Ako dostať libertariánsku teóriu do praxe? Ak ste dočítali Konkinov „New Libertarian Manifesto“, potom pri tejto knihe nemáte nad čím váhať. Elektronická verzia tu, ak chcete podporiť vydavateľa, tlačená kniha tu.
I ta nejpovrchnější analýza by nemohla než ukázat, že použití domnělého
kritéria nevylučitelnosti by nás namísto rozumného řešení spíše přivedlo do hlubokých
problémů. I když se přinejmenším na první pohled zdá, že některé ze statků
a služeb poskytovaných státem by skutečně mohly být kandidáty na veřejné statky,
určitě není zjevné, kolik z oněch statků a služeb skutečně poskytovaných státem by
mohlo pod hlavičku veřejných statků spadat. Železnice, poštovní služby, telefonování,
ulice a podobné se zdají být statky, jejichž užívání může být omezeno na osoby,
které je skutečně financují, a jeví se tedy jako soukromé statky. A zdá se, že to samé
platí i pro mnoho aspektů mnoharozměrného statku bezpečnost: vše, na co by mohlo
být sjednáno pojištění, by se nutně zařadilo mezi soukromé statky. Toto ale není
dostačující. Stejně jako se mnoho státem poskytovaných statků jeví být soukromými
statky, mnoho soukromě poskytovaných statků zdánlivě spadá do kategorie veřejného
statku.
Moji sousedé by zjevně měli užitek z mojí pěstěné růžové zahrady – mohli by
si užívat pohled na ni, aniž by mi kdy pomohli se zahradničením. To samé platí pro
různá vylepšení, která bych mohl provést na svém pozemku a která by zároveň zvýšila
hodnotu sousedních pozemků. Z produkce pouličního hudebníka mohou mít užitek
i lidé, kteří nehodí peníze do jeho klobouku. Z mého deodorantu profitují i spolucestující
v autobuse, kteří mi nepomohli jej koupit. A kdokoli, kdo mě kdy potká, bude mít
užitek z mých snah, podstoupených bez jeho finanční podpory, udělat ze sebe toho
nejúžasnějšího člověka. Musí tedy všechny tyto růžové zahrady, vylepšení nemovitostí,
pouliční hudba, deodoranty a zdokonalování osobnosti, jelikož se zjevně zdají
mít vlastnosti veřejných statků, být poskytovány státem nebo se státní podporou?
Jak ukazují tyto příklady soukromě poskytovaných veřejných statků, teze teoretiků
veřejných statků, že veřejné statky nemohou být produkovány soukromě, ale
vyžadují státní zásah, má závažné chyby. Zjevně je mohou poskytovat i trhy. Historické
důkazy nám kromě toho ukazují, že všechny takzvané veřejné statky, které
dnes poskytují státy, byly někdy v minulosti poskytovány soukromými podnikateli,
nebo tak jsou v té či oné zemi poskytovány i dnes. Například poštovní služby byly
dříve soukromé téměř všude; ulice byly financovány soukromě a dodnes v některých
případech jsou; dokonce ony milované majáky byly původně výsledkem soukromého
podnikání;109 existují privátní policejní sbory, detektivové a rozhodci; a pomoc nemocným,
chudým, starým, sirotkům a vdovám je tradičně věcí soukromých charitativních
organizací. Tedy tvrzení, že takové věci nemůže poskytnout čistě tržní systém,
je stokrát vyvráceno zkušeností.
„Hoppe je v dnešní době ojedinělým intelektuálním zjevem. Své texty na rozdíl od většiny současných autorů neadresuje uzavřené skupině expertů, kteří za zdmi výzkumných ústavů spekulují o tom, jak by se choval svět, kdyby odpovídal jejich modelům. Hoppe se pokouší oslovovat ty, kteří mají touhu po porozumění světu, který nás obklopuje. Jeho texty nepředpokládají čtenářovu hlubokou znalost aktuálních problémů ekonomie či politické filosofie, vyžadují pouze soustředění, trpělivost a zdravý rozum.“
A majú ho aj v Artfore.
Americká vláda je na kolenách. Peniaze sú bezcenným artiklom, „klasický oficiálny“ trh kolabuje, podniky krachujú. Podnikatelia na „čiernom“ trhu používajú počítačové šifrovanie pri prevádzkovaní svojich trúfalých firiem, ktoré ani totalitná kontrola nezastaví. Súkromná žoldnierska armáda s úspechom čelí protiútokom FBI.
Autor knihy „Alongside Night“ J. Neil Schulman v knihe ukazuje, ako by veci mohli vyzerať v budúcnosti a čo musíme robiť, ak (ne)chceme, aby tak (ne)bolo. V roku 1976 23-ročný libertarián zlúčil v knihe nové smery „countereconomics“ a ekonomickej filozofie agorizmu. Výsledkom je podľa viacerých najlepší libertariánsky román od čias Randovej diela „Atlas Shrugged“ (pre mňa asi najlepší, keďže Ayn som pre mohutný počet strán nebol schopný dočítať). Filmový scenár by už mal byť pripravený.
Ešte pár citátov autora z doslovu:
„Väčšina ľudí, ktorí sú konfrontovaní s libertariánmi, nerozumejú všetkým našim fantastickým teóriam. Jediné, čo ich zaujíma je, či sme dôveryhodní. Nezaujíma ich počúvanie o tom, akí sme dokonalí a aké ohromné sú naše myšlienky. Toho majú už po krk od komunistov, socialistov, utopistov, technokratov a fašistov. A všetci z nich mali odpoveď, len to nikdy nefungovalo. Nezáleží na tom, že to, o čom my hovoríme, by fungovalo. Zatiaľ sme to nedokázali a preto sme v rovnakej situácii ako všetci títo ostatní. A nevravte mi, že naše myšlienky sú historicky zjavne evidentné. Ak by boli, tak dnes žijeme v libertariánskom svete.“
„Mohutné duby vyrastajú z malých semiačok. Literatúra slobody obsahuje semienka nášho oslobodenia. Boj za oslobodenie ľudskej rasy nebude vyhratý len s pomocou zbraní. Tie môžu zabíjať len ľudí, nie myšlienky. Vojnu možno tiež vyhrať s ideami. Zlá myšlienka nás zotročuje: ľudia nemôžu veriť jeden druhému. Správna myšlienka nás oslobodzuje: ak si nezačneme veriť navzájom, nikto iný nebude.“
„Libertariáni v príbehu nie sú libertariánmi, pretože chŕlia zo seba všetky teórie a vysvetľujú a navštevujú slávnostné recepcie a čítajú New Libertarian Strategy. Sú libertariánmi, lebo žijú svoje životy v súlade s libertariánskymi princípmi. Majú čo konkrétne ponúknuť: bezpečné územia, zóny voľného obchodu, komunikáciu a dopravu odolnú voči štátu, proste spôsoby pre zdolanie systému. Nie slová, ale činy. Nie sľuby, ale výsledky.“
- J. Neil Schulman
Voľného času mnohým pribúda, preto si predstavme zopár nových knižných pochúťok, ktoré sú hodné pozornosti.
