Prečo dno cien bytov ešte nie je vidieť a kde leží?

Častá otázka týchto dní: „Klesli už ceny bytov dostatočne, aby sa ich oplatilo kúpiť?“. Pýtajú sa potenciálni špekulanti aj ľudia túžiaci po vlastnom bývaní. Pre obe skupiny záujemcov existuje rovnaká odpoveď: „Nie“. Vraj tí, ktorí chcú kúpiť na bývanie nemajú nad čím váhať a nedívať sa na (ne)výhodnosť očami investora. No, ak im nezáleží na niekoľko pár drobných desaťtisíc eur, o ktoré ceny klesnú v najbližších rokoch, potom nech sa páči. 
Takže kedy bude opäť bezpečné kupovať? Poznáte tú odpoveď, že vtedy, ak je väčšina ľudí z realít znechutená a o nehnuteľnostiach sa už nebavia nielen upratovačky medzi sebou, ale ani vysokí manažéri? Ak poznáte, nemusíte ďalej čítať. 

Skutočná kapitulácia a zúfalstvo. No a samozrejme, pozitívne cash-flow pri prenajímaní bytu. No od tohto stavu sme stále poriadne ďaleko. Čisto jednoduché uvažovanie: Ak niečo rastie viac ako desať rokov, pričom posledných šesť rokov nereálne dvojciferne, môže sa to po roku poklesu vrátiť do prirodzeného stavu? No môže, to by sa ale musel odohrať nový „Veľký tresk“. A nič také nenastalo. Ak vám nasledovný graf nič nehovorí, zoznámte sa.  

 

Na Slovensku, teda trhu, kde pád realít prišiel medzi poslednými v porovnaní so svetom, sa nachádzame v štádiu zapierania s ojedinelými názkami strachu, teda niekde za vrcholom sínusoidy.  

Tí, ktorí majú radi čísla a empíriu, si tiež prídu na svoje. Ale najskôr si ujasnime základné východiskové faktory. Slovensko je súčasťou globálneho ekonomického systému, ktorého esenciálna súčasť, teda banky, je teraz paralyzovaná a ešte niekoľko rokov bude. Táto krajina nie je žiadnym špecifikom (ako sa snažia niektorí „odborníci“ nahovoriť), ktorému by sa mal vývoj prebiehajúci na západe vyhnúť (ak je niečo špecifické, potom malosť otvoreného trhu a tým závislosť od okolitého sveta). Len príde s oneskorením. Presne tak ako problémy realitného trhu v Európe začali (a doteraz v histórii vždy začínali) so zhruba dvojročným oneskorením za USA. Navyše, je tu kríza, ktorá tento pád (všetkých aktív, nielen realitných) urýchľuje a z ktorej sa svet zrejme nevyhrabe väčšiu časť nasledovnej dekády (to neznamená, že ekonomika bude stále v mínusových číslach, no nebude ani rásť). A ďalšie navyše, Slovensko nie je Poľsko s veľkým domácim trhom, a pokiaľ Nemci, Česi, Rakúšania a ostatný západ nezačne kupovať výrobky odtiaľto, počet ničnerobiacich nebude klesať. A teda kupovať byty nebude mať veľmi kto. A už vôbec nie Íri, Briti alebo Španieli, ktorí sa zo svojich sr...ek doma tiež tak skoro nevyhrabú. A je otázne, či potom dostanú chuť si to celé zopakovať. Ďalší faktor s mínusovým znamienkom je demografia. Tzv. „husákove deti“, teda generácia ľudí narodená v 70. a 80. rokoch má väčšinou už kúpu nehnuteľnosti za sebou. Áno, existuje z nich nejaká skupina potenciálnych kupujúcich, ktorá v nedávnych pretekoch neuspela alebo si zachovala ešte zdravý úsudok a s kúpou počkala, ale už to nie je taká sila ako pred pár rokmi. A ak títo ľudia vydržali doteraz, nemajú dôvod nepočkať na skutočný pokles cien. Celkovo, s pribúdajúcimi rokmi bude prirodzený demografický potenciál kupujúcich čoraz slabší. Zužujúca sa obrátená demografická pyramídka sa začne prejavovať aj na realitnom trhu. 
Ak sa aj banky niekedy v dohľadnej dobe (dvoch, troch rokov a vlastne na Slovensku ešte dlhšie?) zbavia nastražených mín vo svojich súvahách a budú opäť povoľnejšie pri úverovaní, neznamená to už automaticky ďalší rozbeh hromadného kupovania nehnuteľností z dôvodu vyššie spomenutých faktorov. 

Základná matematika
Takže poďme sa baviť o konkrétnych číslach, nehnuteľnostiach a lokalitách. Realitnú bublinu, čiže odtrhnutosť cien realít od ich skutočnej hodnoty, signalizuje viacero indikátorov. Štandardne a najrozšírenejšie sa používa pomer ceny k príjmu domácnosti a príjmu z prenájmu. Existujú samozrejme aj iné, napríklad porovnanie s HDP, mierou inflácie, podielom splátky hypotéky z disponibilného príjmu a podobne. Bankári veľmi často a s obľubou používajú „ich index dostupnosti“, z ktorého im vždy výjde, že vďaka klesajúcim úrokom sú byty dnes zhruba rovnako dostupné ako v roku 2002. Ale fakt, že vtedy ste si za rovnakú splátku mohli dovoliť trebárs trojizbák so 70 m2 a dnes horko-ťažko dvojizbák s 50 m2, kto vie prečo opomínajú. Pokračujúcim vývojom z nedávnej minulosti by o chvíľu určite boli dostupnejšie aj byty pozostávajúce zo záchodovej misy ohradenej šiestimi stenami. 

