Ak je skutočnosť zložitá, treba ju zjednodušiť

To je zvyčajné uvažovanie plánovačov, hľadajúcich chybu nie v podstate ich modelov, ale v príliš komplikovanej realite.

Plánovači sa už zo svojej podstaty zaoberajú komplikovanými problémami a jediným spôsobom ako uchopiť tieto problémy sú modely. Niektoré modely sú počítačové programy. Iné sú jednoducho v hlavách plánujúcich ľudí. Tak či tak, sú zjednodušením skutočnosti.

Pre určité účely môžu byť zjednodušenia užitočné. Ale ak plánovači plánujú niečo tak komplikované ako štátne lesy, mestské územie alebo regionálny dopravný systém, čelia tzv. zákonu obmedzenosti modelovania:

„Predtým, ako sa model stane príliš komplikovaný, aby sa mohol použiť pre účely plánovania, stane sa pre každého príliš zložitý na to, aby mu porozumel.“

Plánovači štátnych lesov narazili na tento problém v osemdesiatych rokoch. Každý štátny les zaberá priemerne dva milióny akrov v rozsahu od mokradí až po tundru. Konkurujúcimi spôsobmi využitia lesov je ťažba dreva, chov hospodárskych zvierat, ťažba nerastov, oddych, ochrana voľnej prírody, rybárstvo a mnohé ďalšie (často vzájomne sa vylučujúce) formy rekreácie. Každé využitie má pozitívne alebo negatívne efekty na iné využitie.

Príliš zjednodušené modely často produkovali nezmyselné výsledky, ako napríklad model predpokladajúci, že počet medveďov grizly na území bez ciest sa zvýši, ak sa lesná správa rozhodne zachovať toto územie a nepostaví sa tam cesta. Alebo model predpokladajúci, že stromy vyrastú do výšky 650 stôp, čo je takmer dvojnásobok veľkosti najvyšších stromov sveta.

Napriek týmto zjednodušeniam, konečné modely sú tak komplikované, že len niekoľko ľudí v krajine im rozumie. A úradníci, ktorí založili na nich svoje rozhodnutia, to isto nie sú.

Napríklad, väčšina modelov umožňuje počítaču „odstupňovať“ les podľa hodnoty a odporučí vyrúbať najhodnotnejšie drevo ako prvé a ponechať druhotriedne pre budúce generácie. Žiadny správca štátneho lesa by to nepokladal za serióznu prax, a aj tak schválili plány, založené na modeloch umožňujúcich práve toto.

„V územnom plánovaní“, upozorňuje politológ z Yale James Scott vo svojej knihe Podobný štátu, „je krôčik od šetrných predpokladov k praxi vytvárania prostredí, ktoré splnia zjednodušenia vzorcov.“ Inými slovami, plánovači spoliehajúci sa na zjednodušujúce modely sú náchynejší pokúšať sa vnucovať výsledky modelov do reality, ako skonštruovať presnejšie modely.

Akokoľvek absurdne to znie, niektorí obhajcovia plánovania sa naozaj stotožňujú s takouto politikou. „Ak je ekonomická realita natoľko komplexná, že je možné ju opísať len komplikovanými matematickými modelmi,“ hovorí guru plánovania Herman Daly, „potom je treba skutočnosť zjednodušiť.“ Podľa tejto myšlienky by plánovači mali regulovať výber a zložitosť existencie a od každého vyžadovať, aby si zvolil životný štýl, ktorý plánovači pokladajú za najlepší.

Preložené z článku „The Modeling Problem: Garbage In, Gospel Out“, publikovanom na stránke Antiplanner