Zobrazujú sa príspevky s označením Voľby. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Voľby. Zobraziť všetky príspevky

pondelok, júna 15, 2009

Program kapitalistickej strany

Nejako takto by mohol vyzerať program kapitalistickej strany obhajujúcej skutočnú slobodu človeka. Už len vyriešiť večnú otázku, ako tieto princípy presadiť cez štátnu mašinériu. A čo ak niekto nechce, aby niekto iný ho zastupoval, hlasoval a rozhodoval za neho a o ňom? Že to by už nebola demokracia? Presne tak... Napriek všetkému, sympatický počin.

utorok, novembra 11, 2008

V mene slobody a solidarity vám zoberieme menej!


"Podľa demokratických princípov môže napríklad dostatočne veľký počet lenivcov obrať pracujúceho jednotlivca o jeho peniaze tým, že zvolí toho, kto sľúbi a presadí vyššie dane. V žiadnom prípade nechcem spochybňovať demokraciu. Som ale presvedčený, že sloboda jednotlivca, pokiaľ nezasahuje do slobody iného jednotlivca, je vyššia hodnota."

A preto pán Sulík zakladá novú politickú stranu. Bravó! Nižšie dane a prerozdeľovanie už asi nepopierajú slobodu a vlastnícke právo...




štvrtok, októbra 23, 2008

Koho voliť

Už viete, koho budete v ďalších voľbách voliť? Tak vám to premýšľanie uľahčím.

piatok, decembra 01, 2006

Aj nevoliť je voľba (III.)

Sebaobrana, alebo agresia?

Často počúvame aj argument o účasti na voľbách ako nástroji na vlastnú obranu. „Ak volíte stranu, kandidáta „X“, rozhodujete sa pre menej štátnych zásahov, regulácií, zdaňovania, .... a váš hlas neprepadne v prospech strany „Y“, ktorá presadzuje pravý opak.

Ak hlasujem za znižovanie iniciácie násilia, automaticky sa nezúčastňujem na žiadnom akte násilia v akejkoľvek miere? Ak sa neviem zmieriť s okradnutím 1000,- Sk, tak krádež 500,- Sk už je v poriadku? Hoci (len) niekedy priznávame, že to ničí morálku a je tým nainfikovaná celá spoločnosť, zúčastňuje sa tohto perverzného aktu mnoho ľudí. Tak prečo by som sa nemal pridať? Ak to robia aj ostatní, musí to byť v poriadku, nie?

Hlasovanie vo voľbách je proces, v ktorom človek dáva súhlas na svoje ovládnutie niekým iným. Je to najjednoduchší spôsob automatickej legitimizácie politikov. Človek mlčky a verejne akceptuje princíp, že tí ktorí hrajú hru, musia prijať výsledok bez ohľadu na skutočnosť, či sú na strane víťazov alebo porazených. Prečo sa politici oháňajú rečami, že je každého občianskou povinnosťou ísť voliť? Vhodením hlasovacieho lístku do urny súhlasíme s našim ovládaním. Schvaľujeme nielen obeť nás samotných, ale aj iných ľudí. Oznamujeme svetu, že „sa stávame súčasťou etatistickej lavíny raziacej si cestu cez ľudí, ktorí nám stoja v ceste.“

To je trochu zvláštna obrana. A nie je to náhodou agresia?

Kto platí vytlačenie hlasovacích lístkov, informačný systém sčítavania hlasov, vyhodnocovania výsledkov, predvolebnú kampaň? Kto vedie štát k jeho napredovaniu a prosperite? Voliči. Daňoví poplatníci zaplatili za proces, na ktorý sa všetci byrokrati spoliehajú, domáhajú sa ho a sú náramne šťastní , že ste sa do neho zapojili aj vy.

Je dlho známym faktom, že čím viac sa zvyšuje podpora štátu obyvateľstvom, tým menej prostriedkov potrebuje štát na urdržanie ostatných pod kontrolou. Verejná inštitúcia, ktorá permanentne používa násilie na dosiahnutie cieľov by veľmi rýchlo bola považovaná za to, čo aj presne je: kriminálne zoskupenie.