Štandardný index dostupnosti všade na západe znamená porovnanie ceny a ročného disponibilného (zdaneného) príjmu domácnosti s dvomi ekonomicky aktívnymi členmi. Zväčša sa berie do úvahy pri oboch medián, my medián nepoznáme, preto budeme počítať s priemerom. Hrubá mzda dosahuje v Bratislave zhruba 32-tisíc Sk mesačne. Po odpočítaní odvodov a pripočítaní nejakých iných príjmov by sme sa mohli dostať niekde na číslo 27-tisíc Sk, čiže 896 €. S týmto budeme ďalej narábať.  
V krajinách ako USA, Veľká Británia sa index dostupnosti historicky do 90. rokov pohyboval okolo úrovne 3, samozrejme niekoľkokrát vyletel aj nad štyri, ale vždy potom nastala korekcia hlboko pod tri. Hodnota smerujúca k 1 signalizuje podhodnotenú úroveň cien, viac ako tri bublinu (to znamená aj štyri). 
Ak uvažujeme s priemerným 3-izbovým bytom v Petržalke (panel, zhruba 70 m2 plochy, balkón, čiastočná rekonštrukcia, nie prízemie ani strecha), ktorého súčasná (polovica júna 2009) cena (priemerná ponuková – 10 %) je 81 494 €, potom index dostupnosti (Id) = 3,79. Ak Id = 3, potom „rovnovážna“ cena by mohla byť 64 500 €. Ale keďže pri poklese trhu je dno pod touto úrovňou, uvažujme s Id = 2, dno takéhoto bytu môže ležať niekde okolo 43 000 €. A to kalkulujeme so zachovaním úrovne príjmu. 
Nepísané pravidlo tiež vraví o tom, že cena m2 = mesačný príjem, čo pri výmere 70 m2 znamená cenu 62 700 €. To aj zodpovedá vyššie odvodenej „rovnovážnej“ cene. A to by mohla byť aj nejaka dlhodobo oscilačná úroveň cien bytov v Bratislave. Staré panelákové byty na okrajoch mesta pod touto hranicou, bližšie k centru, nepodarené novostavby a tehla zhruba takto, lepšie novostavby a centrum niečo nad. 
Ak rozdiel v cene medzi staršími a novými bytmi býva niekde okolo 25 %, potom ak panelák (?) bude stáť tých 43 000, novostavba by mohla okolo 54 000 €.  
Teraz uvažujme s 2-izbovou novostavbou v Troch vežiach v cene 110 237 € (opäť ponuková cena – 10 %).Tu je Id už viac prepálený, dosahuje 5,1. Rovnovážna cena je niekde na úrovni 64 500, čo by znamenalo pokles o 41 %. Ak Id = 2, potom bude cena 43 000 €. Ak počítame cez m2, potom rovnovážna cena je 49 000 €.  

Porovnanie ceny a príjmov z prenájmu je vlastne investičným kritériom, ktoré špekulantom signalizuje, či treba nakupovať alebo predávať. Tu existuje tiež viacero ukazovateľov, najpoužívanejší je tzv. P/E ratio, teda pomer ceny a príjmov z prenájmu. Obrátením týchto veličín dostaneme hrubý výnos (yield) z nehnuteľnosti za rok. Podľa toho, čo som sa dočítal, sa za rovnovážnu cenu považuje P/E 15. Čím viac sa hodnoty od toho odchyľujú, tým je cena nadhodnotená (nad 15), podhodnotená (pod 15). Pritom hodnota 10 môže signalizovať dno alebo výrazný impulz na nákup (ako v prípade akciového trhu). Pri yieldoch je dlhodobo rovnovážna úroveň medzi 7 – 8 %, nižšie znamená nadhodnotenú cenu, vyššie podhodnotenú. 
Ak sa vrátime k nášmu petržalskému paneláku, ktorý v súčasnosti majiteľ môže prenajať za 500 €/mesiac, potom P/E = 13,58. Hrubý výnos z prenájmu dosahuje 7,36 %. Čiže oba ukazovatele indikujú už zdravú úroveň ceny. Ak by P/E malo klesnúť na zhruba 10, potom by cena bola okolo 60 000 €. Ale nájomné klesá a ešte bude, čiže dno môže byť aj na 48 000 €. 
Ak kalkulujeme s 9 % yieldom, teda jasným signálom na kúpu (za normálnych podmienok, samozrejme), potom dno môže prísť okolo 67 000 €. Ale keďže tu je nenormálny stav a ešte k tomu pokles nájomného (nech 400 €), počítajme s 10 % yieldom, vtedy dno môže prísť na úrovni 48 000 € (pesimistický variant?). 
A čo 2-izbák v Troch vežiach? Dajme tomu, že ho prenajmeme za 540 €. V takom prípade PE = 17. Ak PE je 15, potom cena je 97 000 €. Môže však klesnúť aj na 64 800 €. Ak sa na túto investíciu pozrieme cez yield, hodnota 5,88 % signalizuje stále prepálenú cenu. Ak by sa mala dostať do rovnovážneho teritória 7 – 8 %, znamenalo by to cenu medzi 92 600 – 81 000 €. Ak dno bude na 9 %, potom 72 000 €. Ak 10 %, potom 64 800. 
A to narábame stále s hrubým výnosom, od ktorého treba odpočítať ešte daň z prenájmu, nejaký ten mesiac v roku neobsadený, ostatné náklady na údržbu. Čisté výnosy sú spravidla o 1,5 až 2 % nižšie. Ak je teraz úrok na hypotéke v banke 6 % a investor by získal za rok čistý výnos 8 %, veľmi ho to do kúpy lákať nebude. Ale vlastne sa stačí pozrieť na hustejší trh s komerčnými realitami. Menej chcené trhy v Európe atakujú výnosy na úrovni 13 alebo 14 % a stále nie je veľa záujemcov. Takže? 

Návrat k realite 
Ak teda uvažujeme s cenou nášho petržalského bytu na dne okolo úrovne 50-tisíc € (1,5 mil. Sk), znamená to, že ceny sa v tomto prípade vrátia niekde do roku 2002, kedy priemerná cena za m2 v Bratislave dosahovala 24 000 Sk.  
To by zároveň súviselo s historickým vývojom expanzie úverov. Evidentný rast cien aj úverov a zároveň zväčšovanie nožníc medzi cenami na jednej strane a príjmami resp. nájomným na druhej strane totiž začal práve v roku 2002. Základná sadzba NBS klesla z vyše 9 na zhruba 6,5 % z 2002 do 2005. V roku 2001 banky a stavebné sporiteľne poskytli zhruba 40 mld. korún na bývanie, z toho klasické hypotéky tvorili zanedbateľný podiel. Ten sa len o niečo zvýšil v roku 2002. Odvtedy však nastala prudká akcelerácia, ktorú od roku 2005 (už 80 mld. Sk objem úverov) podporovali aj iné úvery na bývanie (tzv. americké hypotéky). Hypotekárny dlh na obyvateľa vyskočil z 1 300 Sk v roku 2001 na 4 600 Sk v r. 2003 a 13 800 Sk v r. 2005 a 22 300 Sk v polovici r. 2007. 
Ako vraví jedna fráza, čas ukáže. Možno o pár rokov budem musieť priznať omyl. Alebo parafrázovať jeden výrok: „Ak som sa v niečom mýlil, tak v tom, že som nebol väčší pesimista.“ 

Prečo je „oceňovaných“ ekonómov lepšie nepočúvať?

