O jednom nie celkom súkromnom obchode
Za tromi horami a štyrmi dolinami, bola raz jedna krajinka, kde za socializmu fungovali dva obchody. Ten istý vlastník (vraj my všetci), prázdne a špinavé regále, rovnaké ceny, chabý výber tovaru. Najžiadanejší sa nachádzal pod pultom a len ak ste poznali predavača alebo za patričné všimné bola aká taká šanca ho získať. Dlhé rady na mäso, banány, pomaranče alebo kubánske mandarínky. To bola každodenná realita. Po oficiálnom páde socializmu a znovuumožnenia ľuďom s nápadmi podnikať a starať sa o vlastný majetok, začali pribúdať v krajinke nové obchody. Tie, ktoré hneď neskrachovali v dôsledku neschopnosti kvázi-privatizérov, rozširovali svoju ponuku, kvalitu, prostredie. Ich majitelia sa predháňali vo vymýšľaní najrôznejších akcií a spôsobov ako pritiahnuť zákazníka práve do ich predajne.
So zlepšujúcimi sa podmienkami pre podnikanie, rešpektovaním súkromného majetku, zmenšením podielu výpalného (daní) každoročne vyberaného panovníkom, začali do krajinky prichádzať aj väčšie obchody s neporovnateľne väčšou predajnou plochou, výberom tovaru, nižšími cenami a celkovo kultúrnejším prostredím. To položilo na lopatky niektoré konkurenčné menšie obchody, ktoré stratili zákazníkov a boli nútené odísť z trhu. Tie najkvalitnejšie ostali, ale len vďaka tomu, že sa obracali podstatne viac ako v minulosti a neustále hľadali nové spôsoby ako uspokojiť zákazníka.
A tak jedného dňa do krajinky prišiel verejnosti známy Jano Mesko so svojim hypermarketom, aby tu ponúkal svoje služby a produkty. Po počiatočných problémoch s umiestnením prevádzky, ku ktorému sa mohli vyjadrovať všetci obyvatelia, úradníci, len majiteľ nie, sa obchod etabloval a za krátko sa stal jednotkou na miestnom trhu.
O nejaký čas jeho príchod nasledoval ďalší svetoznámy obchodník Peter Karéfór. Po rovnakých úvodných komplikáciach so získaním všetkých potrebných povolení a presvedčovaní niektorých úradníkov a obyvateľov o tom, že zabraním územia so zanedbanými porastami, burinou, plným biozostatkov z domácich miláčikov, sa ich životné prostredie nezhorší, sa Petrov obchod uchytil na trhu a dosahoval druhé najvyšsie tržby v krajinke.
Ostatné predajne neboli spotrebiteľmi až tak navštevované, ale mali svoj okruh zákazníkov, vďaka ktorým dokázali dosahovať zisk a udržať sa na trhu. Obyvatelia boli spokojní, väčšina majiteľov obchodov tiež.
Ako čas plynul, s meniacimi sa panovníkmi v okolitých mestách, mestečkách a dedinách sa menili aj podmienky na podnikanie. Niekde k lepšiemu, inde k horšiemu. To sa odrazilo aj na pohybe podnikateľov. Voliť nohami sa rozhodol aj Peter, keďže tu v mestečku nedosahoval také zisky aké chcel a v oblasti nachádzajúcej sa ďalej na východ mohol podnikať za výhodnejších podmienok. Preto sa rozhodol predať svoj obchod. Na základe dávnejšej strategickej dohody s Janom ho ponúkol práve jemu. Mohlo by sa zdať, že vzájomnej dobrovoľnej dohode dvoch ľudí nestojí nič v ceste, čo by mohlo narušiť jej obojstrannú prospešnosť.
Tu však zrazu, kde sa vzal tam sa vzal, zjavil sa na scéne tajomný byrokrat, vyhlasujúci sa za kompetentného schvaľovať alebo zamietať vzájomnú dohodu dvoch ľudí o svojom majetku. A hoci už raz v inej krajinke rozhodol o schválení tejto dohody, v tomto prípade vynesenie ortieľa ponechal na nižšieho byrokrata. Ten dohodu (možno len hádať, či z vlastnej iniciatívy, alebo na popud iného konkurenta z krajinky) zamietol s argumentom, že „v prípade realizácie koncentrácie by došlo k vytvoreniu alebo posilneniu dominantného postavenia“ podnikateľa Jána Meska a bolo by to „v neprospech spotrebiteľa“.
A tak bude musieť Peter zrejme prehodnotiť svoje plány a hľadať iného záujemcu o kúpu. A keď obchod predá a odíde, upozorní Joža chystajúceho sa podnikať v krajinke, nech tam radšej biznis ani nerozbieha, lebo vzhľadom na podivné socialistické maniere je to veľmi riskantné. Informácie o absurdnom rozhodnutí úradov v krajinke sa rozšírili aj za jej hranice a do iných regiónov a upozornili všetkých podnikateľov, nielen obchodníkov, aby tu investovanie svojho majetku prehodnotili.
Že toto nie je v prospech spotrebiteľa, posúdia o nejaký čas obyvatelia krajinky.