Pri sebaobrane existujú hranice zabraňujúce poškodeniu nevinnej osoby a spôsobeniu ujmy inému ako páchateľovi. Ak ich prekročíte, nesiete za to dôsledky. Pri hlasovaní vo voľbách sa tomu možno elegantne vyhnúť. Je to zbraň neposlúchajúca na povel, ťažko ovládateľná. Síce môže zastaviť nepriateľa, ale zároveň mrzačí a niekedy zabíja všetkých v blízkosti a zanecháva stopy na mnoho rokov dopredu.

Samotná účasť vo voľbách dáva etatizmu silu pokračovať. Aktom hlasovania hovoríme niečo ako: „Je správne a oprávnené, ak niekto koná v mene štátu (regiónu, obce), schvaľuje zákony a používa násilie na ich vynucovanie.“ Každý volič tým prijíma právo určiť politického strážcu nad sebou aj inými ľuďmi.

Volíme každý deň. Volíme pri výbere, či pôjdeme do kina, divadla alebo múzea. Keď zvažujeme, či v kníhkupectve dáme prednosť detektívke, románu alebo faktografii. Volíme pri výbere ľudí s ktorými trávime voľný čas, žijeme, stretávame sa, spolupracujeme. Vyberáme si tovary a služby na trhu, ktoré naozaj chceme. Toto sociálne hlasovanie je oveľa produktívnejšie a účinnejšie ako vhadzovanie volebných lístkov do schránky. Je to slobodné hlasovanie, nie výber menšieho zla.

A preto, voľte! Voľte slobodne a častejšie ako raz za štyri roky!

štvrtok, novembra 30, 2006

Aj nevoliť je voľba (II.)

Problém principiálnosti

Ale čo ak kandiduje strana, ľudia alebo človek, o ktorých vieme, že sú čestní, principiálni, nepodplatiteľní, zastávajú podobné názory?

Sú to stále len ľudské bytosti. A fungovanie politických, verejných inštitúcií (strany, komisie, výbory, úrady...) je založené na snahe získať moc a nasmerovať myšlienky a snahu na svoje špecifické ciele. A je odvekou pravdou, že i len letmý závan možnosti získať moc dokáže úplne zatemniť myseľ.

V predvolebných debatách prevláda nebezpečný mýtus, že problémom akejkoľvek vlády, úradu, či inej verejnej pozície sú konkrétni ľudia pri moci. Vraj niekde existujú lepší lídri, ktorí prostredníctvom zvolenia na danú pozíciu vyriešia naše problémy. To je veľký omyl. Vymenením slabých alebo priemerných za hoci aj skvelých odborníkov sa mocenská povaha inštitúcie nemení. Maximálne môžeme ovplyvniť rozsah následných škôd.

Politika je obrovkým morálnym kompromisom. Jej aktéri v záujme získania moci musia nevyhnutne podliehať tomuto kompromisu. Bez ohľadu na osobnú morálnosť jednotlivca, ak raz získa opraty moci, túto moc musí používať, či sa mu to páči, alebo nie. A úsilie o získanie úradu, alebo jeho udržanie vedie k vzdaniu sa princípov. Jedna skupina ľudí – voličov chce od inštitúcie také zabezpečenie služby, iná skupina požaduje iné, tretia chce zrušiť oboje. V tejto skrumáži záujmov nastáva vzájomný koflikt osobných hodnôt a nevyhnutne vedie ku kompromisu. Pôvodné principiálne konanie sa mení na technológiu udržovania moci. To je politika.

Fungovanie úradu vyžaduje používanie sily, ak pre nič iné, tak minimálne kvôli príjmom z daní, predstavujúcich základné prostriedky verejnej inštitúcie. Čím silnejšia je, tým viac daní vyžaduje. Čím vyššie dane, tým je potrebná väčšia sila na ich vynucovanie. Kolotoč zneužívania je tu nevyhnutný a nenarušiteľný. Deklaratívne vyhlásenia o obmedzovaní moci na tejto veci nič nezmenia.

Takže kam to vedie našu čestnú stranu, či kandidáta? Pre to, aby bol(a) úspešný (á) v získavaní hlasov, musí obmedzovať svoje svedomie a princípy na stále menej a menej ideálov. V podstate platí, že čím menej ideálov a princípov, tým väčší úspech. Voľby vyhrávajú sľuby o zabezpečení, podpore, dokončení. Nie rušenie, zefektívnenie, znižovanie. A vždy bude viac tých, ktorí chcú byť zabezpečovaní a podporovaní.

