Koniec jedného otroctva, začiatok iného

18. decembra 1865 schválil americký kongres 13. dodatok Ústavy, ktorým potvrdil, že „otroctvo ani nedobrovoľné slúženie“ nebudú už v krajine existovať. 

V tej dobe sa to javilo mnohým ako veľmi radikálny krok. Viedli sa dokonca debaty o tom, či otrokári nemajú byť odškodnení. Dnes je také niečo oficiálne nepredstaviteľné, hoci obchod s „bielym“ mäsom existuje. Otroctvo by nikdy nebolo zrušené, ak by si jeho odporcovia nestanovili takýto cieľ a pár desiatok rokov predtým hlasno nekričali. Jeho zrušenie prišlo prakticky jedným úderom, nie postupne alebo kompenzačne. 

No so zánikom priamej formy nevoľníctva prišla a zväčšila sa jeho iná forma. Nastúpila lupičská banda nazývajúca sa štát, ktorá si rovnako ako otrokári bez dovolenia a pod hrozbou násilia prisvojuje už nielen časť práce a života poddaných, ale aj ich majetku. 

Nižšie dane, širšia privatizácia „verejných“ služieb, menej rozhadzovačný štátny rozpočet, menšie zasahovanie štátu? Nie. Žiadne dane, úplná privatizácia, žiaden štát ani „jeho výdavky a investície“. To je cesta ku slobode. 

200 rokov Lysandera Spoonera (1808 – 1887)

"If those persons, who fancy themselves gifted with both the power and the right to define and punish other men’s vices, would but turn their thoughts inwardly, they would probably find that they have a great work to do at home; and that, when that shall have been completed, they will be little disposed to do more towards correcting the vices of others, than simply to give to others the results of their experience and observation."

- Lysander Spooner

200 rokov Lysandera Spoonera (1808 – 1887)

V sobotu 19. januára by sa anarchistický politický filozof Lysander Spooner dožil dvestoročnice. Ak by tu ešte bol, zrejme by neplesal nad tým, ako málo z jeho myšlienok sa uchytilo v spoločnosti a na akého netvora narástol štát. O dôvod viac pripomenúť si ich, tentokrát v trochu dlhšom rozsahu ako je na týchto stránkach zvykom.

Spooner bol právnikom v Massachusetts, abolicionista, anarchista, poštový podnikateľ, najväčší právny teoretik libertarianizmu v 19. storočí. Založil súkromnú poštu American Letter Mail Company, ktorá konkurovala štátnemu byrokratickému úradu až dovtedy, kým mu ju Kongres nezakázal (svoj podnik bránil v pamflete „Who Caused the Reduction in Postage?“). Patril tiež k prvým oponentom prohibície. Je autorom dielka „Vices are Not Crimes: A Vindication of Moral Liberty“, Lysander Spooner publikoval v roku 1882 pamflet s názvom „Natural Law, or the Science of Justice“, ktorý zaznamenal pozoruhodný úspech medzi americkými aj európskymi anarchistami a do troch rokov od vydania bol ešte tri krát znovu vytlačený. Mal byť úvodom do komplexného diela o prirodzenom práve slobody. No pre tých, ktorí chcú hlbšie pátrať po jeho myšlienkách, je určená kniha „No Treason“. Tu útočí na autoritu ústavy a vlády a bráni právo na secesiu. Murray Rothbard nazval túto zbierku „najlepšou obhajobou anarchistickej politickej filozofie aká kedy bola napísaná“.

Peniaze alebo život

Azda najznámejší a najrozšírenejší citát z „No Treason No. VI“ znamenal pre mnohých ľudí (nielen Rothbarda) posun v premýšľaní o spoločnosti: „Je pravda, že teória našej Ústavy je založená na dobrovoľnom platení daní, že naša vláda je vzájomná poisťovacia spoločnosť, do ktorej ľudia vstupujú dobrovoľne s inými ľuďmi... Ale táto teória sa celkom odlišuje od praktickej skutočnosti. Fakt je, že vláda podobne ako lupič hovorí človeku: „Peniaze alebo život.“ A mnoho - ak nie väčšina daní je platená pod touto hrozbou.“
V polovici 19. storočia si individualistickí libertariáni začínali uvedomovať, že štát nie je zlučiteľný so slobodou a morálnosťou. Zašli však len potiaľ, že presadzovali právo jednotlivca vystúpiť zo štátnej siete moci a daňového lúpenia. Ale ich neúplná teória nebola pre štátny aparát žiadnou hrozbou. Len niekoľko ľudí sa bude chcieť zbaviť jeho sociálnych benefitov. Ako sa vzdať štátu a spolupracovať k vzájomnej prospešnosti v slobodnej spoločnosti dobrovoľnej výmeny, to načrtli až Spooner s Tuckerom. Títo dvaja povýšili libertariánsky individualizmus z protestu proti existujúcim zlám na vytýčenie cesty, ktoru sa ľudia môžu uberať bez štátu. Prekonali predchádzajúcich utopistov, ktorí nevideli cieľ v už existujúcom slobodnom trhu, ale v násilnej a nemožnej vízií premeneného ľudstva.

