Pre všetkých tých, ktorí „globálne otepľovanie“ považujú za hotovú vec, len tento graf:
Zdroj: drroyspencer.com
Via: Stefan Karlsson
Mimochodom, všimli ste si, že strašiaci na všetkých kontinentoch už namiesto tohto výrazu používajú častejšie pojem „klimatické zmeny“?
Každý človek plánuje. Svoj program počas dňa, dovolenku, vzdelanie, či kariéru. Firmy plánujú uvedenie produktov na trh, ich predajnú stratégiu. Ak plánujete vy, rozhodujete najmä o svojom čase, peniazoch a majetku. Náklady na prípadné omyly budete niesť len vy, takže ste dostatočne motivovaní to spraviť dobre. Keď plánujú vládne úrady, rozhodujú o čase, peniazoch a majetku iných ľudí.
„Najpremyslenejšie plány: Ako plánovanie vlády poškodzuje kvalitu vášho života, vašu peňaženku a budúcnosť“(The Best-Laid Plans. How Government Planning Harms Your Quality of Life, Your Pocketbook, and Your Future) .Tieto rozhodnutia sú predmetom knihy Randala O´Toola
Recenzia na stránke INESS-u.
Udeľovaniu Nobelových cien, obzvlášť v kategóriach ako je mier, prikladám asi rovnakú pozornosť ako výsledkom našich futbalových reprezentantov. Toľko na úvod.
Tohtoročné udeľovanie Nobelovej ceny za zásluhy o svetový mier sa obišlo bez prekvapenia. Teda ak zaň nerátame ocenenie aj veľmi konkrétneho jednotlivca pod názvom IPCC, ktorý produkuje správy o globálnom otepľovaní ako na bežiacom páse a neustále znižuje mieru pravdepodobnosti, že príčinou sú ľudské aktivity.
Nemožno povedať, že by nórski členovia poroty ocenením Ala Gorea dehonestovali majestát Alfreda Nobela. Ten sa musel v hrobe obracať minimálne aj pri titulovaní teroristu Arafata. Asi rovnako prispíeva k mieru americký socenvironmentalista, pasujúci sa do úlohy spasiteľa ľudstva. Jeho výzvy všetkým vládam sveta, aby donútili ľudí vyhadzovať svoje peniaze von oknom v naivne mylnej snahe znížiť teplotu planéty o desatiny stupňa, vyvolávajú skôr opak mieru. Čo tak zaviesť ďalšiu kategóriu – cena za najpresvedčivejšiu propagandu?
When the EU officials, hardcore environmentalists and other global warming alarmists (similar to Nobel price nominee Al Gore) talk about „doing something“ about global warming, two ways are discussed. One is trading permits to emit carbon dioxide and other greenhouse gases. Second is taxing on carbon emissions from gasoline or electricity use. Both approaches are different in tools considered, but common in final result. If they cut something, it´s not for sure emissions but economic growth.
Myslíte si, že recyklácia odpadu je ekonomicky výhodná, prospešná pre životné prostredie a šetriaca zdroje? Vravíte, že spotrebovávanie papiera zabíja stromy? Ak áno, z omylu sa vás pokúsia vyviesť komici Penn a Teller, ktorí sú vďaka svojim provokatívnym (a v základoch libertariánskym) vystúpeniam známejší, ako niektorí prominentní libertariáni.
Ukážu vám, kam až sú ľudia ochotní zájsť. Rozšíriť počet triediacich nádob z troch na deväť? „Žiadny problém!“ Zapamätať si, čo do ktorej nádoby? „Nič ľahšie!“ Triediť ľahko použitý toaletný papier? To predsa „dáva zmysel.“
Mnohí ľudia veria, že robia niečo užitočné. No o tom, či je to naozaj užitočné a vzácne, napovedajú ceny na trhu, založené na dobrovoľnej výmene. A podľa cien nie je momentálne recyklovanie ekonomicky výhodné, pretože prírodných zdrojov je stále dostatok. Ak budú ubúdať, stanú sa vzácnejšie, ich cena stúpne a pre výrobcov bude výhodnejšie nakupovať recyklované produkty od firiem, ktorým sa zasa oplatí zberať, triediť a recyklovať odpad. A tieto firmy budú odmeňovať ľudí, ktorí separujú odpad.