(Pokračovanie ...)

streda, novembra 29, 2006

Aj nevoliť je voľba (I.)

Ak volíte, nesťažujte sa!

Chcete nové byty, kultúrny dom, či chodník? Voľte! Ste za viac zelene v meste, lepšie parkovanie, bezplatnú MHD? Riešenie sa nájde. Voľte toho správneho kandidáta. Vždy keď vás niekto nahnevá, rozladí, sklame, sme tu pre vás. Každý hlas zaváži. Vy, len vy rozhodujete a môžete ovplyvniť svoju budúcnosť a prostredie v ktorom žijete. Chcete novú cestu pred svojim domom? Žiadny problém, len choďte o tom hlasovať. Donúťte ostatných ľudí zaplatiť za to. Načo platiť za veci vašimi tvrdo zarobenými peniazmi, ak to môžu zaplatiť anonymní spoluobčania? A okrem toho, veď tí ľudia nemajú svoje vlastné priority, vy ste dôležitejší.

Ste unavení z toho, čo si iní ľudia myslia a želáte si, aby viac zmýšľali podobným spôsobom ako vy? Už máte dosť tých otravných ľudí, ktorých musíte každý deň znášať? Voľte. Je to ľahšie ako pracovať. Nezabudnite! Ak nepôjdete voliť, nebudete mať možnosť donucovať ostatných k veciam, ktoré nechcú. A nebudete sa môcť sťažovať, ak vás ostatní donútia, pretože ste prišli o príležitosť brániť sa alebo nanucovať im konať tak, ako chcete vy.

Voľte. Je to ľahšie ako všedný život.

Podľa filozofa Thoreaua existuje len jeden spôsob ako človek prejavuje to, čo si ctí a v čo verí. Tým prostriedkom je konanie. Človeku, ktorému skutočne záleží na nejakej veci, o nej nebude vyjadrovať len svoj názor. Nebude požadovať vypísanie petície za niečo, v čo verí, že je správne. Bude konať bez toho, aby čakal na súhlas väčšiny.

„Ak ste oklamaný čo len o jednu korunu svojim spoluobčanom, neodpočívate v kľude s poznaním (prípadne vyslovením názoru), že ste boli okradnutý. Nežiadate o petíciu za vrátenie dlhu. Ale okamžite podniknete patričné kroky na spätné získanie plnej čiastky a zabezpečenie, že už viac nebudete oklamaný. Principiálne konanie, vnímanie a uplatňovanie práva menia veci a vzťahy.“

Jednou z mnohých nevyhnutných vlastností demokracie je, že nevedie k obvzlášť dobrému výberu. Na rozdiel od napríklad tenisového turnaja, víťazom nie sú najschopnejší, či najlepšie pripravení, ale práve naopak. V lepšom prípade vyhráva priemernosť. Azda jedným z mála pozitív demokracie (aj to v porovnaní s doterajšími politickými systémami) je možnosť kontroly zvolených zástupcov. Fakt, že prostredníctvom hlasovania ľudí môžu byť vyhodení zo stoličky, napomáha obmedzovať ich zneužívanie moci a znižovať nimi napáchané škody.

Ak politici sľubujú vyriešiť taký alebo onaký problém, treba sa mať na pozore. História potvrdzuje, že ak existuje inštitúcia schopná riešiť akýkoľvek problém, je to inštitúcia zisková alebo nezisková. Ale súkromná, nie verejná. Čím viac budeme od politikov požadovať a očakávať, tým viac škôd môžu napáchať.

Často sa opakujúca fráza pri každých voľbách znie: „Ak je niečo zlé v politickom systéme, treba ísť k urnám a napraviť to.“ A nemôže byť tento systém nefunkčný v samom základe? Ak vám pitie jedného litra borovičky denne spôsobí cirhózu pečene, neobťažujte sa zmeniť životosprávu, len zmeňte značku borovičky. Možno by stačilo len si pripomenúť varovanie Alberta Einsteina: „Nemôžeme vyriešiť problémy tým istým spôsobom uvažovania, aký sme použili pri ich vytváraní.“

Očakávať od politikov, že nebudú zneužívať moc, je podobné ako predpokladať o vyprahnutých cestovateľoch putujúcich niekoľko dní Saharou bez kvapky vody, že ak narazia na studňu, ani sa vody nedotknú.

