Alongside Night – povinná(?) kniha pre libertariánov

Americká vláda je na kolenách. Peniaze sú bezcenným artiklom, „klasický oficiálny“ trh kolabuje, podniky krachujú. Podnikatelia na „čiernom“ trhu používajú počítačové šifrovanie pri prevádzkovaní svojich trúfalých firiem, ktoré ani totalitná kontrola nezastaví. Súkromná žoldnierska armáda s úspechom čelí protiútokom FBI. 

Autor knihy „Alongside Night“ J. Neil Schulman v knihe ukazuje, ako by veci mohli vyzerať v budúcnosti a čo musíme robiť, ak (ne)chceme, aby tak (ne)bolo. V roku 1976 23-ročný libertarián zlúčil v knihe nové smery „countereconomics“ a ekonomickej filozofie agorizmu. Výsledkom je podľa viacerých najlepší libertariánsky román od čias Randovej diela „Atlas Shrugged“ (pre mňa asi najlepší, keďže Ayn som pre mohutný počet strán nebol schopný dočítať). Filmový scenár by už mal byť pripravený.  

Ešte pár citátov autora z doslovu:

„Väčšina ľudí, ktorí sú konfrontovaní s libertariánmi, nerozumejú všetkým našim fantastickým teóriam. Jediné, čo ich zaujíma je, či sme dôveryhodní. Nezaujíma ich počúvanie o tom, akí sme dokonalí a aké ohromné sú naše myšlienky. Toho majú už po krk od komunistov, socialistov, utopistov, technokratov a fašistov. A všetci z nich mali odpoveď, len to nikdy nefungovalo. Nezáleží na tom, že to, o čom my hovoríme, by fungovalo. Zatiaľ sme to nedokázali a preto sme v rovnakej situácii ako všetci títo ostatní. A nevravte mi, že naše myšlienky sú historicky zjavne evidentné. Ak by boli, tak dnes žijeme v libertariánskom svete.“ 

„Mohutné duby vyrastajú z malých semiačok. Literatúra slobody obsahuje semienka nášho oslobodenia. Boj za oslobodenie ľudskej rasy nebude vyhratý len s pomocou zbraní. Tie môžu zabíjať len ľudí, nie myšlienky. Vojnu možno tiež vyhrať s ideami. Zlá myšlienka nás zotročuje: ľudia nemôžu veriť jeden druhému. Správna myšlienka nás oslobodzuje: ak si nezačneme veriť navzájom, nikto iný nebude.“ 

„Libertariáni v príbehu nie sú libertariánmi, pretože chŕlia zo seba všetky teórie a vysvetľujú a navštevujú slávnostné recepcie a čítajú New Libertarian Strategy. Sú libertariánmi, lebo žijú svoje životy v súlade s libertariánskymi princípmi. Majú čo konkrétne ponúknuť: bezpečné územia, zóny voľného obchodu, komunikáciu a dopravu odolnú voči štátu, proste spôsoby pre zdolanie systému. Nie slová, ale činy. Nie sľuby, ale výsledky.“


- J. Neil Schulman

Novinky zo sveta kníh

Voľného času mnohým pribúda, preto si predstavme zopár nových knižných pochúťok, ktoré sú hodné pozornosti.

Rozdiel medzi anarchistami a minarchistami hádam netreba vysvetľovať. (Nielen) podľa Skobla je to (nielen) „hobbesovský strach“ (neexistencia štátu vedie k chaosu), ktorý bráni minarchistom prejsť na ten istý breh a uznať, že ľudia môžu riešiť spory bez štátneho monopolu. Knihu „Delete the State: A Challenge to Minarchists“ od Aeona J. Skobla recenzoval David Gordon. 

