkach žije hrozná beštia so strašnou silou, drak alebo bazilišok, ktorý tyranizuje okolitú krajinu. Miestni obyvatelia majú z tejto príšery strach, obetujú svoje zvieratá, peniaze a krv v nádeji, že uspokoja jej vražedné inštinkty. Väčšina ľudí sa ukrýva pod ochranu tejto beštie nazývajúc svoj strach „rozvážnosťou“, ale len niekoľko šialene odvážnych sa rozhodne bojovať. Rok čo rok, dekádu za dekádou sa nádejní víťazi snažia merať silu, statočnosť a šikovnosť s týmto strašným tyranom. Snažia a prehrávajú.
Beštia je vždy nesmrteľná a tak sa obyvatelia nemôžu nádejať, že príde čas, kedy sa zbavia svojho despotu. Beštia nie je nikdy racionálna, netúži obchodovať a žiadne vyjednávania s ňou nie sú možné.

Táto beštia predstavuje presvedčenie, že nie je možné definovať objektívny, racionálny, sekulárny a vedecký etický systém. Beštia je mylnou predstavou, že morálnosť musí byť naveky ponorená do iracionálnych bažín bohov a vlád, vynucovaná len z pragmatických dôvodov, ale postrádajúca logickú oprávnenosť a jasné vymedzenie.

Pretože stále nevieme vymedziť racionálny systém univerzálnej morálky, sme nútení zaťažovať naše deti hororovými náboženskými príbehmi alebo darovať zbrane, väznice a armády malému monopolu bezduchých dozorcov, ktorí sa sami nazývajú „štátom“. „Pravda“ je predkladaná ako manipulácia, „čestnosť“ ako ovládanie, „oddanosť“ ako otroctvo a to, čo sa nazýva „moránosťou“ sa ukazuje ako absurdná bábková hra, ktorá má zotročiť slabých a vystrašených ľudí. Táto beštia relativistickej etiky sa týči nad nami, okráda nás, ospravedlňuje zdaňovanie, väznenie, cenzúru a vojny. Zotročuje mladých v štátnych školách a kostolných laviciach, chytá do pasce chudobných v príjemných gulagoch sociálnej pomoci. Zotročuje dokonca ešte nenarodených v bezodných studniach štátneho dlhu.

Pravdou je, že mravnosť potrebujeme. Klamstvo spočíva v tom, že bohovia alebo vlády ju môžu racionálne stanoviť alebo oprávnene vynucovať.

Súkromní hasiči v akcii

Ak by nebolo štátu, kto by nám prišiel ochrániť majetok pred požiarom? To je jeden z nespočetných pseudoargumentov etatistov, ktorí si nevedia predstaviť život bez dozorujúcej a kradmej ruky leviatana.

O tom, že súkromne poskytované služby sú efektívnejšie ako keď ich zabezpečuje štátny aparát, na týchto stránkach hádam diskutovať nemusíme. Presvedčiť sa o tom môžu v súčasnosti aj obyvatelia americkej Kalifornie, kde už pravidelne o takomto čase vyčíňa ohnivé inferno. Neustále sa opakujúci scenár lesných požiarov privádza niektorých presadzovateľov liberálnych riešení (napr. Randala O´Toola v knihe The Best Laid Plans - How Government Planning Harms Your Quality of Life, Your Pocketbook, and Your Future) k (možno nie až tak) fantastickým záverom, že ohníčky zakladajú lesníci zo štátnej lesosprávy, aby sa im opäť ušlo o niečo viac z rozpočtu. Protipožiarne opatrenia teraz tvoria zhruba dve tretiny ich výdavkov.

Ale konšpirácie bokom. Najväčšia poisťovacia spoločnosť na svete American International Group (AIG) už druhý rok poskytuje bonitným klientom v niektorých častiach Kalifornie a Colorada hasičskú službu. Od začiatku doteraz sa počet oblastí zdesaťnásobil. Pred každou „sezónou“ majú majitelia možnosť nastriekať si domy odpudzovačom ohňa. Počas lesného požiaru štartujú požiarnicke autá automaticky vo chvíli, keď je oheň tri míle od domu. Samozrejme, nejde o lacný špás. Vyjde ich to v priemere na 19-tisíc dolárov ročne. Okrem toho si môžu poistiť aj jachty, či umelecké zbierky.

A tak sa stávajú prípady, že na tej istej ulici poisťovací hasiči úspešne zachránia jeden dom, zatiaľ čo z vedľajšieho sa stáva kôpka popola pred očami majiteľa. Námietka pochybovačov by mohla znieť, že menej majetní ľudia si nebudú môcť dovoliť zaplatiť takúto poistku. To je pravda. No riešení je viac ako v prípade, že tieto služby zabezpečuje štátny monopol. Napríklad veľké spoločnosti (poisťovne) budú v takýchto prípadoch hasiť aj okolité domy, vzniknú dobrovoľné hasičské združenia, bude viac firiem špecializujúcich sa na rôznych klientov, atď...

Dobrovoľní hasiči existujú asi odvtedy ako človek objavil oheň, hasiči z poisťovní existovali už v polovici 19. storočia napríklad vo Veľkej Británii, USA a inde. Netreba dvakrát hádať, prečo sa ich počty postupne zmenšovali...

Mises - radikál či tradicionalista?

Roderick T. Long objasňuje občasné názorové trenice o myšlienkovom základe Ludwiga von Misesa. Podľa Rothbarda bol viac radikál, ktorý je opakom moderného konzervatívca. Tucker a Rockwell sa zameriavajú na jeho kultúrne názory, podľa ktorých mal bližšie k tradičným americkým konzervatívcom.

Long prichádza k záveru, že ... Ale veď si prečítajte jeho text z konferencie Misesovho inštitútu, ktorý nedávno oslávil 25. výročie.

Ron Paul on the Housing Bubble

I don´t prefer to cite any politician (especially when he talks how things are). But US presidential candidate Ron Paul (also called Mr. No) is bright rarity in a grubby pool of politics. Here is his speech a few months ago:


But capitalism is not to blame for the housing bubble, the Federal Reserve is. Specifically, Fed intervention in the economy-- through the manipulation of interest rates and the creation of money-- caused the artificial boom in mortgage lending.

The Fed has roughly tripled the amount of dollars and credit in circulation just since 1990. Housing prices have risen dramatically not because of simple supply and demand, but because the Fed literally created demand by making the cost of borrowing money artificially cheap. When credit is cheap, individuals tend to borrow too much and spend recklessly.

This is not to say that all banks, lenders, and Wall Street firms are blameless. Many of them are politically connected, and benefited directly from the Fed’s easy money policies. And some lenders did make fraudulent or unethical loans. But every cent they loaned was first created by the Fed.

The Federal Reserve provides the mother’s milk for the booms and busts wrongly associated with a mythical “business cycle.” ...Unless and until we get the Federal Reserve out of the business of creating money at will and setting interest rates, we will remain vulnerable to market bubbles and painful corrections. If housing prices plummet and millions of Americans find themselves owing more than their homes are worth, the blame lies squarely with Alan Greenspan and Ben Bernanke.


Via Marin Real Estate Bubble

A Nobelovu cenu za propagandu získava...