Preto. Nielen Myron Scholes by mal čušať v domove dôchodcov a hrať sudoku s pomocou svojich vzorcov.

Novinky zo sveta kníh

Voľného času mnohým pribúda, preto si predstavme zopár nových knižných pochúťok, ktoré sú hodné pozornosti.

Rozdiel medzi anarchistami a minarchistami hádam netreba vysvetľovať. (Nielen) podľa Skobla je to (nielen) „hobbesovský strach“ (neexistencia štátu vedie k chaosu), ktorý bráni minarchistom prejsť na ten istý breh a uznať, že ľudia môžu riešiť spory bez štátneho monopolu. Knihu „Delete the State: A Challenge to Minarchists“ od Aeona J. Skobla recenzoval David Gordon. 

Nazdávate sa, že Herbert Hoover bol reformátorom, bez ktorého by hospodárska kríza v 30. rokoch trvala dlhšie? Alebo ste niekde čítali, že tento americký prezident krízu prehĺbil, lebo znížil dane? Omyl, oficiálna história zvyčajne klame. Žiadny záchranca ani reformátor štátneho rozpočtu.
Učili vás v škole, že USA vytiahla z biedy až 2. svetová vojna, lebo reálne HDP v tom čase vzrástlo? Omyl! Iste, aj teraz by nezamestnanosť klesla, ak by Obama nezamestnaných ozbrojil a poslal bojovať proti somálskym pirátom. Spotrebovaná munícia, výroba a oprava lodí by mohli prispieť k „rastu“ HDP. Zlepšil by sa tým život mnohých obyvateľov? Nie. Ale politici môžu ukázať graf so stúpajúcou krivkou. Presne tak, ako politruci v Sovietskom zväze pravidelne oznamovali výdobytky vedecko-priemyselnej revolúcie. 
Keynesiánci aj „Chicagoiti“ opakovane zdôrazňujú, že veľká kríza je ponaučením pre centrálne banky, že jedinou cestou na odvrátenie katastrofy je obrovská monetárna expanzia. Aj tento mýtus Robert Murphy v knihe „Politically Incorrect Guide to the Great Depression and the New Deal“ jednoznačne vyvracia. 

Diaľnice a cesty sú príliš drahé na to, aby ich stavali súkromníci. Každých sto metrov bude treba zastavovať pri platbe za používanie inej cesty. A navyše, nejaký magnát môže zvýšiť ceny a obmedziť prístup. Všetci budeme závislí na jednom bláznovi, ktorý vlastní jedinú cestu na okolí. Načo byť na ňom závislí, ak štát vie poskytnúť túto službu zadarmo? Walter Block ukazuje, že aj ten najhorší z najhorších scenárov súkromného vlastníctva ciest by bol fantastickou alternatívou v porovnaní s existujúcou štátnou (verejnou) realitou. 
Ľudia majú veľa možností v potravinách, počítačoch, filmoch, službách pre domácnosť. Prečo by to malo byť iné pre cestujúcich? 
Štúdií, článkov a iných slovesných útvarov od Blocka na tému súkromné cesty existuje viac ako veľa. No prvý krát sa mu ich podarilo, po niekoľkoročnom úsilí, zhrnúť do takmer 500-stranovej knihy „The Privatization of Roads and Highways“.

A ešte niečo, tento krát v češtine: Liberální institut pripravil preklad Rothbardovho majsterštiku „Ethics of Liberty“. Mimochodom, pri jej uvedení počas nedávnej Pražskej konferencie o politickej ekonómii vystúpil aj Hans-Hermann Hoppe, ktorý napísal úvod knihy.  

Ad: Hrdina Štefánik

Pre komunistov zapredanec slúžiaci francúzskym imperialistom. 
Pre národniarov vlastenec, ktorého dali Česi odpraviť.
Pre konzervatívcov demokrat, ktorý sa zaslúžil o vznik československého štátu a vo vojne neváhal nasadiť vlastný život, chcel zoštíhliť štátnu byrokraciu a podporovať vedu.
Pre moderných liberálov „Európan“ so silným sociálnym cítením.
A pre libertariánov? Fajn chlapík, ktorému šlo o fair hru, čestnosť a slobodu. Ale prečo, do pekla, to chcel presadiť cez politiku?

Všetko čo ste chceli vedieť o kríze, ale nikto vám to nevysvetlil

Ak sa zaujímate o ekonómiu a obdobie veľkej krízy (tej minulej alebo súčasnej) a jej skutočné príčiny, potom nemôžete knihu Murray N. Rothbarda "Veľká americká kríza" obísť. Mnohé opatrenia navrhnuté v tej dobe Hooverom (alebo neskôr Rooseveltom) znejú až príliš povedome aj dnes. Väčšina riešení v súčasnosti navrhovaných politikmi na celom svete bola práve v tom období odskúšaná a zlyhala. Rothbard zrozumiteľne vysvetľuje prečo. Skutočnosť, že kniha bola napísaná pred 46 rokmi a stále ju možno vztiahnuť na udalosti spred 80 rokov ako aj tie dnešné, ukazuje význam a pravdivosť tohto diela. Rovnako ako ostatné Rothbardove knihy, aj táto ponúka vynikajúcu analýzu ekonomickej histórie, ktorá sa bežne nerozoberá v médiách a neučí na ekonomických školách. Recenzia na stránkach INESS-u tu.

Príbeh o kríze je stále rovnaký

„Vina za veľkú hospodársku krízu musí byť nakoniec zobratá z pliec slobodnej trhovej ekonomiky a premiestnená tam, kde právom patrí: ku dverám politikov, byrokratov a množstvu „osvietených“ ekonómov. A pri akejkoľvek inej kríze, minulej alebo budúcej, je príbeh rovnaký.“  

- „America’s Great Depression“ (Murray N. Rothbard)

Novembrové len tak

V novembri 1989 som stál na námestí kvôli slobode a demokracii. Teraz píšem už len kvôli prvému. Takže, 19 rokov slobody, či len menšieho socializmu?

Anarchia na burze

Anarchia v praxi

na amsterdamskej burze a medzi stredomorskými obchodníkmi niekoľko storočí naspäť. Chaos, bezprávie, žiadne pravidlá? Sotva. O modernom štáte vtedy nikto nechyroval.

