Nejako takto by mohol vyzerať program kapitalistickej strany obhajujúcej skutočnú slobodu človeka. Už len vyriešiť večnú otázku, ako tieto princípy presadiť cez štátnu mašinériu. A čo ak niekto nechce, aby niekto iný ho zastupoval, hlasoval a rozhodoval za neho a o ňom? Že to by už nebola demokracia? Presne tak... Napriek všetkému, sympatický počin.
Sebaobrana, alebo agresia?
Často počúvame aj argument o účasti na voľbách ako nástroji na vlastnú obranu. „Ak volíte stranu, kandidáta „X“, rozhodujete sa pre menej štátnych zásahov, regulácií, zdaňovania, .... a váš hlas neprepadne v prospech strany „Y“, ktorá presadzuje pravý opak.
Ak hlasujem za znižovanie iniciácie násilia, automaticky sa nezúčastňujem na žiadnom akte násilia v akejkoľvek miere? Ak sa neviem zmieriť s okradnutím 1000,- Sk, tak krádež 500,- Sk už je v poriadku? Hoci (len) niekedy priznávame, že to ničí morálku a je tým nainfikovaná celá spoločnosť, zúčastňuje sa tohto perverzného aktu mnoho ľudí. Tak prečo by som sa nemal pridať? Ak to robia aj ostatní, musí to byť v poriadku, nie?
Hlasovanie vo voľbách je proces, v ktorom človek dáva súhlas na svoje ovládnutie niekým iným. Je to najjednoduchší spôsob automatickej legitimizácie politikov. Človek mlčky a verejne akceptuje princíp, že tí ktorí hrajú hru, musia prijať výsledok bez ohľadu na skutočnosť, či sú na strane víťazov alebo porazených. Prečo sa politici oháňajú rečami, že je každého občianskou povinnosťou ísť voliť? Vhodením hlasovacieho lístku do urny súhlasíme s našim ovládaním. Schvaľujeme nielen obeť nás samotných, ale aj iných ľudí. Oznamujeme svetu, že „sa stávame súčasťou etatistickej lavíny raziacej si cestu cez ľudí, ktorí nám stoja v ceste.“
To je trochu zvláštna obrana. A nie je to náhodou agresia?
Kto platí vytlačenie hlasovacích lístkov, informačný systém sčítavania hlasov, vyhodnocovania výsledkov, predvolebnú kampaň? Kto vedie štát k jeho napredovaniu a prosperite? Voliči. Daňoví poplatníci zaplatili za proces, na ktorý sa všetci byrokrati spoliehajú, domáhajú sa ho a sú náramne šťastní , že ste sa do neho zapojili aj vy.
Je dlho známym faktom, že čím viac sa zvyšuje podpora štátu obyvateľstvom, tým menej prostriedkov potrebuje štát na urdržanie ostatných pod kontrolou. Verejná inštitúcia, ktorá permanentne používa násilie na dosiahnutie cieľov by veľmi rýchlo bola považovaná za to, čo aj presne je: kriminálne zoskupenie.
Pri sebaobrane existujú hranice zabraňujúce poškodeniu nevinnej osoby a spôsobeniu ujmy inému ako páchateľovi. Ak ich prekročíte, nesiete za to dôsledky. Pri hlasovaní vo voľbách sa tomu možno elegantne vyhnúť. Je to zbraň neposlúchajúca na povel, ťažko ovládateľná. Síce môže zastaviť nepriateľa, ale zároveň mrzačí a niekedy zabíja všetkých v blízkosti a zanecháva stopy na mnoho rokov dopredu.
Samotná účasť vo voľbách dáva etatizmu silu pokračovať. Aktom hlasovania hovoríme niečo ako: „Je správne a oprávnené, ak niekto koná v mene štátu (regiónu, obce), schvaľuje zákony a používa násilie na ich vynucovanie.“ Každý volič tým prijíma právo určiť politického strážcu nad sebou aj inými ľuďmi.
Volíme každý deň. Volíme pri výbere, či pôjdeme do kina, divadla alebo múzea. Keď zvažujeme, či v kníhkupectve dáme prednosť detektívke, románu alebo faktografii. Volíme pri výbere ľudí s ktorými trávime voľný čas, žijeme, stretávame sa, spolupracujeme. Vyberáme si tovary a služby na trhu, ktoré naozaj chceme. Toto sociálne hlasovanie je oveľa produktívnejšie a účinnejšie ako vhadzovanie volebných lístkov do schránky. Je to slobodné hlasovanie, nie výber menšieho zla.
