Agorizmus v akcii!

Príkladom sú bary a kaviarne v Holandsku, ktoré sa spojili vo svojom odpore voči zákazu fajčenia. Po tretinovom poklese tržieb, ktorý prišiel po schválení zákona im veľa možností ani neostávalo. Po držiakoch na sviečky, ktoré plnili samozrejme inú funkciu, jednoducho vrátili späť na stoly popolníky. Holandská vláda ani početnými pokutami nezabránila koordinovanej vzbure. 

Navyše, za pravdu pubom dali aj súdy, ktoré rozhodli, že vláda nemá žiadnu právomoc uvaliť úplný zákaz na menšie podniky bez personálu, ak väčším ponechala možnosť vyhradenia časti pre fajčiarov. 

A nápad pre slovenské krčmy, ktoré podobné dôsledky šikany štátu ešte len čakajú: Ak svoje skladové priestory označíte ako nefajčiarske a zvyšok bude fajčiarsky, možno uspejete. Aspoň v Holandsku sa tak stalo. Ale pri slovenských sudcoch bude nádej o niečo menšia.  

Ako dodáva Brad Taylor, občianska neposlušnosť funguje, ale zvyčajne len vtedy, ak je realizovaná vo väčšom množstve. „Pokojne sa vzoprieť vládnej tyranii možno koordinovanou činnosťou, nie zvolením „nášho človeka“ do úradu.“

Alongside Night – povinná(?) kniha pre libertariánov

Americká vláda je na kolenách. Peniaze sú bezcenným artiklom, „klasický oficiálny“ trh kolabuje, podniky krachujú. Podnikatelia na „čiernom“ trhu používajú počítačové šifrovanie pri prevádzkovaní svojich trúfalých firiem, ktoré ani totalitná kontrola nezastaví. Súkromná žoldnierska armáda s úspechom čelí protiútokom FBI. 

Autor knihy „Alongside Night“ J. Neil Schulman v knihe ukazuje, ako by veci mohli vyzerať v budúcnosti a čo musíme robiť, ak (ne)chceme, aby tak (ne)bolo. V roku 1976 23-ročný libertarián zlúčil v knihe nové smery „countereconomics“ a ekonomickej filozofie agorizmu. Výsledkom je podľa viacerých najlepší libertariánsky román od čias Randovej diela „Atlas Shrugged“ (pre mňa asi najlepší, keďže Ayn som pre mohutný počet strán nebol schopný dočítať). Filmový scenár by už mal byť pripravený.  

Ešte pár citátov autora z doslovu:

„Väčšina ľudí, ktorí sú konfrontovaní s libertariánmi, nerozumejú všetkým našim fantastickým teóriam. Jediné, čo ich zaujíma je, či sme dôveryhodní. Nezaujíma ich počúvanie o tom, akí sme dokonalí a aké ohromné sú naše myšlienky. Toho majú už po krk od komunistov, socialistov, utopistov, technokratov a fašistov. A všetci z nich mali odpoveď, len to nikdy nefungovalo. Nezáleží na tom, že to, o čom my hovoríme, by fungovalo. Zatiaľ sme to nedokázali a preto sme v rovnakej situácii ako všetci títo ostatní. A nevravte mi, že naše myšlienky sú historicky zjavne evidentné. Ak by boli, tak dnes žijeme v libertariánskom svete.“ 

„Mohutné duby vyrastajú z malých semiačok. Literatúra slobody obsahuje semienka nášho oslobodenia. Boj za oslobodenie ľudskej rasy nebude vyhratý len s pomocou zbraní. Tie môžu zabíjať len ľudí, nie myšlienky. Vojnu možno tiež vyhrať s ideami. Zlá myšlienka nás zotročuje: ľudia nemôžu veriť jeden druhému. Správna myšlienka nás oslobodzuje: ak si nezačneme veriť navzájom, nikto iný nebude.“ 

„Libertariáni v príbehu nie sú libertariánmi, pretože chŕlia zo seba všetky teórie a vysvetľujú a navštevujú slávnostné recepcie a čítajú New Libertarian Strategy. Sú libertariánmi, lebo žijú svoje životy v súlade s libertariánskymi princípmi. Majú čo konkrétne ponúknuť: bezpečné územia, zóny voľného obchodu, komunikáciu a dopravu odolnú voči štátu, proste spôsoby pre zdolanie systému. Nie slová, ale činy. Nie sľuby, ale výsledky.“


- J. Neil Schulman

Štát vs. slobodné peniaze

Americká FBI nedávno zatkla Bernarda von Nothausa a jeho troch spoločníkov z dôvodu, že tlačili a predávali strieborné mince s názvom Liberty Dollar a vydávali ich za peniaze. Sú okrem iného obvinení zo sprisahania. 