Udeľovaniu Nobelových cien, obzvlášť v kategóriach ako je mier, prikladám asi rovnakú pozornosť ako výsledkom našich futbalových reprezentantov. Toľko na úvod.

Tohtoročné udeľovanie Nobelovej ceny za zásluhy o svetový mier sa obišlo bez prekvapenia. Teda ak zaň nerátame ocenenie aj veľmi konkrétneho jednotlivca pod názvom IPCC, ktorý produkuje správy o globálnom otepľovaní ako na bežiacom páse a neustále znižuje mieru pravdepodobnosti, že príčinou sú ľudské aktivity.

Nemožno povedať, že by nórski členovia poroty ocenením Ala Gorea dehonestovali majestát Alfreda Nobela. Ten sa musel v hrobe obracať minimálne aj pri titulovaní teroristu Arafata. Asi rovnako prispíeva k mieru americký socenvironmentalista, pasujúci sa do úlohy spasiteľa ľudstva. Jeho výzvy všetkým vládam sveta, aby donútili ľudí vyhadzovať svoje peniaze von oknom v naivne mylnej snahe znížiť teplotu planéty o desatiny stupňa, vyvolávajú skôr opak mieru. Čo tak zaviesť ďalšiu kategóriu – cena za najpresvedčivejšiu propagandu?

The State´s Philosophy: Intervene, Create A problem And Let Pay All

Falling real estate market in the USA leading in growing number of homeowners unable to pay mortgage tries to rescue except the FED also the government. It wants to subsidize unpaid part of a credit to these poor people.

Well, again brilliant example in what a blind circle does etatist´s action exist. The Central (=state) bank manipulates interest rates that don´t reflect real needs of people. When the market starts to purify from bubble activities after all, the government strikes with „good“ intention to help. But it helps only banks to attract new borrowers who can rely on him in a bad times. Agony will only deepen and overextend. And even more at the expense of all people.

Create problem by forced encroachment on market and solve it by another intervention. Preferably in such a scale that as many as possible citizens have to pay it. That´s the philosophy of every state.

Pozor! Úrady môžu spôsobiť vašu smrť

Majiteľ podniku (holičstva) sa zastrelil počas zasadania mestskej rady v americkom meste Clarksville potom, ako mu jej členovia neschválili žiadosť o zmenu využívania vlastnej nehnuteľnosti. Nuž, zadlžený majiteľ zrejme nemal na patričné všimné úradníkom, ktorí by to jednou pečiatkou zariadili. Tvrdý príklad toho ako byrokracia rozhoduje o našich životoch.

Zákonník práce a antidiskriminačný zákon zvyšujú početnosť menšín

Šéf s vážnou tvárou vraví štyrom svojim zamestnancom: „Firma utrpela vysoké straty za posledný štvrťrok a obávam sa, že budem nútený jedného z vás prepustiť.“

Prvý zamestnanec s čiernou pokožkou sa bráni: „Patrím k chránenej menšine, nemôžete ma prepustiť.“

Druhá zamestnankyňa na to: „Ja som žena. Nemôžete sa ma zbaviť.“

Tretí, starší muž, vraví: „Ak ma prepustíte, zažalujem vás za vekovú diskrimináciu tak rýchlo, že sa vám z toho hlava zatočí.“

Všetky oči sa uprú na mladého zamestnanca, ktorý len chvíľu rozmýšľa a tíško prerečie: „Myslím, že som gay...“

Via Adam Smith Institute

Crnogorski nauki Sloveniji

by Rok SPRUK

Crna Gora je baš čudovita zemalja. Prošlu godina kad je mala država bila verificirana u međunarodni zajednici, sječam kako sam na putu iz škole vidjeo reklamni plakat koji je promovirao nastup Rolling Stonsa u Budvi. I onda gledao sam po teve-u kako je na nuč nastopa, Mick Jagger skrenio na oder i pozdravio publiku: „Dobro veće, Crna Gora...“. A Crna Gora nije zanimiva i turistično interesanta samo zbog atraktivne ponudbe turističnih servisa. Tržište nekretnina je otvoreno za kupce iz međunarodne zajednice i nije nikakvo presenečenje, da cjene nekretnina u Crnoj Gori rasteju divje, što je tipična situacija za tržište gdje se BDP konvergira i investicije poganjeju rast privreda.

Prošlogodišnje i sadašnje privredne i strukturne reforme u Crnoj Gori inciirajo dugoroćnu ugodno i konkurenčno makroekonomsko poziciju, koje u obšte koristiju mali i otvoreni privredi kao Crna Gora. U svakom kursu ekonomske politice zemlje koja zaostaje u per capita BDP-u, glavno pitanje kako optimizirati odločitve s kojimi se na dugi rok rezultira uzdržna privredna rast koja je, prema empiričkih fakta, najbolja garancija za veču blaginju i prosperitet.

Makroekonomski kazalci i iskustvo koji indiciraju širšu privredno sliku Crne Gore kažeju tipičku historičko izkušnju koju je prečila svaka post-komunistička zemlja. U međunarodni perspektivi, financijska kriza u početku devetdesetih godina je skrenila BDP sa kursa rasti. Nek se uzame stanje BDP-a u godini 1989 sa indeksom 100, do godine 1993, crnogorski BDP pao je na 50 odstutka sa obzirom na godinu 1989. Nakon prilagođenja sa inflacijo, u 2006 Crnogorski agregatni BDP ima indeks 72 sa obzirom na 1989. Međutim, ostale tranzicijske zemalje su u ovom vrijemenu tranzicijskog prehoda konvergirale BDP na ravan godine u koji je BDP počeo drseti zbog institucionalnih reforma i privredne krize koju je inducirala naravna konsekvenca neučinkovitog socialističnog društvenog i privrednog sistema.

Realno pitanje što ima jako privredno iskustvo Crne Gore veze sa Slovenija koja je poznana kao najjačije razvita post-komunistična zemalja? Crna Gora je u vrlo kratkom vrijemenu uvedla puno privrednih i strukturnih reforma koja Slovenija još nije prošla ali je fundamentalne tržišne reforme obšla, što je znano kao unikat ekonomske politice gradualizma, znači: visoki porez na osoban i poduzečni dohodak, razpršeno državno vlastništvo financijskih poduzeča, tuga struktura radnog tržišta, protekcionistička zaštita domačog tržišta protiv direktnih tujih investicija i inačno razpršeno štitenje in specifičko tretiranje interesnih grupa. Bezobzirno prakticiranje gradualističke ekonomske politice, onako prema ekonomske empirije, teorije i praktičnog iskustva, kreira dugoročna obistna makroekonomska reskiranja. Tako ima danas Slovenija jako visoku javno porabo koju generira ekspanzivna fiskalna politica. Svaki student makroekonomije zna da našteje koje su negativne konsekvence fiktivne promocije rasti prema infuzije agregatnog povpraševanja u konjukturnom stadiju kada je privredna vrzel pozitiva i ustvarja višinu potencialnog BDP-a. U Sloveniji, koja ima najvišu stupnju inflacije u evroconi, visoka inflacija nije nikakvo presnetenje, zato što u prošlosti, Banka Slovenije, nije akomodirala monetarne politike na slobodnu plivajoči devizni tečaj. Visoka inflacija koja je kapitulirala dinamičnu privredno rast Slovenija skuz zgudnju fazu tranzicije, bila je reducirana prisilno prema fiskacije deviznog tečaja, što je ustavilo rast monetarnih agregata prema deviznih špekulacija centralne banke.