Nazdávate sa, že Herbert Hoover bol reformátorom, bez ktorého by hospodárska kríza v 30. rokoch trvala dlhšie? Alebo ste niekde čítali, že tento americký prezident krízu prehĺbil, lebo znížil dane? Omyl, oficiálna história zvyčajne klame. Žiadny záchranca ani reformátor štátneho rozpočtu.
Učili vás v škole, že USA vytiahla z biedy až 2. svetová vojna, lebo reálne HDP v tom čase vzrástlo? Omyl! Iste, aj teraz by nezamestnanosť klesla, ak by Obama nezamestnaných ozbrojil a poslal bojovať proti somálskym pirátom. Spotrebovaná munícia, výroba a oprava lodí by mohli prispieť k „rastu“ HDP. Zlepšil by sa tým život mnohých obyvateľov? Nie. Ale politici môžu ukázať graf so stúpajúcou krivkou. Presne tak, ako politruci v Sovietskom zväze pravidelne oznamovali výdobytky vedecko-priemyselnej revolúcie. 
Keynesiánci aj „Chicagoiti“ opakovane zdôrazňujú, že veľká kríza je ponaučením pre centrálne banky, že jedinou cestou na odvrátenie katastrofy je obrovská monetárna expanzia. Aj tento mýtus Robert Murphy v knihe „Politically Incorrect Guide to the Great Depression and the New Deal“ jednoznačne vyvracia. 

Diaľnice a cesty sú príliš drahé na to, aby ich stavali súkromníci. Každých sto metrov bude treba zastavovať pri platbe za používanie inej cesty. A navyše, nejaký magnát môže zvýšiť ceny a obmedziť prístup. Všetci budeme závislí na jednom bláznovi, ktorý vlastní jedinú cestu na okolí. Načo byť na ňom závislí, ak štát vie poskytnúť túto službu zadarmo? Walter Block ukazuje, že aj ten najhorší z najhorších scenárov súkromného vlastníctva ciest by bol fantastickou alternatívou v porovnaní s existujúcou štátnou (verejnou) realitou. 
Ľudia majú veľa možností v potravinách, počítačoch, filmoch, službách pre domácnosť. Prečo by to malo byť iné pre cestujúcich? 
Štúdií, článkov a iných slovesných útvarov od Blocka na tému súkromné cesty existuje viac ako veľa. No prvý krát sa mu ich podarilo, po niekoľkoročnom úsilí, zhrnúť do takmer 500-stranovej knihy „The Privatization of Roads and Highways“.

A ešte niečo, tento krát v češtine: Liberální institut pripravil preklad Rothbardovho majsterštiku „Ethics of Liberty“. Mimochodom, pri jej uvedení počas nedávnej Pražskej konferencie o politickej ekonómii vystúpil aj Hans-Hermann Hoppe, ktorý napísal úvod knihy.  

Títo páni sú najväčší srandisti na svete

A srandu si robia nielen z Američanov platiacich štátne výpalné, ale už aj z britských (len potenciálnych) zákazníkov. Nepredáva sa? Nevadí, zdražíme. Pripomína mi to rozmýšľanie aj slovenských realitných vývojárov.  

Prečo? Lebo drahá regulácia

Prečo je texaský Houston magnetom pre strednú vrstvu Američanov, zatiaľ čo Veľké newyorské jabko ich odrádza? V rokoch 2000 až 2007 sa aglomerácia New Yorku zvýšila o 2,7 % obyvateľov, Houston vzrástol o 19,4 % (šieste najväčšie metropolitné územie v USA). No a predstavte si, že MHD tu ľudia takmer nepoznajú, všetci sa vozia na autách.

Foto: Danakustika-Flickr.com

Čo sem priťahuje ľudí? Tropické horúčavy ani nižšie zárobky v porovnaní s hlavným mestom to určite nebudú. Tým lákadlom pre strednú triedu sú ceny bývania, teda domov. „Economy“ dom s výmerou takmer 200 m2 stojí zhruba 120-tisíc dolárov, „standard“ vyjde na 150-tisíc dolárov.

V New Yorku len stavebné náklady na byt o 150 m2 dosahujú viac ako 500-tisíc dolárov. Áno, Houston na rozdiel od NY sa má kam rozrastať, nie je finančným centrom, nestavajú sa tu papundekle a náklady tu budú vždy vyššie.

Hlavným dôvodom sú regulácie obmedzujúce a predražujúce výstavbu a regulované nájomné.
Podľa Edwarda Glaesera z Harvardu stavebníci na juhu dokázali presvedčiť verejnosť, že takéto obmedzenia dostupnosť bývania sťažujú.