Americká vláda tak príkladne ukazuje, ako (aj akýkoľvek iný) štát môže zamiesť so snahami jednotlivcov alebo skupín tlačiť čo chcú, predávať a používať to ako platidlo. Za takúto nenásilnú činnosť budú postavení pred súd a hrozí im aj niekoľkodesaťročné väzenie.  

Čo je na takomto konaní kriminálne? Akým právom zasahuje štát do vzájomne výhodnej dohody dvoch súkromných osôb a zakazuje takúto transakciu? Právom mafiána, ktorý má na „svojom“ území monopol.  

Ak by mal niekto sedieť v base a pykať za činy proti ľuďom, potom je to celá (nielen) americká vláda spolu s FED-om, ktorí každým dňom zmenšujú silu papierikov v peňaženkách ľudí, teda ich okrádajú, a zakazujú im používať iné platidlo, ktoré uznajú za vhodné.  

Už pred dvoma rokmi prišlo z americkej vlády prvé upozornenie o tom, že „náš dolár si nedáme“. Liberty Dollar štát skonfiškoval (= ukradol) zlato, striebro a hotovosť vo výške viac ako štyroch miliónov dolárov. Zjavne to nezafungovalo. A Liberty Dollar nepoloží ani prípadné odsúdenie jej zakladateľov. Túžba ľudí po skutočných peniazoch je silnejšia ako štátna propaganda a snaha o násilný monopol. 

Bernard, Kevin, Sarah, Rachelle, keep fighting!

Novinky zo sveta kníh

Voľného času mnohým pribúda, preto si predstavme zopár nových knižných pochúťok, ktoré sú hodné pozornosti.

Rozdiel medzi anarchistami a minarchistami hádam netreba vysvetľovať. (Nielen) podľa Skobla je to (nielen) „hobbesovský strach“ (neexistencia štátu vedie k chaosu), ktorý bráni minarchistom prejsť na ten istý breh a uznať, že ľudia môžu riešiť spory bez štátneho monopolu. Knihu „Delete the State: A Challenge to Minarchists“ od Aeona J. Skobla recenzoval David Gordon. 

Nazdávate sa, že Herbert Hoover bol reformátorom, bez ktorého by hospodárska kríza v 30. rokoch trvala dlhšie? Alebo ste niekde čítali, že tento americký prezident krízu prehĺbil, lebo znížil dane? Omyl, oficiálna história zvyčajne klame. Žiadny záchranca ani reformátor štátneho rozpočtu.
Učili vás v škole, že USA vytiahla z biedy až 2. svetová vojna, lebo reálne HDP v tom čase vzrástlo? Omyl! Iste, aj teraz by nezamestnanosť klesla, ak by Obama nezamestnaných ozbrojil a poslal bojovať proti somálskym pirátom. Spotrebovaná munícia, výroba a oprava lodí by mohli prispieť k „rastu“ HDP. Zlepšil by sa tým život mnohých obyvateľov? Nie. Ale politici môžu ukázať graf so stúpajúcou krivkou. Presne tak, ako politruci v Sovietskom zväze pravidelne oznamovali výdobytky vedecko-priemyselnej revolúcie. 
Keynesiánci aj „Chicagoiti“ opakovane zdôrazňujú, že veľká kríza je ponaučením pre centrálne banky, že jedinou cestou na odvrátenie katastrofy je obrovská monetárna expanzia. Aj tento mýtus Robert Murphy v knihe „Politically Incorrect Guide to the Great Depression and the New Deal“ jednoznačne vyvracia. 