U prošli dekadi, post-komunistične zemalje su poduzela radikalne ekonomske reforme i danas su ove zemlaje vrhnji regionalni reformatori. Estonija, koja je pionirala slobodno-tržištne reforme, danas ima najjaču stupnju rasti u Evropskoj uniji, i ukupno sa Litvu i Latviju, Estonija je danas među ekonomisti označena kao Baltski tigar što ju postaje ob bok irskog privrednog čudeža skuz devetdeseta godina kada je Irska sa radikalnu poreznu reformu i otvorenim tržištem za tuje investicije, sadržala visoku stupnju rasti i danas je Irska druga najbogatija zemalja u EU sa obzirom na per kapita BDP.

U jedni godini političke nezavisnosti, Crna Gora je uvedla privredne reforme koje mnogo razvitih zemalja još nije poduzelo. Ne bi bilo relevantno tvrditi, da ove reforme nisu bile efikasne zato što Crna Gora danas nije rangirana u grupi razvitih zemalja, zato što se učinak makroekonomskih i strukturnih reforma meri dugoročno. U avgustu, napisao sam daljši članak, gdje sam analizirao makroekonomsko i fiskalnu politiku Crne Gore i sa obzirom na sadašnje stanje, na ovom področju Crna Gora prekaša puno zemalja. I Slovenija, kao tipička post-socialistička privredna, možda se napita reformne nauke koje su socialistički politički lobsteri svih barva izbacili iz panela.

Jedna između prošlih reforma koje su napravile Crnu Goru pobjednico u uvajanju privrednih i strukturnih reforma bila je uvedba enotnog poreza na osoban dohodak i dohodak firme, koja se inače kao korporativni dohodak. U jaunaru 2007, crnogorski parlament aproviro je 15 odstutnu dohodnu stupnju. Novi sistem promjenio je bivši progresivni sistem treh stupnja na osobni dohodak koji je imao negativni učinak na radnu silu zato što je višja stupnja produktivnosti, koja je rezultirala kao viši osobni dohodak, bila bremenjena sa višim porezom koji nije stimulirao radne ure i tržišno produktivnost. U sistemu enotnog poreza, prakticiranje radnog vrijemena izvan tržišta nima nekakvih koristi sa obzirom na porezni aspekt. U paketu poreznih reforma, crnogorski parlament je odobrio redukciju porezne stupnje na dobičak firma. Sada je ova stupnja 9 odstutka nakon je nadomestila stari sistem dvih stupnja, 15 odstutka na profit firme do 100 000 EUR i 20 odstutka na dodatni kapitalski dobičak koji bio je viši od 100 000 EUR. U 2010, Crna Gora će imati najniži porez u Evropi sa efikasno enotnu stupnju na osoban dohodak i korporativni dohodak. Ovdje, Alvin Rabushka ima kratak opis crnogorske porezne reforme.

Na drugi strani, Slovenija ima najviše porezno breme u regiji, jednu između najmanije učinkovitih javnih administracija u istokno-evropski regiji i najbol rigidan i tugo tržište radne sile, što zavira rast produktivnosti, kreaciju i otvorenje novih radnih mesta koja je jedina solucija za rješavanje strukturne bezposelnosti uzput radikalne liberalizacije radnog tržišta koja ima prema empiričnih dokaza, pozitivan učinak na privredno rast.

Pa možda bude istina, da na cjelom području uvajanja strukturnih reforma Slovenija napravila je veči napredak kao Crna Gora, ali Crna Gora dokazuje da nema nikakve potrebe zavirati implementaciju slobodno-tržišnih reforma kao to prakticira ekonomska i strukturna politika u Sloveniji. Sa odloženjem reforma za stimulaciju konkurenčnosti, višina troškova se izkaže u gubljenih šansah. U 1990 godini, Slovenija i Irska imali sta enaki BDP na glavu, bez obzira na inflacijske pritiske u Sloveniji. Kako efikasna bila je gradualistička ekonomska politika nacionalnog (šovinističnog) interesa kaže dejstvo, da je Irska po stupnji razvitosti danas 45 godina prema Slovenije.

Namen ovog članaka nije tvrditi, da je Crna Gora neki zemaljski raj. Visoka stupnja korupcije in balastni strukturni performans su među najintenzivnijim negativnim troškovima koji če zavirati kapaciteto privredne aktivnosti. Namen ovog članaka je opozoriti na dejstvo, da je Crna Gora sada i u prošlih godina uvedla privredne reforme, koje su ugodne za privredno rast. Kao kažeju makroekonomska analiza i trendi, Crna Gora ima restriktivnu fiskalno politiko i ambiciozne javne financijske cilje kao godišnje redukcije javne porabe i uvaje radikalne pro-tržišne reforme koje slovenski političari nikad nisu htjeli da jih implementiraju zbog kolektivističke mantre nacionalog interesa koji nije ništa drugog kao otvoren put naprotiv legalne korupcije i dugoročnog makroekonomskog tveganja, koji je izplen puhlog Keynesianskog eksperimenta.

----------

Rok SPRUK is an economist and a libertarian/classical liberal. He currently lives in Slovenia where he works and studies economics and business. He recently won a prestigious award called »Golden Matura«. He is interested in economic growth, international economy and macroeconomics in general and also in issues such as tax and social security reforms and international competitiveness. In the field of business he is focused on strategic management, financial markets, business models, innovations and new economy. His ideas, writings and post are written on his web log called "Capitalism & Freedom" . You can send Rok an email on rok.spruk@gmail.com

----------

10 najznečistenejších miest sveta – prekvapenie?

Súkromné spoločnosti sú často obviňované z ničenia životného prostredia pri ich „honbe“ za ziskom. Slobodné podnikanie je vraj nezlučiteľné s ochranou a zachovaním okolitého prostredia a preto je potrebná regulácia štátom.

Na základe tejto logiky by v socialistických (alebo s málo rozvinutým trhom) krajinách nemalo byť (zveličene povedané) ani stopy po znečistení, naopak „kapitalistické“ spoločnosti sa musia dusiť v exhalátoch a drancovať okolitú prírodu.

V skutočnosti je to inak. Najnovší rebríček desiatich najznečistenejších miest na Zemi to potvrdzuje. Že by len náhodou na čele boli krajiny s neexistujúcim (nerešpektovaným) súkromným vlastníctvom? Čo tak zakázať štátne vlastníctvo lesov, pôdy, akýchkoľvek pozemkov? A vôbec, načo je nám vláda?

