Štadiónový socializmus
Záujmové skupiny a skupinky začínajú prostredníctvom svojich figúrok vo vláde tlačiť na uvoľnenie „verejných“ peňazí pre účely budovania „reprezentatívnych športových areálov“. Do mediálneho kolotoča sa pridáva aj denník SME. Veď bez novej hokejovej haly v Bratislave nemôžeme kandidovať na usporiadanie MS, vybudovať treba aj národný futbalový štadión a „po tenise treba riešiť“ aj iné športové odvetvia. A čo tak založiť rovno ministerstvo športu, ktoré by rozhodovalo o tom, kto potrebuje novú halu, štadión, ihrisko? Veď príklady inde vo svete určite existujú.
Štátne dotácie do športu, rovnako ako do akéhokoľvek iného odvetvia, sú škodlivé pre slobodný trh. Pre verejné financovanie výstavby štadiónov platí to isté, čo pre každý mamutí (verejný) projekt: zbytočná „práca pre prácu“, predražovanie nákladov, rafinované politické dohody. Myšlienka štátu (mesta) vlastniaceho a prevádzkujúceho štadión (halu, ihrisko...) je absurdná. Profesionálny šport sa zrodil a vyvinul do súčasného veľkého „biznisu“ bez prostiedkov daňovníkov. Rovnako ako iné služby, aj výstavba štadiónov je vo výlučnej zodpovednosti privátneho sektora. Ak je možné konkrétnou investíciou dosiahnuť zisk, súkromný podnikateľ koná rýchlo a využije túto možnosť. K riskantnému spôsobu podnikania (lobovania vo vláde za účelom podpory projektu) sa uchýli len vtedy, ak nie je isté, že bude ziskový aj bez štátnej dotácie.
