Milton Friedman (1912 – 2006)

16. novembra zomrel v San Franciscu jeden z významných a asi najvplyvnejší ekonóm druhej polovice 20. storočia - Milton Friedman. Preto si zaslúži viac, ako len pár riadkový nekrológ.

Osobne som sa s jeho myšlienkami zoznámil niekedy počas gymnaziálneho štúdia, keď sa mi do rúk dostal bestseller „Sloboda voľby“. Friedman v nej popisuje napríklad dôvody spomalenia rastu ekonomiky, vysokej nezamestnanosti aj inflácie, nárast vládneho zasahovania, zhoršenia úrovne školstva a mnoho iných problémov, na ktorých odstránenie nachádza riešenia. Pri ich odkrývaní som pociťoval to zvláštne chvenie, aké sa dostavovalo neskôr pri hltaní systematickejších a dôslednejších autorov „laissez-faire“ (v poradí Hayek, Mises, Rothbard), o ktorých som v tej dobe takmer nič nevedel.

Ak položíte laickému človeku otázku, s akým menom sa mu spája pojem „ekonomika slobodného trhu“, pravdepodobne vám odpovie – Milton Friedman. Teda za predpokladu, že už niekedy počul taký výraz. Profesor Friedman získaval pravidelne ocenenia médií, univerzitných akademikov, v roku 1976 mu bola udelená Nobelova cena, a naviac bol obľúbencom štátneho establišmentu. Dosť dôvodov k tomu, aby sme aspoň zapochybovali o jeho principiálnej oddanosti slobode.

Vraví sa, že o tých, čo už nie sú medzi nami, len v dobrom. Asi sa mi to celkom nepodarí, ale hádam to na týchto stránkach ani nikto neočakáva. Tak najskôr najvýznamnejšie myšlienky, ktoré prispeli k odhadzovaniu učebníc Keynesa a preslávili Friedmana v širšej verejnosti:

- monetarizmus: inflácia je len monetárny jav („only money matters“), jediným dôvodom rastu cien je neustále sa zvyšujúci objem peňazí v obehu. Inflácia dlhodobo nemá žiadny vzťah k ekonomickému rastu a nezamestnanosti. Za teóriu spotrebnej funkcie a za príspevky k menovej teorii byl oceněn v roce 1976 Nobelovou cenou za ekonomii.

- negatívna daň z príjmu: zrušenie rôznych sociálnych programov a ich nahradenie priamou platbou ľuďom v núdzi

- vzdelávacie poukazy: pre vytvorenie konkurenčnejšieho prostredia medzi školami bude vláda vydávať kupóny pre rodičov, ktorí sa sami rozhodnú pre školu svojich detí;

- rovná daň: zjednodušenie daňového systému, zrušenie korporátnej dane a zdaňovanie rovnakou sadzbou

- stabilný rast peňazí: centrálna banka má zvyšovať objem peňazí („tlačiť papiere“) v obehu o 3-4% ročne.

- plávajúci výmenný kurz: kritizoval tzv. bretonwoodsky systém, ktorý bol založený na fixných kurzoch. V súčasnosti sa všetky meny pohybujú v režime flexibilného kurzu a bretonwoodsky systém sa v 70. rokoch rozpadol.

- vyrovnaný rozpočet: deficitné míňanie je len skrytým rastom daní a poškodzovaním ekonomického rastu

- dobrovoľná armáda: vytvorenie efektívnejšieho, viac motivovaného a morálne udržateľného profesionálneho obranného systému, zrušenie povinnej brannej povinnosti

- zrušenie zákonov, umožňujúcich vytváranie zločincov bez obetí. Vláda nemá čo hľadať v oblastiach ako prostitúcia, pornografia, drogy, atď. Všetky neinvazívne konania sú najlepšie regulované vlastníkmi prostredníctvom súkromných dohôd a inštitúcií.

Friedmanove myšlienky značne ovplyvnili proces ekonomickej liberalizácie v niektorých krajinách bývalého východného bloku (najmä ČR, Estónsko), Čile, Írsku, Číne, Indii, Novom Zélande. V Európe je známy aj vďaka výroku o predpokladanom rozpade eurozóny do 15 rokov.

Často existuje snaha hádzať všetkých „free market“ ekonómov do jedného vreca, ako keby Friedman a Mises, Rotbard, alebo Hoppe hovorili o tej istej veci. Áno, všetci títo ľudia sa zhodnú v tom, že je dobré znižovať dane, prerozdeľovanie štátu, škodlivé zvyšovať minimálnu mzdu, zavádzať cenovú reguláciu, či dotovať poľnohospodárov. V tomto zmysle sú všetci proti štátu. Ale poslední traja menovaní sú oveľa konzistentnejší v presadzovaní osobnej a ekonomickej slobody, voľného podnikania a odmietaní štátneho zasahovania do ekonomiky.

