Kde deflácia = deviácia...

Pavel Ryska z Liberálního institutu vyvracia obľúbené mýty o deflácii tu a tu:

„Deflace není hrozba, proti které bychom měli bojovat. Ani empiricky, ani teoreticky proti ní neexistuje vážný argument, který by prokázal její kategorickou škodlivost ekonomice jako celku. Deflaci je rozhodně potřeba rozumět mnohem více, než jak je k tomu ochotna dnešní ekonomie hlavního proudu. Avšak hlavně je potřeba na deflaci nahlížet nezaujatě, čehož většina dnešních ekonomů není schopna. Mají nasazené inflacionistické brýle, které pro ně činí tištění bankovek a růst cen přirozeným stavem světa. Deflace je pak nechtěnou deviací, které ani není třeba rozumět. Hlavně je třeba proti ní bojovat!“

Vravíte koniec? To ma fakt ukľudňuje...

Vraj „už nemusíme diskutovať o tom, kedy sa recesia skončí, ale skôr o tom, ako bude vyzerať oživenie.” (Moody´s Economy)

Vraj „signály zo sveta naozaj poukazujú na to, že do roka a do dňa by malo byť vo svete po kríze.“ (Martin Bruncko)

Vraj „najnovší vývoj v USA dáva nádej na optimizmus, pretože štatistiky o nezamestnanosti prekvapili: nárast počtu nezamestnaných bol oveľa nižší, než sa očakávalo. “

„Vyzerá to tak, že recesia v USA po dvoch rokoch končí.“

Vraj „oživenie v Nemecku môže mať tvar písmena V.“

A preto má vraj „Slovensko to najhoršie za sebou.“

Vraj „slovenská ekonomika dosiahla dno už v prvom štvrťroku 2009." (Ján Tóth, Unicredit Bank)

„Recesia sa skončila skôr, ako sme si mysleli," Andreas Rees z UniCredit Bank.

Ufff, uffff, uffff... Stačilo každodennej dávky motania hláv. Ono záleží značne na tom, aké zdroje čítame, však?

„Ani trh, ani jeho roztlieskavači nevideli túto recesiu prichádzať, tak prečo by mal niekto veriť, že tieto studnice múdrosti sa odrazu stali jasnovidcami? Ak nevedeli ani len predvídať recesiu, ktorá už začala, ako len môžu predpovedať, kedy sa skončí?“ (Peter Schiff)

Žabomyšie vojny medzi ekonómami o spôsob výpočtu a interpretáciu ničnehovoriaceho HDP (keby vláda zamestnala všetkých cigánov kopaním nepotrebných jám, to by boli percentá!), štatistické čísla o inflácii (mimochodom, ak si spravím vlastný spotrebný kôš, tak jeho hodnota klesá), či nezamestnanosti, ktoré sa dajú krásne manipulovať...svedčia o bezmocnosti väčšiny z nich.

Vážení ekonómovia z Harvardu, Stanfordu, Cambridgu, EU a podobných ustanovizní, naozaj si myslíte, že ekonomika má to najhoršie už za sebou? (Hlasy o obnovení rastu radšej ponechajme bez povšimnutia...) Skutočne sa nazdávate, že miera úspor ľudí na Západe, ich nezaťaženosť úvermi, ich opätovná chuť míňať peniaze na nie tak potrebné veci, sa po dvoch rokoch dostala k normálu, ak tu bol predtým v podstate takmer 20-ročný rast? Naozaj si myslíte, že to, čo je možné vidieť teraz, je niečo iné, ako výsledok vládami rozflákaných peňazí ľudí a papierikov natlačených centrálnymi bankami na záchranu firiem, ktoré mali dávno skrachovať? Fakt veríte tomu, že týmito stimulmi sa môže hospodárstvo uzdraviť a že to nemá kontraproduktívny účinok? Keď sa ráno so strašnou opicou zobúdzate a bolí vás hlava, nalejete si ďalší pohárik, alebo idete na záchod dostať to „svinstvo“ zo seba? Nemusíte odpovedať vzorcami a modelmi...