Spooner bol posledným z veľkých teoretikov prirodzených práv medzi anarchistami a klasickými liberálmi. Vedel, že základ pre individuálne práva a slobodu je len pozlátkom, ak všetky hodnoty a etika budú svojvoľné a subjektívne, čo tvrdil úžitkový anarchista Tucker. Ale Spooner vedel, že štát je oveľa mocnejší ako akýkoľvek jednotlivec, a ak nie je možné použiť teóriu morálnej spravodlivosti ako zbraň proti štátnej tyranii, potom človek nemá žiadnu pevnú základňu, do ktorej sa môže uchýliť a poraziť ho. Nanešťastie, viacerí nasledovníci individualistických anarchistov sa sústredili len na ich chybné monetárne názory, a iné oblasti ich teórie si nevšímali.
Kritici myšlienky objektívnej morálky namietajú, že funguje ako tyrania voči jednotlivcovi. To sa stáva pri mnohých teóriach morálnosti, ale nie ak táto teória jasne rozlišuje medzi amorálnym a nezákonným. Alebo povedané Spoonerovymi slovami, medzi neresťami a zločinmi (Vices Are Not Crimes). Len zločiny, to znamená iniciácia násilia voči iným osobám alebo ich majetku, by mali byť postihované zákonom.

Nie je rozdiel medzi politickým a osobným otroctvom

Spoonerove záujmy sa nekončili pri politickej filozofii. Dotýkal sa takmer každého aspektu morálnej, ekonomickej a právnej stránky slobodnej spoločnosti. Počas 50 rokov trvajúceho písania obhajoval rozpustenie sudcovského zboru, deistickú teológiu, prirodzené právo, či írsku revolúciu. Kritizoval otroctvo, zákony postihujúce páchateľov trestných činov bez obetí, monopol pošty a obe strany americkej občianskej vojny. Napísal mnoho ekonomických pojednaní o bankovníctve a menovej reforme, zosnoval plány pre partizánsku vojnu na oslobodenie otrokov, vyjadroval sa za slobodu tlače. Spooner je určite jediným ústavným právnikom v histórii, ktorý sa zmenil na individualistického anarchistu. Navyše, čo sa často krát stáva skôr opačne, s pribúdajúcim vekom sa stával postupne a neúprosne viac radikálnejším.

Spooner rozoberal zákerné podrobenie údajne slobodných ľudí vládnym systémom, ktorý sa podľa neho začal intenzívne obmedzovať individuálne práva. „Neexistuje rozdiel v princípe, ale len v stupni, medzi politickým a osobným otroctvom.“ Národ, ktorý vybojoval zrušenie otroctva by mal byť pripravený bojovať a oslobodiť zvyšok ľudí – aj v prípade, že by to vyžadovalo zničenie ústavy.“
Spooner patril k tzv. garrisonskému krídlu abolicionistického hnutia. To sa usilovalo zrušiť otroctvo nie prostredníctvom použitia centrálnej vlády, ale kombináciou morálneho zápalu a rebelstva otrokov. Podľa Spoonera hlavným motívom Lincolna a strany volajúcej po vojne bolo zachovať a upevniť kontrolu Severu nad ekonomikou južanov. Južným štátom nemohli dovoliť vyhýbať sa clu, základného prvku merkantilistického systému, ktorý Lincoln podporoval. Finančníci zo Severu, financujúci vojnu požičali peniaze vláde Lincolna nie pre akúsi lásku k slobode a spravodlivosti, ale kvôli ovládaniu južanských trhov cez násilné vynucovanie cla. Len Spooner a pár ďalších ľudí si uvedomovalo, že by bolo zločinom a chybou snažiť sa použiť vládu na napravenie neprávostí spáchaných inou vládou.


Skvelý politický filozof, čiastočný ekonomický socialista

Z ekonomického pohľadu bol Spooner v niektorých otázkach socialista. Akceptoval teóriu hodnoty založenej na práci, mzdový systém považoval za utláčateľský, volal po ovládnutí priemyslu robotníkmi. Zisk, rentu a úrok považoval za formy vykorisťovania. Ale bol tiež protrhový. Na rozdiel od marxistov považoval nedostatky kapitalistickej spoločnosti za výsledok nie neobmedzovaného trhu, ale štátnych zásahov. Preto volal nie po zrušení súkromného vlastníctva ako socialistickí anarchisti, ale štátu. Uvedené nedostatky Spoonera dobre vystihol Rothbard v roku 1965 článkom „The Spooner-Tucker Doctrine: An Economist’s View”, v ktorom vyjadruje intelektuálny dlh voči obom pánom v ich náhľadoch na politickú teóriu (z ktorej hojne čerpal pri rozpracovávaní anarcho-kapitalizmu), hoci výhrady mal v otázke vlastníctva pôdy. No podľa neho v ekonomickej oblasti, a najmä v teórii peňazí, sa značne mýlili.