Rozdiel medzi anarchistami a minarchistami hádam netreba vysvetľovať. (Nielen) podľa Skobla je to (nielen) „hobbesovský strach“ (neexistencia štátu vedie k chaosu), ktorý bráni minarchistom prejsť na ten istý breh a uznať, že ľudia môžu riešiť spory bez štátneho monopolu. Knihu „Delete the State: A Challenge to Minarchists“ od Aeona J. Skobla recenzoval David Gordon.
Nazdávate sa, že Herbert Hoover bol reformátorom, bez ktorého by hospodárska kríza v 30. rokoch trvala dlhšie? Alebo ste niekde čítali, že tento americký prezident krízu prehĺbil, lebo znížil dane? Omyl, oficiálna história zvyčajne klame. Žiadny záchranca ani reformátor štátneho rozpočtu.
Učili vás v škole, že USA vytiahla z biedy až 2. svetová vojna, lebo reálne HDP v tom čase vzrástlo? Omyl! Iste, aj teraz by nezamestnanosť klesla, ak by Obama nezamestnaných ozbrojil a poslal bojovať proti somálskym pirátom. Spotrebovaná munícia, výroba a oprava lodí by mohli prispieť k „rastu“ HDP. Zlepšil by sa tým život mnohých obyvateľov? Nie. Ale politici môžu ukázať graf so stúpajúcou krivkou. Presne tak, ako politruci v Sovietskom zväze pravidelne oznamovali výdobytky vedecko-priemyselnej revolúcie.
Keynesiánci aj „Chicagoiti“ opakovane zdôrazňujú, že veľká kríza je ponaučením pre centrálne banky, že jedinou cestou na odvrátenie katastrofy je obrovská monetárna expanzia. Aj tento mýtus Robert Murphy v knihe „Politically Incorrect Guide to the Great Depression and the New Deal“ jednoznačne vyvracia.
Diaľnice a cesty sú príliš drahé na to, aby ich stavali súkromníci. Každých sto metrov bude treba zastavovať pri platbe za používanie inej cesty. A navyše, nejaký magnát môže zvýšiť ceny a obmedziť prístup. Všetci budeme závislí na jednom bláznovi, ktorý vlastní jedinú cestu na okolí. Načo byť na ňom závislí, ak štát vie poskytnúť túto službu zadarmo? Walter Block ukazuje, že aj ten najhorší z najhorších scenárov súkromného vlastníctva ciest by bol fantastickou alternatívou v porovnaní s existujúcou štátnou (verejnou) realitou.
Ľudia majú veľa možností v potravinách, počítačoch, filmoch, službách pre domácnosť. Prečo by to malo byť iné pre cestujúcich?
Štúdií, článkov a iných slovesných útvarov od Blocka na tému súkromné cesty existuje viac ako veľa. No prvý krát sa mu ich podarilo, po niekoľkoročnom úsilí, zhrnúť do takmer 500-stranovej knihy „The Privatization of Roads and Highways“.
A ešte niečo, tento krát v češtine: Liberální institut pripravil preklad Rothbardovho majsterštiku „Ethics of Liberty“. Mimochodom, pri jej uvedení počas nedávnej Pražskej konferencie o politickej ekonómii vystúpil aj Hans-Hermann Hoppe, ktorý napísal úvod knihy.
„Meltdown“. Ďalšia kniha do zbierky zo série „Čo do riti sa to vlastne deje?!“. Tento raz od autora bestselleru „Politicky nekorektný sprievodca americkými dejinami“ Thomasa Woodsa.
Byť on-line je cool.
Ak sa zaujímate o ekonómiu a obdobie veľkej krízy (tej minulej alebo súčasnej) a jej skutočné príčiny, potom nemôžete knihu Murray N. Rothbarda "Veľká americká kríza" obísť. Mnohé opatrenia navrhnuté v tej dobe Hooverom (alebo neskôr Rooseveltom) znejú až príliš povedome aj dnes. Väčšina riešení v súčasnosti navrhovaných politikmi na celom svete bola práve v tom období odskúšaná a zlyhala. Rothbard zrozumiteľne vysvetľuje prečo. Skutočnosť, že kniha bola napísaná pred 46 rokmi a stále ju možno vztiahnuť na udalosti spred 80 rokov ako aj tie dnešné, ukazuje význam a pravdivosť tohto diela. Rovnako ako ostatné Rothbardove knihy, aj táto ponúka vynikajúcu analýzu ekonomickej histórie, ktorá sa bežne nerozoberá v médiách a neučí na ekonomických školách. Recenzia na stránkach INESS-u tu.
"Je charakteristickou črtou kríz, že z dôvodu nevyhnutne podvodnej podstaty komerčného bankového systému musí každá skutočná snaha ľudí vybrať vlastný majetok z bánk spôsobiť paniku medzi bankami aj vládou."
- Murray N. Rothbard: "America´s Great Depression"
"For government is an inherently inflationary institution, and consequently has almost always triggered, encouraged, and directed the inflationary boom. Inflation is a form of taxation, since the government can create new money out of thin air and use it to bid away resources from private individuals, who are barred by heavy penalty from similar “counterfeiting.” Inflation therefore makes a pleasant substitute for taxation for the government officials and their favored groups, and it is a subtle substitute which the general public can easily—and can be encouraged to—overlook.
The government can also pin the blame for the rising prices, which are the inevitable consequence of inflation, upon the general public or some disliked segments of the public, e.g., business, speculators, foreigners. Only the unlikely adoption of sound economic doctrine could lead the public to pin the responsibility where it belongs: on the government itself."
- America´s Great Depression (Murray N. Rothbard)
„Vina za veľkú hospodársku krízu musí byť nakoniec zobratá z pliec slobodnej trhovej ekonomiky a premiestnená tam, kde právom patrí: ku dverám politikov, byrokratov a množstvu „osvietených“ ekonómov. A pri akejkoľvek inej kríze, minulej alebo budúcej, je príbeh rovnaký.“
- „America’s Great Depression“ (Murray N. Rothbard)
Je deflácia, teda klesajúce ceny a množstvo peňazí v obehu, katastrofou? Môže dokonca doviesť trh do krízy? Práve naopak. Napomáha zotaveniu ekonomiky.
„Inštitúcie zanikajúce počas deflácie musia zaniknúť, vrátane bánk a iných finančných spoločností. Deflácia vytvára veľký počet lúzerov a mnohí z nich sú dokonale nevinní ľudia, ktorí len nedostatočne predvídali udalosti.“
"Deflácia predstavuje prinajmenšom potenciálne veľkú oslobodzovaciu silu. Nielen že prináša inflačný peňažný systém späť na pevný základ, ale aj celú spoločnosť naspäť k dotyku s reálnym svetom, pretože ničí ekonomickú podstatu sociálnych inžinierov, PR expertov a vymývačov mozgov.“
Útla knižočka od Guida Hulsmanna „Deflácia a Sloboda“, ale o to viac atakujúca konvenčné ekonomické myslenie. Určená najmä tým, ktorí nemajú čas na čítanie obsiahlejších klasík.
