Aj nevoliť je voľba (II.)

Problém principiálnosti

Ale čo ak kandiduje strana, ľudia alebo človek, o ktorých vieme, že sú čestní, principiálni, nepodplatiteľní, zastávajú podobné názory?

Sú to stále len ľudské bytosti. A fungovanie politických, verejných inštitúcií (strany, komisie, výbory, úrady...) je založené na snahe získať moc a nasmerovať myšlienky a snahu na svoje špecifické ciele. A je odvekou pravdou, že i len letmý závan možnosti získať moc dokáže úplne zatemniť myseľ.

V predvolebných debatách prevláda nebezpečný mýtus, že problémom akejkoľvek vlády, úradu, či inej verejnej pozície sú konkrétni ľudia pri moci. Vraj niekde existujú lepší lídri, ktorí prostredníctvom zvolenia na danú pozíciu vyriešia naše problémy. To je veľký omyl. Vymenením slabých alebo priemerných za hoci aj skvelých odborníkov sa mocenská povaha inštitúcie nemení. Maximálne môžeme ovplyvniť rozsah následných škôd.

Politika je obrovkým morálnym kompromisom. Jej aktéri v záujme získania moci musia nevyhnutne podliehať tomuto kompromisu. Bez ohľadu na osobnú morálnosť jednotlivca, ak raz získa opraty moci, túto moc musí používať, či sa mu to páči, alebo nie. A úsilie o získanie úradu, alebo jeho udržanie vedie k vzdaniu sa princípov. Jedna skupina ľudí – voličov chce od inštitúcie také zabezpečenie služby, iná skupina požaduje iné, tretia chce zrušiť oboje. V tejto skrumáži záujmov nastáva vzájomný koflikt osobných hodnôt a nevyhnutne vedie ku kompromisu. Pôvodné principiálne konanie sa mení na technológiu udržovania moci. To je politika.

Fungovanie úradu vyžaduje používanie sily, ak pre nič iné, tak minimálne kvôli príjmom z daní, predstavujúcich základné prostriedky verejnej inštitúcie. Čím silnejšia je, tým viac daní vyžaduje. Čím vyššie dane, tým je potrebná väčšia sila na ich vynucovanie. Kolotoč zneužívania je tu nevyhnutný a nenarušiteľný. Deklaratívne vyhlásenia o obmedzovaní moci na tejto veci nič nezmenia.

Takže kam to vedie našu čestnú stranu, či kandidáta? Pre to, aby bol(a) úspešný (á) v získavaní hlasov, musí obmedzovať svoje svedomie a princípy na stále menej a menej ideálov. V podstate platí, že čím menej ideálov a princípov, tým väčší úspech. Voľby vyhrávajú sľuby o zabezpečení, podpore, dokončení. Nie rušenie, zefektívnenie, znižovanie. A vždy bude viac tých, ktorí chcú byť zabezpečovaní a podporovaní.

(Pokračovanie ...)

Aj nevoliť je voľba (I.)

Ak volíte, nesťažujte sa!

Chcete nové byty, kultúrny dom, či chodník? Voľte! Ste za viac zelene v meste, lepšie parkovanie, bezplatnú MHD? Riešenie sa nájde. Voľte toho správneho kandidáta. Vždy keď vás niekto nahnevá, rozladí, sklame, sme tu pre vás. Každý hlas zaváži. Vy, len vy rozhodujete a môžete ovplyvniť svoju budúcnosť a prostredie v ktorom žijete. Chcete novú cestu pred svojim domom? Žiadny problém, len choďte o tom hlasovať. Donúťte ostatných ľudí zaplatiť za to. Načo platiť za veci vašimi tvrdo zarobenými peniazmi, ak to môžu zaplatiť anonymní spoluobčania? A okrem toho, veď tí ľudia nemajú svoje vlastné priority, vy ste dôležitejší.

Ste unavení z toho, čo si iní ľudia myslia a želáte si, aby viac zmýšľali podobným spôsobom ako vy? Už máte dosť tých otravných ľudí, ktorých musíte každý deň znášať? Voľte. Je to ľahšie ako pracovať. Nezabudnite! Ak nepôjdete voliť, nebudete mať možnosť donucovať ostatných k veciam, ktoré nechcú. A nebudete sa môcť sťažovať, ak vás ostatní donútia, pretože ste prišli o príležitosť brániť sa alebo nanucovať im konať tak, ako chcete vy.

Voľte. Je to ľahšie ako všedný život.

Podľa filozofa Thoreaua existuje len jeden spôsob ako človek prejavuje to, čo si ctí a v čo verí. Tým prostriedkom je konanie. Človeku, ktorému skutočne záleží na nejakej veci, o nej nebude vyjadrovať len svoj názor. Nebude požadovať vypísanie petície za niečo, v čo verí, že je správne. Bude konať bez toho, aby čakal na súhlas väčšiny.