Ekonómia establišmentu

„Úlohou pseudovedeckej ekonómie establišmentu, dokonca väčšou než robiť prognózy pre vládnucu triedu, je klamať a pliesť ovládanú vrstvu v tom, kam smeruje jej majetok a ako sa s ním nakladá.“

- Samuel Edward Konkin III: „New Libertarian Manifesto“

Pchaaa! Že verejný statok!?

I ta nejpovrchnější analýza by nemohla než ukázat, že použití domnělého
kritéria nevylučitelnosti by nás namísto rozumného řešení spíše přivedlo do hlubokých
problémů. I když se přinejmenším na první pohled zdá, že některé ze statků
a služeb poskytovaných státem by skutečně mohly být kandidáty na veřejné statky,
určitě není zjevné, kolik z oněch statků a služeb skutečně poskytovaných státem by
mohlo pod hlavičku veřejných statků spadat. Železnice, poštovní služby, telefonování,
ulice a podobné se zdají být statky, jejichž užívání může být omezeno na osoby,
které je skutečně financují, a jeví se tedy jako soukromé statky. A zdá se, že to samé
platí i pro mnoho aspektů mnoharozměrného statku bezpečnost: vše, na co by mohlo
být sjednáno pojištění, by se nutně zařadilo mezi soukromé statky. Toto ale není
dostačující. Stejně jako se mnoho státem poskytovaných statků jeví být soukromými
statky, mnoho soukromě poskytovaných statků zdánlivě spadá do kategorie veřejného
statku. 

Moji sousedé by zjevně měli užitek z mojí pěstěné růžové zahrady – mohli by
si užívat pohled na ni, aniž by mi kdy pomohli se zahradničením. To samé platí pro
různá vylepšení, která bych mohl provést na svém pozemku a která by zároveň zvýšila
hodnotu sousedních pozemků. Z produkce pouličního hudebníka mohou mít užitek
i lidé, kteří nehodí peníze do jeho klobouku. Z mého deodorantu profitují i spolucestující
v autobuse, kteří mi nepomohli jej koupit. A kdokoli, kdo mě kdy potká, bude mít
užitek z mých snah, podstoupených bez jeho finanční podpory, udělat ze sebe toho
nejúžasnějšího člověka. Musí tedy všechny tyto růžové zahrady, vylepšení nemovitostí,
pouliční hudba, deodoranty a zdokonalování osobnosti, jelikož se zjevně zdají
mít vlastnosti veřejných statků, být poskytovány státem nebo se státní podporou?

Jak ukazují tyto příklady soukromě poskytovaných veřejných statků, teze teoretiků
veřejných statků, že veřejné statky nemohou být produkovány soukromě, ale
vyžadují státní zásah, má závažné chyby. Zjevně je mohou poskytovat i trhy. Historické
důkazy nám kromě toho ukazují, že všechny takzvané veřejné statky, které
dnes poskytují státy, byly někdy v minulosti poskytovány soukromými podnikateli,
nebo tak jsou v té či oné zemi poskytovány i dnes. Například poštovní služby byly
dříve soukromé téměř všude; ulice byly financovány soukromě a dodnes v některých
případech jsou; dokonce ony milované majáky byly původně výsledkem soukromého
podnikání;109 existují privátní policejní sbory, detektivové a rozhodci; a pomoc nemocným,
chudým, starým, sirotkům a vdovám je tradičně věcí soukromých charitativních
organizací. Tedy tvrzení, že takové věci nemůže poskytnout čistě tržní systém,
je stokrát vyvráceno zkušeností.