Prichádza sychravá jeseň, najvyšší čas oprášiť neotvorené knihy na polici a preskúmať priečinky adresárov v počítači.
„Papierové peniaze neboli nikdy zavedené cez dobrovoľnú spoluprácu. Vo všetkých známych prípadoch boli násilne pretlačené cez donucovanie, niekedy pod hrozbou smrti. ... Papierové peniaze vo svojej podstate porušujú vlastnícke práva prostredníctvom monopolu a zákonného zvýhodňovania.“
Viac v novej knihe Jorga Guida Hulsmana: "The Ethics of Money Production"
A keď už sme pri knihách, Misesov opus a jedno z najzákladnejších diel ekonómie je vďaka Liberálnímu institutu on-line.
Kameň padá nadol, dym stúpa nahor, oheň páli a slnko s mesiacom sú guľaté. To sú malé pravdy, podľa ktorých môžeme odvodiť postupne veľké pravdy fyziky. No medzi veľkými a malými pravdami existujú aj ilúzie, ktoré nás oslepujú. Platí to vo svete fyziky aj morálky. Presne tak, ako kňazi a aristokracia profitovali v minulosti zo subjektívnej definície fyzickej reality a odmietali jej podriadenie vedeckým metódam, tak dnes duchovní a politici profitujú z definovania morálky ako subjektívnej kategórie a neuznávajú objektívne a univerzálne princípy. Práve tieto sa snaží nájsť Stefan Molyneux a vcelku sa mu to darí. Prvá časť anarchistickej trilógie má názov „Universally Preferable Behaviour - A Rational Proof of Secular Ethics“.
Morálka ako veda
Stredovekí učenci obhajujúci racionálny prístup k poznatkom čelili v ich dobe rovnakým predsudkom, akým dnes musia odolávať ľudia nahlodávajúci moc cirkvi, štátu, mystickosti a subjektívneho absolútna. Vtedy mnohí z dôvodu intelektuálnej čestnosti skončili na šibenici alebo v ohni. Ako pripomína S. Molyneux, dnes čelíme oveľa menšiemu riziku a preto by sme mali byť oveľa odvážnejší v obhajobe pravdy pred dojmami (presvedčením).
Ľudské správanie existuje v objektívnej realite, mimo našich myslí. Pojmy „mal by som“, „mohol by som“ a „preferencie“ od ľudských myslí, naopak, nemožno oddeliť. No to neznamená, že sú úplne subjektívne. Vedecká metóda ani čísla sami o sebe neexistujú, no veda a matematika sú objektívnymi disciplínami. Na rozdiel od fyzických, morálne pravidlá neexistujú v materiálnej skutočnosti a ani sa im automaticky nepodriaďujeme. No to ešte neznamená, že tieto pravidlá sú chybné, subjektívne alebo irelevantné.
Presne ako Einstein na základe vedeckej metódy dokázal platnosť teórie relativity (ktorou šokoval celý svet), tak je možné podľa Molyneuxa prostredníctvom UPB definovať univerzálnosť morálnych pravidiel. Ako pri každej inej vede, vyžaduje to začať od začiatku, postupovať logicky a zamietať neracionálne a neempirické náhrady pravdy.
Ako všetci vedci vedia, každá platná teória musí spĺňať kritérium univerzálnosti, logickosti, empirickej verifikovateľnosti, reprodukovateľnosti a musí byť čo najjednoduchšia. Existujú subjektívne preferencie – napríklad niekto má rád bielu farbu, rád konzumuje špagety s morkadelou, atď... Tieto preferencie sa nevzťahujú na iných ľudí. No sú aj také, napríklad vražda, znásilnenie, krádež, ktoré sú násilne vnucované iným. Existujú preferencie ako logika, pravda, dôkaz, ktoré sa vzťahujú na iných (no zvyčajne nie sú násilne vnucované), pokiaľ všetci akceptujeme, že nelogické tvrdenie je chybné. Tie preferencie, ktoré možno považovať za vzťahujúce sa k iným, označuje Molyneux ako „univerzálne preferencie“ alebo „morálne pravidlá“.
Každý normálny (zdravý, uvažujúci) človek verí v nejaké morálne pravidlá. Samozrejme, každý si pod nimi predstavuje niečo iné, no všetci uznávajú, že existujú. Rovnako tak sa vedci nezhodujú, no všetci akceptujú platnosť vedeckej metódy ako takej. Fakt, že dodržovanie morálnych pravidiel je dobrovoľné, zviedol mnohých k domnienke, že morálnosť sama o sebe je subjektívna. No to nie je pravda.
Nebezpečenstvo falošných morálnych teórií
Ak platí, že gravitácia sa týka každého hmotného telesa, musí to platiť pre všetku hmotu, aj pre najmenšiu čiastočku. Ak nie, teória je neplatná. Ak morálna teória tvrdí, že ľudia by nemali zabíjať, musí byť aplikovateľná na všetkých ľudí. Ak sú niektorí (napríklad vojaci) z tohto pravidla vylúčení, potom musíte dokázať, že takíto ľudia nie sú ľudia alebo priznať, že teória je chybná.
Molyneux si kladie otázku, prečo sa trápiť s definovaním etických teórií. „Dobrí ľudia ich nepotrebujú, zlí ich nekonzultujú. Ľudia budú robiť to, čo chcú a vymýšľať potrebné ospravedlnenia až potom. Načo si robiť starosti a učiť ľudí o morálke?“ Preto, že ak sa napríklad pozrieme na etický systém ako bol komunizmus (zodpovedený za vraždy 170 miliónov ľudí), jasne uvidíme, že skutočné nebezpečenstvo pre ľudí spočíva nie v náhodných kriminálnikoch, ale skrýva sa vo falošných morálnych teóriach. Tie sú silnejšie ako zbrane, bomby, nože, či jedy. Od čias kráľov ako zbožštených bytostí až po nekonečne legitímnu vládu ľudu v moderných demokraciách.
Abstraktný mechanizmus, ktorý oprávňuje lídrov k moci je pre komunistov trieda, pre fašistov národ, pre nacistov rasa, pre demokratov „vôľa ľudu“, pre kňazov „božia vôľa“. Vládcovia musia nevyhnutne používať etické teórie pre ospravedlňovanie svojej moci, pretože ľudia majú neúprosnú túžbu konať v súlade s tým, čo pokladajú za „dobro“. Ak slúžiť štátu, vlasti označíme za dobro, potom takéto služby budú poskytované. Ak poslušnosť voči vojenskému nadriadenému je cnosťou a odvahou, potom bude násilie odmeňované. Platí, že čím je morálna teória falošnejšia, tým skôr musí byť uvalená na deti. K tomu slúži propaganda, ktorú v prípade štátu úspešne plnia jeho školy na všetkých stupňoch.