Dva základné omyly Spoonera v menovej oblasti spočívali v nepochopení podstaty peňazí a úroku. Hoci presadzoval slobodné bankovníctvo, bol presvedčený, že ak sa ponuka peňazí na trhu rapídne zvýši, úroková miera klesne na nulu a teda nie je dôvod ju meniť.
Bez štátu, ktorý vytvára podmienky a vyvoláva neustálu infláciu (v našom ponímaní sa infláciou myslí zvyšovanie objemu peňazí na trhu a tým ich znehodnocovanie), sú pokusy o úverovú expanziu na voľnom trhu nepredstaviteľné. Ak by sa niekto rozhodol vytlačiť si vlastné papieriky (napríklad pod názvom „pravá koruna“) a chcel ich použiť ako platidlo, v slobodnej spoločnosti by tak kľudne mohol spraviť. Otázka ale znie, kto by tieto lístky vzal ako peniaze? Tie totiž závisia na všeobecnej akceptovateľnosti platidla – prostriedku výmeny tovarov. A takéto médium začína pri vzácnych komoditách, ako je napríklad zlato či striebro. Kedysi silná mena dolár začínal nie ako peniaz sám osebe, ale bol viazaný na určité množstvo zlata na trhu.

Spooner si veľkú časť svojej individualisticko-anarchistickej pozície vybudoval aj vďaka odmietaniu tvrdenia, že voliť vo voľbách nevyhnutne znamená podporovať vládu. „Hlasovanie vo voľbách je niekedy považované za dôkaz súhlasu. Na druhej strane sa nikto nepýta na súhlas človeka, ktorý je obklopený vládou, ktorej nemôže vzdorovať. Vládou, ktorá ho núti platiť peniaze, odoberať služby a vzdať sa jeho mnohých prirodzených práv pod hrozbou ťažkých trestov. Tento človek vidí, že ostatní ľudia vykonávajú túto tyraniu nad ním prostredníctvom volebného hlasu. Tiež vidí, že ak sám využije svoj hlas, má nejakú šancu dostať sa z tejto tyranie iných, a to podrobením ich jeho vlastnej. Skrátka zisťuje, že ak využije hlas, môže sa stať pánom. Ak nie, bude otrokom. Inú možnosť nemá. A v sebaobrane si vyberá tú prvú. Je to podobné, ako keď je človek donútený zúčastniť sa vojnovej bitky, kde buď zabije iných, alebo iní zabijú jeho. Ak nám vládcovia dovolia realizovať tento jeden výber, akokoľvek bezvýznamný a úbohý je tento hlas nad našim politickým životom, nie je amorálne túto príležitosť využiť.“

Spooner vs. Tucker

Spooner a Tucker boli najväčšími osobnosťami individualisticko-anarchistického hnutia, ktoré prekvitalo v 19. storočí. Napriek tomu, že títo dvaja sa často spájajú do jedného prúdu, Spooner sa od mladšieho Tuckera lišil v jednom podstatnom bode. Jeho presvedčenie v slobodnú spoločnosť vychádzalo z filozofie prirodzeného práva, zatiaľ čo Tucker bol striktný utilitarista. Po smrti Spoonera ovplyvňoval Tucker smer hnutia, čo sa čoskoro prejavilo v presadzovaní kréda osobného úžitku a prirodzené právo odchádzalo do zabudnutia.

Spooner spájal vlastníctvo myšlieky s vlastníctvom materiálnych vecí. To sa prejavilo aj v jeho názore na potrebu copyrightov a patentov pre garantovanie majetkových práv pre autorov a vynálezcov. Podľa Tuckera nie je nič nerozumnejšie ako udeliť niekomu právo monopolizovať prirodzený fakt. Odmietal copyrighty a patenty s odôvodnením, že objav nezakladá právo na vlastníctvo. Podľa Tuckera „nie je požiadavka objaviteľa nápadu výhradne ho používať o nič viac, ako nárok človeka, ktorý ako prvý narazil na ropu a chce si privlastniť celú ropnú oblasť alebo ropný produkt.“ Tucker nazval Spoonerovu prácu „Law of Intellectual Property“ „pozitívne bláznivú, pretože je úplne bláznivá“.

Spooner presadzoval Lockeho princíp nadobúdania majetku zmiešaním statku a práce. Prírodné zdroje, ktoré nikto nevlastní, sa môžu stať majetkom človeka. Spooner definuje zmocnenie sa veci ako moment, pri ktorom človek vykoná prácu na veci . Napríklad pri pozemku to je vyrúbanie stromov alebo jeho ohradenie plotom. Tucker obviňoval Spoonera z obhajoby neobmedzeného vlastníctva pôdy, pretože jeho návrh by umožnil, aby „človek prišiel na časť voľného pozemku a ohradil ho plotom. Potom by prešiel na inú časť a tiež by ju oplotil, potom na tretiu, štvrtú..., stú, tisícu. Ak by už nemohol vymedziť toľko koľko by chcel, najal by si ľudí stavajúcich ploty za neho. Potom by sa mohol stiahnuť a zakázať ostatným ľuďom využívať tieto pozemky. Alebo ich uznať za nájomníkov a vyberať rentu, ktorú určí.“ Tucker sa nazdával, že teória držby a užívania pôdy vyriešila problém spravodlivosti vo vlastníctve pozemkov. Základ tejto teórie spočíva v tom, že len aktuálni užívatelia pozemku môžu byť považovaní za vlastníkov. Landlordi, ako aj prenajímanie nehnuteľností, by prestali existovať akonáhle by neprítomní majitelia nemohli uplatňovať kontrolu nad nevyužívaným majetkom. Spooner nazval túto teóriu komunistickou: „Predpoklad akéhokoľvek tvrdenia popierajúceho vlastnícke práva v akejkoľvek forme je komunizmus.“