Často hlásaný slogan "ak nevolíš, nemáš právo sa sťažovať“ by sa mal zmeniť na „ak hlasuješ, nemáš právo sa sťažovať“.

Tak ako sa futbal popularizuje každým usporiadaním Majstrovstiev sveta, Európy, či Ligy majstrov bez ohľadu na fakt, či vo finále uspeje Francúzsko, Taliansko, Brazília, alebo Manchester United, či Barcelona, rovnaký prínos pre politikov má konanie volieb, bez ohľadu na to kto kandiduje a je zvolený. Futbal berieme ako hru. Ak nie sme povinní ho podporovať (teda s výnimkou daní), nie je problém. Iné je to pri politickom systéme, ktorý predstavuje zvrhlú a nedobrovoľnú hru. Hra, o ktorej nám navrávajú, že ju môžeme kontrolovať našimi hlasmi. Je to len zdanie. Ako hovorí Emma Goldman: „Ak by voľby niečo zmenili, boli by postavené mimo zákon.“

Ak hráme hru s určenými pravidlami a vy vyhráte, nemám dôvod namietať. Boli ste šikovnejší a hrali ste podľa pravidiel. Rovnako, ak vyhrám ja a neporuším pravidlá, vy nemôžete namietať. Ale ak sa vy rozhodnete hrať a ja nechcem, je to o niečom inom. Ak mi zoberiete cukríky s tým, že vy hráte a ja nie, potom mám samozrejme právo namietať!

(Pokračovanie ...)



Pozri tiež:

Prečo nejdem voliť

Politik v pekle a nebi

Pekné počasie a volebná účasť

piatok, októbra 27, 2006

Potrebujeme vládu, alebo vláda potrebuje nás?

Ľudia v Českej republike žijú už päť mesiacov bez vlády a pravdepodobne ešte nejaký ten čas naďalej budú. A predstavte si, život v krajine sa nezrútil. Ekonomická výmena tovarov a služieb funguje tak ako doteraz, ľudia produkujú, predávajú, kupujú, užívajú si radosti a strasti každodennej reality. Miera nezamestnanosti klesá, rast hospodárstva je na úrovni 6%, finančné a akciové trhy akoby túto situáciu ani nezaregistrovali.

Napriek tomu sa nás všetci politici bez rozdielu snažia presvedčiť o svojej nevyhnutnosti. Kto tu teda koho potrebuje?

utorok, júna 20, 2006

Pekné počasie a volebná účasť

Pred každými voľbami nás politici, ich prisluhovači, médiá, „nezávislí“ analytici, či občianski aktivisti vyzývajú na zúčastnení sa aktu delegovania vlastnej zodpovednosti na iného človeka, ktorý má akože zastupovať naše záujmy. Vhodenie obálky s vybraným hlasovacím lístkom do urny je vraj prejavom pokročilého demokratického zmýšľania, je to priam občianska povinnosť. Ak nejdeš voliť, nemáš právo ďalšie štyri roky kritizovať vládu alebo parlament.

Prečo politikom tak veľmi záleží (teda až po údaji o vlastných percentách) na volebnej účasti ich ovečiek? Dôvod je jednoduchý. Štát vždy vládne s tichým súhlasom svojich poddaných. To neznamená, že každý a v každej chvíli musí schvaľovať jeho kroky. Znamená to, že značná väčšina ľudí udelila štátu dostatočnú mieru legitimity na zachovanie politického systému. Inak by štát s jeho koncepciami, programami, normami a výpalníctvom padol. Na tejto legitimizácii sa podieľa obrovský aparát propagandy zahŕňajúci médiá, akademickú elitu, platených byrokratov a záujmové skupiny.
Oni nechcú len našu oddanosť a loajalitu, ale chcú riadiť naše obchody a ovládať náš majetok, naočkovať nás etatistickou ideológiou, deformovať našu kultúru, narušovať život v našich komunitách, obciach, mestách. Chcú aby sme sa správali podľa ich predstáv, v súlade s ich potrebami a pre ich vlastný zisk.
Týmto všetkým treba povedať: „Prepáčte, ale našu oddanosť si nezískate. Sme verní ľuďom a veciam, ktorých (é) máme radi. Nie, naozaj nemáme radi vládu.“

Volebná účasť v týchto parlamentných voľbách bola historicky najnižšia. Nie kvôli ľahostajnosti, nemožnosti výberu, či peknému počasiu. Príčinou je vnímanie systému, ktorý si kompletne privlastnili mocenské elity. Nevolenie je forma protestu, spôsob vyjadrenia nesúhlasu so súčasným systémom.
Vláda týchto elít môže byť zvrhnutá okamžite. Nástroj predstavuje súbor myšlienok, ktorý presvedčí ľudí, že by sa mali lepšie v podstatne inom systéme. V takom, kde im vláda neberie vlastný majetok a neobmedzuje v konaní. K tomu, aby si to ľudia uvedomili, je potrebné ukázať im zlyhávanie súčasného systému.