UPB v praxi
Krádež je z morálneho hľadiska zlá. Platí to pre všetkých ľudí vo všetkých situáciách v každom čase a za každých okolností. A keďže krádež predstavuje násilné odňatie majetku niekoho bez jeho súhlasu, potom zdaňovanie musí byť vždy, všeobecne a navždy morálne zlo. To, čo sa nazýva „vláda“ je len ďalším príkladom iracionality - tzv. „prázdnej zóny“, kde hore je dole, čierne je biele, pravda je klamstvo a zlo je dobrom.
Ak si kúpim vojenskú uniformu v sekáči a oblečiem ju, zjavne som nevytvoril alternatívny svet, v ktorom platia opačné morálne pravidlá. V čase pred navlieknutím sa do uniformy bolo nesprávne vraždiť. Kedy nastala tá chvíľa, že už je to v poriadku? Keď som obliekol nohavice? Čo ak mám na sebe obuté len bagandže? Takéto otázky sú podľa Molyneuxa smrteľne dôležité. „Vojenská uniforma nemení podstatu ľudskej bytosti o nič viac, ako nový účes z nej nespraví kačicu alebo boha.“ Námietka môže znieť: „Dobre, ale rozdiel je v tom, že vojak má morálne právo, ktoré mu zverili občania za účelom kolektívnej obrany...“ To je už otázka toho, či názory a presvedčenia môžu zmeniť skutočnosť.
Presvedčenie, že vražda je dobrá, ju ešte nerobí naozaj morálne správnou. Pretože moje presvedčenie o človeku nemení jeho morálnu podstatu. Môj názor, že jeho vraždy sú cnostné, nemenia účinok konania. Ak zavriem oči a predstavím si, že ste jašterica, nepremeníte sa odrazu na ňu, nestratíte schopnosť regulovať svoju telesnú teplotu. Názory a presvedčenia nemôžu zmeniť realitu.
Nulové zóny
„Ak sa hovorí o vláde, nepovažuje sa za pozitívne poukazovať na „zbraň v miestnosti“. Vlády sú vraj zvolené ľuďmi a pre ich dobro a fungujú s ich vyjadreným alebo predpokladaným súhlasom. Toto je čistý nezmysel. Ak muž drží nôž pri hrdle ženy počas sexu, ide logicky o akt znásilnenia. Nemôže povedať, že prebieha na základe dohody a súčasne sa vyhrážať zranením alebo smrťou, ak žena odmietne. Ak je sex dobrovoľný, potom je nôž úplne nepotrebný. Ak muž cíti potrebu použiť nôž, potom je sex zjavne nedobrovoľný.“
Zdaňovanie je vraj súčasťou sociálnej dohody, s ktorou ľudia dobrovoľne súhlasili. To je logický aj empirický omyl. Žiadny sociálny kontrakt neexistuje. Ja ani vy ste nikdy nepodpísali dokument, v ktorom súhlasíte s daňou z príjmu. Jednoducho sme sa narodili do systému, ktorý nám berie peniaze pod hrozbou použitia zbrane.
Povedať, že donucovanie sa rovná dobrovoľnosti je absolútne nelogické a protichodné. Toto je podľa Molyneuxa jedna z tzv. „nulových zón“, ktorá je skrýšou pre beštiu, na ktorú poľujeme. Vieme, že kradnúť je zlé a nerobí nám problém odmietať krádež. No aj tak tu existuje táto nulová zóna, alternatívny svet, kde čierne je biele, hore je dole a pravda je klamstvo. Tu sú takéto protiklady prijímané bez pochybností. Podľa UPB je pre mňa aj vás zlé kradnúť. V tejto nulovej zóne je to nielen povolené, ale pre ostatných úplne morálne. My nemôžeme kradnúť, oni musia kradnúť. „To je morálne šialenstvo!“ V nulovej zóne štátu znásilnenie znamená milovanie, únos je pozvánkou, odmietanie krádeže je hnusné sebectvo a donucovanie je láskavosť.
Ak aj preskočíme uvedené úvahy, stále je nemožné oprávnene vynucovať spoločenskú dohodu prostredníctvom vlády. Človek predsa nemôže podpísať zmluvu na základe poverenia iného, ani svojho dieťaťa, ktorá by ho alebo ich zaväzovala po zvyšok života. Nemôžem si kúpiť auto, poslať vám účet a oprávnene žiadať, aby ste ho zaplatili. Rovnako, aj keby som sa rozhodol dobrovoľne platiť dane, nemôžem túto voľbu oprávnene uložiť vám, pretože dobrovoľná zmluva je čisto osobnou preferenciou a nemôže byť všeobecne vynucovaná násilím.
O nevyhnutnosti štátu
Najpoužívanejším ospravedlňovaním moci demokratických vlád je fráza, že ich kompetencie pochádzajú od „vôle väčšiny“. „Vôľou“ ale môže disponovať jednotlivec a „väčšina“ je pojmovým označením pre skupinu. Väčšina jednoducho nemá žiadnu vôľu. Skúste postaviť drevený dom z lesa, nie jednotlivých kusov dreva. Pri otázke nevyhnutnosti štátu sa pravidelne objavujú dve námietky. Prvou je, že slobodná spoločnosť je možná len vtedy, ak sú ľudia dokonale dobrí alebo racionálni. Inými slovami, občania potrebujú centralizovanú vládu, pretože na svete existujú zlí ľudia. Problém s týmto názorom je, že ak zlí ľudia jestvujú v spoločnosti, budú aj vo vláde a tam budú oveľa nebezpečnejší. Ľudia sa môžu ubrániť proti jednotlivým kriminálnikom, no proti agresívnej a po zuby políciou a armádou ozbrojenej vláde nemajú šancu. Preto argument o potrebe vlády z dôvodu existencie zlých ľudí je chybný.
„Ak sú zlí ľudia, vláda musí byť odstránená, pretože títo ľudia ju budú zneužívať pre svoje ciele. A na rozdiel od bežných gangstrov majú za sebou políciu a vojsko, ktoré môžu použiť na bezbranných a relatívne neozbrojených ľudí.“ Molyneux rozoberá aj rôzne pomerové kombinácie týchto skupín a vždy prichádza k rovnakému záveru.
Prečo si tento omyl nikto neuvedomuje? Lebo štátna propaganda útočí od útleho detstva. Po prvé – s vládou sa zoznamujú už deti v štátnych školách, v ktorých sú učitelia považovaní za stelesnenie štátu a morálnu autoritu. Preto sa so štátom najprv spájajú pojmy morálka a autorita. Táto asociácia sa nasledujúcimi rokmi posilňuje neustálym opakovaním a brúsením. Po druhé – vláda nikdy neučí deti o pôvode svojej moci – násilí, ale namiesto toho predstiera, že je len ďalšou sociálnou inštitúciou, ako napríklad podnik, cirkev alebo charita, len oveľa morálnejšia. Po tretie – širenie náboženstva a propagandy vždy zaslepovalo ľuďom zrak pred odpornosťami štátu. Preto sa vládcovia vždy tak veľmi zaujímali o podporu záujmov cirkví a štátneho „vzdelávania“.
