Duševné nie je to isté, čo súkromné vlastníctvo
Zabezpečiť Európe pozíciu „hlavného globálneho inovátora, ochrancu inovácií, výskumu a vývoja, stimulovať transfer technológií a zdieľanie poznatkov“, či „prispieť k spravodlivejšiemu patentovému systému v celej Európe“ mala za úlohu smernica o patentovaní softvéru.
Našťastie, spravodlivejší systém zatiaľ nehrozí, keďže Európsky parlament dnes zamietol navrhovanú smernicu.
Na prvý pohľad možno ľúbivá iniciatíva lobistov zo softvérových gigantov a poslancov v EP, veď predsa podporujeme vlastnícke práva, no to je len zdanie.
Funkciou vlastníckych práv je zabraňovať medziľudským konfliktom pri využívaní vzácnych zdrojov, pridelením ich výhradného vlastníctva jednotlivcom (vlastníkom). Pre plnenie tejto funkcie musia byť vlastnícke práva viditeľné a opodstatnené.
Len hmotné vzácne zdroje môžu byť predmetom medziľudských konfliktov, a len na ne je možné aplikovať vlastnícke pravidlá. Myšlienky, nápady, objavy sú nehmotné a na ne sa nemôže vzťahovať vlastnícke právo. Preto patenty a iné formy ochrany predstavujú neospravedlniteľné monopoly, ktoré umožňuje štát. Tieto monopolné privilégia vytvárajú umelý nedostatok (vzácnosť) tam, kde predtým žiaden nebol.
Zákon upravujúci duševné právo (napr. softvérové patentovanie) prináša v konečnom dôsledku oslabovanie vlastníckych práv. Len púhym autorizovaním pôvodného vyjadrenia myšlienok, len uvažovaním a zaznamenaním nejakej originálnej formy informácií, alebo nájdením nového spôsobu využívania vlastného majetku, sa tvorca duševného vlastníctva okamžite stáva čiastočným vlastníkom majetku niekoho iného a môže ovplyvňovať nakladanie s ním. Právo duševného vlastníctva mení „status quo“ prerozdelením majetku, keď časť vlastníckeho práva berie istým jednotlivcom (vlastníkom hmotného majetku) a prideľuje ho iným jednotlivcom (autori, vynálezcovia).
Jedinou možnou ochranou pre myšlienkové výtvory je individuálna zmluva.
