Územný plán – triumf očakávania nad skúsenosťami

Územné plány sú rozsahom obsiahle dokumenty, zahrňujúce v sebe veľké a vznešené ciele na zlepšenie života občanov. Zosnovatelia týchto plánov sú presvedčení, že bez nich by nastal v mestách chaos vedúci k sociálnym neduhom, zhoršovaniu životného prostredia, ničeniu kultúrnych a prírodných pamiatok. Preto je tu vraj potrebný nástroj pre regulovanie zástavby mesta, ktorý bude usmerňovať jeho rast a zabraňovať uvedeným negatívnym javom.
Presne takýto plán nedávno schválili aj volení zástupcovia občanov Bratislavy. Ako z podstaty týchto dokumentov vyplýva, záverečné slovo nad ich prijatím, neprijatím, či preformulovaním majú politické záujmy, preto aj v prípade “Krásavice na Dunaji” obyvatelia čakali na jeho definitívne schválenie niekoľko rokov.
O tom, že územný plán predstavuje len rigídnu zlátaninu predstáv niekoľkých ľudí o usporiadaní plôch v meste, svedčí napríklad aj obrovský počet zmien funkčného využitia v ešte stále platnom pláne z roku 1976, aktualizovanom v roku 1993. Časté zmeny a doplnky plánu znamenajú aj to, že plánovači nemôžu ani pri najlepšej dobrej vôli, oháňajúc sa verejným záujmom, stanoviť „optimálne“ priestorové usporiadanie mesta, pretože nedisponujú všetkými informáciami na trhu obsiahnutými v cenách nehnuteľností. Len účastníci trhu, prostredníctvom vyhodnotenia budúcnosti, skutočne určujú tvár mesta.
V dokumente možno nájsť vtipné, menej, či vôbec nie humorné vety. Medzi úsmevné môžeme zaradiť napríklad jednu zo zásad usporiadania mesta, ktorou je “lokalizácia reprezentácie hodnôt ostatných regiónov Slovenska v najvýznamnejších mestotvorných priestoroch”, prípadne rešpektovanie “požiadaviek na reštrukturalizáciu funkčných systémov lokálneho významu pre saturovanie deficitov vybavenia územia”. Ale môžeme sa stretnúť aj s ambicióznejšími vyhláseniami typu “...v rozvoji maloobchodnej siete... a služieb požadovať zvyšovanie kvality týchto zariadení”. Žeby úradníci pripravovali zároveň nariadenie stanovujúce túto kvalitu?
Dôvodom na vážnejšie obavy sú regulatívne časti plánu, napríklad obmedzenia z estetických dôvodov. Bezpochyby sa väčšina ľudí zhodne v jedinečnosti výhľadu na centrum s hradom z petržalského brehu Dunaja. Ale na základe čoho vybrali plánovači práve 12 tzv. “pohľadových bodov”, teda miest ktorých zastavanie by rušilo výhľad?! Nemôže ich byť 10 alebo 20? Neozvú sa nespokojní občania, aby aj ich “dominanta”, na ktorú upierajú zrak zo svojho príbytku, bola tak isto chránená?
Tvorcovia územného plánu sa v úvode odvolávajú aj na spoločenskú zmenu po roku 1989, čo si vyžaduje “nové požiadavky na formovanie mesta” vzhľadom “k súkromnému vlastníctvu nehnuteľností a trhovej ekonomike”. O tom, ako si tieto nové požiadavky vysvetľujú, svedčí napríklad aj normatívne stanovenie miery intenzity využitia územia. Vďaka rôznym koeficientom, či minimálnej výmere pozemkov, ktoré musia stavebníci pri svojej činnosti rešpektovať, dochádza k narušovaniu realitného trhu, obmedzovaniu ponuky bývania, zvyšovaniu jeho ceny a nedostupnosti.
Územné plánovanie nie je potrebné, ani žiadúce. Je škodlivé. Nijako nesúvisí so zdravím, bezpečnosťou, úrovňou a kvalitou života. Áno, územný plán aspoň čiastočne sprehľadní proces výstavby a stanoví jasnejšie pravidlá. Ich obchádzanie (napr. formou ešte častejších aktualizácii ako doteraz) tu však bude stále, pretože pravidlá určujú naďalej úradníci.
V súčasnosti prevláda v spoločnosti aká-taká  zhoda, že štátne regulácie zlyhávajú v mnohých oblastiach. Ale i napriek tomu skoro zvyčajnou reakciou na situáciu je žiadať väčšie, alebo iné formy regulácie. Možno to nazvať aj víťazstvom nádeje nad skúsenosťami.