Ďalším argumentom prečo vraj potrebujeme vládu je, že pri je absencii každá sociálna organizácia ktorá vznikne, len zaujme jej miesto. Ak všetky inštitúcie sa snažia o stále väčšiu moc a vnucovanie svojej vôle iným, potom podľa tohto argumentu centralizovaná vláda by nemohla existovať.
Jediný spôsob, ako sa inštitúcia môže zmeniť na násilný monopol, je nepriame presunutie nákladov vynucovania na ich obete. Vlády rastú donekonečna, pretože si môžu dovoliť zaplatiť vyberačov daní časťou z lupu, ktorý oni vyberú. Otroci sú tak nútení platiť náklady za svoje uväznenie. V dobrovoľnej spoločnosti by neexistovalo žiadne zdaňovanie a preto každá skupina túžiaca po získaní monopolnej moci by musela financovať armádu sama. A to by nikdy nebolo ekonomicky udržateľné a ziskové.
Náboženské a štátne mytológie sú fikcie, ktoré podstatne znižujú náklady na ovládanie obyvateľov. Predstavujú mazací olej a palivo pre strašnú mašinériu inštitucionalizovaného násilia. „Smutnou realitou je, že ľudstvo ako celok je podrobené fiktívnym entitám ako národy, bohovia, kultúry a vlády.“
Vyberanie daní je krádež
Predstava, že pojem zvaný „vláda“ je schopný vziať alebo minúť vaše peniaze je presne taká istá, ako čakať na „boha“ kým príde a vezme vás do kostola. Skutočná interakcia medzi štátom a vami spočíva v tom, že nejaký chlapík vám pošle list, v ktorom stojí, že mu dlhujete peniaze. Nemáte s ním žiadnu zmluvu a nevlastní v skutočnosti žiadny váš majetok, hoci nejakí iní ľudia podpísali údajnú „zmluvu“, podľa ktorej vlastní. Ak tomuto chlapíkovi nezaplatíte, pošle do vášho domu ďalšieho chlapíka, aby vybral peniaze plus úrok a poplatky. Normálne, ak človek so zbraňou príde do domu a požaduje moje peniaze, mám právo použiť silu na obranu. No v tomto prípade, pretože je v uniforme (obleku) a tvrdí, že zastupuje vymyslenú entitu, nemôžem použiť silu na svoju obranu.
Tým istým spôsobom, ak človek tvrdí, že jeho pojem zvaný „vláda“ ospravedlňuje jeho krádež môjho majetku, potom môžem tvrdiť, že môj koncept zvaný „anti-vláda“ oprávňuje zadržanie môjho majetku a naše dôvody sú rovnako „platné“.
Molyneuxovo UPB nedovoľuje takú akumuláciu jednotlivcov, ktorá by nedbala alebo zrušila majetky každého človeka. „Desať levov netvorí slona, vládu alebo boha. Desaťtisíc vojakov môže vytvoriť „armádu“, no nemôžu zvrátiť gravitáciu alebo spraviť z vraždy morálny čin.“
Demokratické znásilňovanie
Pozrime sa na väčšinový princíp demokracie cez príklad troch ľudí v miestnosti. Ak Robert, Oto a Filoména hlasujú, či je morálne znásilniť Filomému, zavrhli by sme takýto nemorálny predpoklad. Samozrejme, ak by aj Filoména bola „prehlasovaná“, nepovažovali by sme znásilnenie zrazu za morálne dobrý čin. Preto ak je zlé pre ľudské bytosti znásilňovať, môžeme logicky vytvoriť kategóriu zvanú „väčšina“ a potom tvrdiť, že pre tieto ľudské bytosti je násilie zrazu morálne dobré? Samozrejme, nie.
Ak je morálne, že Robert a Oto znásilnia Filoménu, pretože ju „prehlasovali“, čo sa stane, ak sa zjavia jej dvaja priatelia a hlasujú proti ich diabolským túžbam? Znásilnenie nemôže byť dobré, potom zlé, potom opäť dobré len preto, že niekoľko rúk sa zdvihne alebo nie.
Považujeme za neodmysliteľné, že do centra spoločnosti kladieme cnostnú entitu zvanú „vláda“. Považujeme za samozrejmé, že pri jej absencii sa spoločnosť premení na chaos a prestane existovať – presne tak ako naši predkovia sa nazdávali, že pri absencii bohov sa svet premení na chaos a prestane jestvovať. No „vláda“ neexistuje o nič viac, než „boh“. Ak hovoríme o „bohoch“, bavíme sa o „názoroch kňazov“. Ak hovoríme o „vláde“, v skutočnosti myslíme „násilie maličkej menšiny“.
„Vlády nie sú pre organizáciu a pokračovanie spoločnosti potrebné o nič viac, ako „bohovia“ pre zachovanie sveta. Rovnako ako náboženstvá brzdili pokrok vedy, tak vlády prekážajú v rozvoji spoločnosti. Tak ako náboženské ilúzie spôsobili smrť stovkám miliónom ľudí počas histórie, rovnako tak ilúzie vlády. Rovnako ako falošná etika náboženstiev „ospravedlňovala“ všetky spôsoby zneužívania, korupcie a násilia, tak ich háji aj falošná morálka vlád. Ak si vyberieme žiť podľa fantázie, vyberáme si deštrukciu, v jednej alebo inej forme. Ak si zvolíme, že spoločnosť bude fungovať podľa náboženských morálnych mytológií, skončíme vo vojnách, násilí, represiách, zneužívaní, korupcii a bezodnom pokrytectve. Ak si zvolíme fungovanie spoločnosti podľa etatistických morálnych mytológií, výsledky nebudú odlišné. Môžeme si vybrať buď čestnosť alebo donucovanie. Oboje nemôžeme mať.“
Beštia je ukrytá v nás
Môžeme veriť, že štát je nevyhnutnou a zároveň morálnou inštitúciou. Môžeme sa nazdávať, že bez vlády spoločnosť skončí v „anarchii“ a svet sa rozpustí vo vojne všetkých proti všetkým. Môžeme veriť, že bez vlády nebudú žiadne cesty, vzdelanie, zdravotná starostlivosť, penzie, knižnice, ochrana majetku, atď. Podobné povery spomaľovali pokrok ľudstva počas celej histórie.
Vždy, keď sa uvažuje o systéme, ktorý ospravedlňuje svoju moc, v tom zmysle, že by mohol fungovať bez nej, všetci tí, ktorí profitujú z manipulácie tejto moci vykrikujú, že bez nich je všetko stratené. Kňazi to robili na začiatku vedeckej revolúcie. Bez Boha nemá život žiadny zmysel. Bez Boha nie je človek morálny. Bez Boha nebudú naše duše spasené. Bez Boha svet upadne do chaosu a zla. Samozrejme, nič z toho nie je pravdou. Skutočnosť je práve opačná. Koniec náboženstva ako dominujúceho svetonázoru vydláždil cestu pre oddelenie štátu od cirkvi, koniec aristokracie, vzostup slobodného trhu, potvrdenie mnohých ľudských slobôd v mnohých častiach sveta. Pád Boha znamenal vzostup ľudstva.