Často sa poukazuje na „výhody“ recyklovania bez spomenutia odvrátenej strany, ktorá činí z tohto procesu stratový biznis. Teda stratový pri dobrovoľnej, nie povinne nanucovanej recyklácii. Vôbec sa nehovorí o strate času, peňazí, úsilia, dodatočného znečisťovania a nákladoch vyplývajúcich zo zberu, triedenia, čistenia, dopravy a spracovania odpadu.
Recyklovanie je vec viery. Márne budete presviedčať presvedčených. Maximálne vás označia za šarlatána nemysliaceho na budúcnosť ďalších generácií. Je skvelým príkladom toho, ako sa ľudia zúčastňujú na nejakých aktivitách len preto, že sa pri nich cítia dobre a slepo niečo nasledujú bez kritického posúdenia, pretože tomu veria aj ostatní a konajú tak.
Namiesto tlačenia recyklačnej propagandy do hláv študentov na hodinách ekologickej výchovy by bolo prospešnejšie premietať predstavenie týchto komikov (možno s obmedzením počtu hrubších slov). Je to nielen vtipnejšie, zábavnejšie a strhujúcejšie v porovnaní s nudným vysvetľovaním ktorý odpad patrí do akej nádoby, ale najmä núti premýšľať aj o veciach „mimo kontajnera“. Viac ľudí by si uvedomilo, že nútená separácia odpadu je len ďalší podvod štátu. Rovnako ako mnoho iných vecí, zabalených do moralizujúcich póz.
Ak máte pol hodinku voľného času, vrelo odporúčam (osobne som sa dosť dobre bavil).
Link vďaka Georgovi Reismanovi.
Prečo žiadni ochranári neprotestovali proti predvianočnému predaju živých stromčekov?
Možné vysvetlenia:
A, Sú to lokálpatrioti a väčšina žiadaných stromov bola vyrúbaná vo Švédsku, Fínsku, či Francúzsku.
B, Doterajším organizovaním petícií proti výrubom stromov boli tak zaneprázdnení, že kupovanie darčekov si nechali na poslednú chvíľu a nezvýšil im čas na inú aktivitu.
C, Pretože sami tie stromčeky kupovali.
Európska komisia určila pre Slovensko nižšie kvóty na emisie CO2, ako požadovala slovenská vláda. V rokoch 2008 – 2012 tak budú môcť naše podniky vypustiť ročne 30,9 milióna ton emisií, čo predstavuje o 0,4 milóna ton viac ako v súčasnom období. Podľa ministerstva životného prostredia, komisia „nevzala do úvahy rast HDP, odstavenie jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach a nové energetické zdroje.“
A čo to vlastne EK vyčíta predloženému plánu? Celkové množstvo kvót „ďaleko prevyšuje emisie z roku 2005“ a nie je „v súlade s očakávanými emisiami, technologickým potenciálom na ich znižovanie, zmenami v hospodárskom raste“. Navrhnutá metodológia prideľovania môže viesť ku „zvýhodneniam v prospech určitých sektorov a zariadení, čím sa naruší hospodárska súťaž. V návrhu sa nevysvetľuje metodológia prideľovania kvót novým účastníkom.“
To všetko sú sprievodné dôsledky „znižuj a obchoduj“ politiky, ktorou chce Európska komisia zabezpečiť splnenie kjótskych limitov. Tento nástroj je však len mechanizmom zvyšujúcim náklady pre firmy a obyvateľstvo a nedosahujúcim pôvodné zámery. A navyše umožňuje parazitovať záujmovým skupinám. Takmer všetky krajiny, ktoré už predložili návrhy alokácie, požadujú väčší objem kvót (spolu o 17%) ako sú ich celkové povolené emisie v súčasnoti. Tu však treba rozlišovať dve skupiny krajín. Inú motiváciu majú staré členské štáty, kde obmedzovanie emisií môže naozaj negatívne zasiahnuť produkciu. Z iného dôvodu požadujú navyšovanie kvót podniky z nových členských krajín. Tu je tým hlavným faktorom možnosť výhodného biznisu. Argument vlády o odstavení jadrovej elektrárne a nutnosti jej náhrady novými zdrojmi vyznieva v súvislosti s hlásaným zachovaním podpory tejto energie tak trocha čudne.