Hádam treba už len dodať, že reštriktívne zmluvy (namiesto územných plánov) tam už majú nejakú tradíciu, takže presviedčať ani veľmi nemusia.

Už aj za drahé potraviny môžu špekulanti

Špekulanti zdvíhajú nielen ceny bytov alebo ropy (vraj). Podľa najnovšieho analytického výtvoru byrokratov z Európskej komisie sa už dobrodruhovia na komoditných trhoch podpisujú aj pod rastúce ceny potravín.

Okrem trhových špekulantov ešte aj zlé počasie, vysoké ceny energií, rastúci dopyt a slabnúci dolár. Samozrejme, úradníci si chcú posvietiť na komoditné burzy, ktoré majú byť pozorne monitorované.

Úžasné. Konečne máme hlavného vinníka. Teda nie že by burzoví hráči boli nejaké neviniatka a nevyužívali býčiu náladu komodít. Ale pripisovať im väčší význam a nespomenúť pritom dotovanie biopalivových plodín, toho sú schopní len totálni magori. A štátni plánovači, ktorí nemôžu pripustiť chybu v ich dobre myslenej schéme.

Randal O´ Toole: Najpremyslenejšie plány

Každý človek plánuje. Svoj program počas dňa, dovolenku, vzdelanie, či kariéru. Firmy plánujú uvedenie produktov na trh, ich predajnú stratégiu. Ak plánujete vy, rozhodujete najmä o svojom čase, peniazoch a majetku. Náklady na prípadné omyly budete niesť len vy, takže ste dostatočne motivovaní to spraviť dobre. Keď plánujú vládne úrady, rozhodujú o čase, peniazoch a majetku iných ľudí.

Tieto rozhodnutia sú predmetom knihy Randala O´Toola

„Najpremyslenejšie plány: Ako plánovanie vlády poškodzuje kvalitu vášho života, vašu peňaženku a budúcnosť“(The Best-Laid Plans. How Government Planning Harms Your Quality of Life, Your Pocketbook, and Your Future) .

Recenzia na stránke INESS-u.

One Step Closer to Socialism in Slovakia

Slovak government soc-storm brigade doesn't come to halt anything in the name of way for brighter tomorrows and achieveing of promises from the dreamland. It wants to connect by highway capital city Bratislava with second largest city Košice (on the other side of the country) till the year 2010. Read the whole article on Capitalism & Freedom. Slovak version on eTREND.

Bratia a sestry, hor sa do tankoch! Štát ide opäť znárodňovať

Skutočne lepšie a príznačnejšie obdobie pre zákonné odobrenie možnosti surovo vyvlastniť majetok ľudí si táto vláda nevyberie. Nie je až tak od veci porovnať pravdepodobné schválenie návrhu ministra výstavby s príchodom ruských tankov v auguste 1968. A je to krásna ukážka toho, kam až je viacerými zbožňovaný štát ochotný zájsť v mene „vyrovnávania regionálnych rozdielov“, „zvyšovania blahobytu obyvateľstva“, či „zlepšenia „dopravnej dostupnosti“.

Ak doteraz musel štát preukazovať aký taký verejný záujem (čítaj záujem lobistických skupín), odteraz nebude povinný. Jednoducho keď vláda (čítaj banda lupičov) rozhodne, že váš dom aj s pozemkom stojí v ceste diaľnici, na ktorú sa z daní poskladajú aj nevodiči alebo ujo z Hornej dolnej, ktorý v živote svojou 30-ročnou škodovkou necestoval ďalej ako za hranice humna, tak oň proste prídete. Bez okamžitej a adekvátnej náhrady. A v lepšom príprade sa dozviete o tom možno na úradnej tabuli pred národným výborom, v horšom sa môžete jedno ráno zobudiť na prekvapivý hluk bágra z obývačky.

Navyše netýka sa to len ciest. Nič nebude brániť ani vášmu susedovi, aby za patričné všimné zodpovednému úradníkovi (ktorý dodá pečiatku verejnoprospešnosti a strategickosti) „odkúpil za znalcom stanovenú cenu“ (čitaj ukradol) váš dom s pozemkom a premenil ho trebárs na tenisový kurt.