„Ak ste oklamaný čo len o jednu korunu svojim spoluobčanom, neodpočívate v kľude s poznaním (prípadne vyslovením názoru), že ste boli okradnutý. Nežiadate o petíciu za vrátenie dlhu. Ale okamžite podniknete patričné kroky na spätné získanie plnej čiastky a zabezpečenie, že už viac nebudete oklamaný. Principiálne konanie, vnímanie a uplatňovanie práva menia veci a vzťahy.“

Jednou z mnohých nevyhnutných vlastností demokracie je, že nevedie k obvzlášť dobrému výberu. Na rozdiel od napríklad tenisového turnaja, víťazom nie sú najschopnejší, či najlepšie pripravení, ale práve naopak. V lepšom prípade vyhráva priemernosť. Azda jedným z mála pozitív demokracie (aj to v porovnaní s doterajšími politickými systémami) je možnosť kontroly zvolených zástupcov. Fakt, že prostredníctvom hlasovania ľudí môžu byť vyhodení zo stoličky, napomáha obmedzovať ich zneužívanie moci a znižovať nimi napáchané škody.

Ak politici sľubujú vyriešiť taký alebo onaký problém, treba sa mať na pozore. História potvrdzuje, že ak existuje inštitúcia schopná riešiť akýkoľvek problém, je to inštitúcia zisková alebo nezisková. Ale súkromná, nie verejná. Čím viac budeme od politikov požadovať a očakávať, tým viac škôd môžu napáchať.

Často sa opakujúca fráza pri každých voľbách znie: „Ak je niečo zlé v politickom systéme, treba ísť k urnám a napraviť to.“ A nemôže byť tento systém nefunkčný v samom základe? Ak vám pitie jedného litra borovičky denne spôsobí cirhózu pečene, neobťažujte sa zmeniť životosprávu, len zmeňte značku borovičky. Možno by stačilo len si pripomenúť varovanie Alberta Einsteina: „Nemôžeme vyriešiť problémy tým istým spôsobom uvažovania, aký sme použili pri ich vytváraní.“

Očakávať od politikov, že nebudú zneužívať moc, je podobné ako predpokladať o vyprahnutých cestovateľoch putujúcich niekoľko dní Saharou bez kvapky vody, že ak narazia na studňu, ani sa vody nedotknú.

Často hlásaný slogan "ak nevolíš, nemáš právo sa sťažovať“ by sa mal zmeniť na „ak hlasuješ, nemáš právo sa sťažovať“.

Tak ako sa futbal popularizuje každým usporiadaním Majstrovstiev sveta, Európy, či Ligy majstrov bez ohľadu na fakt, či vo finále uspeje Francúzsko, Taliansko, Brazília, alebo Manchester United, či Barcelona, rovnaký prínos pre politikov má konanie volieb, bez ohľadu na to kto kandiduje a je zvolený. Futbal berieme ako hru. Ak nie sme povinní ho podporovať (teda s výnimkou daní), nie je problém. Iné je to pri politickom systéme, ktorý predstavuje zvrhlú a nedobrovoľnú hru. Hra, o ktorej nám navrávajú, že ju môžeme kontrolovať našimi hlasmi. Je to len zdanie. Ako hovorí Emma Goldman: „Ak by voľby niečo zmenili, boli by postavené mimo zákon.“

Ak hráme hru s určenými pravidlami a vy vyhráte, nemám dôvod namietať. Boli ste šikovnejší a hrali ste podľa pravidiel. Rovnako, ak vyhrám ja a neporuším pravidlá, vy nemôžete namietať. Ale ak sa vy rozhodnete hrať a ja nechcem, je to o niečom inom. Ak mi zoberiete cukríky s tým, že vy hráte a ja nie, potom mám samozrejme právo namietať!

(Pokračovanie ...)

Pozri tiež:

Prečo nejdem voliť

Politik v pekle a nebi

Pekné počasie a volebná účasť

Zákony verzus progres

Zákonmi, o ktorých hovorím v tomto článku, nemám na mysli trestné, priestupkové, majetkové alebo rozvodové a ani občianskoprávne normy. Zákony, na ktoré tu poukazujem sú tie, napríklad vyžadujúce motor určitej výkonnosti. Sú to zákony, predpisujúce lekárovi nutnosť vlastniť licenciu pred otvorením praxe. Sú to zákony proti konzumácii marihuany, alebo normy stanovujúce veľkosť dávky. Vo väčšine prípadov to nie sú zákony namierené voči zločinu, alebo zákony zaoberajúce sa vyriešením sporu. Sú to predpisy brániace, ovládajúce, alebo regulujúce rozsiahle množstvo produkčnej a spotrebnej činnosti. Sú to zákony, ktoré zasahujú do ekonomických aktivít. Sú to ekonomické regulácie.

Prečo zákony knokautujú trhy

Zákon (alebo regulácia) je príťažlivý pre nevzdelaných, naivných, neuvažujúcich, neznalých ekonómie, a pre tých pod vplyvom mylných predstáv. Je jednoduchý. Je jasný. Je priamy. Je identifikovateľný. Problémy vyžadujú riešenia, tie potrebujú konanie. Zákon je viditeľné konanie. Môžeme sa dočítať o pripravovanom zákone. Počujeme a vidíme zákonodarcov pri ich práci. Zúčastňujeme sa na zákonodarnom procese, ak máme chuť. Po záverečnom hlasovaní nám noviny, diskusné relácie, blogy a periodiká oznamujú, čo to znamená. Vieme, že sa niečo urobilo a nazdávame sa, že je to dobré, aj keď zákon nie je dokonalý. Zákon nás uisťuje, že problému čelíme. Sme si istí výsledkami. Zákon sa vo svojej podstate sám stotožňuje s progresívnosťou, konaním a pohnutím vecí dopredu.