Diaľnice a cesty sú príliš drahé na to, aby ich stavali súkromníci. Každých sto metrov bude treba zastavovať pri platbe za používanie inej cesty. A navyše, nejaký magnát môže zvýšiť ceny a obmedziť prístup. Všetci budeme závislí na jednom bláznovi, ktorý vlastní jedinú cestu na okolí. Načo byť na ňom závislí, ak štát vie poskytnúť túto službu zadarmo? Walter Block ukazuje, že aj ten najhorší z najhorších scenárov súkromného vlastníctva ciest by bol fantastickou alternatívou v porovnaní s existujúcou štátnou (verejnou) realitou. 
Ľudia majú veľa možností v potravinách, počítačoch, filmoch, službách pre domácnosť. Prečo by to malo byť iné pre cestujúcich? 
Štúdií, článkov a iných slovesných útvarov od Blocka na tému súkromné cesty existuje viac ako veľa. No prvý krát sa mu ich podarilo, po niekoľkoročnom úsilí, zhrnúť do takmer 500-stranovej knihy „The Privatization of Roads and Highways“.

A ešte niečo, tento krát v češtine: Liberální institut pripravil preklad Rothbardovho majsterštiku „Ethics of Liberty“. Mimochodom, pri jej uvedení počas nedávnej Pražskej konferencie o politickej ekonómii vystúpil aj Hans-Hermann Hoppe, ktorý napísal úvod knihy.  

Deň duševného monopolu

26. apríl je vraj svetovým dňom duševného vlastníctva. To sa patrí patrične osláviť. Čo je nové v pirátskej zátoke...?

Ak neviete, čo si v nedeľu obliecť, tu je jedna možnosť:

Všetko čo ste chceli vedieť o kríze, ale nikto vám to nevysvetlil

Ak sa zaujímate o ekonómiu a obdobie veľkej krízy (tej minulej alebo súčasnej) a jej skutočné príčiny, potom nemôžete knihu Murray N. Rothbarda "Veľká americká kríza" obísť. Mnohé opatrenia navrhnuté v tej dobe Hooverom (alebo neskôr Rooseveltom) znejú až príliš povedome aj dnes. Väčšina riešení v súčasnosti navrhovaných politikmi na celom svete bola práve v tom období odskúšaná a zlyhala. Rothbard zrozumiteľne vysvetľuje prečo. Skutočnosť, že kniha bola napísaná pred 46 rokmi a stále ju možno vztiahnuť na udalosti spred 80 rokov ako aj tie dnešné, ukazuje význam a pravdivosť tohto diela. Rovnako ako ostatné Rothbardove knihy, aj táto ponúka vynikajúcu analýzu ekonomickej histórie, ktorá sa bežne nerozoberá v médiách a neučí na ekonomických školách. Recenzia na stránkach INESS-u tu.

Čoho sa obávajú?

"Je charakteristickou črtou kríz, že z dôvodu nevyhnutne podvodnej podstaty komerčného bankového systému musí každá skutočná snaha ľudí vybrať vlastný majetok z bánk spôsobiť paniku medzi bankami aj vládou."

- Murray N. Rothbard: "America´s Great Depression"

Peter Schiff v TRENDe

„Ľudia sú vždy chamtiví. Počúvame, že za to môžu chamtivci z Wall Streetu, chamtiví realitní makléri, chamtiví spotrebitelia... No položme si otázku – prečo začali byť chamtiví všetci naraz? Prečo neboli takí chamtiví pred desiatimi, dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi? Čo sa zmenilo? Zmenila sa menová politika. Zmenilo sa to, že sa tu začali rozdávať peniaze za jednopercentný úrok. Spôsobil to štát a ten istý štát sa teraz snaží z krízy vyťažiť a ešte viac si posilniť vplyv. Oni ničia naše hospodárstvo a my ich odmeňujeme tým, že im dávame väčšiu moc, s ktorou môžu narobiť ešte väčšie škody.“

- Peter Schiff v rozhovore pre TREND

Pre mnohých (najmä vďaka legendárnemu videu, na ktorom sa z jeho katastrofických predpovedí mainstreamoví keynesiánski kolegovia vysmievajú) človek, ktorý ako prvý predpovedal súčasnú krízu. No je to „len“ jeden z „Rakúšanov“, ktorí na nezdravú ekonomiku založenú len na úveroch s umelo lacnými úrokmi upozorňujú už niekoľko desiatok rokov.  