Štát negarantuje vlastnícke práva, je ich najväčší ničiteľ.

Ďalší tunel, prosím!

Z dôvodu viacerých technických nedostatkov je už opäť uzatvorený tunel Branisko.
Onedlho bude ministerstvo dopravy verejnosť informovať nie o jeho dlžke odstávky, ale doby počas ktorej bude prejazdný.

Prezident Slovenskej tunelárkej asociácie sa vyjadril, že “je nutné sa urýchlene zaoberať výstavbou tunelov, lebo v súčasnosti sa žiadny nestavia.”

Deň bez áut, alebo o čom sa nehovorí

Obyvatelia hlavného mesta a ľudia dochádzajúci do Bratislavy mali v piatok možnosť zapojiť sa do akcie “Deň bez áut”. Cieľom malo byť upozorniť na otázky znečisťovania ovzdušia výfukovými plynmi z automobilov, vytvárania dopravných zápch v meste, čomu možno podľa organizátorov z magistrátu predchádzať znižovaním počtu ľudí uprednostňujúch cestovanie autom a podporovaním využívania mestskej hromadnej dopravy.

O tom, že akcia sa skončila fiaskom, svedčili prázdne parkoviská na okraji mesta a zvyčajné množstvo áut v uliciach, respektíve cestujúcich v MHD. Podobne dopadli aj iné európske mestá, kde sa akcia konala. No, slovami organizátorov: “Predpokladali sme, že to takto dopadne, ale aspoň sa o tom hovorí”.

Teda keď už sme pri otázke preferovania cestovania autom, vzniku dopravných zápch a znečisťovania ovzdušia, povedzme si niečo o príčinách, dôsledkoch a riešeniach.

Pre väčšinu mestských aglomerácií, ktoré sú centrami dennej dochádzky obyvateľstva za prácou, vzdelaním, či službami, predstavujú dopravné zápchy ich neoddeliteľnú súčasť. V lepšom prípade sú cesty preplnené počas dopravnej špičky ráno a popoludní, v horšom je tlačenica celý deň. To vedie nielen k rozčuľovaniu vodičov a plytvaniu benzínom pri slimačom poposúvaní, ale znamená aj značnú stratu času a produktivity.

Vlády na rôznych stupňoch sa pokúšajú vysporiadať s týmto problém. Na Slovensku je to výmena ministerského úradníka zodpovedného za dopravu, či prítomnosť policajtov riadiacich premávku v uliciach. Z iných krajín sú známe také kuriózne riešenia, ako napríklad vyžadovanie od firiem posun pracovného času zamestnancov tak, aby intenzita dopravy bola viac rozložená počas dňa, alebo zavedenie špeciálnych pruhov pre vozidlá s viacerými cestujúcimi. Žiadne z týchto riešení sa neukázalo ako funkčné.

Čím to je, že ľudia preferujú autá pred hromadnou dopravou? Pohodlie, rýchlosť (hoci nie vždy), cena, sloboda – to sú hlavné faktory. Autá znamenajú každodennú voľnosť. Dostaneme sa do práce, obchodov, reštaurácii, alebo divadiel bez nutnosti prispôsobovať sa grafikonu MHD, nemusíme sa tlačiť na neznámych ľudí počas horúcich letných mesiacov, vdychovať svojský parfém menej často sa umývajúcich spoluobčanov. Môžeme ísť všade tam, kde sú cesty a niekedy aj na miesta, kde nie sú. Niektorí ľudia kúpou auta ukazujú svoj úspech, kompenzujú nedostatok iných vlastností, ale väčšina ho používa z praktických dôvodov. Skúste ísť nakupovať (nie len maslo, chlieb a rožky) do hypermarketu bez auta.

Ako možno teda zabrániť vzniku dopravných kolapsov? Riešenie je jednoduché a spočíva, podobne ako v iných oblastiach života, v súkromnom vlastníctve zdrojov, v tomto prípade ciest. Majitelia súkromných komunikácií by nepochybne zvýšili poplatky v čase dopravnej špičky a naopak znížili mimo nej, čím by sa intenzita presúvania rozložila na väčšiu časť dňa. A čo znečisťovanie prostredia? Opäť, ak poznáme vlastníka cesty, ktorá znepríjemňuje život okolo žijúcim obyvateľom, je na súde, aby rozhodol na základe dôkazov presahujúcich dôvodné pochybnosti, či majiteľ cesty poškodzuje život alebo majetok spoluobčanov. Bude vo vlastnom záujme majiteľa určiť také podmienky prepravy, aby k poškodzovaniu nedochádzalo.