Súkromné vlastníctvo pamiatkám prospieva

Často opakovaný mýtus, že súkromníci ničia tzv. „pamiatkové objekty“ vyvracia aj pražský pamiatkár Karel Kibic: „Stav památkové péče je u nás dnes lepší než kdy jindy. A to ze dvou důvodů. Především to, že se památky vracejí vlastníkům, to je nesmírně prospěšné. Když prostě někdo vlastní dům, má zájem, aby dobře vypadal. A na českých městech je to vidět.“

„Samozřejmě, je tu určité nebezpečí. Majitel starého domu by třeba chtěl v přízemí prostorný obchod nebo v celém domě hotel, ovšem pokud jde o něco historicky cennějšího, jsou takové plány problematické. Netvrdím tedy, že nejsou problémy, ale v zásadě je zájem vlastníka památkám prospěšný. Druhý důvod: stavební výroba je proti době před rokem 1989 daleko rozvinutější, schopná řešit památkové technické problémy a stavební kapacity jsou větší.“

Pri zosumarizovaní ostatných výčinov a myšlienkových pochodov niektorých slovenských ochrancov ruín má pán Kibic až nezvyčajne normálne a triezve zmýšľanie. Teda len čo sa vzťahu pamiatok a súkromného vlastníctva týka.

Magic Moments from ASC (5)

„The phenomenon of "Hollywood communists" is indeed striking....
.... First, actors had for centuries been condemned as belonging to one of the lowest social classes. Theatrical folk were kept separate from polite society. For instance, it is alleged that until well into the twentieth century, in many American cities, deceased actors could not legally be buried in church cemeteries.

Further, actors think of themselves as "avant-garde intellectuals," despite the fact that they rarely can boast of much in the way of scholarly training. Since the Left, especially in the United States, has long been successful in portraying itself as the progressive, enlightened opposition to the bigoted, priggish, witless members of the Right, actors gravitate toward the former.

Actors and playwrights are, above all, storytellers, interpreters of the human condition whose words and gestures evoke powerful emotions from their audiences. It is far easier to excite an audience with the stark drama of a poor workingman struggling to survive than it is to glory in the success of a brilliant industrialist.“

- Larry Sechrest: „The Anti-Capitalists: Barbarians at the Gate“

200 rokov Lysandera Spoonera (1808 – 1887)

V sobotu 19. januára by sa anarchistický politický filozof Lysander Spooner dožil dvestoročnice. Ak by tu ešte bol, zrejme by neplesal nad tým, ako málo z jeho myšlienok sa uchytilo v spoločnosti a na akého netvora narástol štát. O dôvod viac pripomenúť si ich, tentokrát v trochu dlhšom rozsahu ako je na týchto stránkach zvykom.

Spooner bol právnikom v Massachusetts, abolicionista, anarchista, poštový podnikateľ, najväčší právny teoretik libertarianizmu v 19. storočí. Založil súkromnú poštu American Letter Mail Company, ktorá konkurovala štátnemu byrokratickému úradu až dovtedy, kým mu ju Kongres nezakázal (svoj podnik bránil v pamflete „Who Caused the Reduction in Postage?“). Patril tiež k prvým oponentom prohibície. Je autorom dielka „Vices are Not Crimes: A Vindication of Moral Liberty“, Lysander Spooner publikoval v roku 1882 pamflet s názvom „Natural Law, or the Science of Justice“, ktorý zaznamenal pozoruhodný úspech medzi americkými aj európskymi anarchistami a do troch rokov od vydania bol ešte tri krát znovu vytlačený. Mal byť úvodom do komplexného diela o prirodzenom práve slobody. No pre tých, ktorí chcú hlbšie pátrať po jeho myšlienkách, je určená kniha „No Treason“. Tu útočí na autoritu ústavy a vlády a bráni právo na secesiu. Murray Rothbard nazval túto zbierku „najlepšou obhajobou anarchistickej politickej filozofie aká kedy bola napísaná“.

Peniaze alebo život

Azda najznámejší a najrozšírenejší citát z „No Treason No. VI“ znamenal pre mnohých ľudí (nielen Rothbarda) posun v premýšľaní o spoločnosti: „Je pravda, že teória našej Ústavy je založená na dobrovoľnom platení daní, že naša vláda je vzájomná poisťovacia spoločnosť, do ktorej ľudia vstupujú dobrovoľne s inými ľuďmi... Ale táto teória sa celkom odlišuje od praktickej skutočnosti. Fakt je, že vláda podobne ako lupič hovorí človeku: „Peniaze alebo život.“ A mnoho - ak nie väčšina daní je platená pod touto hrozbou.“
V polovici 19. storočia si individualistickí libertariáni začínali uvedomovať, že štát nie je zlučiteľný so slobodou a morálnosťou. Zašli však len potiaľ, že presadzovali právo jednotlivca vystúpiť zo štátnej siete moci a daňového lúpenia. Ale ich neúplná teória nebola pre štátny aparát žiadnou hrozbou. Len niekoľko ľudí sa bude chcieť zbaviť jeho sociálnych benefitov. Ako sa vzdať štátu a spolupracovať k vzájomnej prospešnosti v slobodnej spoločnosti dobrovoľnej výmeny, to načrtli až Spooner s Tuckerom. Títo dvaja povýšili libertariánsky individualizmus z protestu proti existujúcim zlám na vytýčenie cesty, ktoru sa ľudia môžu uberať bez štátu. Prekonali predchádzajúcich utopistov, ktorí nevideli cieľ v už existujúcom slobodnom trhu, ale v násilnej a nemožnej vízií premeneného ľudstva.

Spooner bol posledným z veľkých teoretikov prirodzených práv medzi anarchistami a klasickými liberálmi. Vedel, že základ pre individuálne práva a slobodu je len pozlátkom, ak všetky hodnoty a etika budú svojvoľné a subjektívne, čo tvrdil úžitkový anarchista Tucker. Ale Spooner vedel, že štát je oveľa mocnejší ako akýkoľvek jednotlivec, a ak nie je možné použiť teóriu morálnej spravodlivosti ako zbraň proti štátnej tyranii, potom človek nemá žiadnu pevnú základňu, do ktorej sa môže uchýliť a poraziť ho. Nanešťastie, viacerí nasledovníci individualistických anarchistov sa sústredili len na ich chybné monetárne názory, a iné oblasti ich teórie si nevšímali.
Kritici myšlienky objektívnej morálky namietajú, že funguje ako tyrania voči jednotlivcovi. To sa stáva pri mnohých teóriach morálnosti, ale nie ak táto teória jasne rozlišuje medzi amorálnym a nezákonným. Alebo povedané Spoonerovymi slovami, medzi neresťami a zločinmi (Vices Are Not Crimes). Len zločiny, to znamená iniciácia násilia voči iným osobám alebo ich majetku, by mali byť postihované zákonom.