Nielen podľa Molyneuxa spôsob, akým čeliť fiktívnym entitám, spočíva v neústupnej pravde. „Spôsob, akým čeliť Bohovi, je v rozume, dôkaze a vede. Spôsob, akým čeliť štátu – najnebezpečnejšej neexistujúcej entite, spočíva v rozume, dôkaze a vede.“ Autor tvrdí, že najväčšou výzvou filozofie je definovanie univerzálnej, objektívnej a absolútnej morálky, ktorá sa nespolieha na boha alebo štát. V momente, ako sa na nich spoľahneme, morálka prestáva byť morálkou. „Meteorológia ako veda nevznikla, keď kňazi hlásali, že prší, pretože bohovia si to želajú. Medicínska veda by sa nerozvíjala, ak by choroba bola považovaná za morálny trest bohov. Fyzika by stagnovala a upadala, ak by bol pohyb hviezd vysvetľovaný ako hodinový stroj božstiev.“
„Ak umožníme existenciu vlády – teda menšiny ľudí, ktorá si nárokuje právo iniciovať použitie násilia, právo, ktoré je špeciálne odopierané všetkým ostatným – potom všetky morálne „pravidlá“ vynucované vládou sú čisto subjektívne, pretože vláda je z definície založená na porušovaní morálnych pravidiel. Ak hovorím, že potrebujem vládu, aby chránila môj majetok, ale že vláda je z definície skupina ľudí narúšajúca moje vlastnícke práva podľa ľubovôle, potom sa chytám do neprekonateľného protirečenia. Vravím, že moje vlastnícke práva musia byť ochránené a potom vytvorím organizáciu na ich ochránenie, ktorá ich môže kedykoľvek zneužiť. To je ako obávať sa znásilnenia do tej miery, že si najmem osobného strážcu, no v zmluve mu dovolím, a hocikomu koho si on vyberie, aby ma podľa vôle znásilnil.“
Podľa Molyneuxa naozaj porozumieť UPB si vyžaduje najvyššie možné mentálne chápanie. „Je pomerne ľahké byť racionálnym, je veľmi ťažké premýšľať o samozrejmých predpokladoch racionality a všetkom, čo znamenajú. Je pomerne ľahké diskutovať, no veľmi ťažké prelúskať všetky samozrejmé predpoklady zahrnuté v samotnom čine diskutovania. Je ľahké chytiť loptu, ťažké objaviť fyzikálne zákonitosti, ktoré vysvetľujú pohyb univerzálne. Premýšľanie o premýšľaní je najťažšou duševnou disciplínou zo všetkých.“
V závere knihy sa autor vracia k „beštii“, ktorá desí a zotročuje ľudstvo. Táto beštia sa akoby vždy nachádzala na vrchole hory alebo v hlbokej jaskyni. Ľudia na celom svete sa jej boja, a nemôžu ju poraziť. „Beštia nebola nikdy porazená, pretože je ilúziou. Beštiu nemožno poraziť vonku, pretože beštia je ukrytá v nás.“
Každý človek plánuje. Svoj program počas dňa, dovolenku, vzdelanie, či kariéru. Firmy plánujú uvedenie produktov na trh, ich predajnú stratégiu. Ak plánujete vy, rozhodujete najmä o svojom čase, peniazoch a majetku. Náklady na prípadné omyly budete niesť len vy, takže ste dostatočne motivovaní to spraviť dobre. Keď plánujú vládne úrady, rozhodujú o čase, peniazoch a majetku iných ľudí.
„Najpremyslenejšie plány: Ako plánovanie vlády poškodzuje kvalitu vášho života, vašu peňaženku a budúcnosť“(The Best-Laid Plans. How Government Planning Harms Your Quality of Life, Your Pocketbook, and Your Future) .Tieto rozhodnutia sú predmetom knihy Randala O´Toola
Recenzia na stránke INESS-u.
V sobotu 19. januára by sa anarchistický politický filozof Lysander Spooner dožil dvestoročnice. Ak by tu ešte bol, zrejme by neplesal nad tým, ako málo z jeho myšlienok sa uchytilo v spoločnosti a na akého netvora narástol štát. O dôvod viac pripomenúť si ich, tentokrát v trochu dlhšom rozsahu ako je na týchto stránkach zvykom.
Spooner bol právnikom v Massachusetts, abolicionista, anarchista, poštový podnikateľ, najväčší právny teoretik libertarianizmu v 19. storočí. Založil súkromnú poštu American Letter Mail Company, ktorá konkurovala štátnemu byrokratickému úradu až dovtedy, kým mu ju Kongres nezakázal (svoj podnik bránil v pamflete „Who Caused the Reduction in Postage?“). Patril tiež k prvým oponentom prohibície. Je autorom dielka „Vices are Not Crimes: A Vindication of Moral Liberty“, Lysander Spooner publikoval v roku 1882 pamflet s názvom „Natural Law, or the Science of Justice“, ktorý zaznamenal pozoruhodný úspech medzi americkými aj európskymi anarchistami a do troch rokov od vydania bol ešte tri krát znovu vytlačený. Mal byť úvodom do komplexného diela o prirodzenom práve slobody. No pre tých, ktorí chcú hlbšie pátrať po jeho myšlienkách, je určená kniha „No Treason“. Tu útočí na autoritu ústavy a vlády a bráni právo na secesiu. Murray Rothbard nazval túto zbierku „najlepšou obhajobou anarchistickej politickej filozofie aká kedy bola napísaná“.
Peniaze alebo život
Azda najznámejší a najrozšírenejší citát z „No Treason No. VI“ znamenal pre mnohých ľudí (nielen Rothbarda) posun v premýšľaní o spoločnosti: „Je pravda, že teória našej Ústavy je založená na dobrovoľnom platení daní, že naša vláda je vzájomná poisťovacia spoločnosť, do ktorej ľudia vstupujú dobrovoľne s inými ľuďmi... Ale táto teória sa celkom odlišuje od praktickej skutočnosti. Fakt je, že vláda podobne ako lupič hovorí človeku: „Peniaze alebo život.“ A mnoho - ak nie väčšina daní je platená pod touto hrozbou.“
V polovici 19. storočia si individualistickí libertariáni začínali uvedomovať, že štát nie je zlučiteľný so slobodou a morálnosťou. Zašli však len potiaľ, že presadzovali právo jednotlivca vystúpiť zo štátnej siete moci a daňového lúpenia. Ale ich neúplná teória nebola pre štátny aparát žiadnou hrozbou. Len niekoľko ľudí sa bude chcieť zbaviť jeho sociálnych benefitov. Ako sa vzdať štátu a spolupracovať k vzájomnej prospešnosti v slobodnej spoločnosti dobrovoľnej výmeny, to načrtli až Spooner s Tuckerom. Títo dvaja povýšili libertariánsky individualizmus z protestu proti existujúcim zlám na vytýčenie cesty, ktoru sa ľudia môžu uberať bez štátu. Prekonali predchádzajúcich utopistov, ktorí nevideli cieľ v už existujúcom slobodnom trhu, ale v násilnej a nemožnej vízií premeneného ľudstva.