Slovenia, Soviet Enclave

by Rok SPRUK

This year's vacation has been the longest in my life. Consequently, there was much less writing of article and analysis than in the ordinary working season. Even daily updated news during the last teenage holidays was instantly heated by the sparks of reaction. Housing slump in the U.S. market finally bubbled the last spark subject to sub-prime mortgage mess. Federal Reserve Bank confused the market and boosted the interest rate cut through cutting both, discount rate and federal funds rate. There's hardly any particular justification that a central bank should heavily intervene the particular market dynamics unless there is a danger to price stability. Despite the heating in inflationary pressures, inflation targets set by the FED remain anchored firmly within the target zone. However, inflation forecast should not be neglected and are ought to remain intense since future inflation pressures could force FED to further cut the compound interest rate and get into serious liquidity constraints. The response of the European Central Bank was not mild. The financial infusion probably eased the mortgage demand and forced financial institutions to be careful about the future practicing of loans. Again, it is questionable whether a central bank should get involved in issues that do not regard the question of price stability. In any case, the future credibility over the inflation battle is now seriously under quest since such interventions could heat the inflation volatility and trigger the possible financial shocks when the capacity of liquidity runs out of effect.

Despite the high level of interest of this topic, in this article I shall rather focus on my home-country Slovenia. During the holidays I visited a Mediterranean coast in Slovenia, a small town called Isola. Despite the abundant natural resources and significant geographic position I was roughly disappointed with the quality of tourist service supply. After a day of accommodation, I explored the town a little bit deeper. The streets and monuments named after communist revolution and its heads seriously pose the credible question whether Slovenia really gained emancipation from its socialist legacy. Another particular backslash of Slovenia's supposedly important tourist resort is the low quality of services. Instead of Bermuda-styled beaches and dynamic tourist supply, rampant publicly-owned beaches so when you wake-up in the morning for a refreshing jump into the sea, it is disgusting to sea dead birds and oil smacks into the sea marred by the dusts of slickly sea grass. That is probably the purest reflection of inefficiency of public ownership since property rights are weakly defined and do not allow investors to renovate the resorts through high-quality supply of tourist convenience and a sense of enjoyable stay. And there is another side-effect of public ownership and extensive local government intervention; the prices of real-estate soar since the supply curve of lands is further pushed downward which, ceteris paribus, blows the price of land upward and consequently, the price of real-estate located in such area is higher. The sum-up effect is simple: the government seeks rents since its sees that heavy ownership involvement in demand-intensive areas will yield higher rent from direct or indirect taxes on property. In fact, further scarcity of land resources will induce every supplier to lift price which means that the real purchase value of a property is overvalued.

During holidays I also noticed how backward the propaganda and agitation of Slovenian trade unions to gain popular support really is. Recently, in one of local schools in Slovenia, the major trade union of government-funded education sector induced the propaganda among pupils by giving them sheets on which the claims of trade unions were written in a very ideological manner. There has always been a lot of evidence on the ineffectiveness of Slovenian education sector. Just to put a few examples:


1. In the fourth year of high (secondary) school (gymnasium), at the economics lesson, students are taught the dictions of Lenin's imperialist division of the world. I still keep the notes from that lesson.

2. At the same lesson, the impact of fiscal policy on economic growth is explained in a pure old Keynesian fashion, saying that the major source of long-run is not capital formation (i.e. saving and investment) but aggregate demand. The author of the government-approved textbook obviously never read a serious book on the fundamentals of economic growth.

3. When student unions refused to embrace much-needed structural reforms in education sector, they propagated the political participation on student demonstrations against proposed education reforms. I still remember the day when the coercive propaganda tried to instill us to join the politically-gamed resistance. Of course, I did not go there. When I was watching the daily news on television, I saw a crowd of young demonstrators which skipped classes to be at that place and protest against the proposals unknown to the majority of students. At that time, the television showed how drunk pacifists are waving-out Soviet flags and wear T-shirts with the image of Karl Marx and Soviet revolutionary slogans.

4. According to IMD's World Competitiveness Yearbook, Slovenia is among those countries with the least openness to foreign ideas and values openly oriented towards the hate of globalization. I remember those flushy dark days when nationalism was actively promoted in the course of literature. In addition, discriminatory discrediting of creative and intellectual superiority has been marked as a source of evil, some sort of threat to the nation. I was really surprised by the degree of hostility which Slovenian history and contemporary present fuels against open society and free-market initiative. In history books, dr. Ljubo Sirc was never mentioned despite his contributions to economic and personal liberty, neither the golden age of Slovenian economic performance before World War 2 when Slovenia's economy operated at full capacity, sustained remarkable growth, experienced a true entrepreneurial boom and converged the living standard very close to neighboring Austria. The wages in manufacturing grew significantly and the industrial output reached record-highs until the Unitarian totalitarianism started erasing the benefits of wealth and new markets which a newborn economy had sustained.


There are numerous more examples served on the table, showing Slovenia's Soviet syndrome. In fact, the state of Slovenian society currently reminds on the unique Soviet Union's radio frequency system which is isolated from and disintegrated with the rest of the world, claiming that vital interests of the Soviet empire would be severely damaged by the influence of the rest of the world. Tiny Slovenian state, its instances and institutions function practically on the same note, marred by dusts of fears, envy, esteemed self-superiority, socialist mentality and the lack of visionary ideas. Such society cannot prosper, and never will if coercion remains the mainstream of the institutions. It cannot succeed and prosper from the fruits of global economy and open borders, because fear is the enemy of itself and governmental tyranny, as a desire to control the lives of individuals, the first step towards the state which rests on glories unknown to the rest of the world and knows neither victory nor defeat of itself.

----------

Rok SPRUK is an economist and a libertarian/classical liberal. He currently lives in Slovenia where he works and studies economics and business. He recently won a prestigious award called "Golden Matura". He is interested in economic growth, international economy and macroeconomics in general and also in issues such as tax and social security reforms and international competitiveness. In the field of business he is focused on strategic management, financial markets, business models, innovations and new economy. His ideas, writings and post are written on his web log called "Capitalism & Freedom". You can send Rok an email on rok.spruk@gmail.com

Polárnych medveďov je viac aj napriek otepľovaniu

Jedným zo strašiak-argumentov globálnych klimatických alarmistov je aj vraj „fakt“, že otepľovanie spôsobuje miznutie polárnych bielych medveďov. Obrázky s „úbohými“ zvieratami na lámajúcich sa kryhách obleteli celý svet a sú jedným zo symbolov tohto hnutia.

U.S. Geological Survey tvrdí, že do roku 2050 môžu úplne vyhynúť, WWF sa sebaisto nazdáva, že to bude do sto rokov. Čuduj sa svete, nie všetci „odborníci“ vravia to isté. Podľa kanadského experta na túto časť fauny ich počet vzrastá aj napriek otepľovaniu. Za poslednú dekádu o 15 až 25 percent. Ak niekde medveďov ubúda je to v dôsledku ich lovu.

Polárne medvede prežili oveľa vyššie teploty v histórii Zeme v porovnaní s tými aké „prognózujú vedci“. Takže, vážení strašiaci, skúste niečo iné.

Via Heartland Institute

Minister zdravotníctva – kandidát na Nobelovu cenu

Slovenská vláda úspešne smeruje krajinu do čias spred roka 1989. Nenávisť k súkromnému vlastníctvu sa najnovšie prejavila v zakázaní vzniku nemocníc ako akciových spoločností. „Som presvedčený, že štát vie hospodáriť a veľmi skoro to dokážeme,“ sebaisto sa necháva počuť minister dbajúci o naše zdravie.