Len súkromní majitelia môžu naozaj pohotovo reagovať na meniace sa dopravné nároky miest, v ktorých neustále vyrastajú nové obchodné centrá, administratívne komplexy, či rezidenčné štvrte a tým sa otvárajú možnosti pre inovatívne postupy. Vzájomná konkurencia medzi majiteľmi vyberajúcimi poplatky a motivácia po zisku, by znamenali väčšiu spokojnosť užívateľov - vodičov. Výsledkom by bol nielen pokles dopravných zápch, ale i zvýšenie bezpečnosti, ochrany životného prostredia a to všetko pri úspore prostriedkov daňových poplatníkov.

(Článok je publikovaný aj na stránke INESS)

Cena benzínu a súkromné vlastníctvo

Ceny benzínu lámu takmer denne rekordné historické úrovne. Samozrejme, ozývajú sa hlasy žiadajúce zásah vlády.

Jediný spôsob ako môže štát napomôcť zlepšeniu situácie je, ako vždy, uhnúť z cesty. Znížiť dane a regulácie, nemiešať sa do záležitostí iných krajín (nielen na Blízkom východe). Ale tieto opatrenia nikde na svete politikom nepridávajú hlasy rôznych záujmových skupín, ani nezvyšujú moc nad ekonomikou.

Ekonomickí komentátori v médiach, analytici na komoditnom trhu, ale i krčmoví rozoberači sa predbiehajú v argumentoch o príčinách stúpajúcich cien. Môžu za to ťažobné spoločnosti, distribútori, či rafinérske spoločnosti? Ako dlho budú ceny ešte rásť a akú úroveň dosiahnu? Tieto diskusie majú zmysel, pokiaľ je odhalená podstata stúpajúcich cien, a tou sú najmä rôzne štátne intervencie.

Diskusie sa často vedú v domnení, že niektorí jednotlivci, teda okrem predávajúceho a kupujúceho, sú vybavení nejakou zázračnou schopnosťou určiť tú „správnu“ cenu benzínu.
V tomto všetkom sa stráca podstatný fakt. Ropa, akonáhle je vyťažená na povrch zeme, sa stáva súkromným majetkom. Niekto riskuje kapitál, čas a prácu, ktoré je treba vynaložiť na získanie vzácnej suroviny z hlbín zeme a má teda vlastnícky nárok na plody jeho práce. Ak raz jednotlivec alebo firma vlastní konkrétny statok, má právo ho ponúkať za cenu, akú chce. To neznamená, že niekto je nútený kúpiť ho za túto alebo inú cenu. Z toho vyplýva, že nikto nemá právo zmeniť požadovanú cenu okrem majiteľa výrobku. Ak môže niekto prinútiť majiteľa ku zmene ceny napriek jeho prianiu, produkt nie je viac súkromným vlastníctvom. Nemôže byť osobným majetkom a zároveň predmetom chúťok niekoho, kto ho nevlastní.

Predstavme si príklad. Vlastníte dom, ktorý si ste kúpili pred 10 rokmi za 3 milióny. Teraz sa ho chystáte predať a preto sa poradíte so svojím realitným maklérom. Ten vám na základe rôznych prepočtov založených na miere inflácie, zmenách na trhu v segmente rodinných domov vo vašej štvrti, úrokových mierach, prostriedkov vložených do rekonštrukcie, atď... povie, že podľa neho by ste mali požadovať cenu 5 milíónov. Ak predpokladáme, že nie je zároveň spoluvlastníkom tohto domu, jeho názor nie je nič viac len názor, odporúčanie. Vy ste absolútne slobodný v možnosti ponúknuť dom na predaj za požadovanú cenu 5 miliónov, 7 miliónov, alebo 100 korún. Potenciálni kupujúci sa môžu slobodne rozhodnúť, či túto cenu zaplatia alebo sa budú s vami dohadovať na vzájomne vyhovujúcej cene. Samozrejme, len ak sa chcete dohadovať a predať dom. Rozhodnete sa ho ponúkať za 7 miliónov, teda cenu o 2 milióny vyšsiu ako je „objektívne“ určená. Nikto vás nemôže prinútiť predávať dom za cenu, o ktorej „každý vie“, že je „správna a objektívna“. Je to váš majetok, vy ho môžete ponúkať na predaj za akúkoľvek cenu, prípadne stiahnuť z trhu v nádeji, že dom predáte neskôr za vami túženú cenu. Možno ho predáte, možno nie. Riziko a neistota je súčasťou trhu.