„Hoppe je v dnešní době ojedinělým intelektuálním zjevem. Své texty na rozdíl od většiny současných autorů neadresuje uzavřené skupině expertů, kteří za zdmi výzkumných ústavů spekulují o tom, jak by se choval svět, kdyby odpovídal jejich modelům. Hoppe se pokouší oslovovat ty, kteří mají touhu po porozumění světu, který nás obklopuje. Jeho texty nepředpokládají čtenářovu hlubokou znalost aktuálních problémů ekonomie či politické filosofie, vyžadují pouze soustředění, trpělivost a zdravý rozum.“

A majú ho aj v Artfore.

Alongside Night – povinná(?) kniha pre libertariánov

Americká vláda je na kolenách. Peniaze sú bezcenným artiklom, „klasický oficiálny“ trh kolabuje, podniky krachujú. Podnikatelia na „čiernom“ trhu používajú počítačové šifrovanie pri prevádzkovaní svojich trúfalých firiem, ktoré ani totalitná kontrola nezastaví. Súkromná žoldnierska armáda s úspechom čelí protiútokom FBI. 

Autor knihy „Alongside Night“ J. Neil Schulman v knihe ukazuje, ako by veci mohli vyzerať v budúcnosti a čo musíme robiť, ak (ne)chceme, aby tak (ne)bolo. V roku 1976 23-ročný libertarián zlúčil v knihe nové smery „countereconomics“ a ekonomickej filozofie agorizmu. Výsledkom je podľa viacerých najlepší libertariánsky román od čias Randovej diela „Atlas Shrugged“ (pre mňa asi najlepší, keďže Ayn som pre mohutný počet strán nebol schopný dočítať). Filmový scenár by už mal byť pripravený.  

Ešte pár citátov autora z doslovu:

„Väčšina ľudí, ktorí sú konfrontovaní s libertariánmi, nerozumejú všetkým našim fantastickým teóriam. Jediné, čo ich zaujíma je, či sme dôveryhodní. Nezaujíma ich počúvanie o tom, akí sme dokonalí a aké ohromné sú naše myšlienky. Toho majú už po krk od komunistov, socialistov, utopistov, technokratov a fašistov. A všetci z nich mali odpoveď, len to nikdy nefungovalo. Nezáleží na tom, že to, o čom my hovoríme, by fungovalo. Zatiaľ sme to nedokázali a preto sme v rovnakej situácii ako všetci títo ostatní. A nevravte mi, že naše myšlienky sú historicky zjavne evidentné. Ak by boli, tak dnes žijeme v libertariánskom svete.“ 

„Mohutné duby vyrastajú z malých semiačok. Literatúra slobody obsahuje semienka nášho oslobodenia. Boj za oslobodenie ľudskej rasy nebude vyhratý len s pomocou zbraní. Tie môžu zabíjať len ľudí, nie myšlienky. Vojnu možno tiež vyhrať s ideami. Zlá myšlienka nás zotročuje: ľudia nemôžu veriť jeden druhému. Správna myšlienka nás oslobodzuje: ak si nezačneme veriť navzájom, nikto iný nebude.“ 

„Libertariáni v príbehu nie sú libertariánmi, pretože chŕlia zo seba všetky teórie a vysvetľujú a navštevujú slávnostné recepcie a čítajú New Libertarian Strategy. Sú libertariánmi, lebo žijú svoje životy v súlade s libertariánskymi princípmi. Majú čo konkrétne ponúknuť: bezpečné územia, zóny voľného obchodu, komunikáciu a dopravu odolnú voči štátu, proste spôsoby pre zdolanie systému. Nie slová, ale činy. Nie sľuby, ale výsledky.“


- J. Neil Schulman

The Time Of No Problem

"Look back at the economy in October 2007. The Dow was at 14,000. The banks were booming. Real estate was down a little, but the experts gave no warning. They were wrong. All of them.

When people refuse to face reality, because reality is going to be more painful than anything they have experienced, they look for signs that the problems they cannot avoid without changing are really not that bad. They look for offsetting good news.