Ak schopnosťou hospodáriť myslel zvyšovanie deficitu rozpočtu a ďalší pokles kvality zdravotníckych zariadení, určite sa dočkáme čoskoro. Alebo že by bol minister čo nevidieť kanditátom na udelenie Nobelovej ceny za ekonomický objav, ktorý prevráti všetky doterajšie poznatky a skúsenosti?

Libertariáni a dane – platiť, či nie?

„Ako môžeme odmietať štát, vojnu, násilie a zároveň jazdiť po štátnych cestách, využívať verejné služby a platiť dane, ktoré vkladajú štátu do rúk donucovaciu silu? Sme ako lekári uprostred hroznej epidémie, ktorí prišli na to, že nákaza sa prenáša prostredníctvom pitnej vody. Ale všeobecné lekárske povedomie je, že epidémii sa zabráni alebo sa z nej človek vylieči, len ak bude piť viac a viac vody – práve táto činnosť napomáha šíreniu nákazy.

Takže aké sú naše skutočné možnosti ako lekárov, ktorí poznajú skutočnú liečbu? Samozrejme, môžeme zmiznúť zo spoločnosti a vziať si našu múdrosť so sebou a prežiť život v thoreauskej samote. Toto riešenie nepochybne zmenší našu frustráciu a vytvorí márny druh integrity, ale tiež ponechá milióny ľudí v obrovskom utrpení. Ak sa všetci vykladači pravdy stratia, zem ostane napospas klamárom. Na druhej strane môžeme na plné ústa poukazovať na pitie znečistenej vody, ale stále ju piť vo veľkom množstve. Tento druh pokrytectva by sotva poslúžil veci, pretože by bolo nanajvýš zrejmé, že konáme v úplnom protiklade s našimi lekárskymi predpismi.

Zdá sa, že najplodnejšie konanie spočíva niekde medzi pozíciami Waldena a Ramba. Útekom od spoločnosti prenechávame svet luhárom, podvodníkom a vrahom. Ponorením sa naplno do systému, o ktorom vieme že je diabolský, podkopávame našu dôveryhodnosť až k bodu kde sa česť stáva neodlíšiteľnou od pokrytectva.

Ak je voda znečistená, ale musíme ju piť aby sme v spoločnosti prežili, potom najrozumnejšou cestou – ak chceme pomôcť našim blízkym – je piť jej tak málo ako je to len možné a presvedčiť ľudí o hodnote tejto cesty argumentovaním – a predvádzaním svojho zdravia – pri každej príležitosti.

Nemôžeme žiť v spoločnosti bez platenia daní, spotrebovávaním vládnych služieb a finančným prispievaním na činnosti, o ktorých vieme, že sú zlé. Ani tento článok nemôžete čítať bez toho, aby ste použili dátové protokoly najskôr vyvinuté vládami a financované cez donucovanie.

Pretože každý človek čítajúci tento článok musí už z podstaty akceptovať určitý stupeň interakcie s donucovaním, otázka neznie „mali by sme platiť dane?“ ale „do akej miery sa máme zúčastňovať na etatizme?“

Celý článok Stefana Molyneuxa tu.

Croatia doesn´t emulate an Irish Miracle

by Rok Spruk

Coming across B92, I noted this:
"According to its politicians, Croatia is emulating the model of the so-called Irish Miracle of the 1980s, when Ireland transformed itself from a country with a lagging economy and staggering unemployment rate to one of Europe's fastest-growing economies.

Most economic analysts in Croatia believe that it is on the right path to following the success of the Celtic Tiger, and predict that the improving economic trends would continue as Croatia edges closer to EU membership.
The country also expects an added boom in foreign investments, especially greenfield investments, as it continues along the path of European integration."


Regarding the economic analysis, three main points reflect the fallacy of the above-noted statement:
(1) The word "believe" should be used very carefully in economic analysis where "to believe" means that there's no overall range over the effects of the course of economic policy in Croatia. Someone can also believe that Slovenia can become a global success story, but eventually, this wishful goal is severely hampered by endogenous factors such as given conditions of the real-world.
For example:
A believes he can fly, but he can't since he's a human being.
(2) Croatia is not on the right path, on which macroeconomic and business conditions could pursue an economic miracle. First of all, when one analyzes Croatia it should be noted that Croatia is still recovering from GDP decline, following the war period and that there're numerous hikes hampering Croatia's economic performance. For example, high consumption-inflated indebtedness of households and overblown loans to public sector, amounted Croatia's public debt at 90% od the GDP which is presumably a lot for a post-communist economy. Reducing public debt seems principally very similar to fighting inflation. To fight inflation, the central bank should normatively curtail money supply and decrease the size of monetary aggregates to ensure a temporary equilibrium on the money market, to tranquil the stabilization of inflation. In case of public debt, policymakers also have to normalize the conditions to avoid an unprecented credit boom with frigid loans to unproductive sectors of the economy, leading to volatile financial markets and possibly to financial crisis.
(3) Croatia is not emulating an Irish Miracle due to moderately high corporate tax wedge, protectionist trade policy, unskilled labor (the hybe of the education system) and high level of corruption . Could the latter be described as a moral issue? Definitely, it should not be neglected but corruption is mostly the cost, a very low level of trust which defies the contractual confidence of investors, leading the investment side of the economy to avoid large investment because of unpertained risk. What Croatia is now facing, is a terrible access to international markets. In the mainstream media, we can hear how important it is, not to shrink in a trade deficit. How can you expect a man with flu to be competitive to Justin Gatlin in running on 100 meters? It'd be a little bit flawed to expect that a post-communist economy could boost the export of high technology to Netherlands without sufficient capital and investment and knowledge equipment, wouldn't be?

----------

Rok SPRUK is a supply-side economist and a classical liberal. He currently lives in Slovenia where he works and studies economics and business. He recently won a prestigious award called »Golden Matura«. He is interested in economic growth, international economy, macroeconomics, tax and social security reforms and international competitiveness. In the field of business he is focused on strategic management, financial markets, business models, innovations and new economy. His ideas, writings and post are written on his web log called “Capitalism & Freedom”. You can send Rok an email on rok.spruk@gmail.com

----------

Bratia a sestry, hor sa do tankoch! Štát ide opäť znárodňovať

Skutočne lepšie a príznačnejšie obdobie pre zákonné odobrenie možnosti surovo vyvlastniť majetok ľudí si táto vláda nevyberie. Nie je až tak od veci porovnať pravdepodobné schválenie návrhu ministra výstavby s príchodom ruských tankov v auguste 1968. A je to krásna ukážka toho, kam až je viacerými zbožňovaný štát ochotný zájsť v mene „vyrovnávania regionálnych rozdielov“, „zvyšovania blahobytu obyvateľstva“, či „zlepšenia „dopravnej dostupnosti“.

Ak doteraz musel štát preukazovať aký taký verejný záujem (čítaj záujem lobistických skupín), odteraz nebude povinný. Jednoducho keď vláda (čítaj banda lupičov) rozhodne, že váš dom aj s pozemkom stojí v ceste diaľnici, na ktorú sa z daní poskladajú aj nevodiči alebo ujo z Hornej dolnej, ktorý v živote svojou 30-ročnou škodovkou necestoval ďalej ako za hranice humna, tak oň proste prídete. Bez okamžitej a adekvátnej náhrady. A v lepšom príprade sa dozviete o tom možno na úradnej tabuli pred národným výborom, v horšom sa môžete jedno ráno zobudiť na prekvapivý hluk bágra z obývačky.