Spooner bol posledným z veľkých teoretikov prirodzených práv medzi anarchistami a klasickými liberálmi. Vedel, že základ pre individuálne práva a slobodu je len pozlátkom, ak všetky hodnoty a etika budú svojvoľné a subjektívne, čo tvrdil úžitkový anarchista Tucker. Ale Spooner vedel, že štát je oveľa mocnejší ako akýkoľvek jednotlivec, a ak nie je možné použiť teóriu morálnej spravodlivosti ako zbraň proti štátnej tyranii, potom človek nemá žiadnu pevnú základňu, do ktorej sa môže uchýliť a poraziť ho. Nanešťastie, viacerí nasledovníci individualistických anarchistov sa sústredili len na ich chybné monetárne názory, a iné oblasti ich teórie si nevšímali.
Kritici myšlienky objektívnej morálky namietajú, že funguje ako tyrania voči jednotlivcovi. To sa stáva pri mnohých teóriach morálnosti, ale nie ak táto teória jasne rozlišuje medzi amorálnym a nezákonným. Alebo povedané Spoonerovymi slovami, medzi neresťami a zločinmi (Vices Are Not Crimes). Len zločiny, to znamená iniciácia násilia voči iným osobám alebo ich majetku, by mali byť postihované zákonom.
Nie je rozdiel medzi politickým a osobným otroctvom
Spoonerove záujmy sa nekončili pri politickej filozofii. Dotýkal sa takmer každého aspektu morálnej, ekonomickej a právnej stránky slobodnej spoločnosti. Počas 50 rokov trvajúceho písania obhajoval rozpustenie sudcovského zboru, deistickú teológiu, prirodzené právo, či írsku revolúciu. Kritizoval otroctvo, zákony postihujúce páchateľov trestných činov bez obetí, monopol pošty a obe strany americkej občianskej vojny. Napísal mnoho ekonomických pojednaní o bankovníctve a menovej reforme, zosnoval plány pre partizánsku vojnu na oslobodenie otrokov, vyjadroval sa za slobodu tlače. Spooner je určite jediným ústavným právnikom v histórii, ktorý sa zmenil na individualistického anarchistu. Navyše, čo sa často krát stáva skôr opačne, s pribúdajúcim vekom sa stával postupne a neúprosne viac radikálnejším.
Spooner rozoberal zákerné podrobenie údajne slobodných ľudí vládnym systémom, ktorý sa podľa neho začal intenzívne obmedzovať individuálne práva. „Neexistuje rozdiel v princípe, ale len v stupni, medzi politickým a osobným otroctvom.“ Národ, ktorý vybojoval zrušenie otroctva by mal byť pripravený bojovať a oslobodiť zvyšok ľudí – aj v prípade, že by to vyžadovalo zničenie ústavy.“
Spooner patril k tzv. garrisonskému krídlu abolicionistického hnutia. To sa usilovalo zrušiť otroctvo nie prostredníctvom použitia centrálnej vlády, ale kombináciou morálneho zápalu a rebelstva otrokov. Podľa Spoonera hlavným motívom Lincolna a strany volajúcej po vojne bolo zachovať a upevniť kontrolu Severu nad ekonomikou južanov. Južným štátom nemohli dovoliť vyhýbať sa clu, základného prvku merkantilistického systému, ktorý Lincoln podporoval. Finančníci zo Severu, financujúci vojnu požičali peniaze vláde Lincolna nie pre akúsi lásku k slobode a spravodlivosti, ale kvôli ovládaniu južanských trhov cez násilné vynucovanie cla. Len Spooner a pár ďalších ľudí si uvedomovalo, že by bolo zločinom a chybou snažiť sa použiť vládu na napravenie neprávostí spáchaných inou vládou.
Skvelý politický filozof, čiastočný ekonomický socialista
Z ekonomického pohľadu bol Spooner v niektorých otázkach socialista. Akceptoval teóriu hodnoty založenej na práci, mzdový systém považoval za utláčateľský, volal po ovládnutí priemyslu robotníkmi. Zisk, rentu a úrok považoval za formy vykorisťovania. Ale bol tiež protrhový. Na rozdiel od marxistov považoval nedostatky kapitalistickej spoločnosti za výsledok nie neobmedzovaného trhu, ale štátnych zásahov. Preto volal nie po zrušení súkromného vlastníctva ako socialistickí anarchisti, ale štátu. Uvedené nedostatky Spoonera dobre vystihol Rothbard v roku 1965 článkom „The Spooner-Tucker Doctrine: An Economist’s View”, v ktorom vyjadruje intelektuálny dlh voči obom pánom v ich náhľadoch na politickú teóriu (z ktorej hojne čerpal pri rozpracovávaní anarcho-kapitalizmu), hoci výhrady mal v otázke vlastníctva pôdy. No podľa neho v ekonomickej oblasti, a najmä v teórii peňazí, sa značne mýlili.
Dva základné omyly Spoonera v menovej oblasti spočívali v nepochopení podstaty peňazí a úroku. Hoci presadzoval slobodné bankovníctvo, bol presvedčený, že ak sa ponuka peňazí na trhu rapídne zvýši, úroková miera klesne na nulu a teda nie je dôvod ju meniť.
Bez štátu, ktorý vytvára podmienky a vyvoláva neustálu infláciu (v našom ponímaní sa infláciou myslí zvyšovanie objemu peňazí na trhu a tým ich znehodnocovanie), sú pokusy o úverovú expanziu na voľnom trhu nepredstaviteľné. Ak by sa niekto rozhodol vytlačiť si vlastné papieriky (napríklad pod názvom „pravá koruna“) a chcel ich použiť ako platidlo, v slobodnej spoločnosti by tak kľudne mohol spraviť. Otázka ale znie, kto by tieto lístky vzal ako peniaze? Tie totiž závisia na všeobecnej akceptovateľnosti platidla – prostriedku výmeny tovarov. A takéto médium začína pri vzácnych komoditách, ako je napríklad zlato či striebro. Kedysi silná mena dolár začínal nie ako peniaz sám osebe, ale bol viazaný na určité množstvo zlata na trhu.