Bernankeho bombardér

Jeden z nástrojov FED-u na manipulovanie peňažného trhu skončil. Teda ak zákonodarcovia náhodou neodsúhlasia záporné úrokové sadzby. Pri pohľade na peňažnú zásobu v USA, ktorá vzrástla medziročne o 1246 % naozaj možno tvrdiť, že Bernanke nevytiahol helikoptéru, ale poriadny bombardér. Čo to vlastne tie centrálne banky akože sledujú? Že hospodársky rast a stabilné ceny? Hahaha...

A ešte je tu jedna „maličkosť“: bailout v objeme presahujúcom irackú, vietnamskú vojnu, kumulatívny rozpočet NASA, Marshallov plán...

 

 Zdroj tu

Madoffova ilúzia nie je najväčším podvodom

Treba ešte nejaký jasnejší príklad toho, že štátna regulácia finančných trhov je úplný nezmysel? Väčšou pyramídovou hrou je hádam už len realitná bublina FED-u. Kontrola štátu vytvára u investorov ilúziu bezpečia a ochrany, naletieť podvodníkovi nemajú problém ani veľké banky. Koľko podobných prípadov sa ešte objaví?

Nádej pre fajčiarov!

Ale nie v podobe nového lieku proti rakovine pľúc. Nemecký ústavný súd označil zákaz fajčenia v menších reštauráciach (krčmách) v Berlíne a Bádensku-Wurttembersku za protiústavný. Vyhovel tak námietke troch majiteľov takýchto podnikov, ktorí sa sťažovali na ruinujúci zákaz.

„Zákazníci nechcú koktejly, alebo napenené jogínske čajíčky, chcú pivo, vodku alebo whisky. A k tomu cigaretu,“ vraví jeden z majiteľov.

Politici to majú veru ťažké s menením ľudských chutí.

Prečo? Lebo drahá regulácia

Prečo je texaský Houston magnetom pre strednú vrstvu Američanov, zatiaľ čo Veľké newyorské jabko ich odrádza? V rokoch 2000 až 2007 sa aglomerácia New Yorku zvýšila o 2,7 % obyvateľov, Houston vzrástol o 19,4 % (šieste najväčšie metropolitné územie v USA). No a predstavte si, že MHD tu ľudia takmer nepoznajú, všetci sa vozia na autách.

Foto: Danakustika-Flickr.com

Čo sem priťahuje ľudí? Tropické horúčavy ani nižšie zárobky v porovnaní s hlavným mestom to určite nebudú. Tým lákadlom pre strednú triedu sú ceny bývania, teda domov. „Economy“ dom s výmerou takmer 200 m2 stojí zhruba 120-tisíc dolárov, „standard“ vyjde na 150-tisíc dolárov.

V New Yorku len stavebné náklady na byt o 150 m2 dosahujú viac ako 500-tisíc dolárov. Áno, Houston na rozdiel od NY sa má kam rozrastať, nie je finančným centrom, nestavajú sa tu papundekle a náklady tu budú vždy vyššie.

Hlavným dôvodom sú regulácie obmedzujúce a predražujúce výstavbu a regulované nájomné.
Podľa Edwarda Glaesera z Harvardu stavebníci na juhu dokázali presvedčiť verejnosť, že takéto obmedzenia dostupnosť bývania sťažujú.

Hádam treba už len dodať, že reštriktívne zmluvy (namiesto územných plánov) tam už majú nejakú tradíciu, takže presviedčať ani veľmi nemusia.

Regulácia cien? Áno, trhom

Ceny potravín vo väčšine veľkých potravinových reťazcov v Estónsku v posledných mesiacoch klesli niekde až o 10 %. Môže za to vláda, ktorá chce obchodníkov posielať za ich zvyšovanie do väzenia? Nie že by tamojši politici nemali takéto chúťky, no myslím, že sa to skončilo maximálne pri sporadických kontrolách obchodov.

O reguláciu sa postarali samotní zákazníci, ktorí na prudký rast (a nielen cien potravín, oficiálna miera inflácie tu dosahovala dvojciferný rast) spred roka zareagovali menším nakupovaním, výberom lacnejšieho tovaru. Obchodníci museli znížiť svoje marže, aby ľudí pritiahli naspäť.

U nás vláda ide rozdávať smiešne nálepky o nezneužívaní prechodu na euro. Dobrý obchodník, zlý obchodník, dobrý, zlý... Aj Židia sa značkovali žltými hviezdami.