Navyše netýka sa to len ciest. Nič nebude brániť ani vášmu susedovi, aby za patričné všimné zodpovednému úradníkovi (ktorý dodá pečiatku verejnoprospešnosti a strategickosti) „odkúpil za znalcom stanovenú cenu“ (čitaj ukradol) váš dom s pozemkom a premenil ho trebárs na tenisový kurt.

Štát negarantuje vlastnícke práva, je ich najväčší ničiteľ.

Trh môže zabezpečiť obranu aj spravodlivosť

Kniha Josefa Šímu z Liberálního institutu „Právo a obrana jako zboží na trhu“ je dostupná online.
Tu je zopár úryvkov:


„Je teda nutné si klásť otázky: Prečo, keď bol väčšinou ľudí odmietnutý socializmus a plánovanie, má byť prípustné masové prerozdeľovanie? Prečo, keď nie je prípustná (so slobodou a rešpektom k vlastníckym právam zlučiteľná) redistribúcia bohatstva, ako niektorí veria, má byť prijatá daň pre výstavbu ciest a diaľnic? Prečo, keď odmietneme zdaňovanie ako formu násilného privlastnenia si majetku druhých k získaniu prostriedkov na výstavbu diaľnic (alebo jadrových elektrární), má byť principiálne odlišné zdaniť ľudí a vybudovať úrad na ochranu hospodárskej súťaže? Prečo, ak je štátnou mocou vynucovaný monopol nežiaduci a platenie daní vyberaných pod hrozbou použitia sily sa blíži svojou povahou lúpeži, je z nejakého dôvodu žiaduce mať z daní platený teritoriálny monopol na poskytovanie služieb, ktoré sa nazývajú poskytovanie bezpečnosti a vymáhanie spravodlivosti? To, že táto situácia dlho existuje, nám nedáva odpoveď na otázku, prečo by to tak malo byť, prípadne prečo by sme si mali myslieť, že je to tak správne a malo by to tak zostať naveky.“

„Tak ako je vojna prirodzeným dôsledkom monopolu, je prirodzeným dôsledkom slobody mier.“

- Gustave de Molinari



„Musíme priznať, že nie je možné dopredu predložiť presné inštitucionálne podmienky na ľubovoľnom trhu, rovnako ako pred päťdesiatymi rokmi nebolo možné presne predvídať dnešnú štruktúru v odvetví výroby televízorov. Môžeme ale postulovať spôsob fungovania systému polície a súdnych služieb poskytovaných na slobodnom, konkurenčnom trhu. S najväčšou pravdepodobnosťou by tieto služby boli predávané vo forme dopredu plateného predplatného, kde by sa určená cena platila pravidelne a služby by boli dodávané na požiadanie. Nepochybne by sa objavilo mnoho konkurentov a každý by sa snažil prilákať zákazníkov pre svoje služby tým, že by sa svojou efektívnosťou a čestným správaním usiloval získať dobré meno. Je samozrejme možné, že by v niektorých oblastiach mohla jedna agentúra vytlačiť z trhu všetkých konkurentov. To sa ale nezdá pravdepodobné, ak si uvedomíme, že neexistuje žiadny teritoriálny monopol a že efektívne firmy by mohli otvárať pobočky v ostatných oblastiach.“

„Čistý slobodný trh je teda úplne nezlučiteľný s existenciou štátu, s existenciou tejto inštitúcie, ktorá má údajne „brániť“ životy a majetok a ktorá sama závisí od jednostranného používania sily voči súkromnému majetku – od daní. Na slobodnom trhu by obrana proti násiliu bola službou ako každá iná, ktorú možno získať od voľne si konkurujúcich súkromných organizácií.“

- Murray N. Rothbard



„Kolektívna bezpečnosť nie je, ako sa zdá, lepšia než súkromná bezpečnosť. Je to len súkromná bezpečnosť štátu, ktorá je dosiahnutá pomocou vyvlastňovania, tj. ekonomického odzbrojenia svojich subjektov.“

"Aj keby vláda obmedzila svoju činnosť výlučne na ochranu existujúcich vlastníckych práv (tak, ako to má činiť každý štát-ochranca), okamžite vyvstane ďalšia otázka, koľko bezpečnosti má byť poskytnutej. Odpoveď vlády motivovanej (tak ako všetkých ostatných) vlastným záujmom a snahou obmedziť vlastnú námahu, ale navyše vybavenej jedinečnou mocou vyberať dane, bude nevyhnutne stále rovnaká: maximalizovať výdavky na obranu – je potrebné si uvedomiť, že je možné, aby takmer všetko bohatstvo národa bolo spotrebované na pokrytie nákladov ochrany – a zároveň minimalizovať množstvo poskytovanej ochrany. Monopol na produkciu práva musí navyše viesť ku zníženiu kvality vymáhania práva a poskytovania ochrany."

- Hans-Hermann Hoppe

Sub-Alpine Socialism: Slovenia, the next sick man of Europe

By Rok SPRUK

By January 2007, Slovenia adopted Euro as a single currency. In spite of the enthusiasm, a wave of optimism spilled over the economy which recently generated a quarterly GDP growth of nearly 6 percent. A closer analysis depicts that the foremost engine of growth was generated in export sector which remains the wheel of Slovenian economy. In the last two years, economic reforms played the biggest role on the public stage in Slovenia. A group of young and enthusiastic economists proposed real suggestion to accelerate economic development including a fundamental tax reform, labor law reform, the privatization of state-controlled enterprises, and the reform of a broad range of social welfare services funded through the budget. However, the socialist government rejected every proposal and favored the “wish list” of trade unions which rampantly rejected any kind of reform proposals, further pushing the competitive edge of Slovenian economy towards the breakdown in the middle run. There are several strong reasons that predict the worst-case-scenario in the future.

On privatization

Slovenia’s post-communist episode was launched back in 1991, when we nominally shifted away from socialism into market economy. The process was made painful by government intervention which complicated the privatization process by creating a space for openly legal corruption. Insider trading swept capital markets, thereby privatizing companies by giving grants to politically privileged few. Despite, the acceleration in privatization from 2002 onwards, a large part of the economy remained in government hands. In economic theory, we know that the privatization stimulates economic performance practically as well as empirically simply because the allocation of resources in private sector is far more efficient than the one in the public sector, emerging from innovation, risk management and supply-side measures. In Slovenia, only 65 percent of economic activities belong to the private sector while zero-value-added government services without clear neighborhood effects compose 35 percent of the GDP.