We are watching the investment world adopting a lemming mentality that has always produced losses. "This time it's different. No problem."

Even hard-money newsletter readers are beginning to doubt that the recent good news is in fact "less worse than expected" bad news. This is the stuff of dreams that do not come true. 
Readers look at the reports, and the reports look awful: falling home prices, rising unemployment, an astronomical Federal deficit. But the media say we are close to a bottom – the bottom of a crash that none of them forecasted.

A Tsunami is coming. In such a scenario, you have got to get out of the water and off the beach. But few people ever do, unless they have seen a tsunami. Few have. 
Allocate some percent of your wealth to tsunami-avoidance. Do it quietly. Do not discuss this with your big-mouth brother-in-law. 

What do you really think is likely to happen? Not what you would prefer will happen. 
Think, "General Motors in October 2007" 
Think Chrysler, Merrill Lynch, and Lehman Brothers. 
No one saw it coming. It came. 
Problems. Big, big problems."

Celý článok Garyho Northa tu.

Logika povinných optimistov

Bavím sa na vyhláseniach tohto typu. Všetky sú založené na rovnako nezmyselnej logike (existuje nezmyselná, teda nelogická logika?):
1. Veci sa stále zhoršujú. 
2. Ale zhoršujú sa pomalšie ako pred časom.
3. To znamená, že sa blížime ku dnu.
4. Po jeho dosiahnutí je jediná možná cesta opäť nahor. 

Nie som prehnaný pesimista ani optimista, jedno je však isté. Veci sa ešte len začínajú vracať do normálu. Zatiaľ tento stav ani z rozhľadne nevidno. A ak sa niečo nafukuje dekádu (niekde dekády), síce to môže vyfučať za kratší čas, ale len ak sa nepláta diera zbytočnými záplatami. Čím viac záplat sa použije, tým bude návrat k normálu pomalší. 

Prečo je „oceňovaných“ ekonómov lepšie nepočúvať?

Preto. Nielen Myron Scholes by mal čušať v domove dôchodcov a hrať sudoku s pomocou svojich vzorcov.

Novinky zo sveta kníh

Voľného času mnohým pribúda, preto si predstavme zopár nových knižných pochúťok, ktoré sú hodné pozornosti.

Rozdiel medzi anarchistami a minarchistami hádam netreba vysvetľovať. (Nielen) podľa Skobla je to (nielen) „hobbesovský strach“ (neexistencia štátu vedie k chaosu), ktorý bráni minarchistom prejsť na ten istý breh a uznať, že ľudia môžu riešiť spory bez štátneho monopolu. Knihu „Delete the State: A Challenge to Minarchists“ od Aeona J. Skobla recenzoval David Gordon. 

Nazdávate sa, že Herbert Hoover bol reformátorom, bez ktorého by hospodárska kríza v 30. rokoch trvala dlhšie? Alebo ste niekde čítali, že tento americký prezident krízu prehĺbil, lebo znížil dane? Omyl, oficiálna história zvyčajne klame. Žiadny záchranca ani reformátor štátneho rozpočtu.
Učili vás v škole, že USA vytiahla z biedy až 2. svetová vojna, lebo reálne HDP v tom čase vzrástlo? Omyl! Iste, aj teraz by nezamestnanosť klesla, ak by Obama nezamestnaných ozbrojil a poslal bojovať proti somálskym pirátom. Spotrebovaná munícia, výroba a oprava lodí by mohli prispieť k „rastu“ HDP. Zlepšil by sa tým život mnohých obyvateľov? Nie. Ale politici môžu ukázať graf so stúpajúcou krivkou. Presne tak, ako politruci v Sovietskom zväze pravidelne oznamovali výdobytky vedecko-priemyselnej revolúcie. 
Keynesiánci aj „Chicagoiti“ opakovane zdôrazňujú, že veľká kríza je ponaučením pre centrálne banky, že jedinou cestou na odvrátenie katastrofy je obrovská monetárna expanzia. Aj tento mýtus Robert Murphy v knihe „Politically Incorrect Guide to the Great Depression and the New Deal“ jednoznačne vyvracia. 