Hoci Rothbard s touto teóriou ostro nesúhlasil (zabraňovala legitímnemu majiteľovi predať pozemok inému, či ho prenajať), považoval ju za užitočnú pre tých libertariánov a klasických ekonómov, ktorí sa odmietali zaoberať problémom pôdneho monopolu, ktorý umožňoval štátu svojvoľne prideľovať vlastníctvo pozemkov spriazneným osobám. „Nazdávam sa, že Tuckerova pozícia je v tomto prípade pred súčasnými laissez-faire ekonómami, ktorí buď nemajú názor vlastnícke právo pri pozemkoch, alebo slepo predpokladajú, že všetky pozemkové práva musia byť chránené, lebo nejaká vláda ich vyhlásila za súkromný majetok. Individualistickí anarchisti predpokladajú, že súkromné vlastníctvo pôdy môže byť uznané len tým, ktorí ju užívajú. To by ale popieralo všetky platby nájomného za pozemky, pretože len priamy užívateľ by bol považovaný za vlastníka.“

Podľa Rothbarda väčšina z Tuckerových tvrdení bola založená na jeho obave z monopolu, čo sa prejavilo aj pri bankovníctve, clách, autorských právach a patentoch. Tucker sa obával, že právo zmluvnej dohody bude dovedené do nelogického extrému. „Jednotlivec by mohol získať a držať virtuálne nároky na nespočetné parcely zeme len tým, že by na nich zanechal minimálnu prácu... a my by sme museli akceptovať fiktívne vlastníctvo takmer celého zemského povrchu malou skupinou obyvateľstva.“



Pri príležitosti Spoonerovho výročia chystá Journal of Libertarian Studies špeciálne vydanie o tejto legende anarchizmu.


Na záver jeden citát:

„Men and women may be addicted to very gross vices, and to a great many of them-such as gluttony, drunkenness, prostitution, gambling, prize-fighting, tobaccochewing, smoking, and snuffing, opium-eating, corset-wearing, idleness, waste of property, avarice, hypocrisy, .. and still be sane, compos mentis , capable of reasonable discretion and self-control, within the meaning of the law. And so long as they are sane, they must be permitted to control themselves and their property, and to be their own judges as to where their vices will finally lead them.“




Použité pramene:

http://www.lysanderspooner.org/

http://www.mises.org/journals/jls/20_1/20_1_2.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1974/1974_09.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1971/1971_10.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1972/1972_01.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1975/1975_03.pdf

http://www.mises.org/misesreview_detail.aspx?control=312

http://blog.mises.org/archives/004875.asp

http://www.mises.org/books/vicescrimes.pdf

In Memory of Murray Rothbard

It has passed twelve years today since Murray wrote last words for liberty.

„Murray was someone special. I recognized that fact the first night I met him. It was after the Mises seminar; a buddy of mine and I had been invited to attend, and afterwards Murray suggested we have coffee and talk. My friend and I were dazzled by the great Mises, and Murray, naturally, was pleased to see our enthusiasm. He assured us that Mises was at least the greatest economist of the century, if not the whole history of economic thought. As far as politics went, though, Murray said, lowering his voice conspiratorially: „Well, when it comes to politics, some of us consider Mises a member of the non-Communist Left.“ Yes, it was easy to see we’d met someone very special.“

- Ralph Raico

Mises - radikál či tradicionalista?

Roderick T. Long objasňuje občasné názorové trenice o myšlienkovom základe Ludwiga von Misesa. Podľa Rothbarda bol viac radikál, ktorý je opakom moderného konzervatívca. Tucker a Rockwell sa zameriavajú na jeho kultúrne názory, podľa ktorých mal bližšie k tradičným americkým konzervatívcom.

Long prichádza k záveru, že ... Ale veď si prečítajte jeho text z konferencie Misesovho inštitútu, ktorý nedávno oslávil 25. výročie.

Happy Birthday, Murray!

Nedávno sme tu mali výročie jedného z najvýznamnejších predstaviteľov rakúskej ekonómie. Len pár dní po Carlovi Mengerovi môžeme oslavovať aj narodenie „najväčšieho nepriateľa štátu“. Túto prezývku si za svoje konanie vyslúžil Murray N. Rothbard. Druhý marcový deň v roku 1926 prišiel na svet „Mr. Libertarian“.

Pri tejto príležitosti by bolo vcelku vhodné pripomenúť si jeho myšlienky o podstate vlády a štátu. Preklad jeho eseje „Anatómia štátu“ je dostupný na stránke INESS-u.