On public sector and inefficient spending

As I mentioned above, public sector grabs almost 40 percent of the GDP. Public sector employment and dependency on welfare services is widespread. Nevertheless, there are practical examples reflecting the agony of big government. Employee contribution rate to government-funded health-care schemes equals 22 percent of the gross wage. Health-care and welfare expenditures are huge of course, grabbing nearly a third of the GDP. Health-care system in Slovenia is particularly crucial especially because the distribution system is determined by collective bargaining where trade unions get the biggest slice. In fact, out of entire cost structure in health-care sector, 57 percent of all costs represent the costs of labor. Also, collective wage bargaining is stimulated across the public sector wage comparisons, therefore eliminating the rewards resulted from positive productivity shocks. Also, Slovenian medical chamber de facto imposes price controls of drugs and holds a monopoly position while there is a huge shortage of supply-side and competitive mechanisms in health-care sector which could break-up cost push-ups. Another reason why Slovenia’s crippled health-care sector is near the collapse is the ageing population’s pressure on the performance of health care. The origin of the ageing population lies back in 1991 when technologically redundant employees were given options to retire very early while retirement schemes have been made both generous and beneficial on a permanent basis. Today, Slovenia has one of the youngest pension populations in the world. At the same time, treatment costs of an average 65 years old retiree is four times higher than the treatment of a young person like me. If the ageing pressures remain unchallenged, health-care contribution rate into taxpayer-funded government welfare schemes will double in the next 20 years while fiscal pressures could substantially deepen the budget deficit and trigger public spending rate evenly higher at the same time. One of the most evident signs of inefficient public spending is a centralized system of collective bargaining. Just recently, Slovenian public sector bargained wage increases, sharply cutting the size of absorbed benefits from aggregate productivity created in private sector. In spite of the promises for spending cuts, Slovenian government surged into fiscal expansion, further accelerating the public spending and government consumption. Consequently, fiscal expansion resulted in a substantially growing budget deficit, heating inflation volatility. Not surprisingly, seasonally-adjusted inflation in Slovenia is the highest in the EMU, quarterly standing at 3,5 percent. One of the reasons for such an unusually high inflation is fiscally flavoured with a growing public spending as well as with the monetary adjustment to controlling inflation differently and more responsibly than the Slovenian central bank in the past did, by pushing the depreciation of the local currency and seeking others way to cure the tyranny of inflation than simply breaking-down the growth of monetary aggregates. Export sector set rigid claims to the central bank, saying that the appreciation of the local currency (our former ‘tolar’) could threaten the export competitiveness. This is very far from the truth. Curing inflation would stimulates international competitiveness after over-coming the relative source of the inflation, high cost pressures, emerging from basic inflation notion of “too much money, chasing too few goods”. Surprisingly high inflation in Slovenia is a price which Slovenian society has to pay for the irresponsible actions and reactions of the central bank of Slovenia in the past which relied on manipulations with exchange rate regime, therefore leaving inflation pressures uncontrolled. Consequently, fixed exchange rate regime silently paced the inflation at a lower level and now new monetary transmission system under the operation of the ECB exercises responsible reactions to inflation pressure while in Slovenia, there has been no such thing as reversing high inflation in the long-term perspective. Nevertheless, cost-push shocks do not change the reactions of the central bank in controlling inflation but make it a little bit more complicated to anchor the expectations. Consequently, when interest rates are raised, economic activity declines growth, but lower inflation naturally benefits the output performance in the long run.

Conclusion

The worst case scenario of Slovenia in the future has become frequently possible. Letting public sector wage and expenditure claims soar could dump the effects of aggregate productivity and therefore creating the spiral of inflation pressures which could in turn seriously poison the accumulated savings and hurt the investment and capital formation. Above all, tax burden is very high in Slovenia and so it the regulation. In 16 years of living in a global economy, there has not been a single created multinational company. According to Financial Times, Slovenian education sector is the fourth worst performer in the EU, lagging behind stagnating welfare tombs such as Italy, Greece and Portugal. Also, there is none Slovenian university among top 500 in the world. It is roughly predictable to forecast the reaction to fiscal and structural crisis in Slovenian when ageing pressures and interest-group rent seeking could dampen the sustainability of the public finance and make it uncontrollable, if currently-riding status quo remained in effect and so would Slovenia become the next sick man of Europe.

----------
Rok SPRUK is a supply-side economist and a classical liberal. He currently lives in Slovenia where he works and studies economics and business. He recently won a prestigious award called »Golden Matura«. He is interested in economic growth, international economy, macroeconomics, tax and social security reforms and international competitiveness. In the field of business he is focused on strategic management, financial markets, business models, innovations and new economy. His ideas, writings and post are written on his web log called “Capitalism & Freedom”. You can send Rok an email on rok.spruk@gmail.com
----------

Súkromné obranné agentúry nemôžu vytvoriť „alternatívny“ štát

Najčastejšou námietkou voči myšlienke bezštátnej spoločnosti je presvedčenie, že jedna alebo viaceré súkromné poisťovacie (bezpečnostné, obranné) agentúry (Dispute Resolution Organizations - DRO) premôžu ostatné a vytvoria novú vládu. Stefan Molyneux ukazuje, že toto presvedčenie je chybné v každom bode.

„Spôsoby, akými môže agentúra získať vojenskú kontrolu nad určitým územím:

- tajným vytvorením armády a jej následným okamžitým použitím proti konkurentom. Prečo je to nemožné? Nezoženie dostatočné množstvo peňazí na svoje financovanie.

- otvoreným vytvorením armády prostredníctvom zvýšenia ceny. Nemožné preto, že ak dotyčný majiteľ agentúry oznámi svojim zákazníkom zvýšenie poplatkov za rovnakú službu, stratí ich a bude vytlačený z biznisu.

- otvoreným hlásaním vytvorenia armády. Ťažko predstaviteľné, že zákazníci s radosťou vyzbroja majiteľa v nádeji podielu na zisku z plienenia. Na rozdiel od vlády, ktorá môže zdaňovať podľa ľubovôle, agentúra musí chrániť majetok klientov, aby si zachovala ich priazeň. Ak teda zmluvy s agentúrami uzatvárajú najmä ľudia s najväčším záujmom o ochranu majetku, nedáva zmysel aby financovali agentúrnu armádu. V slobodnej spoločnosti si ľudia nebudú „chrániť“ svoj majetok financovaním silnej armády, ktorá im ho môže zhabať kedykoľvek. Tento druh šialenstva si vyžaduje existenciu vlády.

- Alternatívne financovanie. Je prakticky nemožné pre kohokoľvek zohnať peniaze na zaplatenie armády. Ak by sa to aj niekomu podarilo, jeho „podnik“ by nikdy neprežil také nebezpečné prekročenie sociálnych a ekonomických noriem.

- Agentúra sa bude tváriť ako dobrovoľná „defenzívna agentúra“ a nahromadí zbrane pre údajnú legitímnu obranu občanov a následne ich namieri proti nim a ustanoví sa ako nová vláda. Defenzívne agentúry vyžadujú dobré investičné a úverové vzťahy ak chcú rásť. Za predpokladu, že investori a banky nebudú chcieť financovať armádu ktorá by im kradla majetok, dajú si záležať na vložení množstva poistných mechanizmov do zmlúv s agentúrami. Budú sa chcieť uistiť, že všetky nákupy zbraní boli zaznamenané, peniaze zúčtované a neboli nazhromaždené žiadne tajné zásoby.

Vidíme, že neexistuje realizovateľný spôsob akým agentúra môže financovať armádu bez jej paralelného zničenia biznisu. Armády môžu existovať len vtedy, ak vláda donúti daňovníkov ich dotovať.