Aká strašná je naša nevedomosť! Aké by bolo naše zdesenie, keby sme vedeli, že zákony ktoré podporujeme len zhoršujú naše problémy. Akí ohromení by sme ostali, ak by sme zistili, že čas, trpezlivosť a ničnerobenie, okrem umožnenia jednotlivcom pracovať na problémoch, by ich zmiernilo.

Ale nie. Namiesto toho vidíme, že právo sa dovoláva moci a moc hýbe vecami. Ak chceme energetickú efektívnosť, prijmime zákon a nariaďme ju. Výrobcovia budú nútení vyrábať účinnejšie motory. Ak chceme menej straty energií, schváľme zákon a nariaďme tesnejšie okná, silnejšiu izoláciu, alebo efektívnejšie kotle. Stavebníci sa budú musieť podriadiť. Iste, ceny stúpnu, my to zaplatíme, ale ušetríme energiu. Predpis vyrieši náš problém. Vidíme, že vyrieši. Ak by vznikli nové problémy, prijmú sa nové zákony. Čo nás zastaví? Cítime sa dobre. Niečo robíme a nechceme počuť nič, čo by nás mohlo vyrušiť v spokojnom presvedčení.

Ak by zákon mal nejaký problém, to nemôže narušiť náš spánok. Je to súčasť hry, nie? Existuje nejaký dokonalý proces? Nerobíme pokrok a neprijímame viac a viac zákonov?

Touto logikou a domnením sa zákon stáva hlavným nástrojom ľudstva pre dosahovanie pokroku. Naše múdre predpisy sú to, čo poháňa progres dopredu. Tak si myslíme a tak sa mýlime. Naše stroje sa vyvíjajú rýchlejšie ako naše myslenie.

Slobodný trh nemá taký očividný pôvab, je skrytý, takmer neviditeľný súbor rozhodnutí a výmien, ktoré väčšinou prebiehajú bez oznámenia a povšimnutia. Ľudia sa sami rozhodujú. Čo môže taký neplánovaný proces vytvoriť okrem kopy problémov, ktoré vyžadujú urovnanie a racionálny plán? Prečo by niekto podporoval chaos pred plánom alebo zákonom? Kde je program? Kde je smer? Ako silné slovo máme nad výsledkami? Ako si môžeme byť istí, že výsledky budú také ako chceme? Prečo by sme mali veriť výrobcom, že robia správnu vec? Nevykorisťujú zamestnancov? Neznečisťujú životné prostredie? Neprodukujú vadné a nebezpečné výrobky? Neriadia ich chamtiví boháči, ktorí chcú stále viac a viac?

Trh je rozptýlený: stovky a tisíce decentralizovaných rozhodnutí so žiadnym zjavným plánom alebo cieľom. Cítime sa bezmocní a neistí z toho, čo sa deje. Kde je akcia? Budeme len posedávať ako nejakí pasívni hlupáci? Kde je naša kontrola nad trhom? Kde je naše uistenie?

Všeobecne platné princípy pre mnoho ľudí jednoducho neexistujú, alebo sú v pozadí silných emócií. Pocity prichádzajú ako prvé. Ľudia vidia nekonečný počet špeciálnych prípadov. My nemáme nekonečné množstvo času na ich presviedčanie.

Sú nápady tvorené zákonmi?

Ak by sme všetci boli transportovaní naspäť do roku 1600, neusilovali by sme sa tak horlivo prijímať zákony na riešenie problémov. Zistili by sme, aký je život ťažký bez strojov, ktoré teraz považujeme za samozrejmé. V r. 1600 stroj poháňajúci priemyselnú revolúciu – parný motor, neexistoval. Obrátili by sme sa v tom období na zákonodarcov, aby zabezpečili komfort našim životom, alebo by sme radšej financovali vynálezcov nových strojov? Veľmi veľa dlhujeme objaviteľom, ktorých schopnosti a úsilie často vyplávali na povrch pred dovŕšením 10 rokov. V prípade Jamesa Watta to bolo 6 rokov a to mal nepatrné formálne vzdelanie. Prečo sa tak často obraciame na právnikov? Zbláznili sme sa?

Snaha vynaliezavosti pochádza od objaviteľov, nie od štátnych nariadení prikazujúcich, aby vynájdené stroje mali väčšiu efektívnosť, alebo peňazí na výskum a vývoj vybraných od daňových poplatníkov.

Zdanie klame

Zdanie je klamlivé. Zemeguľa sa javí rovná, ale je guľatá. Slnko zdanlivo obieha okolo Zeme, ale v skutočnosti Zem rotuje okolo slnka. Povinné zaisťovanie zbraní znižuje bezpečnosť, nie zvyšuje. Bezpečnostné predpisy na cestách znižujú bezpečnosť, nie zvyšujú. Zákony na zvýšenie liekovej bezpečnosti vzali viac životov ako zachránili tým, že oddialili schválenie účinných liekov alebo zabránili ich použitiu. Zákony prijaté za účelom oslobodiť Iračanov viedli k smrti pol milióna z nich.