Po páde komunizmu nastalo v krajinách bývalého východného bloku hromadné zatváranie ekonomicky neefektívnych a intenzívne znečisťujúcich priemyselných podnikov. To viedlo k značnému poklesu emisií, v niektorých prípadoch až o 50% oproti úrovni z roku 1990 (V SR je rozdiel medzi povolenými a súčasnými emisiami 28%). Preto tieto krajiny majú v súčasnosti značný nadbytok obchodovateľných emisných kvót, ktoré sa dajú speňažiť predajom podnikom v západnej Európe. Túto skutočnosť dobre vedia nielen v nových krajinách EÚ, ale pochopili to aj v Bielorusku. Tamojšia vláda dlho odmietala pristúpenie ku Kjótskemu protokolu. Vydržala až do minulého roku, keď sa obchodovanie s kvótami spustilo a momentálne sa dobrovoľne hlási k splneniu záväzku zredukovať úroveň emisií o 5%.
Vďaka prebytku kvót a obchodovaniu s tzv. „horúcim vzduchom“ budú krajiny len veľmi ťažko znižovať emisie a plán Európskej komisie ostane, ako vždy, len na papieri.
Ak ekonomický rozvoj presiahne určitý stupeň, znečistenie vzduchu sa začína znižovať vdôsledku zvýšenia nárokov obyvateľstva na environmentálnu kvalitu. To sa odráža na rastúcom dopyte po technológiach, tovaroch a službách s nízkym stupňom znečisťovania. Rozvinuté ekonomiky sú tiež menej závislé na ťažkých priemyselných odvetviach, väčší podiel tvorí sektor služieb. A nezanedbateľnú úlohu hrá tiež prísnejšie vynucovanie vlastníckych práv, zmlúv a vláda zákona.
Potvrdzujú to aj údaje o emisiách CO2 zo spaľovania palív v Európe. Za obdobie 11 rokov (1992-2003) sa „zvýšili“ o 0,1%. Podobne sú na tom aj USA a Austrália. Teda až na jeden rozdiel. Nie sú súčasťou Kjótskeho protokolu.
Liberální institut pripravil v predvianočnom čase pekný darček v podobe publikovania ďalších kníh v elektronickej podobe dostupných on-line. Dnes si predstavíme rozsahom útle, ale zato myšlienkami nabité dielo Rogera E. Meinersa a BrucaYandlea: „Jak Common Law chrání životní prostředí“ „Väčšina ľudí sa domnieva, že k ochrane životného prostredia je štátna kontrola nevyhnutná. Bez nej by sme sa podľa ich názoru vrátili do desivých dní otrávených riek, umierajúcich jazier, ľudí opúšťajúcich svoje domovy a detí dýchajúcich vzduch plný smogu.
Táto práca si kladie za cieľ ukázať na základe konkrétnych príkladov z amerických a anglických dejín, že rozvinuté právne tradície umožnili aj radovým občanom chrániť ovzdušie, pôdu i vodu často proti politicky mocným odporcom. Dokonca i predstavitelia štátnej moci využívali common law pri ochrane občanov pred ohrozením životného prostredia. Regulácia zákonmi a ďalšími predpismi však bohužiaľ z väčšej časti vytlačila právny režim common law, ktorý kedysi ponúkal riešenia mnohých problémov súvisiacich so životným prostredím.
Zatiaľ čo politikov, ktorí podporujú myšlienky, na ktorých je založená ich budúca politická dráha, možno snáď ospravedlniť, ťažšie obhájiteľné je konanie predstaviteľov akademickej obce a iných „učených“ profesií, ktoré dodávajú ničivej sile štátneho zasahovania obal intelektuálnej úctyhodnosti. I oni upadli do zajatia scestných teórií. Podrobujú sa nirváne falošných predstáv a často veria, že trh bude pracovať lepšie, ak bude plánovaný, než keď mu bude ponechaná sloboda v rámci striktnej vlády práva. Nikde nie je táto ilúzia silnejšia, ako v súvislosti s ochranou životného prostredia.