Takto Murrayho vnímajú jeho bývalí kolegovia a ľudia, ktorí mali tú česť s ním prísť do kontaktu:

Gary North ("Čo robí Rothbarda veľkým"):

„Vyjadroval sa jasne a priamo k mnohým problémom súvisiacim s politikou, ekonomikou, filozofiou. Posunul Misesovu systematickú ekonómiu do prehľadnej a čitateľnej formy, ktorá sa vryje čitateľovi do mysle. Jeho bývalí kolegovia ho opisujú ako optimistického, dobrosrdečného a vybuchujúceho smiechom. To sú vlastnosti, ktorými mnohí z nás nedisponujú.

Spravil to, čo mnoho ekonómov pred ním (vrátane Misesa) nie. Nastolil otázku etiky a jej vzťahu k ekonómii. Veril v prirodzené právo. A veril tomu, že štát porušuje princípy prirodzenosti. Na rozdiel od Misesa a ostatných „value-free“ ekonómov bol presvedčený o tom, že k obhajobe slobody je okrem ekonómie bez hodnotových súdov treba aj morálne hľadisko.“



Walter Block ("Žiť principiálny život"):


„Rothbardovo poňatie slobodnej trhovej ekonomiky bolo tak „radikálne“, že si dovolil kritizovať takých ľudí ako Milton Friedman, Ronald Coase, Fridrich A. Hayek, či George Stigler pre ich prílišné kompromisy so socializmom.“




Hans-Hermann Hoppe ("M.N.Rothbard: Ekonómia, veda a sloboda"):


„Podobne ako jeho predchodcovia (Menger, Bohm-Bawerk, Mises) je racionalista a kritik všetkých odtieňov sociálneho relativizmu: historicizmu, empiricizmu, pozitivizmu, skepticizmu. Rothbard tak isto zastáva pozíciu, že ekonomické zákony nielen existujú, ale že sú exaktné a apriórne. Nepovažuje za potrebné ani možné testovať ekonomické tvrdenia študovaním dát.

V knihe Etika slobody prostredníctvom konceptu súkromného vlastníctva zlúčil hodnotovo neutrálnu rakúsku ekonómiu a libertariánsku politickú filozofiu (etiku) do jednotnej sociálnej teórie, ktorá je základom tzv. „austro-libertariánsko-filozofického“ hnutia.

Rothbard opovrhoval myšlienkou obmedzenej a ochraňujúcej vlády, ktorá je protichodná a nezlúčiteľná s presadzovaním slobodnej spoločnosti. Limitovaná vláda má totiž vrodenú tendenciu prerásť v neobmedzenú totalitnú vládu. Preto ak k tomu pripočítame monopol na tvorbu a vymáhanie zákonov a právomoc vyberať dane, obmedzovanie moci vlády a ochrana života a majetku jednotlivca je len iluzórna.“



Llewellyn H. Rockwell, Jr.("M.N.Rothbard: Odkaz slobody"):


„Ústrednou témou jeho politickej ekonómie bol konflikt štátu a dobrovoľných združení a zápas o vlastníctvo a ovládnutie majetku. Ukázal, že majetok sa musí nachádzať v súkromných rukách a vlastníci musia mať slobodu v jeho spravovaní. Jedinou logickou alternatívou je úplný štát. Neexistuje miesto pre „tretiu cestu“ ako sociálna demokracia, zmiešaná ekonomika alebo „dobrá vláda“. A pokusy o ne majú vždy ničivé následky.

Ako povedal Rothbard, nie je utópiou snažiť sa o spoločnosť bez násilného zdaňovania. Je utópiou nazdávať sa, že právomoc vyberať daň nebude zneužitá v momente jej udelenia.

Ekonómovia len málokedy hovoria o slobode a súkromnom vlastníctve, a ešte menej o tom, čo znamená spravodlivé vlastníctvo. Rothbard tvrdil, že majetok získaný prostredníctvom konfiškácie, či už jednotlivými kriminálnikmi alebo štátom, je nespravodlivo vlastnený.
Pre vzťahovanie tradičných štandardov morálky na vládu bol Rothbard prezývaný aj „najväčším nepriateľom štátu“. Tvrdil, že ak je zlé pre človeka žiadať násilne od iného peniaze alebo život, je to tak isto nesprávne pre bandu lúpežníkov nazývajúcu sa vláda.“




Je to extrémistický a radikálny postoj?

Carl Menger a víťazný február

Koniec februára je z historického a slobodymilovného pohľadu smutný tým, že v roku 1948 sa moci vo vtedajšom Československu ujali komunisti. Ale okrem toho má toto obdobie aj svetlejší moment.

28. februára 1840 sa v poľskej Haliči narodil Carl Menger, zakladateľ rakúskej ekonomickej školy. Jeho korene siahajú aj do Čiech. Menger študoval na univerzitách v Prahe, Viedni a Krakove.

V roku 1871 publikoval kniku „Princípy“, ktorá zmenila históriu ekonomického myslenia. Mengerov systém hodnoty a ceny položil základy rakúskej teórie. Ukázal, že ceny nie sú ničím viac alebo menej ako objektívnym prejavom príčinných súvislostí, ktoré vedú k uspokojovaniu ľudských potrieb:

„Všetky veci podliehajú zákonu príčiny a dôsledku. Tento vznešený princíp nepozná žiadne výnimky.“

17 rokov slobody, či len menšieho socializmu?

