Politika ako prostriedok presadzovania etiky?
V médiach často zaznievajú názory (viď napr. denník SME tu a tu), že ekonomické reformy realizované našou „pravicovou vládou“ prispievajú ku zlepšovaniu morálky a etiky. Je pravda, že zníženie miery prerozdeľovania prostriedkov štátom zužuje priestor pre korupciu a vytvára menej príležitostí pre napojené záujmové skupiny. Ale spájať tzv. „reformnú“ agendu politikov s hodnotami etiky je, slušne povedané, neslušné. Prirovnal by som to napríklad k slovnému spojeniu „slušný lupič“.
Existuje kľúčová črta v podstate fungovania štátu. Všetky iné osoby alebo skupiny spoločnosti, teda okrem zlodejov a iných kriminálnych živlov, nadobúdajú svoje príjmy dobrovoľne. Buď predajom tovaru a služieb spotrebiteľom, alebo dobrovoľným darovaním. Len štát získava svoje príjmy vynucovaním, pod hrozbou použitia donucovacích prostriedkov, známym aj pod pojmom zdaňovanie. Vyberanie daní je krádež, dokonca krádež obrovských rozmerov. Je to zákonom nariadená konfiškácia majetku obyvateľov. Podobne ako lupič, aj štát požaduje peniaze pod hrozbou „guľky do hlavy“. Ak teda považujeme zdaňovanie za vynucované, a preto nerozoznateľné od krádeže, vyplýva z toho, že štát založený na zdaňovaní je obrovskou kriminálnou organizáciou, oveľa hrozivejšou a úspešnejšou ako akákoľvek „súkromná“ mafia v histórii. Navyše, nielen z hľadiska teórie zločinu a vlastníckych práv, ale i na základe prirodzeného všeobecného chápania ľudstva, je krádež považovaná za zločin (Murray N. Rothbard: „Ethics of Liberty“ - Part III The State vs. Liberty, Chapter 22. The Nature of the State).
Existuje kľúčová črta v podstate fungovania štátu. Všetky iné osoby alebo skupiny spoločnosti, teda okrem zlodejov a iných kriminálnych živlov, nadobúdajú svoje príjmy dobrovoľne. Buď predajom tovaru a služieb spotrebiteľom, alebo dobrovoľným darovaním. Len štát získava svoje príjmy vynucovaním, pod hrozbou použitia donucovacích prostriedkov, známym aj pod pojmom zdaňovanie. Vyberanie daní je krádež, dokonca krádež obrovských rozmerov. Je to zákonom nariadená konfiškácia majetku obyvateľov. Podobne ako lupič, aj štát požaduje peniaze pod hrozbou „guľky do hlavy“. Ak teda považujeme zdaňovanie za vynucované, a preto nerozoznateľné od krádeže, vyplýva z toho, že štát založený na zdaňovaní je obrovskou kriminálnou organizáciou, oveľa hrozivejšou a úspešnejšou ako akákoľvek „súkromná“ mafia v histórii. Navyše, nielen z hľadiska teórie zločinu a vlastníckych práv, ale i na základe prirodzeného všeobecného chápania ľudstva, je krádež považovaná za zločin (Murray N. Rothbard: „Ethics of Liberty“ - Part III The State vs. Liberty, Chapter 22. The Nature of the State).
Podľa nemeckého sociológa Franza Oppenheimera v spoločnosti existujú len dva spôsoby nadobudnutia bohatstva:
– výrobou alebo dobrovoľnou výmenou s ostatnými, teda metóda voľného trhu,
– násilným vyvlastnením majetku vyprodukovaného inými.
Prvý spôsob prináša prospech pre všetkých zúčastnených, druhý je metódou násilia a krádeže, keď paraziticky profitujú rabujúce skupiny na úkor okrádaných. Oppenheimer nazýva prvý spôsob nadobúdania bohatstva ako „ekonomické prostriedky“, druhý spôsob ako „politické prostriedky“. Štát je podľa neho „organizáciou politických prostriedkov“.
(Franz Oppenheimer: „The State“, New York, Free Life Editions, 1975).
Reformy prinášajúce väčšiu individuálnu zodpovednosť a menej štátneho prerozdeľovania sú z hľadiska slobody jednotlivca určite dobré a potrebné. Avšak bez ohľadu na to, či je agenda politikov založená na „pravicovo reformnej“ alebo „ľavicovo sociálnej“ rétorike, podstatu na veci to nemení. Stále sú súčasťou organizácie politických prostriedkov, ktorej fungovanie je od hodnôt etiky asi tak vzdialené, ako čierna farba od bielej.