Nie je rozdiel medzi politickým a osobným otroctvom

Spoonerove záujmy sa nekončili pri politickej filozofii. Dotýkal sa takmer každého aspektu morálnej, ekonomickej a právnej stránky slobodnej spoločnosti. Počas 50 rokov trvajúceho písania obhajoval rozpustenie sudcovského zboru, deistickú teológiu, prirodzené právo, či írsku revolúciu. Kritizoval otroctvo, zákony postihujúce páchateľov trestných činov bez obetí, monopol pošty a obe strany americkej občianskej vojny. Napísal mnoho ekonomických pojednaní o bankovníctve a menovej reforme, zosnoval plány pre partizánsku vojnu na oslobodenie otrokov, vyjadroval sa za slobodu tlače. Spooner je určite jediným ústavným právnikom v histórii, ktorý sa zmenil na individualistického anarchistu. Navyše, čo sa často krát stáva skôr opačne, s pribúdajúcim vekom sa stával postupne a neúprosne viac radikálnejším.

Spooner rozoberal zákerné podrobenie údajne slobodných ľudí vládnym systémom, ktorý sa podľa neho začal intenzívne obmedzovať individuálne práva. „Neexistuje rozdiel v princípe, ale len v stupni, medzi politickým a osobným otroctvom.“ Národ, ktorý vybojoval zrušenie otroctva by mal byť pripravený bojovať a oslobodiť zvyšok ľudí – aj v prípade, že by to vyžadovalo zničenie ústavy.“
Spooner patril k tzv. garrisonskému krídlu abolicionistického hnutia. To sa usilovalo zrušiť otroctvo nie prostredníctvom použitia centrálnej vlády, ale kombináciou morálneho zápalu a rebelstva otrokov. Podľa Spoonera hlavným motívom Lincolna a strany volajúcej po vojne bolo zachovať a upevniť kontrolu Severu nad ekonomikou južanov. Južným štátom nemohli dovoliť vyhýbať sa clu, základného prvku merkantilistického systému, ktorý Lincoln podporoval. Finančníci zo Severu, financujúci vojnu požičali peniaze vláde Lincolna nie pre akúsi lásku k slobode a spravodlivosti, ale kvôli ovládaniu južanských trhov cez násilné vynucovanie cla. Len Spooner a pár ďalších ľudí si uvedomovalo, že by bolo zločinom a chybou snažiť sa použiť vládu na napravenie neprávostí spáchaných inou vládou.


Skvelý politický filozof, čiastočný ekonomický socialista

Z ekonomického pohľadu bol Spooner v niektorých otázkach socialista. Akceptoval teóriu hodnoty založenej na práci, mzdový systém považoval za utláčateľský, volal po ovládnutí priemyslu robotníkmi. Zisk, rentu a úrok považoval za formy vykorisťovania. Ale bol tiež protrhový. Na rozdiel od marxistov považoval nedostatky kapitalistickej spoločnosti za výsledok nie neobmedzovaného trhu, ale štátnych zásahov. Preto volal nie po zrušení súkromného vlastníctva ako socialistickí anarchisti, ale štátu. Uvedené nedostatky Spoonera dobre vystihol Rothbard v roku 1965 článkom „The Spooner-Tucker Doctrine: An Economist’s View”, v ktorom vyjadruje intelektuálny dlh voči obom pánom v ich náhľadoch na politickú teóriu (z ktorej hojne čerpal pri rozpracovávaní anarcho-kapitalizmu), hoci výhrady mal v otázke vlastníctva pôdy. No podľa neho v ekonomickej oblasti, a najmä v teórii peňazí, sa značne mýlili.

Dva základné omyly Spoonera v menovej oblasti spočívali v nepochopení podstaty peňazí a úroku. Hoci presadzoval slobodné bankovníctvo, bol presvedčený, že ak sa ponuka peňazí na trhu rapídne zvýši, úroková miera klesne na nulu a teda nie je dôvod ju meniť.
Bez štátu, ktorý vytvára podmienky a vyvoláva neustálu infláciu (v našom ponímaní sa infláciou myslí zvyšovanie objemu peňazí na trhu a tým ich znehodnocovanie), sú pokusy o úverovú expanziu na voľnom trhu nepredstaviteľné. Ak by sa niekto rozhodol vytlačiť si vlastné papieriky (napríklad pod názvom „pravá koruna“) a chcel ich použiť ako platidlo, v slobodnej spoločnosti by tak kľudne mohol spraviť. Otázka ale znie, kto by tieto lístky vzal ako peniaze? Tie totiž závisia na všeobecnej akceptovateľnosti platidla – prostriedku výmeny tovarov. A takéto médium začína pri vzácnych komoditách, ako je napríklad zlato či striebro. Kedysi silná mena dolár začínal nie ako peniaz sám osebe, ale bol viazaný na určité množstvo zlata na trhu.

Spooner si veľkú časť svojej individualisticko-anarchistickej pozície vybudoval aj vďaka odmietaniu tvrdenia, že voliť vo voľbách nevyhnutne znamená podporovať vládu. „Hlasovanie vo voľbách je niekedy považované za dôkaz súhlasu. Na druhej strane sa nikto nepýta na súhlas človeka, ktorý je obklopený vládou, ktorej nemôže vzdorovať. Vládou, ktorá ho núti platiť peniaze, odoberať služby a vzdať sa jeho mnohých prirodzených práv pod hrozbou ťažkých trestov. Tento človek vidí, že ostatní ľudia vykonávajú túto tyraniu nad ním prostredníctvom volebného hlasu. Tiež vidí, že ak sám využije svoj hlas, má nejakú šancu dostať sa z tejto tyranie iných, a to podrobením ich jeho vlastnej. Skrátka zisťuje, že ak využije hlas, môže sa stať pánom. Ak nie, bude otrokom. Inú možnosť nemá. A v sebaobrane si vyberá tú prvú. Je to podobné, ako keď je človek donútený zúčastniť sa vojnovej bitky, kde buď zabije iných, alebo iní zabijú jeho. Ak nám vládcovia dovolia realizovať tento jeden výber, akokoľvek bezvýznamný a úbohý je tento hlas nad našim politickým životom, nie je amorálne túto príležitosť využiť.“

Spooner vs. Tucker

Spooner a Tucker boli najväčšími osobnosťami individualisticko-anarchistického hnutia, ktoré prekvitalo v 19. storočí. Napriek tomu, že títo dvaja sa často spájajú do jedného prúdu, Spooner sa od mladšieho Tuckera lišil v jednom podstatnom bode. Jeho presvedčenie v slobodnú spoločnosť vychádzalo z filozofie prirodzeného práva, zatiaľ čo Tucker bol striktný utilitarista. Po smrti Spoonera ovplyvňoval Tucker smer hnutia, čo sa čoskoro prejavilo v presadzovaní kréda osobného úžitku a prirodzené právo odchádzalo do zabudnutia.