Diaľnice a cesty sú príliš drahé na to, aby ich stavali súkromníci. Každých sto metrov bude treba zastavovať pri platbe za používanie inej cesty. A navyše, nejaký magnát môže zvýšiť ceny a obmedziť prístup. Všetci budeme závislí na jednom bláznovi, ktorý vlastní jedinú cestu na okolí. Načo byť na ňom závislí, ak štát vie poskytnúť túto službu zadarmo? Walter Block ukazuje, že aj ten najhorší z najhorších scenárov súkromného vlastníctva ciest by bol fantastickou alternatívou v porovnaní s existujúcou štátnou (verejnou) realitou. 
Ľudia majú veľa možností v potravinách, počítačoch, filmoch, službách pre domácnosť. Prečo by to malo byť iné pre cestujúcich? 
Štúdií, článkov a iných slovesných útvarov od Blocka na tému súkromné cesty existuje viac ako veľa. No prvý krát sa mu ich podarilo, po niekoľkoročnom úsilí, zhrnúť do takmer 500-stranovej knihy „The Privatization of Roads and Highways“.

A ešte niečo, tento krát v češtine: Liberální institut pripravil preklad Rothbardovho majsterštiku „Ethics of Liberty“. Mimochodom, pri jej uvedení počas nedávnej Pražskej konferencie o politickej ekonómii vystúpil aj Hans-Hermann Hoppe, ktorý napísal úvod knihy.  

Cesta do hyperinflačného pekla

Ak by to náhodou nebolo zrejmé, tak ešte raz dôvody, prečo z amerického dolára (nielen z neho?) bude o chvíľu bezcenný kus papiera a prečo sa oplatí zbierať zlaté tehličky. A niekedy nabudúce o tom, prečo sa ani najcennejší kov neoplatí dlho držať.

Všetko čo ste chceli vedieť o kríze, ale nikto vám to nevysvetlil

Ak sa zaujímate o ekonómiu a obdobie veľkej krízy (tej minulej alebo súčasnej) a jej skutočné príčiny, potom nemôžete knihu Murray N. Rothbarda "Veľká americká kríza" obísť. Mnohé opatrenia navrhnuté v tej dobe Hooverom (alebo neskôr Rooseveltom) znejú až príliš povedome aj dnes. Väčšina riešení v súčasnosti navrhovaných politikmi na celom svete bola práve v tom období odskúšaná a zlyhala. Rothbard zrozumiteľne vysvetľuje prečo. Skutočnosť, že kniha bola napísaná pred 46 rokmi a stále ju možno vztiahnuť na udalosti spred 80 rokov ako aj tie dnešné, ukazuje význam a pravdivosť tohto diela. Rovnako ako ostatné Rothbardove knihy, aj táto ponúka vynikajúcu analýzu ekonomickej histórie, ktorá sa bežne nerozoberá v médiách a neučí na ekonomických školách. Recenzia na stránkach INESS-u tu.

Čoho sa obávajú?

"Je charakteristickou črtou kríz, že z dôvodu nevyhnutne podvodnej podstaty komerčného bankového systému musí každá skutočná snaha ľudí vybrať vlastný majetok z bánk spôsobiť paniku medzi bankami aj vládou."

- Murray N. Rothbard: "America´s Great Depression"

Ropa cez 100 $ v tomto roku. Nezmysel?