Slobodné trhy fungujú. Neexistujú predpisy určujúce zásobovanie New Yorku, Londýna, či Paríža, ale tieto mestá sú napájané. Žiadna norma nepredpisuje, že čerpacie stanice sa majú nachádzať vo vyhovujúcich lokalitách, ale tie sa tam nachádzajú. Žiadny zákon nenariaďuje, že počítače majú stále efektívnejšie uchovávať informácie za nižšie a nižšie ceny, ale presne tak sa deje. Žiadny zákon nestanovuje, že supermarkety majú byť vybavené rýchlym občerstvením, kvetmi, zmrzlinou, syrmi z celého sveta a liekmi, ale väčšina je. Žiadna norma neprikazuje, že rybie prsty sa servírujú v piatok alebo že budú podávané s kapustovým šalátom, ale sú. A v miestach ďaleko, ďaleko od oceánov. Žiadny zákon nehovorí o tom, že DVD nahradí videopásku, ale presne to sa deje. Žiadny predpis nenariaďuje vyrábať elektrický pripravovač pečiva v Kórei, ale presne to sa deje.

Kongres rozhodol, že progres je určený energetickou efektívnosťou. Washington požaduje, aby všetky zariadenia mali účinnejšie motory. To môže byť realizované. To bude realizované. Inžinieri to dokážu. Ale za akú cenu? Právnici nepoznajú náklady a nevedia o nich rozhodnúť aj keby sa pokúsili. Nemôžu povedať ako veľmi zvýšené náklady poškodia hodnotu tovarov pre nás spotrebiteľov. Nevedia povedať ako budú výrobcovia reagovať na zvýšené náklady šetrením na ostatných vlastnostiach produktu. Nemôžu povedať o koľko menej produktov bude vyrobených, ak ceny vzrastú.

Zákonodarcovia sú chránení. Ak sa zmýlia, kto sa to dozvie? Kto ich bude volať na zodpovednosť? Môže trvať mesiace alebo roky, kým sa škodlivé účinky nestanú jasne viditeľné a dokonca aj potom môžu odvrátiť kritiku a obviniť iných. Počas trvania ich funkcie sa udeje mnoho vecí. Kto na nich zavesí vinu pre konkrétny zákon, ktorý schválili? Kto bude zisťovať rozmanité dôsledky ich noriem? Ak budú hádzať piesok do hnacieho motora progresu, kto ich bude brať na zodpovednosť?

Právnici a zákonodarcovia nie sú výrobcovia. Nie sú v biznise, aby uspokojovali naše priania a potreby. Sú bezradní, keď sa jedná o tovar, ktorý kupujeme. Zaberajú miesto v kancelárii a píšu zákony. Neprodukujú nič. Nereagujú na stále sa meniacu skutočnosť trhu. Oni kazia prácu.

Zdanie klame. Zákony zabraňujú pokroku, zatiaľ čo slobodný trh ženie pokrok dopredu. Zákony sú vlastne úrady v akcii. A cieľom úradov nie je uspokojovanie potrieb verejnosti. Zvyčajne im ide o presúvanie bohatstva k zopár vyvoleným. Môžeme mať viac a viac zákonov alebo môžeme mať progres, ale nie oboje. Najmä nemôžeme napredovať, ak zákonodarcovia rozhodujú za nás čo je pokrok a prijímajú zákony na jeho dosiahnutie.

Nesprávne nasmerovaná energia

Zákon nám má zabezpečiť zvýšenie energetickej účinnosti. Slovo „zabezpečiť“ znamená poskytnúť alebo dodať niečo žiaduce alebo potrebné. Zákon nemieni splniť žiadnu potrebu. To môže dosiahnuť len slobodný trh. Prečo by mal Kongres rozhodnúť, že občania budú nútení presunúť zdroje z aktivít ich vlastného výberu a vložiť ich inam, vraj s vyššou energetickou efektívnosťou? Ako môže Kongres určiť, že také masívne zasahovanie do slobody a majetku občanov je v akomkoľvek zmysle „dobré“? Ako môže byť taký zjavne komunistický alebo socialistický návrh prijatý lídrom „slobodného“ sveta?

Ak máme platiť naviac 1000 dolárov za kotol s 10% vyššou účinnosťou, stojí nám to za to? Možno by sme sa mali lepšie, ak by sme investovali túto sumu na burze do akcií Toyoty a úspory energie realizované firmou budú oveľa väčšie ako nám diktuje vláda.

Záver

To, čo pozorujeme momentálne v USA, je zaslepené monštrum štátu, ktoré sa potáca z jednej predpokladanej krízy do ďalšej, zatiaľ čo pod svojimi nohami udupáva ľudí, ktorých má chrániť. Krízy sú predstavované alebo vyrábané. Sú propagované a rozširované. Navrhujú a prijímajú sa drastické riešenia. Zdá sa, že sme stratili kontakt s realitou, zbláznili sme sa.

Paradoxne, neovládaný voľný trh je oveľa zdravšou inštitúciou, pevne zakorenenou v skutočnosti hodnoty, nákladov, ceny a zisku, vnímavejší voči požiadavkám a blahu spotrebiteľov, ako kedy bola alebo môže byť hociaká vláda.

Počkám na deň, keď naši rečniaci zástupcovia vyslovia slovo „Zrušiť“. Zrušte čokoľvek, dámy a páni, ale zrušujte. Začnite odniekiaľ a rušte. Pustite sa znova na cestu k progresu. Rušte. Rušte. Rušte.

Michael S. Rozeff je profesorom financií na Univerzite v Buffale.