Nemalo by nás prekvapiť, že mnohí znalci techniky vládnutia pohŕdajú trhovým prístupom k ochrane životného prostredia, ktorý je založený na dobrovoľnosti a pravidlách „common law“ doplnených o miestne predpisy. Ekonómovia a iní experti po dlhé desaťročia kázali o tom, že elektrárne a telefónne spoločnosti sú prirodzené monopoly. Tvrdili, že konkurencia pred nimi jednoducho nemôže obstáť; že došlo k „zlyhaniu trhu“, ktoré musia napraviť štátne zásahy. Deregulácia dopravy a telekomunikácií viedla k dramatickému poklesu nákladov a to isté sľubuje aj liberalizácia trhu s elektrinou; a tak sa teraz tento argument začal používať pre problémy životného prostredia, ktoré vraj tiež muselo spôsobiť „trhové zlyhanie“.
Common law uvaľuje tvrdé sankcie pre firmy, ktoré nezohľadňujú práva občanov tým, že ich vystavujú nebezpečenstvu újmy. A skutočne, v prípade že dôjde k ozajstnej škode, občania dosiahnu žalobou s oporou v common law oveľa istejšiu nápravu, ako keď sa obrátia na úrad pre ochranu životného prostredia“
Hádam netreba ani dodávať, že klasickú tlačenú podobu tejto knihy je možné zakúpiť v INESS-e.
Prednedávnom skončil Medzinárodný festival odborných filmov Ekotopfilm, na ktorom sa svojimi najnovšími dokumentmi prezentovali tvorcovia z 30 krajín sveta. Ako už názov podujatia napovedá, o titul tu súťažia diela zaoberajúce sa témami ochrany životného prostredia, trvalo udržateľného rozvoja, či klimatických zmien.
Okrem toho sa každý rok udeľuje cena “Honour of Ecotopfilm”, ktorú získa človek, ktorý svojimi aktivitami výrazne prispel k rozvoju ľudskej spoločnosti v súlade s tzv. trvaloudržateľným rozvojom. Tento rok poctu získalo monacké knieža Albert II., známy svojou “eko-úchylkou” nosiť so sebou odpadkové koše a zbierať smetie po iných. Je to bezpochyby záslužná činnosť, ale takýmto spôsobom všetky čierne skládky a odpad nachádzajúci sa na miestach kam nepatrí, zrejme neodstránime. Určite racionálnejším riešením je jasné stanovenie vlastníckych práv a ich dôsledné vymáhanie, nie ďalšie zvyšovanie motivácie znečisťovateľov. Albert II. sa ocenením zaradil medzi takých velikánov “eko-hnutia”, akými sú napríklad Günter Verheugen, či Al Gore.
Keď sme spomenuli meno bývalého amerického viceprezidenta, musíme spomenúť aj jeho nový film “Nepohodlná pravda” (An Inconvenient Truth), premietaný už aj v európskych kinách. Dielo predstavuje vrcholiacu hystériu z globálneho otepľovania. Film je stelesnením takmer všetkých mýtov, pokrútených faktov, poloprávd aj čistých klamstiev o príčinách a dôsledkoch klimatickej zmeny. Globálne otepľovanie v dôsledku ľudskej činnosti vraj spôsobuje roztápanie snehu na vrchole keňského Kilimandžára. Sneh z vrchu naozaj mizne, ale podľa viacerých štúdií, tento ústup začal na konci 19. storočia. Teda v čase, kedy množstvo skleníkových plynov produkovaných ľudstvom bolo minimálne. Snehová pokrývka sa zmenšuje najmä vďaka poklesu zrážok v dôsledku zmeny dažďových pralesov na poľnohospodársku pôdu pri úpätí hory.