17. novembra uplynulo 17 rokov od pádu komunistického režimu a následného pozvoľného desocializovania (v zmysle zavádzania voľného trhu) spoločnosti. Napriek pádu socializmu, naďalej je v spoločnosti rozšírené presvedčenie, že je treba plánovanie, regulovanie a rozhodovanie v mnohých oblastiach ponechať štátu. Potreba regulovať konanie monopolov, diktovať vlastníkom nehnuteľností ako majú nakladať so svojim majetkom, rozhodovať o vzniku či nevzniku súkromnej školy, zakazovať lekárom vyberať poplatky za vykonanú prácu, eko-terorizovať a kriminalizovať súkromných vlastníkov. To sú len niektoré z mnohých pozostatkov socializmu v hlavách ľudí, ktorí sú inak zástancami slobodnej spoločnosti a voľného trhu.

Áno, namiesto centrálne plánovanej ekonomiky tu máme slobodnú trhovú výmenu, ronako nízke príjmy sa zmenili na veľmi nízke aj veľmi vysoké, odmeňovanie väčšinou nezávisí od úsudku jedného človeka, ale od trhového ohodnotenia a spokojnosti zákazníkov, povinná kolektivistická morálka bola nahradená individuálnou etikou rôznej úrovne. No stále tu je prítomná propaganda, manipulácia s informáciami, zastrašovanie, shahy o plánovanie ekonomiky a životov ľudí. Len rétorika „zabezpečenia blahobytu“ bola vystriedaná modernejším a európskejším výrazom „rovnomernejšieho rozdelenia bohatstva“.

Sedemnásť rokov tu máme demokraciu. Oproti spoločenskému systému, ktorý tu ovládal životy ľudí 40 rokov predtým, je to neporovnateľne lepšie v tom, že sa (deklaratívne) rešpektuje súkromné vlastníctvo, liberálna ekonomika, pluralitný politický systém. Avšak dôležité je slovo „relatívne“, teda v porovnaní so socializmom. Myšlienka demokracie je rovnako nemorálna a neekonomická. Nemorálna preto, že umožňuje, aby sa na základe väčšinového princípu spojili A a B (osoby, skupiny, ...) a okradli C; A a C následne ozbíjali B; a potom B a C spolu olúpili A. Neekonomická preto, že nie samotná demokracia, ale súkromné vlastníctvo a dobrovoľná výmena sú zdrojmi prosperity ľudskej spoločnosti. Stále existuje výrazné politické rozhodovanie o používaní súkromných zdrojov, obmedzovanie samostatnosti vlastníkov prostredníctvom vyžadovania rôznych povolení, čím sa znižuje motivácia produkovať a znižuje sa bohatstvo.

125 rokov nekompromisného Misesa

29. septembra uplynulo 125 rokov od narodenia rakúšana Ludwiga von Misesa (rodák z ukrajinského Ľvova), ktorý svojim životom a dielom sa snáď najviac zaslúžil o pevné základy, na ktorých teraz stoja myšlienky rakúskej ekonomickej školy.

V roku 1920 vyšiel s prekvapujúcim a šokujúcim tvrdením, odlišným od názoru takmer každého vzdelaného človeka v Európe. Povedal, že socializmus nemôže fungovať ako ekonomický systém. Nie že má problémy, ťažkosti alebo je na ústupe, ale že je doslova nemožný a neuskutočniteľný kvôli chýbajúcemu systému trhových cien. Vďaka jeho analýze, vymykajúcej sa z vtedajšieho prevládajúceho názoru, ktorá sa po siedmich desaťročiach ukázala ako správna, je teraz veľmi ľahké obhajovať slobodný trh.

Počas druhej svetovej vojny utiekol pred fašizmom do švajčiarskej Ženevy, kde spolu s ostatnými emigrantami z Rakúska a Nemecka založil súkromne financované výskumné centrum, bojujúce proti rastúcim socialistickým tendenciám v spoločnosti. Okrem toho založil aj Rakúsky inštitút pre výskum obchodného cyklu, kde pôsobil aj F.A. Hayek, ktorý neskôr získal Nobelovu cenu práve za prácu o Misesovej teórii hospodárkych cyklov.

V roku 1940 odišiel do USA ako ekonóm známy v Európe. V čase kedy každý komunistický a sociálno-demokratický emigrant z kontinentu získaval v USA vysoký akademický post, Mises bol odmietaný. Vďaka svojmu principiálnemu postoju život v USA skončil bez plateného fakultného miesta a možnosti publikovať v prestížnych ekonomických časopisoch. Ako sám raz napísal, “vydal sa na cestu reformátora, ale skončil ako upadajúci historik”.