Na začiatku každého roku si mnohí radi zaprognostikujú. Neodolal ani Glen Allport na stránkach Strike The Root:  

„Po 95 rokoch pozvoľného prekopírovavánia dolára FED-om až takmer do jeho bezcennosti, reagujú mnohí Američania (množstvo keynesiánskych ekonómov a komentátorov v médiách) spôsobom „Vďaka, pane! Môžem ešte?“ – hoci to znie skôr ako „Prosím, vládni páni a banksterskí vládcovia, vytlačíte more nových peňazí, aby sa podporila ekonomika pre nás?“ Niektorí pritom na zdôraznenie dupú nohami a ohŕňajú ústa.“

„... veľmi mnoho národov si hyperinfláciou vystlalo cestu k biede za ostatných niekoľko stoviek rokov, ešte predtým ako sa používali papierové peniaze (napríklad odstránením časti zo vzácnych kovov na minciach v Ríme). Nie som presvedčený, že potrvá dlho, než sa inflačné efekty masívnej a prudkej tvorby peňazí prejavia na cenách.“  

Šanca pre dvojcifernú reálnu infláciu v USA v tomto roku: 95 %
Šanca, že hyperinflácia dosiahne tento rok úroveň „ó môj bože“: 50 %
Šanca, že americká vláda spraví niečo mimoriadne hlúpe v reakcii na krízu do jari: 100 %
Šanca, že iné krajiny budú predávať obrovské sumy ich dlhov v dolároch, čo vyvolá ďalší inflačný tlak na dolár: 95 %
Šanca, že dlhopisový trh utrpí výrazný otras (väčší ako sme doteraz videli): 95 %
Šanca, že zlato dosiahne 1000 dolárov v roku 2009: 98 %
Šanca, že väčšina ľudí si to včas uvedomí a zachráni svoj osobný majetok: 0,0 % 

Peter Schiff v TRENDe

„Ľudia sú vždy chamtiví. Počúvame, že za to môžu chamtivci z Wall Streetu, chamtiví realitní makléri, chamtiví spotrebitelia... No položme si otázku – prečo začali byť chamtiví všetci naraz? Prečo neboli takí chamtiví pred desiatimi, dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi? Čo sa zmenilo? Zmenila sa menová politika. Zmenilo sa to, že sa tu začali rozdávať peniaze za jednopercentný úrok. Spôsobil to štát a ten istý štát sa teraz snaží z krízy vyťažiť a ešte viac si posilniť vplyv. Oni ničia naše hospodárstvo a my ich odmeňujeme tým, že im dávame väčšiu moc, s ktorou môžu narobiť ešte väčšie škody.“

- Peter Schiff v rozhovore pre TREND

Pre mnohých (najmä vďaka legendárnemu videu, na ktorom sa z jeho katastrofických predpovedí mainstreamoví keynesiánski kolegovia vysmievajú) človek, ktorý ako prvý predpovedal súčasnú krízu. No je to „len“ jeden z „Rakúšanov“, ktorí na nezdravú ekonomiku založenú len na úveroch s umelo lacnými úrokmi upozorňujú už niekoľko desiatok rokov.  

Inflation is another taxation

"For government is an inherently inflationary institution, and consequently has almost always triggered, encouraged, and directed the inflationary boom. Inflation is a form of taxation, since the government can create new money out of thin air and use it to bid away resources from private individuals, who are barred by heavy penalty from similar “counterfeiting.” Inflation therefore makes a pleasant substitute for taxation for the government officials and their favored groups, and it is a subtle substitute which the general public can easily—and can be encouraged to—overlook.

The government can also pin the blame for the rising prices, which are the inevitable consequence of inflation, upon the general public or some disliked segments of the public, e.g., business, speculators, foreigners. Only the unlikely adoption of sound economic doctrine could lead the public to pin the responsibility where it belongs: on the government itself."

- America´s Great Depression (Murray N. Rothbard)

Príbeh o kríze je stále rovnaký

„Vina za veľkú hospodársku krízu musí byť nakoniec zobratá z pliec slobodnej trhovej ekonomiky a premiestnená tam, kde právom patrí: ku dverám politikov, byrokratov a množstvu „osvietených“ ekonómov. A pri akejkoľvek inej kríze, minulej alebo budúcej, je príbeh rovnaký.“  

- „America’s Great Depression“ (Murray N. Rothbard)

Fico trafil kliniec takmer po hlavičke

"Dnes vychádza na povrch, že kríza mohla byť riadená, aby došlo k prerozdeleniu bohatstva a ja nemám dôvod tejto teórii neveriť," povedal Fico na zjazde Smeru.