Roztápajúce sa ľadovce na póloch vraj spôsobia katastrofálne zaplavenie pobrežných miest. Niektoré výstražné predpovede hovoria až o päť metrovom náraste hladiny mora, podľa výpočtov Gora to bude jeden a pol metra, čím sa zmení pobrežná čiara a objaví sa mnoho utečencov. Čo však veľký zelený Al zamlčuje o tejto hrozbe, je rovnako dôležité ako to, na čo poukazuje. Minuloročná štúdia realizovaná vedcami z NASA prichádza k záveru, že naozaj dochádza k úbytku ľadovcov, čo sa prejaví na zvýšenej hladine mora. Ale k tomuto úbytku prichádza pomaly, v priemere 0,05 mm za rok. Týmto tempom potrvá tisíc rokov, kým hladina stúpne o päť centimetrov a dvadsaťtisíc rokov, aby narástla o meter. Mimochodom, Tony Blair sa rozhodol menovať Gora za zvláštneho poradcu pre boj s klimatickými zmenami a výsledky sa ukazujú. Nedávno zverejnená správa britskej vlády, nie prekvapujúco, počíta s katastrofálnymi dôsledkami otepľovania.
Zástancovia Kjótskeho protokolu však tieto úplné fakty nevidia a nechcú vidieť. Namiesto toho presadzujú nezmyselné limity, ktoré môžu viesť k zníženiu životnej úrovne obyvateľov. Podľa Národného centra pre atmosférický výskum, keby všetky signatárske krajiny dosiahli zníženie skleníkových plynov na úroveň požadovanú Kjótom, rast teploty našej planéty by sa znížil najviac o 0,2 stupňa Celzia. Koľko takých protokolov by bolo treba, aby sme zabránili budúcemu otepľovaniu?
Dokumentárne filmy podobné Gorovej “Nepohodlnej pravde” sa často označujú ako “dokugandy”. Od dokumentov sa odlišujú tým, že cieľom tvorcov nie je objektívne informovať o faktoch, ale ovplyvňovať ich požadovaným smerom.
Dúfajme, že Ekotopfilm neskĺzne v budúcnosti až na túto úroveň.
Viete o tom, že ak sa vo vašom dome, byte, chalupe, alebo záhrade nachádza nejaký chránený druh živočícha, môžete žiadať štát o finančný príspevok? Naozaj! Stačí žiadosť s prehlásením o snahe zlepšovať podmienky ohrozeného jedinca a príslušné ministerstvo (vlastne vaši spoluobčania) prispeje finančnou čiastkou na jeho zveľaďovanie a rozširovanie.
Nedávno publikovaná správa o ekonomických dôsledkoch klimatickej zmeny, ktorú pre britskú vládu pripravil bývalý šéf Svetovej banky Nicholas Stern, obletela za vďačnej pozornosti médií celý svet. Rozsahovo impozantná 700 stranová analýza upozorňuje, že ničnerobenie v otázke zmien klímy bude stáť svetovú ekonomiku 5 – 20% HDP. Tomu by sa dalo predísť, ak by sa na znižovanie emisií skleníkových plynov vynakladalo “len” na 1% HDP ročne. Správa je plná v súčasnosti už klasických tvrdení o katastrofách, ktoré postihnú svet, ak bude pokračovať vo svojom „nezodpovednom“ spôsobe spotreby fosílnych palív. Zmiznutie ostrovov pod hladinu oceánov, zaplavenie pobrežných miest, nebezpečnejšie suchá, nedostatok potravy, choroby, vysídlenie desiatok miliónov ľudí z ich tradičných domovov. Sú tu zahrnuté takmer všetky hrozby, ktoré môžu poškodiť ľudskú civilizáciu.
Doterajšie hrozenia len „klimatickou zmenou“ nezaberali a neboli dostatočne výstražné, takže bolo treba prejsť na odstrašujúcejšie prívlastky ako „katastrofické“, „nezvrátiteľné“, ktoré sú neprehliadnuteľné. Vyvolávanie strachu a ohrozenia vždy zaručene oslabuje racionálnu komunikáciu a podnecuje zmeny správania ľudí.
V roku 1975 vyšiel v časopise Newsweek článok o globálnom ochladzovaní Zeme, ktorý sa odvolával na upozornenia niektorých vedcov, varujúcich pred možnými katastrofickými dôsledkami. Trvalo viac ako 30 rokov, kým Newsweek priznal, že sa “značne mýlil v odhade krátkodobej budúcnosti”.