Mises sa už ako malý chlapec držal hesla: “Nepridávaj sa ku zlu, ale postupuj ešte odvážnejšie proti nemu”. Bol pevne presvedčený o tom, že myšlienky a len samotné myšlienky, môžu spôsobiť zmenu smerovania dejín. To je dôvod, prečo dokončil svoje najväčšie dielo (Human Action) a žil heroický život napriek všetkým pokusom o jeho umlčanie.

Mises je dôkazom toho, že nestačí mať dobré vzdelanie. Ani zastávať správne názory. K tomu, aby sa človek stal hrdinom a osobnosťou, potrebuje morálnu statočnosť. Človek musí byť ochotný postaviť sa za to, čomu verí, a musí byť neúprosný tvárou v tvár politickému a spoločenskému tlaku.

Začiatkom 20. storočia, rovnako ako teraz, sa našli ľudia kritizujúci Misesovu konzistentnosť a otvorenosť. Keby bol aspoň trochu ochotný prispôsobiť princípy! On im okúzľujúcim spôsobom odpovedá:

“Niekedy mi je vyčítané, že sledujem cieľ bez obalu a neústupčivo a vraj som mohol dosiahnuť viac, ak by som preukázal väčšiu ochotu ku kompromisom... Cítil som, že kritika je neoprávnená. Mohol som byť efektívny len vtedy, ak som ukázal situáciu pravdivo, ako som ju vnímal. Ak sa dnes obzriem dozadu, ľutujem len ochotu pre kompromis, nie nekompromisnosť.”

Komunizmus ako múzejná relikvia

21. augusta uplynulo 38 rokov od invázie sovietskej armády do Československa, ktorá tu v rámci “dočasného” pôsobenia mala upevňovať komunistický režim.

Karl Marx pred vyše jeden a pol storočím predpovedal nevyhnutnosť komunistického raja, ku ktorému mala spoločnosť smerovať. Čas ukázal, že jediné, čo bolo na komunizme nevyhnutné, bol ten fakt, že skôr či neskôr sa musel zmeniť na múzejnú relikviu. Puby a reštaurácie ako “KGB”, alebo “U majora Zemana” v Bratislave to potvrdzujú. No unikátnu zbierku s niekoľko tisíc exponátmi artefaktov sústredených v súkromnom Múzeu komunizmu má asi len Praha.

Možno tu vzhliadnuť ukážky typického „socialistického realizmu": Armádu, Ľudové milície, vyšetrovaciu miestnosť ŠtB, nechýba depresívna továrenská dieľňa pripomínajúca boj úderníkov o prekročenie 5-ročného plánu, či školská trieda s ideologickými propagačnými materiálmi, masírujúcimi hlavy ľudí od útleho detstva. Ekonomickú realitu režimu pripomínajú prázdne regále obchodu s potravinami. Nápis upozorňuje návštevníkov, že štátna regulácia cien viedla k prekvitajúcemu čiernemu trhu, v ktorom slabo platení zamestnanci obchodov ukrývali vzácny tovar pre vybraných zákazníkov, schopných si priplatiť, alebo poskytnúť proti-službu.

Komunizmus bol jedno z najodpornejších klamstiev v histórii ľudstva. Zanechal po sebe strašný pamätník plánovaného chaosu v živote a hlavách ľudí. Politikom a všetkým ľuďom vzývajúcim všemocný štát možno návštevu Múzea komunizmu len odporučiť.

Jean-Babtiste Say – opomínaný obhajca laissez-faire

5. januára sme si mohli pripomenúť narodenie Jean-Babtista Saya (1767 – 1832), francúzskeho ekonóma, ktorého história myslenia často spomína len jedným slovom. Zaslúži si pozornosť najmä rakúskych ekonómov.

Hoci v jeho najvýznamnejšom diele „Pojednanie o politickej ekonómii“ (A Treatise on Political Economy) často vyzdvihuje Adama Smitha, v mnohých bodoch sa od neho odkláňa a ostro kritizuje. Say a Smith predstavujú dve prelínajúce sa, ale odlišné cesty klasickej ekonómie. Zatiaľ čo Smith myšlienkovo smeruje skôr k ekonómom ako Ricardo, Mill, Marshall, alebo Keynes, Say vychádza z Turgota, Cantillona k Fetterovi, Mengerovi, Misesovi a Rothbardovi. Hoci bol Say v mnohých názoroch predchodcom rakúskej ekonomickej školy, nemožno ho úplne považovať za jej predstaviteľa.

Pre Saya rovnako ako pre súčasných rakúšanov, ekonomika nie je neurčitá, nejasná sféra, do ktorej môžu nahliadnuť len odborníci, ale je predmetom značného praktického významu dostupného všetkým. To sa odráža aj v kritike Smithovho diela„Bohatstvo národov“, ktorému vyčíta nesystematickosť, nejasnosť, povrchnosť a príliš mnoho zdĺhavých a nesúvisiacich odbočení na témy ako vojna, vzdelanie, história a politika.

Say je známy najmä vďaka jeho „teórii trhov“ (Sayov zákon), patriacej k základnému kameňu klasickej ekonómie.. Niektorí autori (napr. Rothbard) však spochybňujú veľkosť jej prikladaného významu.