Copyright © 2006 LewRockwell.com

Stvorení v slobode a v pdf

Vďaka ľuďom z Mises Institute je dostupné v elektronickej forme štvorzväzkové dielo Murrayho Rotbarda „Conceived in Liberty“ („Stvorení v slobode“). Je to prerozprávané objasnenie ranej histórie Spojených štátov do konca 18. storočia, v ktorom autor zachytáva často zabúdané a opomínané udalosti, ukazujúce na libertariánske črty histórie a jej aktérov.

Pre tých, ktorých dejiny amerického kontinentu nie veľmi zaujímajú, v úvodnej časti je popísané aj obdobie stredoveku v Európe (prekvitajúci voľný obchod v decentralizovaných severotalianskych mestách, hanzové združenie, trhy v Champagne, postupný zničujúci nástup etatizmu v 14. storočí, merkantilizmus, štátom vytláčané súkromné podnikanie, agresívne vojny...).

Keď už sme pri Rothbardovi, na základe knihy Justina Raimonda „An Enemy of the State“, Lew Rockwell vyvracia niektoré mýty kolujúce o ňom.

Pod lampou pravda neprehrala, hoci...

A ešte keby bol do diskusie pozvaný človek, ktorý vie niečo o praxeológii (teda vede skúmajúcej ľudské konanie), mohli sme sa dozvedieť, že tak ako sa Zem točí okolo Slnka, jablko padá smerom dole, 1 + 1= 2, tak každý človek koná, teda používa nejaké prostriedky pri dosahovaní svojich cieľov. To všetko sú pravdy.

Čisto hypoteticky, ak by v štúdiu sedel napríklad Mises, mohol by vysloviť aj nasledovné slová („Ľudské konanie“):

„Konečným cieľom ľudského konania je vždy uspokojenie potrieb človeka. Tieto potreby sú subjektívne a nikto nemôže nariadiť, čo spraví jeho spoluobčana šťastnejším. Tento fakt sa nevzťahuje k antitézam egoizmu a altruizmu, materializmu a idealizmu, individualizmu a kolektivizmu, alebo ateizmu a vierovyznania. Existujú ľudia, ktorých jediným cieľom je zvyšovať si vlastné ego. Sú tiež ľudia, u ktorých uvedomenie si problémov iného spoluobčana spôsobuje väčšiu potrebu konať ako ich vlastné nároky. Existujú ľudia, ktorí netúžia po ničom inom ako uspokojovaní svojich gurmánskych chutí, nápojov, dobrej zábave, luxusnom bývaní a iných materiálnych veciach. Iní sa môžu viac zaujímať o uspokojenie tzv. „vyšších“, alebo „ideálnych“ potrieb. Usilovať sa o tieto vyššie ciele nie je o nič viac ani menej racionálne alebo iracionálne ako usilovať o iné ciele.“

„Predmetom skúmania historických vied je minulosť. Nenaučia nás nič, čo by platilo pre všetky ľudské konania, to znamená aj do budúcnosti. Štúdium histórie robí človeka múdrym a rozvážnym. Ale samo o sebe neposkytuje žiadnu vedomosť a schopnosť, ktorú možno použiť pri riešení konkrétnych problémov. História nás nemôže naučiť žiadne všeobecné pravidlo, princíp alebo zákon. Historické dáta by neboli ničím, len surovou akumuláciou nespojitých udalostí, nahromadením zmätku, ak by nemohli byť objasnené, usporiadané a interpretované systematickými praxeologickými poznatkami.
Prírodné vedy sa takisto zaoberajú len minulými udalosťami. Každá skúsenosť je skúsenosťou s niečím, čo pominulo. Neexistuje skúsenosť s tým, čo sa bude diať v budúcnosti. Spoliehajú sa na metódu experimentu a pozorovania.“

A čo praxeológia a filozofia?

„Omyly filozofov vyplývajú z ich úplného ignorovania ekonómie a veľmi často nedostatočnej znalosti histórie. Z pohľadu filozofa nakladanie s filozofickými témami je vznešené a ušľachtilé povolanie, ktoré nemôže byť kladené na nižšiu úroveň ostatných ziskových činností. Ekonomické záležitosti sú nízke, zlé veci a filozof skúmajúci vznešené problémy pravdy a absolútnych večných hodnôt by si nemal špiniť myseľ venovaním väčšej pozornosti ekonomickým problémom.“

„Tvrdenia a výroky praxeológie nie sú odvodené od pokusov, skúsenosti. Podobne ako v matematike a logike, sú dané apriórne. Nie sú predmetom verifikácie alebo falzifikácie na základe skúseností a faktov.“

No a určite by Mises nevynechal nasledovný odkaz:

„Socialisti, rasisti, nacionalisti a etatisti zlyhali v snahe vyvrátiť teórie ekonómov a dokázať správnosť ich vlastných falošných doktrín. A bola to práve táto frustrácia, ktorá podnietila ich poprenie logických a epistemologických princípov, na ktorých je založené ľudské myslenie. Nehľadali zákony sociálnej kooperácie, pretože sa nazdávali, že človek môže usporiadať spoločnosť tak, ako mu to vyhovuje. Ak podmienky nenaplnili ich želania a ich utópie sa ukázali ako neuskutočniteľné, chybu hľadali v morálnom zlyhaní človeka.“

Zveľaďujme, ale za svoje

Viete o tom, že ak sa vo vašom dome, byte, chalupe, alebo záhrade nachádza nejaký chránený druh živočícha, môžete žiadať štát o finančný príspevok? Naozaj! Stačí žiadosť s prehlásením o snahe zlepšovať podmienky ohrozeného jedinca a príslušné ministerstvo (vlastne vaši spoluobčania) prispeje finančnou čiastkou na jeho zveľaďovanie a rozširovanie.