Trendy sa menia. Príčinou ich zmien sú voľby, medzi ktorými sa rozhodujeme; hodnoty, ktoré zastávame; myšlienky, ktoré presadzujeme; inštitúty, ktoré preferujeme.

piatok, júna 16, 2006

O gilotíne stínajúcej hlavy

A ešte k voľbám. Nasledovné prirovnanie vládneho aparátu ku gilotíne sa môže zdať niekomu pritvrdé. Ale veľmi názorne ukazuje, že aj presadzovanie “dobra” z pozície vlády (štátu) je škodlivé.

Vláda je nástrojom, ktorého podstata je rovnaká ako pri gilotíne. Čo je dobré na tom, keď svätec cnostný vo všetkých oblastiach obsluhuje gilotínu? Človek môže byť bez viny. Može byť ten najmorálnejší zo všetkých. Môže byť naplnený nadšením z konania dobra. Ale mechanizmus, ktorý má obsluhovať stína hlavy. Náš dobrodinec nemusí mať rád stínanie hláv. So skutočným žiaľom môže roniť slzy vždy keď hlava padne do koša. Ale bol najatý na ťahanie lana, ktoré spôsobuje pád noža. A keď nôž dopadne, hlava sa oddelí. Takto tento nástroj funguje.

Vláda predstavuje nástroj sily, ktorý môže a musí byť použitý proti každému, kto sa odchýli od normy. Musí sa postaviť proti jednotlivcovi. Preto je “dobrý” človek vo vláde ako kňaz so samopalom. Mechanizmus spôsobuje škody. Riadiaci človek len stláča spúšť.

pondelok, marca 27, 2006

Politik v pekle a nebi

S blížiacim sa termínom „dražby ukradnutého majetku“, ako voľby nazval H.L. Mencken, rastie intenzita sľubov politických strán a mediálne masírovanie o „občianskej povinnosti zúčastniť sa“ tejto dražby. O tom, ako vážne treba brať na vedomie predvolebné vyhlásenia politikov, je aj nasledujúci vtip od neznámeho autora.