Spooner spájal vlastníctvo myšlieky s vlastníctvom materiálnych vecí. To sa prejavilo aj v jeho názore na potrebu copyrightov a patentov pre garantovanie majetkových práv pre autorov a vynálezcov. Podľa Tuckera nie je nič nerozumnejšie ako udeliť niekomu právo monopolizovať prirodzený fakt. Odmietal copyrighty a patenty s odôvodnením, že objav nezakladá právo na vlastníctvo. Podľa Tuckera „nie je požiadavka objaviteľa nápadu výhradne ho používať o nič viac, ako nárok človeka, ktorý ako prvý narazil na ropu a chce si privlastniť celú ropnú oblasť alebo ropný produkt.“ Tucker nazval Spoonerovu prácu „Law of Intellectual Property“ „pozitívne bláznivú, pretože je úplne bláznivá“.

Spooner presadzoval Lockeho princíp nadobúdania majetku zmiešaním statku a práce. Prírodné zdroje, ktoré nikto nevlastní, sa môžu stať majetkom človeka. Spooner definuje zmocnenie sa veci ako moment, pri ktorom človek vykoná prácu na veci . Napríklad pri pozemku to je vyrúbanie stromov alebo jeho ohradenie plotom. Tucker obviňoval Spoonera z obhajoby neobmedzeného vlastníctva pôdy, pretože jeho návrh by umožnil, aby „človek prišiel na časť voľného pozemku a ohradil ho plotom. Potom by prešiel na inú časť a tiež by ju oplotil, potom na tretiu, štvrtú..., stú, tisícu. Ak by už nemohol vymedziť toľko koľko by chcel, najal by si ľudí stavajúcich ploty za neho. Potom by sa mohol stiahnuť a zakázať ostatným ľuďom využívať tieto pozemky. Alebo ich uznať za nájomníkov a vyberať rentu, ktorú určí.“ Tucker sa nazdával, že teória držby a užívania pôdy vyriešila problém spravodlivosti vo vlastníctve pozemkov. Základ tejto teórie spočíva v tom, že len aktuálni užívatelia pozemku môžu byť považovaní za vlastníkov. Landlordi, ako aj prenajímanie nehnuteľností, by prestali existovať akonáhle by neprítomní majitelia nemohli uplatňovať kontrolu nad nevyužívaným majetkom. Spooner nazval túto teóriu komunistickou: „Predpoklad akéhokoľvek tvrdenia popierajúceho vlastnícke práva v akejkoľvek forme je komunizmus.“

Hoci Rothbard s touto teóriou ostro nesúhlasil (zabraňovala legitímnemu majiteľovi predať pozemok inému, či ho prenajať), považoval ju za užitočnú pre tých libertariánov a klasických ekonómov, ktorí sa odmietali zaoberať problémom pôdneho monopolu, ktorý umožňoval štátu svojvoľne prideľovať vlastníctvo pozemkov spriazneným osobám. „Nazdávam sa, že Tuckerova pozícia je v tomto prípade pred súčasnými laissez-faire ekonómami, ktorí buď nemajú názor vlastnícke právo pri pozemkoch, alebo slepo predpokladajú, že všetky pozemkové práva musia byť chránené, lebo nejaká vláda ich vyhlásila za súkromný majetok. Individualistickí anarchisti predpokladajú, že súkromné vlastníctvo pôdy môže byť uznané len tým, ktorí ju užívajú. To by ale popieralo všetky platby nájomného za pozemky, pretože len priamy užívateľ by bol považovaný za vlastníka.“

Podľa Rothbarda väčšina z Tuckerových tvrdení bola založená na jeho obave z monopolu, čo sa prejavilo aj pri bankovníctve, clách, autorských právach a patentoch. Tucker sa obával, že právo zmluvnej dohody bude dovedené do nelogického extrému. „Jednotlivec by mohol získať a držať virtuálne nároky na nespočetné parcely zeme len tým, že by na nich zanechal minimálnu prácu... a my by sme museli akceptovať fiktívne vlastníctvo takmer celého zemského povrchu malou skupinou obyvateľstva.“



Pri príležitosti Spoonerovho výročia chystá Journal of Libertarian Studies špeciálne vydanie o tejto legende anarchizmu.


Na záver jeden citát:

„Men and women may be addicted to very gross vices, and to a great many of them-such as gluttony, drunkenness, prostitution, gambling, prize-fighting, tobaccochewing, smoking, and snuffing, opium-eating, corset-wearing, idleness, waste of property, avarice, hypocrisy, .. and still be sane, compos mentis , capable of reasonable discretion and self-control, within the meaning of the law. And so long as they are sane, they must be permitted to control themselves and their property, and to be their own judges as to where their vices will finally lead them.“




Použité pramene:

http://www.lysanderspooner.org/

http://www.mises.org/journals/jls/20_1/20_1_2.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1974/1974_09.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1971/1971_10.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1972/1972_01.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1975/1975_03.pdf

http://www.mises.org/misesreview_detail.aspx?control=312

http://blog.mises.org/archives/004875.asp

http://www.mises.org/books/vicescrimes.pdf

Stvorení v slobode a v pdf

Vďaka ľuďom z Mises Institute je dostupné v elektronickej forme štvorzväzkové dielo Murrayho Rotbarda „Conceived in Liberty“ („Stvorení v slobode“). Je to prerozprávané objasnenie ranej histórie Spojených štátov do konca 18. storočia, v ktorom autor zachytáva často zabúdané a opomínané udalosti, ukazujúce na libertariánske črty histórie a jej aktérov.

Pre tých, ktorých dejiny amerického kontinentu nie veľmi zaujímajú, v úvodnej časti je popísané aj obdobie stredoveku v Európe (prekvitajúci voľný obchod v decentralizovaných severotalianskych mestách, hanzové združenie, trhy v Champagne, postupný zničujúci nástup etatizmu v 14. storočí, merkantilizmus, štátom vytláčané súkromné podnikanie, agresívne vojny...).

Keď už sme pri Rothbardovi, na základe knihy Justina Raimonda „An Enemy of the State“, Lew Rockwell vyvracia niektoré mýty kolujúce o ňom.

17 rokov slobody, či len menšieho socializmu?