Francúzi cenzurujú web

Cenzúra internetu už nielen v Číne. Pozor, aby sa v blackliste neocitla aj vaša stránka. Ľudia, ktorým to vadí, sa určite nájdu.

Byrokrati s mikročipmi

A opäť sme o niečo bližšie k reálnemu naplneniu Orwellovho románu „1984“. Vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila a žiada sa dodať štvrté heslo ideológie Veľkého brata: kontrola je bezpečnosť.

Photo: Flickr by ExplotaMiCorazon

Konštatovanie, že podobné opatrenie u ľudí EK neplánuje ma akosi neukľudňuje.

Dom v Houstone za štyri milióny. A bez úradných regulácií

Obyvatelia Houstonu majú rovnaký prístup ku všetkým typom hypoúverov ako zvyšok USA. Toto texaské mesto prevyšuje mnohé ostatné metropolitné územia v populačnom raste. Dalo by sa teda očakávať, že ceny nehnuteľností (domov) tu budú rásť rýchlejšie ako inde. No opak je pravdou.

Prečo? Len minimálne regulovanie urbánneho rozvoja mesta úradníkmi. To znamená viac pozemkov vhodných pre výstavbu, rýchlejší a predvídateľnejší proces povoľovania. Miestne združenia vlastníkov a zmluvné obmedzenia pri predaji nehnuteľností – teda akási súkromná zonácia.

Svoje dojmy z autobusového výletu po Houstone opisuje Randal O´Toole na blogu Antiplanner tu a tu.

Dvojpodlažný, päťizbový dom s dvoma kúpelňami na viac ako 200 m2 stojí 185-tisíc dolárov. Teda zhruba 3,7 milióna korún. A to je jeden z tých drahších. Viete čo za to môžete kúpiť v Bratislave.

Už aj za drahé potraviny môžu špekulanti

Špekulanti zdvíhajú nielen ceny bytov alebo ropy (vraj). Podľa najnovšieho analytického výtvoru byrokratov z Európskej komisie sa už dobrodruhovia na komoditných trhoch podpisujú aj pod rastúce ceny potravín.

Okrem trhových špekulantov ešte aj zlé počasie, vysoké ceny energií, rastúci dopyt a slabnúci dolár. Samozrejme, úradníci si chcú posvietiť na komoditné burzy, ktoré majú byť pozorne monitorované.

Úžasné. Konečne máme hlavného vinníka. Teda nie že by burzoví hráči boli nejaké neviniatka a nevyužívali býčiu náladu komodít. Ale pripisovať im väčší význam a nespomenúť pritom dotovanie biopalivových plodín, toho sú schopní len totálni magori. A štátni plánovači, ktorí nemôžu pripustiť chybu v ich dobre myslenej schéme.

Je whisky whisky?

Champagne nie je len francúzska vinohradnícka oblasť. Dedina s rovnakým názvom existuje aj vo Švajčiarsku. Kvôli európskej legislatíve o registrácii obchodných značiek však musia obyvatelia zmeniť jej názov.

Za svoj úspech nevďačia firmy obchodným značkám, autorským právam ani patentom. Ale predovšetkým vlastnej predvídavosti, ochote riskovať, či schopnosti predať produkt. Proste podnikaniu. Pravda, ak nemyslíme tie tzv. „firmy“, ktorých zisky sú založené na vyhraných súdnych prípadoch o ochrane bezvýznamnej značky, o ktorej sa ľudia dozvedia až následne.

Čo je dobré na tom, že bryndza, oštiepok alebo tokaj je registrovaný v Bruseli? Nič. Obchodná známka vraj zabezpečí ochranu tradičných produktov pochádzajúcich z určitých regiónov, či vyrobených zvyčajným postupom. A čo keď sa oštiepok na poľskej strane Tatier vyrábal skôr ako na Liptove?! Vraj nie. Dôkazom sú nejaké dokumenty potvrdzujúce historické prvenstvo slovenských oštiepkarov.

A nestáčalo sa tokajské skôr v Maďarsku? A nie je sever našich južných susedov tiež tradičná oblasť so špecifickým postupom výroby? Počul som, že vraj na Novom Zélande tiež vyrábajú niečo podobné našej bryndzi a volá sa to Batach (od slova „Bad Taste Cheese“). Neporušujú tamojší ľudkovia nejaký globálny patentový zákon (námet pre OSN), pretože používajú rovnaké suroviny a na nerozoznanie totožný postup ako Podtatranci?

