Tour de France a dobrovoľná spolupráca
Práve vrcholiace etapy na Tour de France, v ktorých sa rozhoduje o celkovom víťazovi (a opäť je to „one-man show“ v podaní Lanca Armstronga - tentoraz zrejme s prívlastkom posledná), poskytujú dobrý základ pre porovnanie myšlienkových východísk rakúskej ekonomickej školy a prívržencov verejnej voľby.
Teória verejnej voľby je založená na domnienke, že preferencie (potreby) jednotlivcov možno odhaliť a kvantifikovať. Z tejto myšlienky potom odvodzuje ekonomické pravidlá intervencie štátu do prostredia slobodného trhu. Štát je vraj potrebný, lebo konajúci jednotlivec sa nevie efektívne dohodnúť s inými sebecky konajúcimi jednotlivcami.
Rakúska škola vychádza z postulátu, že ľudské konanie je založené na používaní prostriedkov pre dosiahnutie cieľov. Tieto ciele sú individuálne a egoistické. Rakúšania nepotrebujú poznať skryté preferencie jednotlivcov, a sú proti zasahovaniu štátu do trhu. Človek je schopný vytvoriť fungujúce dohody s inými ľuďmi, z ktorých majú prospech všetci.
Ako ale súvisia cyklistické preteky s ekonomickou teóriou? Cyklistika je výborným zrkadlom trhu. 198 profesionálov stojí každoročne na štarte Tour s istými neodhalenými cieľmi. Iste, niektoré ciele sú všeobecne známe – pre Armstronga siedme víťazstvo, pre Ulricha predať a zlepšiť sa (nie v umiestnení, ale v celkovej strate na Armstronga). Ale čo zvyšných 196 jazdcov?
Ako v iných športoch a všetkých ľudských činnostiach, je tu zopár tých, ktorí sa pohybujú na špici, zvyšok je súčasťou balíku (davu). Iste aj oni snívajú o výhre v Tour, ale pravdepodobne sa viac koncentrujú na získanie nejakého z tričiek pre najlepšieho vrchára, špurtéra, výhru v etape, alebo len zaistenie profesionálnej zmluvy pre ďalšiu sezónu.
Verejná voľba predpokladá, že každý jazdec má rovnaký cieľ a reaguje vo všetkých situáciach rovnako ako iný jazdec. Naproti tomu pre zástancov rakúskej ekonomiky je nemožné poznať s istotou, čo chce pretekár dosiahnuť v danej etape. Iste môžeme hádať, akú úlohu a taktiku mu jeho tím určil, ale čo sa v ňom v skutočnosti nachádza je nepozorovateľné a neznáme, prinajmenšom dovtedy, kým konanie odhalí jeho skutočné zámery.
Pre ilustráciu si zoberme 4-člennú skupinu jazdcov v úniku. V záujme získania náskoku musia spolupracovať striedaním sa na čele a blokovaním vetra, aby ďalší členovia skupiny mohli odpočívať. Takže štyria jazdci s jasne odlišnými zámermi spolupracujú v záujme spoločného cieľa. Uzavreli akúsi zmluvu, ktorá je prínosom pre všetkých, hoci ani jeden nepozná skutočné motívy ostatných.
Možeme predpokladať, že všetci chcú vyhrať etapu. Možno. Ale je tiež pravdepodobné, že jeden sa len chce ukázať pred kamerami, ďalší znížiť súperov náskok, tretí je v úniku len preto, aby napomáhal tímovej stratégii, a len štvrtý túži vyhrať etapu. Ako naša štvorka vytvorí tento ad-hoc kontrakt? Letmý pohľad, kývnutie, žmurknutie, alebo zopár prehodených slov medzi nimi stačí na vytvorenie úspešnej koalície.
Verejná voľba vôbec nezohľadňuje túto skutočnosť. Jej zástancovia tvrdia, že dohadovanie a dobrovoľné uzatváranie dodôd nemôže byť hladké a bez prekážok, a len prostredníctvom intervencií štátu ľudia môžu dosiahnuť spoluprácu. Predstavme si, že uzatváranie dôhod v pelotóne by nebolo možné (podľa teórie verejnej voľby). V tom prípade by Tour fungovala ako sovietska ekonomika. Nikto z členov pelotónu by sa nechcel trápiť zopár tisíc kilometrov po horských cestách, ak ich potreby budú aj tak naplnené. Načo sa potiť a trhať asfalt, keď sa možno pohodlne viezť a sem-tam zastaviť a pokochať sa okolím? Tento spôsob pretekov by bol dosť nudný a nezáživný. Okrem najbližších známych by na priebeh pretekov nebol nikto zvedavý.
Ak si vychutnávate Tour v televízii, pamätajte, že jazdci z rôznych krajín, hovoriaci rôznymi jazykmi, vedia uzatvárať produktívne a vzájomne výhodné dohody prospešné ako pre nich, tak aj pre nás divákov.