17. novembra uplynulo 17 rokov od pádu komunistického režimu a následného pozvoľného desocializovania (v zmysle zavádzania voľného trhu) spoločnosti. Napriek pádu socializmu, naďalej je v spoločnosti rozšírené presvedčenie, že je treba plánovanie, regulovanie a rozhodovanie v mnohých oblastiach ponechať štátu. Potreba regulovať konanie monopolov, diktovať vlastníkom nehnuteľností ako majú nakladať so svojim majetkom, rozhodovať o vzniku či nevzniku súkromnej školy, zakazovať lekárom vyberať poplatky za vykonanú prácu, eko-terorizovať a kriminalizovať súkromných vlastníkov. To sú len niektoré z mnohých pozostatkov socializmu v hlavách ľudí, ktorí sú inak zástancami slobodnej spoločnosti a voľného trhu.

Áno, namiesto centrálne plánovanej ekonomiky tu máme slobodnú trhovú výmenu, ronako nízke príjmy sa zmenili na veľmi nízke aj veľmi vysoké, odmeňovanie väčšinou nezávisí od úsudku jedného človeka, ale od trhového ohodnotenia a spokojnosti zákazníkov, povinná kolektivistická morálka bola nahradená individuálnou etikou rôznej úrovne. No stále tu je prítomná propaganda, manipulácia s informáciami, zastrašovanie, shahy o plánovanie ekonomiky a životov ľudí. Len rétorika „zabezpečenia blahobytu“ bola vystriedaná modernejším a európskejším výrazom „rovnomernejšieho rozdelenia bohatstva“.

Sedemnásť rokov tu máme demokraciu. Oproti spoločenskému systému, ktorý tu ovládal životy ľudí 40 rokov predtým, je to neporovnateľne lepšie v tom, že sa (deklaratívne) rešpektuje súkromné vlastníctvo, liberálna ekonomika, pluralitný politický systém. Avšak dôležité je slovo „relatívne“, teda v porovnaní so socializmom. Myšlienka demokracie je rovnako nemorálna a neekonomická. Nemorálna preto, že umožňuje, aby sa na základe väčšinového princípu spojili A a B (osoby, skupiny, ...) a okradli C; A a C následne ozbíjali B; a potom B a C spolu olúpili A. Neekonomická preto, že nie samotná demokracia, ale súkromné vlastníctvo a dobrovoľná výmena sú zdrojmi prosperity ľudskej spoločnosti. Stále existuje výrazné politické rozhodovanie o používaní súkromných zdrojov, obmedzovanie samostatnosti vlastníkov prostredníctvom vyžadovania rôznych povolení, čím sa znižuje motivácia produkovať a znižuje sa bohatstvo.

Ústava slobodu neprináša

Takzvané “štátne sviatky”, teda dni počas ktorých väčšina súkromných podnikateľov zarába, aby byrokrati mohli oddychovať, sú jedinečnou príležitosťou pre všetkých prisluhovačov štátu upevňovať v ľuďoch pocit dôležitosti a nevyhnutnosti leviatana a zdôrazňovať jeho symboly. K takýmto dňom patrí aj 1. september, teda deň, v ktorom “nami” (ne) volení zákonoškodcovia prijali (v r. 1992) dokument, ktorý má ospravedlniť zdieranie občanov a oberanie o ich vlastný majetok, alebo ako tvrdia tvorcovia všetkých moderných ústav, garantovať základné ľudské práva a slobody.
Samotná myšlienka zaručiť slobodu prijatím nejakého právneho predpisu je nezmysel. Pretože sloboda je prirodzené právo, predchádza štátu aj politike, nie je potrebné ho udeľovať, ani nadobúdať. Je len nutné ho uznávať ako fakt. Je to niečo, čo existuje aj napriek systematickej snahe to obmedziť.

Tvorcovia americkej ústavy, zástancami minimálneho štátu toľko citovanej, postrehli, že je to práve vláda, ktorá vyvíja systematické úsilie o zbavenie ľudí ich prirodzených práv – práva na život, slobodu a majetok. Ústava nepriniesla a nezaručovala slobodu, ale umožňovala už jestvujúcej slobode jej pokračovanie a upevnenie voči despotickým zásahom.

Ale keďže žiadna ústava nemôže byť interpretovaná a vynucovaná sama sebou, je interpretovaná ľuďmi. Ak je táto kompetencia, v rámci “oddelenia právomocí a zachovania kontroly a rovnováhy”, zverená Ústavnému súdu, do ktorého deleguje zástupcov zasa len vláda (parlament), potom je nevyhnutnou tendenciou súdu rozširovať právomoci vlastnej vlády. Takže aj keď určité časti ústavy by mali prísne limitovať konanie vlády, v konečnom dôsledku je ústava len nástrojom potvrdzujúcim expanziu štátnej moci a nie jej obmedzením.

Podľa Spoonera, ak má ústava nadobudnúť právomoc, musí byť zmluvne zaručená. Ale Ústava nie je zaväzujúca zmluva, pretože ľudia ju vytvorili a nepodpísali. Nikto ju nepodpísal, nezapečatil, neosvedčil a nevydal, ako to býva pri dôležitých zmluvách. Preto Ústava nie je zmluvou a nikoho nezaväzuje. Z toho následne vyplýva, že celý vládny aparát, odvodzujúci svoju právomoc z Ústavy, nie je nič viac ako banda lúpežníkov.

Komunizmus ako múzejná relikvia

21. augusta uplynulo 38 rokov od invázie sovietskej armády do Československa, ktorá tu v rámci “dočasného” pôsobenia mala upevňovať komunistický režim.

Karl Marx pred vyše jeden a pol storočím predpovedal nevyhnutnosť komunistického raja, ku ktorému mala spoločnosť smerovať. Čas ukázal, že jediné, čo bolo na komunizme nevyhnutné, bol ten fakt, že skôr či neskôr sa musel zmeniť na múzejnú relikviu. Puby a reštaurácie ako “KGB”, alebo “U majora Zemana” v Bratislave to potvrdzujú. No unikátnu zbierku s niekoľko tisíc exponátmi artefaktov sústredených v súkromnom Múzeu komunizmu má asi len Praha.

Možno tu vzhliadnuť ukážky typického „socialistického realizmu": Armádu, Ľudové milície, vyšetrovaciu miestnosť ŠtB, nechýba depresívna továrenská dieľňa pripomínajúca boj úderníkov o prekročenie 5-ročného plánu, či školská trieda s ideologickými propagačnými materiálmi, masírujúcimi hlavy ľudí od útleho detstva. Ekonomickú realitu režimu pripomínajú prázdne regále obchodu s potravinami. Nápis upozorňuje návštevníkov, že štátna regulácia cien viedla k prekvitajúcemu čiernemu trhu, v ktorom slabo platení zamestnanci obchodov ukrývali vzácny tovar pre vybraných zákazníkov, schopných si priplatiť, alebo poskytnúť proti-službu.