Vy ste si ešte nezriadili netopieriu farmu v podkroví domu? Nechováte v sade užitočné čmeliaky? V záhrade sa vám zatiaľ nepreháňajú krtkovia v takom množstve, že nemusíte nielen rýľovať, ale ani nič sadiť? Máte vo víkendovej chalupe vzácne druhy hlodavcov a chcete ich mať ešte viac?

Tak neváhajte a žiadajte, žiadajte, žiadajte! Zdá sa, že to môže byť vcelku zaujímavý spôsob biznisu. Mali peniaze pýtať aj obyvatelia bytovky, v ktorej im niekoľko týždňov zapáchajúce mŕtve „stádo“ netopierov znepríjemňovalo život? Čo na to okolobývajúci spoluobčania?

Vyvarujme sa škodlivej obete

Nedávno publikovaná správa o ekonomických dôsledkoch klimatickej zmeny, ktorú pre britskú vládu pripravil bývalý šéf Svetovej banky Nicholas Stern, obletela za vďačnej pozornosti médií celý svet. Rozsahovo impozantná 700 stranová analýza upozorňuje, že ničnerobenie v otázke zmien klímy bude stáť svetovú ekonomiku 5 – 20% HDP. Tomu by sa dalo predísť, ak by sa na znižovanie emisií skleníkových plynov vynakladalo “len” na 1% HDP ročne.

Správa je plná v súčasnosti už klasických tvrdení o katastrofách, ktoré postihnú svet, ak bude pokračovať vo svojom „nezodpovednom“ spôsobe spotreby fosílnych palív. Zmiznutie ostrovov pod hladinu oceánov, zaplavenie pobrežných miest, nebezpečnejšie suchá, nedostatok potravy, choroby, vysídlenie desiatok miliónov ľudí z ich tradičných domovov. Sú tu zahrnuté takmer všetky hrozby, ktoré môžu poškodiť ľudskú civilizáciu.

Doterajšie hrozenia len „klimatickou zmenou“ nezaberali a neboli dostatočne výstražné, takže bolo treba prejsť na odstrašujúcejšie prívlastky ako „katastrofické“, „nezvrátiteľné“, ktoré sú neprehliadnuteľné. Vyvolávanie strachu a ohrozenia vždy zaručene oslabuje racionálnu komunikáciu a podnecuje zmeny správania ľudí.

V roku 1975 vyšiel v časopise Newsweek článok o globálnom ochladzovaní Zeme, ktorý sa odvolával na upozornenia niektorých vedcov, varujúcich pred možnými katastrofickými dôsledkami. Trvalo viac ako 30 rokov, kým Newsweek priznal, že sa “značne mýlil v odhade krátkodobej budúcnosti”.

Zrejme nie výrazne inak dopadne aj Sternova prognóza, ktorú viacerí uznávaní vedci z oblasti ekonómie, či prírodných vied, považujú za hľadanie senzácií a vyberanie hodiacich sa konštatovaní. Ukážkovým príkladom vyberania hodiacich sa faktov je citovanie vedeckej analýzy o stratách zapríčinených katastrofami súvisiacimi s počasím. Analýza naozaj poukazuje na 2% ročný nárast od roku 1970. Pán Stern však zamlčuje, že sa v nej skúmalo aj obdobie rokov 1950 – 2005, kde sa tento trend nepotvrdil. Samotní vedci priznávajú, že ich výsledky sú značne ovplyvnené silným hurikánovým obdobím v posledných dvoch rokoch a nie je možné určiť podiel škôd, spojených s klimatickou zmenou v dôsledku emisií skleníkových plynov.

Schopnosť ľudstva produkovať potrebné tovary závisí už pár storočí na používaní fosílnych palív. Tie sú zdrojom väčšiny elektrickej energie, poháňajú naše autá, kamióny, vlaky, lode, lietadlá. Pri ich spaľovaní dochádza k emisii oxidu uhoľnatého do ovzdušia. Opatrenia, ktoré navrhuje Sir Stern na zabránenie 20% poklesu HDP, by znamenali oveľa negatívnejšie dôsledky, presahujúce spomínanú úroveň. Ak je používanie technológií s vyšším obsahom uhlíka lacnejšie ako používanie nízko uhoľnatých alternatív, násilné obmedzovanie ich používania spôsobí zníženie produkcie celej ekonomiky, vrátane možností budúceho vývoja nízko uhoľnatých technológií. Newsweek priznal, že ľudia sú na tom lepšie, keď nebrali vážne vtedajšiu správu a nenasledovali jedno z odporúčaní: pokryť severný pól sadzami a výfukovými plynmi, aby sa ľadovec roztopil. Dočkáme sa o tri dekády ďalšieho ospravedlnenia? To je vo hviezdach, ale s určitosťou možno povedať, že by bolo veľkou škodou vyhodiť 400 biliónov dolárov ročne na deindustrializáciu spoločnosti a následne zistiť: „Hop, príčinou globálneho otepľovania nie sú emisie oxidu uhoľnatého. Musí to byť niečo iné, pretože teplota stále stúpa, aj keď sme znížili emisie na úroveň, ktorá mala stabilizovať celkovú teplotu.“