Existuje ešte možnosť, že vlastnú armádu si bude chcieť založiť súkromný občan. Dôvod neúspešnosti – žiadna agentúra s týmto človekom (alebo jeho vojakmi) nepôjde do výmeny, ak vyjde najavo, čo je zač. Žiadny z vojakov nebude mať istotu, že bude zaplatený, v obchode mu predajú potraviny, dodávatelia elektriny ho nevypnú, čerpacie stanice mu predajú benzín, ... Ak bude spoločnosť ako celok chcieť prestať robiť s vami biznis, bude veľmi ťažké sa zaobísť bez toho.

Mytológia „nahradenia štátu“ je len ďalším strašiakom, ktorý nás má udržať v klietkach s fiktívnymi mrežami.“


Celý článok tu.

Európania utekajú pred sociálnym štátom

Sociálne systémy v západných krajinách Európy (ale vlastne všade na svete) predstavujú redistribučný mechanizmus, ktorý berie peniaze zručným a vzdelaným Európanom a rozdáva ich neskúseným imigrantom z tretieho sveta.

Gunnar Heinsohn, nemecký sociológ na Univerzite v Brémach, upozorňuje európske vlády, že sa mýlia, ak predpokladajú, že kvalifikovaní mladí Európania ostanú na kontinente. „Kvalifikovaní ľudia odchádzajú. Jedinými skutočne loajálnymi voči Francúzsku a Nemecku sú tí, ktorí žijú zo sociálneho systému. Niet divu, že mladí, usilovne pracujúci ľudia v týchto krajinách si vyberajú možnosť emigrácie.“

Podľa Paula Beliena z Hudson Institute „spôsobuje európsky sociálny systém perverzný proces nahrádzania populácie. Ak si Európania chcú uchovať svoju kultúru, budú musieť odstrániť sociálny štát.“

Celý článok P. Beliena tu.

Cenastatu.cz

Aj v Česku už môžu občania zistiť, koľko peňazí platia nespočetným chápadlám štátu. Portál cenastatu.cz vznikol spoluprácou INESS-u (cenastatu.sk) a Liberálního institutu.

Tak porovnávajme, v čom je naša vláda „skromnejšia“... No, po prvom letmom zbehnutí čísel na obyvateľa sú teda naši západní susedia v riadnych sr....ch. Takmer dvojnásobne viac zaplatili v roku 2005 na daniach, majetok v rukách štátu o tretinu väčší a bašta našich ministerských tiet (MPSVR) je v porovnaní s českou „štíhlym a efektívnym“ úradom. Najvyšší čas, aby s tým začal Fico niečo robiť.

Územný plán – triumf očakávania nad skúsenosťami

Územné plány sú rozsahom obsiahle dokumenty, zahrňujúce v sebe veľké a vznešené ciele na zlepšenie života občanov. Zosnovatelia týchto plánov sú presvedčení, že bez nich by nastal v mestách chaos vedúci k sociálnym neduhom, zhoršovaniu životného prostredia, ničeniu kultúrnych a prírodných pamiatok. Preto je tu vraj potrebný nástroj pre regulovanie zástavby mesta, ktorý bude usmerňovať jeho rast a zabraňovať uvedeným negatívnym javom.
Presne takýto plán nedávno schválili aj volení zástupcovia občanov Bratislavy. Ako z podstaty týchto dokumentov vyplýva, záverečné slovo nad ich prijatím, neprijatím, či preformulovaním majú politické záujmy, preto aj v prípade “Krásavice na Dunaji” obyvatelia čakali na jeho definitívne schválenie niekoľko rokov.
O tom, že územný plán predstavuje len rigídnu zlátaninu predstáv niekoľkých ľudí o usporiadaní plôch v meste, svedčí napríklad aj obrovský počet zmien funkčného využitia v ešte stále platnom pláne z roku 1976, aktualizovanom v roku 1993. Časté zmeny a doplnky plánu znamenajú aj to, že plánovači nemôžu ani pri najlepšej dobrej vôli, oháňajúc sa verejným záujmom, stanoviť „optimálne“ priestorové usporiadanie mesta, pretože nedisponujú všetkými informáciami na trhu obsiahnutými v cenách nehnuteľností. Len účastníci trhu, prostredníctvom vyhodnotenia budúcnosti, skutočne určujú tvár mesta.
V dokumente možno nájsť vtipné, menej, či vôbec nie humorné vety. Medzi úsmevné môžeme zaradiť napríklad jednu zo zásad usporiadania mesta, ktorou je “lokalizácia reprezentácie hodnôt ostatných regiónov Slovenska v najvýznamnejších mestotvorných priestoroch”, prípadne rešpektovanie “požiadaviek na reštrukturalizáciu funkčných systémov lokálneho významu pre saturovanie deficitov vybavenia územia”. Ale môžeme sa stretnúť aj s ambicióznejšími vyhláseniami typu “...v rozvoji maloobchodnej siete... a služieb požadovať zvyšovanie kvality týchto zariadení”. Žeby úradníci pripravovali zároveň nariadenie stanovujúce túto kvalitu?
Dôvodom na vážnejšie obavy sú regulatívne časti plánu, napríklad obmedzenia z estetických dôvodov. Bezpochyby sa väčšina ľudí zhodne v jedinečnosti výhľadu na centrum s hradom z petržalského brehu Dunaja. Ale na základe čoho vybrali plánovači práve 12 tzv. “pohľadových bodov”, teda miest ktorých zastavanie by rušilo výhľad?! Nemôže ich byť 10 alebo 20? Neozvú sa nespokojní občania, aby aj ich “dominanta”, na ktorú upierajú zrak zo svojho príbytku, bola tak isto chránená?
Tvorcovia územného plánu sa v úvode odvolávajú aj na spoločenskú zmenu po roku 1989, čo si vyžaduje “nové požiadavky na formovanie mesta” vzhľadom “k súkromnému vlastníctvu nehnuteľností a trhovej ekonomike”. O tom, ako si tieto nové požiadavky vysvetľujú, svedčí napríklad aj normatívne stanovenie miery intenzity využitia územia. Vďaka rôznym koeficientom, či minimálnej výmere pozemkov, ktoré musia stavebníci pri svojej činnosti rešpektovať, dochádza k narušovaniu realitného trhu, obmedzovaniu ponuky bývania, zvyšovaniu jeho ceny a nedostupnosti.
Územné plánovanie nie je potrebné, ani žiadúce. Je škodlivé. Nijako nesúvisí so zdravím, bezpečnosťou, úrovňou a kvalitou života. Áno, územný plán aspoň čiastočne sprehľadní proces výstavby a stanoví jasnejšie pravidlá. Ich obchádzanie (napr. formou ešte častejších aktualizácii ako doteraz) tu však bude stále, pretože pravidlá určujú naďalej úradníci.
V súčasnosti prevláda v spoločnosti aká-taká  zhoda, že štátne regulácie zlyhávajú v mnohých oblastiach. Ale i napriek tomu skoro zvyčajnou reakciou na situáciu je žiadať väčšie, alebo iné formy regulácie. Možno to nazvať aj víťazstvom nádeje nad skúsenosťami.