Spooner si veľkú časť svojej individualisticko-anarchistickej pozície vybudoval aj vďaka odmietaniu tvrdenia, že voliť vo voľbách nevyhnutne znamená podporovať vládu. „Hlasovanie vo voľbách je niekedy považované za dôkaz súhlasu. Na druhej strane sa nikto nepýta na súhlas človeka, ktorý je obklopený vládou, ktorej nemôže vzdorovať. Vládou, ktorá ho núti platiť peniaze, odoberať služby a vzdať sa jeho mnohých prirodzených práv pod hrozbou ťažkých trestov. Tento človek vidí, že ostatní ľudia vykonávajú túto tyraniu nad ním prostredníctvom volebného hlasu. Tiež vidí, že ak sám využije svoj hlas, má nejakú šancu dostať sa z tejto tyranie iných, a to podrobením ich jeho vlastnej. Skrátka zisťuje, že ak využije hlas, môže sa stať pánom. Ak nie, bude otrokom. Inú možnosť nemá. A v sebaobrane si vyberá tú prvú. Je to podobné, ako keď je človek donútený zúčastniť sa vojnovej bitky, kde buď zabije iných, alebo iní zabijú jeho. Ak nám vládcovia dovolia realizovať tento jeden výber, akokoľvek bezvýznamný a úbohý je tento hlas nad našim politickým životom, nie je amorálne túto príležitosť využiť.“
Spooner vs. Tucker
Spooner a Tucker boli najväčšími osobnosťami individualisticko-anarchistického hnutia, ktoré prekvitalo v 19. storočí. Napriek tomu, že títo dvaja sa často spájajú do jedného prúdu, Spooner sa od mladšieho Tuckera lišil v jednom podstatnom bode. Jeho presvedčenie v slobodnú spoločnosť vychádzalo z filozofie prirodzeného práva, zatiaľ čo Tucker bol striktný utilitarista. Po smrti Spoonera ovplyvňoval Tucker smer hnutia, čo sa čoskoro prejavilo v presadzovaní kréda osobného úžitku a prirodzené právo odchádzalo do zabudnutia.
Spooner spájal vlastníctvo myšlieky s vlastníctvom materiálnych vecí. To sa prejavilo aj v jeho názore na potrebu copyrightov a patentov pre garantovanie majetkových práv pre autorov a vynálezcov. Podľa Tuckera nie je nič nerozumnejšie ako udeliť niekomu právo monopolizovať prirodzený fakt. Odmietal copyrighty a patenty s odôvodnením, že objav nezakladá právo na vlastníctvo. Podľa Tuckera „nie je požiadavka objaviteľa nápadu výhradne ho používať o nič viac, ako nárok človeka, ktorý ako prvý narazil na ropu a chce si privlastniť celú ropnú oblasť alebo ropný produkt.“ Tucker nazval Spoonerovu prácu „Law of Intellectual Property“ „pozitívne bláznivú, pretože je úplne bláznivá“.
Spooner presadzoval Lockeho princíp nadobúdania majetku zmiešaním statku a práce. Prírodné zdroje, ktoré nikto nevlastní, sa môžu stať majetkom človeka. Spooner definuje zmocnenie sa veci ako moment, pri ktorom človek vykoná prácu na veci . Napríklad pri pozemku to je vyrúbanie stromov alebo jeho ohradenie plotom. Tucker obviňoval Spoonera z obhajoby neobmedzeného vlastníctva pôdy, pretože jeho návrh by umožnil, aby „človek prišiel na časť voľného pozemku a ohradil ho plotom. Potom by prešiel na inú časť a tiež by ju oplotil, potom na tretiu, štvrtú..., stú, tisícu. Ak by už nemohol vymedziť toľko koľko by chcel, najal by si ľudí stavajúcich ploty za neho. Potom by sa mohol stiahnuť a zakázať ostatným ľuďom využívať tieto pozemky. Alebo ich uznať za nájomníkov a vyberať rentu, ktorú určí.“ Tucker sa nazdával, že teória držby a užívania pôdy vyriešila problém spravodlivosti vo vlastníctve pozemkov. Základ tejto teórie spočíva v tom, že len aktuálni užívatelia pozemku môžu byť považovaní za vlastníkov. Landlordi, ako aj prenajímanie nehnuteľností, by prestali existovať akonáhle by neprítomní majitelia nemohli uplatňovať kontrolu nad nevyužívaným majetkom. Spooner nazval túto teóriu komunistickou: „Predpoklad akéhokoľvek tvrdenia popierajúceho vlastnícke práva v akejkoľvek forme je komunizmus.“
Hoci Rothbard s touto teóriou ostro nesúhlasil (zabraňovala legitímnemu majiteľovi predať pozemok inému, či ho prenajať), považoval ju za užitočnú pre tých libertariánov a klasických ekonómov, ktorí sa odmietali zaoberať problémom pôdneho monopolu, ktorý umožňoval štátu svojvoľne prideľovať vlastníctvo pozemkov spriazneným osobám. „Nazdávam sa, že Tuckerova pozícia je v tomto prípade pred súčasnými laissez-faire ekonómami, ktorí buď nemajú názor vlastnícke právo pri pozemkoch, alebo slepo predpokladajú, že všetky pozemkové práva musia byť chránené, lebo nejaká vláda ich vyhlásila za súkromný majetok. Individualistickí anarchisti predpokladajú, že súkromné vlastníctvo pôdy môže byť uznané len tým, ktorí ju užívajú. To by ale popieralo všetky platby nájomného za pozemky, pretože len priamy užívateľ by bol považovaný za vlastníka.“
Podľa Rothbarda väčšina z Tuckerových tvrdení bola založená na jeho obave z monopolu, čo sa prejavilo aj pri bankovníctve, clách, autorských právach a patentoch. Tucker sa obával, že právo zmluvnej dohody bude dovedené do nelogického extrému. „Jednotlivec by mohol získať a držať virtuálne nároky na nespočetné parcely zeme len tým, že by na nich zanechal minimálnu prácu... a my by sme museli akceptovať fiktívne vlastníctvo takmer celého zemského povrchu malou skupinou obyvateľstva.“
Pri príležitosti Spoonerovho výročia chystá Journal of Libertarian Studies špeciálne vydanie o tejto legende anarchizmu.
Na záver jeden citát:
„Men and women may be addicted to very gross vices, and to a great many of them-such as gluttony, drunkenness, prostitution, gambling, prize-fighting, tobaccochewing, smoking, and snuffing, opium-eating, corset-wearing, idleness, waste of property, avarice, hypocrisy, .. and still be sane, compos mentis , capable of reasonable discretion and self-control, within the meaning of the law. And so long as they are sane, they must be permitted to control themselves and their property, and to be their own judges as to where their vices will finally lead them.“
Použité pramene:
http://www.lysanderspooner.org/
http://www.mises.org/journals/jls/20_1/20_1_2.pdf
http://www.mises.org/journals/lf/1974/1974_09.pdf
http://www.mises.org/journals/lf/1971/1971_10.pdf
http://www.mises.org/journals/lf/1972/1972_01.pdf
http://www.mises.org/journals/lf/1975/1975_03.pdf
http://www.mises.org/misesreview_detail.aspx?control=312
http://blog.mises.org/archives/004875.asp
http://www.mises.org/books/vicescrimes.pdf