Politika kráčajúceho po ulici jedného dňa tragicky zrazí nákladné auto a on zomrie. Jeho duša príde do neba a tu pri vchode stojí Svätý Peter.
„Vitaj v nebi“, hovorí Sv. Peter. „Pred tým ako vstúpiš, zdá sa, že je tu problém. Vieš, málokedy sa stretávame s vysokým úradníkom v týchto končinách, takže nevieme, čo s tebou.“
„Žiaden problém, len ma nechajte vstúpiť,“ hovorí muž.
„No, rád by som, ale mám príkazy od toho nahore. Necháme ťa prežiť jeden deň v pekle a jeden deň v nebi. Potom sa môžeš rozhodnúť, kde stráviš večnosť.“
„Ja som sa už rozhodol, chcem byť v nebi,“ hovorí politik.
„Prepáč, ale máme svoje pravidlá.“
Na to ho Sv. Peter odprevadí k výťahu, ktorý ho väzie dole, dole, dole až do pekla. Dvere sa otvoria a on sa ocitne v strede zeleného golfového ihriska. V diaľke je bar a pred ním stoja všetci jeho priatelia a ostatní politici, s ktorými spolupracoval.
Každý je oblečený vo večernom obleku a žiari šťastím. Ponáhľajú sa privítať ho, podať mu ruku a zaspomínať na skvelé časy, keď bohatli na úkor ľudí.
Zahrali si priateľský zápas v golfe a potom si pochutnali na večeri z homára, kaviáru a šampanského.
Prítomný je aj diabol, ktorý je skutočne veľmi priateľský chlapík, zabáva sa, tancuje a rozpráva vtipy. Tak dobre sa bavia, že skôr ako si to uvedomí, je čas ísť.
Každý sa s ním srdečne rozlúči a kýva na pozdrav, zatiaľ čo výťah stúpa nahor.
Výťah ide hore, hore, hore, dvere sa otvoria a tam ho opäť čaká Svätý Peter.
„Nastal čas navštíviť nebo.“
24 hodín strávi politik so skupinou spokojných duší, prechádzajúcich z oblaku na oblak, hrajúcich na harfe a spievajúcich. Všetci sa bavia a skôr ako si to uvedomí, 24 hodín uplynulo a Sv. Peter sa vracia.
„Dobre, strávil si deň v pekle a deň v nebi. Teraz si vyber svoju večnosť.“
Politik chvíľu premýšľa a odpovie: „No, nikdy by som to nebol povedal, nebo bolo úchvatné, ale myslím, že lepšie by som sa mal v pekle.“
A tak ho Sv. Peter odprevadí k výťahu a on klesá dole, dole, dole do pekla.
Dvere výťahu sa otvoria a on sa ocitne v strede pustej krajiny, pokrytej odpadom, špinou a smetím. Vidí všetkých priateľov oblečených v otrhaných šatách ako zbierajú smetie a dávajú ho do čiernych tašiek.
Diabol podíde k nemu a položí mu ruku na rameno.
„Nerozumiem,“ kokce politik. „Včera som tu bol a stálo tu golfové ihrisko s barom, jedli sme homára, kaviár, pili šampanké, tancovali a skvele sa bavili. Teraz je tu len pustatina plná odpadkov a moji priatelia vyzerajú úboho a nešťastne. Čo sa stalo?“
Diabol pozrie na neho, usmeje sa a hovorí: „Včera sme viedli kampaň... Dnes si si zvolil.“


piatok, novembra 25, 2005

Prečo nejdem voliť

Tento víkend tu máme voľby do samosprávnych krajov. Ako každé štyri roky, aj teraz mnohí ľudia stoja pred výberom „menšieho zla“. Predvolebné prieskumy naznačujú účasť voličov na úrovni okolo 20%.

Ľudia sa oprávnene cítia byť vylúčení, ignorovaní a klamaní politikmi. Politické strany prichádzajú s ešte kreatívnejšími spôsobmi ako ukradnúť niekomu a rozdať inému, teda záujmovým skupinám. To s čím neprídu, je uspokojiť potreby tých z nás, ktorí len chcú byť neobťažovaní.

Súťaženie a väčšia konkurencia na trhu vedie ku zvyšovaniu kvality. Firma vykonávajúca svoj džob vynikajúco v porovnaní s inými (pri poskytovaní toho istého tovaru alebo služby), uspeje. Trh je vždy otvorený novým účastníkom, ktorí môžu existujúcim poskytovateľom ukázať, ako robiť tú istú vec lepšie alebo skúsiť niečo úplne iné. Spotrebitelia odmenia šikovných a potrestajú hlúpych podnikateľov, takže na vrchol sa dostanú najlepší. Existuje tu zodpovednosť za chyby, ktoré sú potrestané.

Naproti tomu v politike ostrejšia konkurencia prináša presný opak. Kvalita neustále klesá. Ak nastáva v niečom zlepšenie, spočiva v spôsobe konania zlých vecí: klamania, podvádzania, manipulácie a kradnutia. Ako argumentoval Hayek, v politike sa na vrchol vyštverajú najhorší.

Voľby kopírujú všetky nahoršie aspekty socializmu. Kandidáti klamú ľuďom za účelom získania moci nad inštitúciou, ktorú nevlastnia, ale budú riadiť štyri roky. Počas tohto obdobia budú víťazné gangy rozhodovať o spôsobe minutia značného objemu finančných prostriedkov. V tejto hre neriskujú prakticky nič. Najhorší dôsledok môže byť nezvolenie o ďalšie štyri roky a zbohatnutie vďaka svojim záujmom, ktoré sme financovali z našich daní.

V politike neexistuje možnosť zrušenia predplatného, vrátenia tovaru, nemôžete žiadať svojho poslanca o vrátenie peňazí. Všetci sme uväznení v systéme, z ktorého niet úniku, a ešte nám vravia, že máme byť vďační za možnosť každé štyri roky zmeniť tvár despotizmu.