Foto: Flickr

Príklad japonského whiskára, ktorý chcel zarobiť na značke, je peknou ukážkou toho, čo prináša (a prinesie) ochrana tzv. duševného vlastníctva. Okrem zmonopolizovania odvetví, obchádzania zákona, menšej inovatívnosti firiem, sťaženia rozvoja menších podnikov to bude znamenať aj menšiu ostražitosť spotrebiteľov. Tí sa spoľahnú na „registrovanú značku“. Veď škótska whisky je len zo Škótska, fľaša má aj etiketu „Made in Scotland“, šups s ňou do košíka. Až doma pri otvorení tí skúsenejší prídu na to, že je to len úbohá imitácia. Kde sa stala chyba? Veď tá značka je predsa registrovaná (patentovaná, chránená)! Fuj, hnusná firma, klamlivý trh, ...atď.

No a čo sa stane, keď tu žiadne patenty a ochranné známky nebudú? Nič špeciálne. Japonec si kľudne vyrobí svoju whisky, ktorú budú piť možno miestni štamgasti v Jokohame. Možno sa mu podarí preniknúť na čínsky trh. No tí, čo poznajú originálnu whisky, druhý krát po tejto fľaši nesiahnu.

Poľské aj slovenské oštiepky existujú vedľa seba už niekoľko storočí, tie slovenské budú ľudia kupovať tak ako doteraz, tie poľské si musia budovať značku odznova. Ale firmy vyrábajúce tento druh syra uspejú najmä vďaka podnikaniu – to znamená vedieť počítať, efektívne hospodáriť, inovovať, propagovať, distribuovať.

Udelenie výhradného práva prvej firme, ktorá príde s nápadom, viac škodí ako prospieva konkurencii. Duševné vlastníctvo nie je to isté ako súkromné vlastníctvo. Nápad nemožno chytiť do rúk.

Súkromné vlastníctvo pamiatkám prospieva

Často opakovaný mýtus, že súkromníci ničia tzv. „pamiatkové objekty“ vyvracia aj pražský pamiatkár Karel Kibic: „Stav památkové péče je u nás dnes lepší než kdy jindy. A to ze dvou důvodů. Především to, že se památky vracejí vlastníkům, to je nesmírně prospěšné. Když prostě někdo vlastní dům, má zájem, aby dobře vypadal. A na českých městech je to vidět.“

„Samozřejmě, je tu určité nebezpečí. Majitel starého domu by třeba chtěl v přízemí prostorný obchod nebo v celém domě hotel, ovšem pokud jde o něco historicky cennějšího, jsou takové plány problematické. Netvrdím tedy, že nejsou problémy, ale v zásadě je zájem vlastníka památkám prospěšný. Druhý důvod: stavební výroba je proti době před rokem 1989 daleko rozvinutější, schopná řešit památkové technické problémy a stavební kapacity jsou větší.“

Pri zosumarizovaní ostatných výčinov a myšlienkových pochodov niektorých slovenských ochrancov ruín má pán Kibic až nezvyčajne normálne a triezve zmýšľanie. Teda len čo sa vzťahu pamiatok a súkromného vlastníctva týka.

Randal O´ Toole: Najpremyslenejšie plány

Každý človek plánuje. Svoj program počas dňa, dovolenku, vzdelanie, či kariéru. Firmy plánujú uvedenie produktov na trh, ich predajnú stratégiu. Ak plánujete vy, rozhodujete najmä o svojom čase, peniazoch a majetku. Náklady na prípadné omyly budete niesť len vy, takže ste dostatočne motivovaní to spraviť dobre. Keď plánujú vládne úrady, rozhodujú o čase, peniazoch a majetku iných ľudí.

Tieto rozhodnutia sú predmetom knihy Randala O´Toola

„Najpremyslenejšie plány: Ako plánovanie vlády poškodzuje kvalitu vášho života, vašu peňaženku a budúcnosť“(The Best-Laid Plans. How Government Planning Harms Your Quality of Life, Your Pocketbook, and Your Future) .

Recenzia na stránke INESS-u.