Deštruktívne „geoinžinierske“ opatrenia, ktoré navrhuje pán Stern a environmentalisti, možno prirovnať k snahe divokých domorodcov ovládnuť prírodné sily obetovaním domáceho zvieraťa, ktoré ich živí. Návrh environmentalistov je ale oveľa hlúpejší a nebezpečnejší v porovnaní s jednoduchými domorodcami v tom, že obeťou má byť celá spoločnosť, ktorej fungovanie zatiaľ závisí najmä na uhlíku. A ten nebude nahradený šibnutím čarovnej paličky politikov, túžiacich tvoriť a ovládať skutočnosť, akokoľvek tejto moci veria.

(Článok je publikovaný na stránke INESS a v denníku SME dňa 21.11. 2006)

Milton Friedman (1912 – 2006)

16. novembra zomrel v San Franciscu jeden z významných a asi najvplyvnejší ekonóm druhej polovice 20. storočia - Milton Friedman. Preto si zaslúži viac, ako len pár riadkový nekrológ.

Osobne som sa s jeho myšlienkami zoznámil niekedy počas gymnaziálneho štúdia, keď sa mi do rúk dostal bestseller „Sloboda voľby“. Friedman v nej popisuje napríklad dôvody spomalenia rastu ekonomiky, vysokej nezamestnanosti aj inflácie, nárast vládneho zasahovania, zhoršenia úrovne školstva a mnoho iných problémov, na ktorých odstránenie nachádza riešenia. Pri ich odkrývaní som pociťoval to zvláštne chvenie, aké sa dostavovalo neskôr pri hltaní systematickejších a dôslednejších autorov „laissez-faire“ (v poradí Hayek, Mises, Rothbard), o ktorých som v tej dobe takmer nič nevedel.

Ak položíte laickému človeku otázku, s akým menom sa mu spája pojem „ekonomika slobodného trhu“, pravdepodobne vám odpovie – Milton Friedman. Teda za predpokladu, že už niekedy počul taký výraz. Profesor Friedman získaval pravidelne ocenenia médií, univerzitných akademikov, v roku 1976 mu bola udelená Nobelova cena, a naviac bol obľúbencom štátneho establišmentu. Dosť dôvodov k tomu, aby sme aspoň zapochybovali o jeho principiálnej oddanosti slobode.

Vraví sa, že o tých, čo už nie sú medzi nami, len v dobrom. Asi sa mi to celkom nepodarí, ale hádam to na týchto stránkach ani nikto neočakáva. Tak najskôr najvýznamnejšie myšlienky, ktoré prispeli k odhadzovaniu učebníc Keynesa a preslávili Friedmana v širšej verejnosti:

- monetarizmus: inflácia je len monetárny jav („only money matters“), jediným dôvodom rastu cien je neustále sa zvyšujúci objem peňazí v obehu. Inflácia dlhodobo nemá žiadny vzťah k ekonomickému rastu a nezamestnanosti. Za teóriu spotrebnej funkcie a za príspevky k menovej teorii byl oceněn v roce 1976 Nobelovou cenou za ekonomii.

- negatívna daň z príjmu: zrušenie rôznych sociálnych programov a ich nahradenie priamou platbou ľuďom v núdzi

- vzdelávacie poukazy: pre vytvorenie konkurenčnejšieho prostredia medzi školami bude vláda vydávať kupóny pre rodičov, ktorí sa sami rozhodnú pre školu svojich detí;

- rovná daň: zjednodušenie daňového systému, zrušenie korporátnej dane a zdaňovanie rovnakou sadzbou

- stabilný rast peňazí: centrálna banka má zvyšovať objem peňazí („tlačiť papiere“) v obehu o 3-4% ročne.

- plávajúci výmenný kurz: kritizoval tzv. bretonwoodsky systém, ktorý bol založený na fixných kurzoch. V súčasnosti sa všetky meny pohybujú v režime flexibilného kurzu a bretonwoodsky systém sa v 70. rokoch rozpadol.

- vyrovnaný rozpočet: deficitné míňanie je len skrytým rastom daní a poškodzovaním ekonomického rastu

- dobrovoľná armáda: vytvorenie efektívnejšieho, viac motivovaného a morálne udržateľného profesionálneho obranného systému, zrušenie povinnej brannej povinnosti

- zrušenie zákonov, umožňujúcich vytváranie zločincov bez obetí. Vláda nemá čo hľadať v oblastiach ako prostitúcia, pornografia, drogy, atď. Všetky neinvazívne konania sú najlepšie regulované vlastníkmi prostredníctvom súkromných dohôd a inštitúcií.

Friedmanove myšlienky značne ovplyvnili proces ekonomickej liberalizácie v niektorých krajinách bývalého východného bloku (najmä ČR, Estónsko), Čile, Írsku, Číne, Indii, Novom Zélande. V Európe je známy aj vďaka výroku o predpokladanom rozpade eurozóny do 15 rokov.