Problém principiálnosti
Ale čo ak kandiduje strana, ľudia alebo človek, o ktorých vieme, že sú čestní, principiálni, nepodplatiteľní, zastávajú podobné názory?
Sú to stále len ľudské bytosti. A fungovanie politických, verejných inštitúcií (strany, komisie, výbory, úrady...) je založené na snahe získať moc a nasmerovať myšlienky a snahu na svoje špecifické ciele. A je odvekou pravdou, že i len letmý závan možnosti získať moc dokáže úplne zatemniť myseľ.
V predvolebných debatách prevláda nebezpečný mýtus, že problémom akejkoľvek vlády, úradu, či inej verejnej pozície sú konkrétni ľudia pri moci. Vraj niekde existujú lepší lídri, ktorí prostredníctvom zvolenia na danú pozíciu vyriešia naše problémy. To je veľký omyl. Vymenením slabých alebo priemerných za hoci aj skvelých odborníkov sa mocenská povaha inštitúcie nemení. Maximálne môžeme ovplyvniť rozsah následných škôd.
Politika je obrovkým morálnym kompromisom. Jej aktéri v záujme získania moci musia nevyhnutne podliehať tomuto kompromisu. Bez ohľadu na osobnú morálnosť jednotlivca, ak raz získa opraty moci, túto moc musí používať, či sa mu to páči, alebo nie. A úsilie o získanie úradu, alebo jeho udržanie vedie k vzdaniu sa princípov. Jedna skupina ľudí – voličov chce od inštitúcie také zabezpečenie služby, iná skupina požaduje iné, tretia chce zrušiť oboje. V tejto skrumáži záujmov nastáva vzájomný koflikt osobných hodnôt a nevyhnutne vedie ku kompromisu. Pôvodné principiálne konanie sa mení na technológiu udržovania moci. To je politika.
Fungovanie úradu vyžaduje používanie sily, ak pre nič iné, tak minimálne kvôli príjmom z daní, predstavujúcich základné prostriedky verejnej inštitúcie. Čím silnejšia je, tým viac daní vyžaduje. Čím vyššie dane, tým je potrebná väčšia sila na ich vynucovanie. Kolotoč zneužívania je tu nevyhnutný a nenarušiteľný. Deklaratívne vyhlásenia o obmedzovaní moci na tejto veci nič nezmenia.
Takže kam to vedie našu čestnú stranu, či kandidáta? Pre to, aby bol(a) úspešný (á) v získavaní hlasov, musí obmedzovať svoje svedomie a princípy na stále menej a menej ideálov. V podstate platí, že čím menej ideálov a princípov, tým väčší úspech. Voľby vyhrávajú sľuby o zabezpečení, podpore, dokončení. Nie rušenie, zefektívnenie, znižovanie. A vždy bude viac tých, ktorí chcú byť zabezpečovaní a podporovaní.
(Pokračovanie ...)
Ak volíte, nesťažujte sa!
Chcete nové byty, kultúrny dom, či chodník? Voľte! Ste za viac zelene v meste, lepšie parkovanie, bezplatnú MHD? Riešenie sa nájde. Voľte toho správneho kandidáta. Vždy keď vás niekto nahnevá, rozladí, sklame, sme tu pre vás. Každý hlas zaváži. Vy, len vy rozhodujete a môžete ovplyvniť svoju budúcnosť a prostredie v ktorom žijete. Chcete novú cestu pred svojim domom? Žiadny problém, len choďte o tom hlasovať. Donúťte ostatných ľudí zaplatiť za to. Načo platiť za veci vašimi tvrdo zarobenými peniazmi, ak to môžu zaplatiť anonymní spoluobčania? A okrem toho, veď tí ľudia nemajú svoje vlastné priority, vy ste dôležitejší.
Ste unavení z toho, čo si iní ľudia myslia a želáte si, aby viac zmýšľali podobným spôsobom ako vy? Už máte dosť tých otravných ľudí, ktorých musíte každý deň znášať? Voľte. Je to ľahšie ako pracovať. Nezabudnite! Ak nepôjdete voliť, nebudete mať možnosť donucovať ostatných k veciam, ktoré nechcú. A nebudete sa môcť sťažovať, ak vás ostatní donútia, pretože ste prišli o príležitosť brániť sa alebo nanucovať im konať tak, ako chcete vy.
Voľte. Je to ľahšie ako všedný život.