Neviem, o akú triednu teóriu sa premiér opiera (žeby marxizmus?) pri tejto konšpirácii, no čiastočne má pravdu. Prerozdeľovanie bohatstva môžeme vidieť v priamom prenose pri zachraňovaní bánk (či automobiliek) peniazmi daňovníkov. Tým lúpežníkom a prerozdeľovačom je však štát. Alebo ľudia dobrovoľne organizujú charitatívne zbierky za záchranu bánk a automobiliek?  

Friedmanov peňažný omyl

Môžu za cyklickosť ekonomiky fluktuácie v raste (poklese) peňažného obeživa? Áno, aj. Môže tejto fluktuácii a tým aj boomu a pádu zabrániť centrálna banka tlačením konštantného objemu peňazí? Podľa Miltona Friedmana áno. Omyl. 

Friedman sa nazdával, že zachovaním určitej fixnej miery rastu (3-4 %) bude ekonomika rásť bez väčších výkyvov. Rakúska ekonomická škola však tvrdí, že boom (pád) nesúvisí len so samotným zvyšovaním (znižovaním) peňazí v obehu. Je daný rôznymi neproduktívnymi aktivitami, ktoré v čase zvyšovania vzniknú a v období znižovania musia zaniknúť. 

Friedmanom obhajovaná peňažná expanzia (tlačenie umelých papierikov z ničoho), hoci aj v minimálnej miere, bude stále vyvolávať tieto neproduktívne bublinové investície. Navyše, aj prax ukazuje, že akákoľvek centrálna banka na svete nie je schopná takéto pravidlo dodržať (FED sa o to snažil na začiatku 80. rokov) z politicko-mocenských dôvodov.

Deflácia a sloboda

Je deflácia, teda klesajúce ceny a množstvo peňazí v obehu, katastrofou? Môže dokonca doviesť trh do krízy? Práve naopak. Napomáha zotaveniu ekonomiky. 

„Inštitúcie zanikajúce počas deflácie musia zaniknúť, vrátane bánk a iných finančných spoločností. Deflácia vytvára veľký počet lúzerov a mnohí z nich sú dokonale nevinní ľudia, ktorí len nedostatočne predvídali udalosti.“

"Deflácia predstavuje prinajmenšom potenciálne veľkú oslobodzovaciu silu. Nielen že prináša inflačný peňažný systém späť na pevný základ, ale aj celú spoločnosť naspäť k dotyku s reálnym svetom, pretože ničí ekonomickú podstatu sociálnych inžinierov, PR expertov a vymývačov mozgov.“  

Útla knižočka od Guida Hulsmanna „Deflácia a Sloboda“, ale o to viac atakujúca konvenčné ekonomické myslenie. Určená najmä tým, ktorí nemajú čas na čítanie obsiahlejších klasík.

Slovenská eurobrzda

Slovensko vraj nemohlo prijať euro vo vhodnejšom čase. Svorne pritakáva väčšina domácich ekonómov, argumentujúc pritom odstránením kurzového rizika a vidinou, že preto sa investori sem budú naďalej hrnúť minimálne tak ako doteraz. Proste idylka. 

