Štát + hurikán = katastrofa
To, čo môžeme sledovať v týchto dňoch v New Orleanse a v celom regióne Mexického zálivu je smutne známy príklad zlyhania štátu.
Následky vyčíňania prírody bývajú kruté, ale ani pri najhoršom sa nemôžu porovnávať so štátom. Je to práve vyzdvihovaný verejný sektor, o ktorom nám vždy hovoria ako našom ochrancovi, ktorý je zodpovedný. A hoci štátni úradníci a pätolízačske média urobia všetko pre to, aby prezentovali katastrofu ako dôsledok prírodného úkazu, ten to nespôsobil. Katrina prišiel (alebo prišla) a odišiel s ďaleko menšími škodami ako ktokoľvek očakával. Bolo to zlyhanie verejnej infraštruktúry. Hrádze, ktoré zlyhali a spôsobili zaplavenie New Orleansu, vlastní a prevádzkuje štátna inštitúcia s názvom „Army Corps of Engineers“. Tento „štátny zbor“ je zodpovedný za zmenšovanie sa pobrežného pásma, ktoré vyžadovalo neustále posilňovanie ochrannej hrádze vyššími valmi.Tieto prirodzené valy vzniknuté naplaveninami z rieky Mississippi sa však nemali ako vytvoriť, pretože boli umelo nasmerované priamo do Mexického zálivu a neplnili tak funkciu stabilizátora pobrežia rieky a nespomaľovali pokles morskej pobrežnej čiary. A tu začína problém. Od roku 1965 sa o to nikto nezaujímal.
Nie že by na prípadné následky nikto neupozorňoval. Dávno existovali záplavové scenáre New Orleansu, predpovedajúce prekonanie hrádzového systému, naplnenie nízko položených častí mesta a vytvorenie obrovského, stojatého bazéna kontaminovaného odpadmi, splaškami a inými nebezpečnými látkami (viď napríklad tu).
Len verejný sektor môže spôsobiť takto nebezpečnú situáciu a prejaviť dokonalú nečinnosť a nevšímavosť. Čo môžu títo ľudia stratiť? Nie sú skutočnými vlastníkmi. V stávke nie sú žiadne zisky alebo straty. Nemusia sa zodpovedať rizikom posadnutým poisťovacím spoločnostiam. Pokiaľ sa zdá, že to funguje, spokojne idú za svojim obchodom v uspávacom štýle, ktorý je príznačný celému verejnému sektoru hocikde na svete.
NASA míňa a míňa prostriedky, ale stále nemôže zostrojiť spoľahlivý raketoplán, štátne školy pohlcujú niekoľko krát viac zdrojov ako súkromné školy a stále nefungujú dobre. Americký kongres môže vyčleniť bilióny dolárov na upevnenie všetkých hrádzí a úplne zabrániť poslednej katastrofe, ale nie tej ďalšej.
Problémom je samotné štátne vlastníctvo. Povzbudzuje ľudí pri prijímaní ľahostajných postojov k tak zreteľným nebezpečenstvám. Naproti tomu súkromní developeri a majitelia chcú poznať každý možný scenár ako spôsob ochrany ich majetku. Verejní vlastníci nemajú skutočný záujem o dôsledky a postrádajú schopnosť ekonomickej alokácie zdrojov vzhľadom k odhadovaným rizikám. Inak povedané, štát manažuje bez zodpovednosti a spôsobilosti.
Môžu sa hrádze, čerpadlá a krízový manažment privatizovať? Nielen že môžu, ale musia, ak sa chceme vyhnúť ešte väčším apokalypsám tohto druhu. Naše prežitie môže od toho závisieť. Je mimoriadne dôležité, ak je spravovanie celej infraštruktúry odovzdané súkromnému manažmentu a vlastníctvu. Len v súkromných rukách existuje možnosť porovnávania výdavkov a výkonu, rizika a zodpovednosti, potrebnými úlohami a prostriedkami pre ich splnenie.
Možno musí existovať zisk, ktorý dosiahnu firmy špecializujúce sa na poistenie pri živelných udalostiach alebo riadenie týchto udalostí, ktoré poskytnú evakuačné služby, alebo zhodnotia bezpečnosť infraštruktúry – mostov, kanálov, hrádzí, letísk, či prístavov. Možno súkromné spoločnosti vedia ako rýchlo získať, poskytnúť jedlo a dopraviť ho tam, kde je potrebné – za poplatok.
Možno sa zobudíme a uvedomíme si, že nemáme slobodný trh a že voľný trh je dobrý. Možno pochopíme, že keď súkromná firma dosiahne zisk na voľnom trhu, znamená to, že niečo robí dobre. Ak si to uvedomíme dostatočne, možno povieme: „Štát, nezavadzaj a ustúp z cesty!“
Preložené z článkov Lewellyna Rockwella: „The State And The Flood“, Carli Howell: „Big Government + Hurricane Katrina = Disaster“ a Michaela S. Rozeffa: „Katrina And The Authorities“