Podľa filozofa Thoreaua existuje len jeden spôsob ako človek prejavuje to, čo si ctí a v čo verí. Tým prostriedkom je konanie. Človeku, ktorému skutočne záleží na nejakej veci, o nej nebude vyjadrovať len svoj názor. Nebude požadovať vypísanie petície za niečo, v čo verí, že je správne. Bude konať bez toho, aby čakal na súhlas väčšiny.
„Ak ste oklamaný čo len o jednu korunu svojim spoluobčanom, neodpočívate v kľude s poznaním (prípadne vyslovením názoru), že ste boli okradnutý. Nežiadate o petíciu za vrátenie dlhu. Ale okamžite podniknete patričné kroky na spätné získanie plnej čiastky a zabezpečenie, že už viac nebudete oklamaný. Principiálne konanie, vnímanie a uplatňovanie práva menia veci a vzťahy.“
Jednou z mnohých nevyhnutných vlastností demokracie je, že nevedie k obvzlášť dobrému výberu. Na rozdiel od napríklad tenisového turnaja, víťazom nie sú najschopnejší, či najlepšie pripravení, ale práve naopak. V lepšom prípade vyhráva priemernosť. Azda jedným z mála pozitív demokracie (aj to v porovnaní s doterajšími politickými systémami) je možnosť kontroly zvolených zástupcov. Fakt, že prostredníctvom hlasovania ľudí môžu byť vyhodení zo stoličky, napomáha obmedzovať ich zneužívanie moci a znižovať nimi napáchané škody.
Ak politici sľubujú vyriešiť taký alebo onaký problém, treba sa mať na pozore. História potvrdzuje, že ak existuje inštitúcia schopná riešiť akýkoľvek problém, je to inštitúcia zisková alebo nezisková. Ale súkromná, nie verejná. Čím viac budeme od politikov požadovať a očakávať, tým viac škôd môžu napáchať.
Často sa opakujúca fráza pri každých voľbách znie: „Ak je niečo zlé v politickom systéme, treba ísť k urnám a napraviť to.“ A nemôže byť tento systém nefunkčný v samom základe? Ak vám pitie jedného litra borovičky denne spôsobí cirhózu pečene, neobťažujte sa zmeniť životosprávu, len zmeňte značku borovičky. Možno by stačilo len si pripomenúť varovanie Alberta Einsteina: „Nemôžeme vyriešiť problémy tým istým spôsobom uvažovania, aký sme použili pri ich vytváraní.“
Očakávať od politikov, že nebudú zneužívať moc, je podobné ako predpokladať o vyprahnutých cestovateľoch putujúcich niekoľko dní Saharou bez kvapky vody, že ak narazia na studňu, ani sa vody nedotknú.
Často hlásaný slogan "ak nevolíš, nemáš právo sa sťažovať“ by sa mal zmeniť na „ak hlasuješ, nemáš právo sa sťažovať“.
Tak ako sa futbal popularizuje každým usporiadaním Majstrovstiev sveta, Európy, či Ligy majstrov bez ohľadu na fakt, či vo finále uspeje Francúzsko, Taliansko, Brazília, alebo Manchester United, či Barcelona, rovnaký prínos pre politikov má konanie volieb, bez ohľadu na to kto kandiduje a je zvolený. Futbal berieme ako hru. Ak nie sme povinní ho podporovať (teda s výnimkou daní), nie je problém. Iné je to pri politickom systéme, ktorý predstavuje zvrhlú a nedobrovoľnú hru. Hra, o ktorej nám navrávajú, že ju môžeme kontrolovať našimi hlasmi. Je to len zdanie. Ako hovorí Emma Goldman: „Ak by voľby niečo zmenili, boli by postavené mimo zákon.“
Ak hráme hru s určenými pravidlami a vy vyhráte, nemám dôvod namietať. Boli ste šikovnejší a hrali ste podľa pravidiel. Rovnako, ak vyhrám ja a neporuším pravidlá, vy nemôžete namietať. Ale ak sa vy rozhodnete hrať a ja nechcem, je to o niečom inom. Ak mi zoberiete cukríky s tým, že vy hráte a ja nie, potom mám samozrejme právo namietať!
(Pokračovanie ...)
Pozri tiež:
Ľudia v Českej republike žijú už päť mesiacov bez vlády a pravdepodobne ešte nejaký ten čas naďalej budú. A predstavte si, život v krajine sa nezrútil. Ekonomická výmena tovarov a služieb funguje tak ako doteraz, ľudia produkujú, predávajú, kupujú, užívajú si radosti a strasti každodennej reality. Miera nezamestnanosti klesá, rast hospodárstva je na úrovni 6%, finančné a akciové trhy akoby túto situáciu ani nezaregistrovali.