Ako profesor Chicagskej univerzity bol nesporne hlavou modernej Chicagskej školy druhej generácie. Členovia pôvodnej, prvo-generačnej Ch. školy boli ľavičiari, ktorých teória zahŕňala mnoho vecí z programu New Dealu. A hoci sa Friedman snažil zmeniť a aj zmenil niektoré ich postoje, nepodarilo sa mu vymaniť z akéhosi Chicagoita 30. rokov. Rovnako ako jeho predchodcovia klasickej ekonómie, aj on sa držal všeobecnej línie slobody voči zásahom štátu, ale v skutočnosti pripustil množstvo zničujúcich výnimiek, ktoré úplne narušili principiálny postoj.

A teraz k tým veciam, ktoré mu môžu všetci libertariáni vyčítať.

Friedman pomáhal štátu zlepšiť výber daní, keď negatívnou daňou len zmenil spôsob vyberania z koncoročného na priebežný a vyhol sa zrušeniu celého „blahobytného systému“

Obhajoval existenciu centrálnej banky a papierových peňazí namiesto jej zrušenia, odovzdával štátu právomoc tlačiť také veľké množstvo peňazí ako chcel. Svojim návrhom 3-4% ročne ignoroval fakt, že keď sa akákoľvek skupina ľudí dostane k moci a možnosti „tlačiť peniaze“, aj ich tlačiť bude.

Bol za flexibilné výmenné kurzy medzi rôznymi nekrytými národnými menami, namiesto slobodného trhu peňazí, napríklad zlata.

Hlásal zrušenie brannej povinnosti a profesionálnu armádu, ale podporoval nielen domácu obranu voči narušiteľovi, ale aj vojenské intervencie po celom svete.

Ako obhajca školských preukazov vedel, že vláda financuje a riadi verejné školy. Jeho zámer by len eliminoval to druhé, ale ponechal prvé. Násilné a nemorálne dotovanie školstva by pokračovalo a s tým aj regulovanie a kontrola, pod ktoré by sa ešte viac dostali aj súkromné školy.

Friedman bol zástancom etického a epistemologického relativizmu, teda filozofie, kde neexistujú žiadne morálne zásady a empirické skúsenosti sú len hypoteticky pravdivé.

Problém znečisťovania životného prostredia Friedman nechce riešiť obranou vlastníckych práv, ale „cost-benefit“ kalkuláciou vlády, ktorá následne prijme rozhodnutie, aké veľké množstvo znečistenia povolí. Toto rozhodnutie bude potom vynucované prostredníctvom licencovania určitého množstva znečistenia, odstupňovaným rozsahom daní z neho, alebo prinútením daňových poplatníkov platiť firmám za to, že nebudú znečisťovať.

Podľa Friedmana sú legitímne zásahy štátu do trhu, ak má konanie človeka „susedský efekt“. Teda ak „A“ robí niečo, z čoho má „B“ prospech, a „B“ za to nemusí platiť, je to chyba slobodného trhu a potom je na vláde, aby tento „nedostatok“ napravila. Ako? No predsa zdanením „B“ a zaplatením „A“ za prospech.

Okrem školstva by aplikoval teóriu „susedského efektu“ aj na mestské parky. Podľa neho, ak by parky boli súkromné, niekto by sa nimi mohol kochať stojac opodiaľ a nemusel platiť za psychický prospech. Preto je zástancom len verejných mestských parkov. Naopak, parky vo vidieckom prostredí, môžu byť súkromné, pretože tam ich je možné dostatočne izolovať od neúživateľov. Ale na základe akého kritéria sa zastaviť práve pri parkoch a školách? Nemôže sa to vzťahovať aj iné statky?

Tieto riešenia, reprezentujúce celú Chicagsku školu (ktorá je považovaná za akúsi hranicu rešpektovaného názoru, za ktorou sa nachádzajú už len extrémisti a radikáli), pokladanú za pravicovú a protrhovú, sú od skutočne slobodného trhu prinajmenšom značne vzdialené a ukazujú, že tak ako aj v iných oblastiach, je nemožné naozaj brániť slobodu a voľný trh bez trvania na ochrane súkromného vlastníctva.

Aj napriek tomu, R.I.P Milton!