Zrejme nie výrazne inak dopadne aj Sternova prognóza, ktorú viacerí uznávaní vedci z oblasti ekonómie, či prírodných vied, považujú za hľadanie senzácií a vyberanie hodiacich sa konštatovaní. Ukážkovým príkladom vyberania hodiacich sa faktov je citovanie vedeckej analýzy o stratách zapríčinených katastrofami súvisiacimi s počasím. Analýza naozaj poukazuje na 2% ročný nárast od roku 1970. Pán Stern však zamlčuje, že sa v nej skúmalo aj obdobie rokov 1950 – 2005, kde sa tento trend nepotvrdil. Samotní vedci priznávajú, že ich výsledky sú značne ovplyvnené silným hurikánovým obdobím v posledných dvoch rokoch a nie je možné určiť podiel škôd, spojených s klimatickou zmenou v dôsledku emisií skleníkových plynov.
Schopnosť ľudstva produkovať potrebné tovary závisí už pár storočí na používaní fosílnych palív. Tie sú zdrojom väčšiny elektrickej energie, poháňajú naše autá, kamióny, vlaky, lode, lietadlá. Pri ich spaľovaní dochádza k emisii oxidu uhoľnatého do ovzdušia. Opatrenia, ktoré navrhuje Sir Stern na zabránenie 20% poklesu HDP, by znamenali oveľa negatívnejšie dôsledky, presahujúce spomínanú úroveň. Ak je používanie technológií s vyšším obsahom uhlíka lacnejšie ako používanie nízko uhoľnatých alternatív, násilné obmedzovanie ich používania spôsobí zníženie produkcie celej ekonomiky, vrátane možností budúceho vývoja nízko uhoľnatých technológií. Newsweek priznal, že ľudia sú na tom lepšie, keď nebrali vážne vtedajšiu správu a nenasledovali jedno z odporúčaní: pokryť severný pól sadzami a výfukovými plynmi, aby sa ľadovec roztopil. Dočkáme sa o tri dekády ďalšieho ospravedlnenia? To je vo hviezdach, ale s určitosťou možno povedať, že by bolo veľkou škodou vyhodiť 400 biliónov dolárov ročne na deindustrializáciu spoločnosti a následne zistiť: „Hop, príčinou globálneho otepľovania nie sú emisie oxidu uhoľnatého. Musí to byť niečo iné, pretože teplota stále stúpa, aj keď sme znížili emisie na úroveň, ktorá mala stabilizovať celkovú teplotu.“
Deštruktívne „geoinžinierske“ opatrenia, ktoré navrhuje pán Stern a environmentalisti, možno prirovnať k snahe divokých domorodcov ovládnuť prírodné sily obetovaním domáceho zvieraťa, ktoré ich živí. Návrh environmentalistov je ale oveľa hlúpejší a nebezpečnejší v porovnaní s jednoduchými domorodcami v tom, že obeťou má byť celá spoločnosť, ktorej fungovanie zatiaľ závisí najmä na uhlíku. A ten nebude nahradený šibnutím čarovnej paličky politikov, túžiacich tvoriť a ovládať skutočnosť, akokoľvek tejto moci veria.
Podľa nedávnej štúdie vedcov z Newcastle University, himalájské ľadovce sa stale viac rozširujú. Tento záver je pravým opakom tvrdení klimatických alarmistov nielen z World Wildlife Fund, ktorí presviedčajú celý svet o tom, že ľadovce v navyššom pohorí patria medzi najrýchlejšie miznúce v dôsledku globálneho otepľovania.
Niektoré média už pripúšťajú, že ľadové čiapky v Himalájach sa zväčšujú. A viete, čo je podľa nich príčinou? No predsa globálne otepľovanie! Rovnako ako pred tým prinášali správy, že zmenšujúce sa ľadovce ohrozujú zásoby pitnej vody pre milióny obyvateľov, teraz tvrdia, že tieto zásoby sú ohrozené kvôli zväčšovaniu ľadovcov.
Pre všetkých hysterikov, ktorí kričia, že cena ropy je prehnaná.