Komunizmus bol jedno z najodpornejších klamstiev v histórii ľudstva. Zanechal po sebe strašný pamätník plánovaného chaosu v živote a hlavách ľudí. Politikom a všetkým ľuďom vzývajúcim všemocný štát možno návštevu Múzea komunizmu len odporučiť.

Nová edícia „Histórie ekonomického myslenia“ od Rothbarda

V týchto dňoch prichádza na trh, vďaka Misesovmu inštitútu, nová edícia dvojzväzkového diela Murrayho Rothbarda „Rakúsky pohľad na históriu ekonomického myslenia“ („Austrian Perspective on the History of Economic Thought“).

V časti „Ekonomické myslenie pred Adamom Smithom“ autor ukazuje, že laissez-faire liberalizmus a samotné ekonomické myslenie začali v období raného rímskeho, gréckeho, kanonického práva a scholastickej školy.

„Klasická ekonómia“ odkrýva nový pohľad na Ricarda, Saya a ich nasledovníkov, znovuoživuje význam anglo-írskej školy pri dublinskej Trinity College, zameriava sa na pôvod doktrín Karla Marxa a pokračuje myšlienkami laissez-faire vo Francúzsku vrátane diela Frederica Bastiata.

Autor odhaľuje aj mnohé mýty zakorenené v mysliach ľudí doteraz. Azda najväčším je mýtus o Adamovi Smithovi :
„Smith sa všeobecne považoval za zakladateľa novodobej ekonomickej vedy, ...zástancovia slobodného trhu ho dlho oslavovali ako svojho patróna. ...Na druhej strane bol vyzdvihovaný aj ako zdroj inšpirácie pre marxistov.“

Čo je však vážnejšie ako to, že „nebol zakladateľom ekonomickej vedy, ktorej počiatky siahajú do čias stredovekej scholastickej školy a neskôr diela Richarda Cantillona“, je ten fakt, že „jeho teória znamenala vážne poškodenie predchodcov: Cantillona, Turgota, španielskych scholastikov, dokonca aj jeho vlastných predošlých prác. „Bohatstvo národov“ tak dokonale oslepilo ľudí, ako keby iní ekonómovia pred rokom 1776 neexistovali alebo nič nenapísali. Kniha mala tak obrovský dopad, že vedomosti predchádzajúcich autorov boli prekryté.“

Toto skvelé dielko a hodnotný zdroj pre všetkých vyvracačov mýtov (pozn.: lepší termín mi nenapadol), rozprestierajúce sa na 1.084 stranách, je možné si objednať v Mises Institute (za veľmi prijateľnú cenu 45 $ + ostatné náklady).

Jean-Babtiste Say – opomínaný obhajca laissez-faire

5. januára sme si mohli pripomenúť narodenie Jean-Babtista Saya (1767 – 1832), francúzskeho ekonóma, ktorého história myslenia často spomína len jedným slovom. Zaslúži si pozornosť najmä rakúskych ekonómov.

Hoci v jeho najvýznamnejšom diele „Pojednanie o politickej ekonómii“ (A Treatise on Political Economy) často vyzdvihuje Adama Smitha, v mnohých bodoch sa od neho odkláňa a ostro kritizuje. Say a Smith predstavujú dve prelínajúce sa, ale odlišné cesty klasickej ekonómie. Zatiaľ čo Smith myšlienkovo smeruje skôr k ekonómom ako Ricardo, Mill, Marshall, alebo Keynes, Say vychádza z Turgota, Cantillona k Fetterovi, Mengerovi, Misesovi a Rothbardovi. Hoci bol Say v mnohých názoroch predchodcom rakúskej ekonomickej školy, nemožno ho úplne považovať za jej predstaviteľa.

Pre Saya rovnako ako pre súčasných rakúšanov, ekonomika nie je neurčitá, nejasná sféra, do ktorej môžu nahliadnuť len odborníci, ale je predmetom značného praktického významu dostupného všetkým. To sa odráža aj v kritike Smithovho diela„Bohatstvo národov“, ktorému vyčíta nesystematickosť, nejasnosť, povrchnosť a príliš mnoho zdĺhavých a nesúvisiacich odbočení na témy ako vojna, vzdelanie, história a politika.

Say je známy najmä vďaka jeho „teórii trhov“ (Sayov zákon), patriacej k základnému kameňu klasickej ekonómie.. Niektorí autori (napr. Rothbard) však spochybňujú veľkosť jej prikladaného významu.

Sayovi by malo patriť poďakovanie aj za opätovné zavedenie subjektu podnikateľa do ekonomického myslenia, ktorý odtiaľ vymazal Adam Smith. Podnikatelia sú centrom pozornosti, pretože svojou usilovnosťou organizujú a riadia výrobné faktory s cieľom dosiahnuť uspokojenie ľudských potrieb. Nie sú len manažérmi, ale i prognostikmi, hodnotiteľmi projektov a nositeľmi rizika. Zo svojho alebo požičaného finančného kapitálu tvoria zdroje pre vlastníkov práce, prírodných zdrojov a kapitálu. Tieto príjmy (renty) získajú lev v prípade, že uspejú v predaji produktov spotrebiteľom. Z podnikateľského úspechu neprofitujú len jednotlivci, ale je dôležitý pre celú spoločnosť.

Azda najväčší omyl Saya predstavuje jeho chápanie hodnoty ekonomického statku. Prichádza k záveru, že ak merítkom hodnoty statku je jeho trhová cena, potom všetky transakcie zahŕňajú výmenu statkov s rovnakou hodnotou (tzv. hra s nulovým súčtom, kde nezískava predávajúci ani kupujúci). Z pohľadu rakúskej školy je dobrovoľná trhová výmena obojstranne prospešná kvôli očakávaným úžitkom pre oboch účastníkov, inak by nevstupovali do obchodu.

Aj keď sa Say nestotožňoval s niektorými ďalšími bodmi rakúskych ekonómov (vzťah medzi úrokovými mierami a časovou preferenciou, teória ekonomických cyklov), uvedomoval si obmedzenosť štatistického skúmania, vyslovoval sa za komoditné peniaze a slobodné bankovníctvo, podnikateľov a akumuláciu kapitálu považoval za základ napredovania ekonomiky, štátne regulácie a zdaňovanie identifikoval ako hrozby prosperity a samotnej spoločnosti.

Zdroj: Larry J. Sechrest „Jean-Babtiste Say Neglected Champion Of Laissez-faire“ (Mises Institute)