Tak isto je to aj s ropou (benzínom). Môže sa objaviť námietka, že tento statok je v dnešnom svete nevyhnutnosťou a preto by sa mal zohľadniť „aspekt verejného statku“, ktorý musí potláčať právo súkromnej spoločností stanovovať svoje ceny. Ak je ropa nevyhnutnosťou, čo potom potreba jesť, obliekať sa a bývať? Aj poskytovanie týchto statkov je potrebné regulovať vo verejnom záujme? Snaha štátu tu je – dotovanie, produkčné kvóty, minimálne ceny v poľnohospodárstve, dovozné clá v textilnom odvetví, štátne dotovanie bývania, nájomné byty... Toto zasahovanie do ekonomiky prináša ale pravý opak zamýšľaných dôsledkov. Namiesto statkov dostupných pre všetkých za lacný peniaz tu štátni byrokrati svojimi reguláciami v skutočnosti predražujú tieto statky.

Ďalšia námietka a potreba nejakých štátnych zásahov môže súvisieť s rizikom získania „monopolného postavenia“ na trhu (to je aj prípad Slovenska, kde však dominantná pozícia na trhu nevznikla najkvalitnejším poskytovaním žiadaných služieb, ale je zapríčinená politickým rozhodnutím). Jediný majiteľ všetkej svetovej ropy (benzínu) na svete má stále právo požadovať cenu aká sa mu zapáči, pretože oprávnene vlastní svoj súkromný majetok. Nikto iný nemôže donútiť vlastníka zmeniť žiadanú cenu majetku, ak ho nadobudol čestne – to znamená dobrovoľnou výmenou, výrobou alebo darom.

Ako to často býva pri zvažovaní „verejných“ záležitostí, všetko začína a končí pri existencii a nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva a riešení z toho vyplývajúcich. V prípade vysokých cien benzínu to znamená napr. menej jazdenia autom, kúpy palivovo efektívnejšieho vozidla, alebo využívanie iných druhov dopravy.

Tento príspevok vznikol aj na základe článku Michaela Tennanta: „Private Property – No Trespassing“

Úradnícky boj o letisko

Predstavitelia bratislavského VÚC, mesta Bratislava a dvoch ministerstiev (hospodárstva a dopravy) sa sporia o výšku svojho podielu v pripravovanej privatizácii letiska M.R.Štefánika. Argumenty zdôvodňujúce opodstatnenosť práve ich úradu v akciovej spoločnosti sú viac ako úsmevné:

VÚC (p. Roman): "...snaha štátnych úradníkov získať miesta v dozornej a správnej rade spoločnosti, ktorí sa nestarajú o budúcnosť mesta alebo kraja, ale len o svoju"
Mesto (p. Ďurkovský): "...ovplyvňovanie rozvoja a rastu letiska, ktoré zaťažuje exhalátmi a hlukom obyvateľov mesta a obcí, preto sa nemôže rozvíjať bez našej účasti"
Ministerstvo dopravy (p. Šarluška): "...v prípade viacerých akcionárov by sa znížila cena letiska"
Ministerstvo hospodárstva (p. Havran): "...podstatné je, aby v rukách štátu ostalo 34%"

O najlepšom spôsobe privatizácie letiska, z hľadiska jeho rozvoja a dopadu na daňových poplatníkov, nepadlo ani slovo. Nie že by kompetentní nevedeli napočítať do sto, ale hádam sa nebudú zbavovať vlastnej moci?!