No tento idylický obraz má zjavné nedostatky, ktoré sa môžu ukázať vo svetle globálneho očisťovania ekonomiky od zlých investícií, ako rozhodujúce. Predstavme si dvoch plavcov v mori, ktorí sú navzájom spojení lanom. Ich potenciál rýchlosti a výdrže plávania je pritom značne odlišný. Prichádza búrka, dvíhajú sa vlny, podmienky sú čoraz náročnejšie. Slabší plavec má problémy udržať sa na hladine, postupne sa potápa. Zdatnejší by mohol plávať k brehu rýchlejšie, no slabší ho reťazou brzdí a tak aj on čoraz častejšie hltá vodu. Navyše, amatérski záchrancovia, ktorých úlohou je vraj dozerať na pokojnú plavbu, im hádžu do vody čudné záchranné kolesá. Tie im na krátky čas pomáhajú, ale potom ich ešte silnejšie sťahujú ku dnu. 

Vstup do eurozóny bude ešte viac ako doteraz znamenať, že ak budú mať členské krajiny problém, bude ho mať aj Slovensko. Samostatná mena by tieto problémy mohla tlmiť v prípade rozumnejšieho správania NBS ako ECB (ak teda uvažujeme, že centrálna banka tak môže konať). Napriek tomu, že mnohí ešte pred pár mesiacmi odmietali takýto scenár, aj eurozóna je už v recesii. Snaha centrálnej banky poradiť si s ňou niekoľkonásobným znižovaním úrokovej sadzby v krátkom čase je už dôkazom úplnej bezradnosti. (Inak, čo tak zaviesť záporné sadzby? Proste komerčná banka by dostala úver, ktorý by nemusela vrátiť a k tomu namiesto úroku ešte percentuálny bonus za pôžičku). 
  
Centrálne banky manipulujú cenu peňazí. Najlepšie je to v súčasnosti vidieť na správaní bankových domov všade vo svete. Aj napriek výrazným zníženiam základných sadzieb, komerčné banky ich premietajú do úročenia svojich pôžičiek len minimálne. Prečo? Lebo vnímajú zvýšené riziko. Nevedia, z ktorej skrine (banky, firmy) vypadne kostlivec. Ak požičajú, tak drahšie ako doteraz. Návrhy vládnych keynesiáncov, ako napríklad britského ministra financií, ktorý chce prinútiť banky poskytovať úvery malým firmám pod hrozbou znárodnenia, agóniu len ďalej prehlbujú a predlžujú. „Slovenské“ banky v dobrej kondícii sa od budúceho roka ocitnú v spoločnosti krachujúcich kostlivcov a biliónových záchranných balíčkov. Maastrichtské kritériá sú už len nejasnou spomienkou limity rozpočtu, krajiny sa budú zadlžovať a Nemci či Francúzi začnú žiť na náš úkor. Iná cesta ako oslabovanie a znehodnocovanie eura bude nemožná, vysoká inflácia bude ešte viac odkrajovať z úspor. 

Eurozóna vo všeobecnosti podporuje obchod a chráni pred výraznejšou fluktuáciou samostatnej meny (preto v ostatných mesiacoch nedošlo k znehodnoteniu slovenskej koruny ako v prípade českej, forintu alebo zloteho). To je ale len jedna strana mince. Ako podotýka napríklad Stefan Karlsson, ak je samostatná monetárna politika zdravšia, potom je výhodnejšie si ju ponechať.  
Vysoká inflácia a realitná bublina v Írsku bola výsledkom nízkych úrokov ECB. To isté po vstupe do eurozóny platí pre Španielsko. Obe vtedy prudko rastúce krajiny teraz za to pykajú. „Silné ekonomické podmienky v oboch krajinách znamenali, že zareagovali oveľa ochotnejšie na nízke úroky zvýšením zadlženosti ako napríklad Nemecko a Holandsko, kde sa ľudia už zdráhali si viac požičiavať.“
„To sa môže neskôr týkať Slovenska, ktoré s vysokým rastom hospodárstva by mohlo presadzovať primeranejšiu politiku ako ECB s mnohými slabými ekonomikami. V podmienkach súčasnej neistoty je riziko vytvorenia bubliny na Slovensku podobnej tej v Írsku malé, no neskôr to môže znamenať problém,“ odpovedá na otázku výhodnosti eura na Slovensku.