Sayovi by malo patriť poďakovanie aj za opätovné zavedenie subjektu podnikateľa do ekonomického myslenia, ktorý odtiaľ vymazal Adam Smith. Podnikatelia sú centrom pozornosti, pretože svojou usilovnosťou organizujú a riadia výrobné faktory s cieľom dosiahnuť uspokojenie ľudských potrieb. Nie sú len manažérmi, ale i prognostikmi, hodnotiteľmi projektov a nositeľmi rizika. Zo svojho alebo požičaného finančného kapitálu tvoria zdroje pre vlastníkov práce, prírodných zdrojov a kapitálu. Tieto príjmy (renty) získajú lev v prípade, že uspejú v predaji produktov spotrebiteľom. Z podnikateľského úspechu neprofitujú len jednotlivci, ale je dôležitý pre celú spoločnosť.

Azda najväčší omyl Saya predstavuje jeho chápanie hodnoty ekonomického statku. Prichádza k záveru, že ak merítkom hodnoty statku je jeho trhová cena, potom všetky transakcie zahŕňajú výmenu statkov s rovnakou hodnotou (tzv. hra s nulovým súčtom, kde nezískava predávajúci ani kupujúci). Z pohľadu rakúskej školy je dobrovoľná trhová výmena obojstranne prospešná kvôli očakávaným úžitkom pre oboch účastníkov, inak by nevstupovali do obchodu.

Aj keď sa Say nestotožňoval s niektorými ďalšími bodmi rakúskych ekonómov (vzťah medzi úrokovými mierami a časovou preferenciou, teória ekonomických cyklov), uvedomoval si obmedzenosť štatistického skúmania, vyslovoval sa za komoditné peniaze a slobodné bankovníctvo, podnikateľov a akumuláciu kapitálu považoval za základ napredovania ekonomiky, štátne regulácie a zdaňovanie identifikoval ako hrozby prosperity a samotnej spoločnosti.

Zdroj: Larry J. Sechrest „Jean-Babtiste Say Neglected Champion Of Laissez-faire“ (Mises Institute)

Svetový deň OSN

Predchádzajúci deň, teda 24. október 2005, nebol len takým obyčajným dňom. Ak vám to nebodaj uniklo popri každodenných životných starostiach a radostiach, v tento deň si podaktorí ľudia (naozaj neviem kto) pripomínajú svetový deň OSN. Pred 60-timi rokmi vstúpila do platnosti jej charta.

Mimochodom, tento mesiac sme si mohli pripomenúť aj Medzinárodný deň za obmedzenie prírodných katastrof, Svetový deň ľudských sídiel, Medzinárodný týždeň vesmíru, Svetový deň výživy a vzápätí Svetový deň za odstránenie chudoby, a momentálne sa vytešujeme z Týždňa za odzbrojenie. Pre skalných záujemcov pripájam link s kompletným prehľadom.

Pri tejto príležitosti nie je od veci, na základe článku Elana Journa z Ayn Rand Institute, si pripomenúť, akou morálnou autoritou je vlastne OSN.

Viac ako 170 politických lídrov z celého sveta sa nedávno stretlo na konferencii OSN, aby diskutovali o „najrozsiahlejších inštitucionálnych zmenách“ v histórii organizácie. Hoci odporcovia aj obhajcovia horlivo predkladali svoje „reformné návrhy“, obišli jeden neprekonateľný problém: skazený ideál morálnej neutrality.

Základnou vlastnosťou OSN je prijímanie všetkých krajín bez uváženia, nezáležiac na miere slobody, resp. tyranstva. Zástancovia tvrdia, že uznaním očividne represívnych režimov sa vytvára priestor pre „dialóg“ a „nápravu“. Podľa Kofiho Annana môžu takto „ostatné krajiny vyvíjať tlak na zosúladenie správania sa nedemokratických štátov s ich záväzkami“.

Ale členstvo v OSN nezabránilo Sovietskemu zväzu posielať ľudí do gulagov, nútených táborov a ich vraždeniu, nezabránilo Číne vojenskou silou potláčať slobodumilovných demonštrantov, nezabránilo Iránu a Saudskej Arábii finančne podporovať teroristické skupiny.

Neutrálnosť OSN prináša presne opačný efekt: v skutočnosti chráni a podporuje neslobodné režimy. Účasť v OSN im udeľuje nezaslúženú morálnu legitimitu. Vodcovia režimov sa pravidelne zúčastňujú zasadnutí s prejavmi, vďaka ktorým získavajú nielen potlesk, ale i vážnosť a rešpekt (Fidel Castro a jeho sebaospravedlňujúci prejav po uchopení moci na Kube, štátnická kariéra Jasira Arafata začala v r. 1974 prejavom v OSN). Tragikomicky vyznieva aj situácia, keď krajiny s krvavým plášťom - Sýria a Kuba, predsedajú komisii pre ľudské práva.

OSN má ďaleko od cieľa dosiahnuť mier. Pretože vyzbrojuje a udeľuje morálny súhlas tyranským režimom, je spoluvinníkom ich nevyčísliteľných zverstiev a vrážd.

Žiadne reformy nemôžu zachrániť OSN. Je morálne neobnoviteľná.