Často existuje snaha hádzať všetkých „free market“ ekonómov do jedného vreca, ako keby Friedman a Mises, Rotbard, alebo Hoppe hovorili o tej istej veci. Áno, všetci títo ľudia sa zhodnú v tom, že je dobré znižovať dane, prerozdeľovanie štátu, škodlivé zvyšovať minimálnu mzdu, zavádzať cenovú reguláciu, či dotovať poľnohospodárov. V tomto zmysle sú všetci proti štátu. Ale poslední traja menovaní sú oveľa konzistentnejší v presadzovaní osobnej a ekonomickej slobody, voľného podnikania a odmietaní štátneho zasahovania do ekonomiky.

Ako profesor Chicagskej univerzity bol nesporne hlavou modernej Chicagskej školy druhej generácie. Členovia pôvodnej, prvo-generačnej Ch. školy boli ľavičiari, ktorých teória zahŕňala mnoho vecí z programu New Dealu. A hoci sa Friedman snažil zmeniť a aj zmenil niektoré ich postoje, nepodarilo sa mu vymaniť z akéhosi Chicagoita 30. rokov. Rovnako ako jeho predchodcovia klasickej ekonómie, aj on sa držal všeobecnej línie slobody voči zásahom štátu, ale v skutočnosti pripustil množstvo zničujúcich výnimiek, ktoré úplne narušili principiálny postoj.

A teraz k tým veciam, ktoré mu môžu všetci libertariáni vyčítať.

Friedman pomáhal štátu zlepšiť výber daní, keď negatívnou daňou len zmenil spôsob vyberania z koncoročného na priebežný a vyhol sa zrušeniu celého „blahobytného systému“

Obhajoval existenciu centrálnej banky a papierových peňazí namiesto jej zrušenia, odovzdával štátu právomoc tlačiť také veľké množstvo peňazí ako chcel. Svojim návrhom 3-4% ročne ignoroval fakt, že keď sa akákoľvek skupina ľudí dostane k moci a možnosti „tlačiť peniaze“, aj ich tlačiť bude.

Bol za flexibilné výmenné kurzy medzi rôznymi nekrytými národnými menami, namiesto slobodného trhu peňazí, napríklad zlata.

Hlásal zrušenie brannej povinnosti a profesionálnu armádu, ale podporoval nielen domácu obranu voči narušiteľovi, ale aj vojenské intervencie po celom svete.

Ako obhajca školských preukazov vedel, že vláda financuje a riadi verejné školy. Jeho zámer by len eliminoval to druhé, ale ponechal prvé. Násilné a nemorálne dotovanie školstva by pokračovalo a s tým aj regulovanie a kontrola, pod ktoré by sa ešte viac dostali aj súkromné školy.

Friedman bol zástancom etického a epistemologického relativizmu, teda filozofie, kde neexistujú žiadne morálne zásady a empirické skúsenosti sú len hypoteticky pravdivé.

Problém znečisťovania životného prostredia Friedman nechce riešiť obranou vlastníckych práv, ale „cost-benefit“ kalkuláciou vlády, ktorá následne prijme rozhodnutie, aké veľké množstvo znečistenia povolí. Toto rozhodnutie bude potom vynucované prostredníctvom licencovania určitého množstva znečistenia, odstupňovaným rozsahom daní z neho, alebo prinútením daňových poplatníkov platiť firmám za to, že nebudú znečisťovať.

Podľa Friedmana sú legitímne zásahy štátu do trhu, ak má konanie človeka „susedský efekt“. Teda ak „A“ robí niečo, z čoho má „B“ prospech, a „B“ za to nemusí platiť, je to chyba slobodného trhu a potom je na vláde, aby tento „nedostatok“ napravila. Ako? No predsa zdanením „B“ a zaplatením „A“ za prospech.

Okrem školstva by aplikoval teóriu „susedského efektu“ aj na mestské parky. Podľa neho, ak by parky boli súkromné, niekto by sa nimi mohol kochať stojac opodiaľ a nemusel platiť za psychický prospech. Preto je zástancom len verejných mestských parkov. Naopak, parky vo vidieckom prostredí, môžu byť súkromné, pretože tam ich je možné dostatočne izolovať od neúživateľov. Ale na základe akého kritéria sa zastaviť práve pri parkoch a školách? Nemôže sa to vzťahovať aj iné statky?

Tieto riešenia, reprezentujúce celú Chicagsku školu (ktorá je považovaná za akúsi hranicu rešpektovaného názoru, za ktorou sa nachádzajú už len extrémisti a radikáli), pokladanú za pravicovú a protrhovú, sú od skutočne slobodného trhu prinajmenšom značne vzdialené a ukazujú, že tak ako aj v iných oblastiach, je nemožné naozaj brániť slobodu a voľný trh bez trvania na ochrane súkromného vlastníctva.

Aj napriek tomu, R.I.P Milton!

17 rokov slobody, či len menšieho socializmu?

17. novembra uplynulo 17 rokov od pádu komunistického režimu a následného pozvoľného desocializovania (v zmysle zavádzania voľného trhu) spoločnosti. Napriek pádu socializmu, naďalej je v spoločnosti rozšírené presvedčenie, že je treba plánovanie, regulovanie a rozhodovanie v mnohých oblastiach ponechať štátu. Potreba regulovať konanie monopolov, diktovať vlastníkom nehnuteľností ako majú nakladať so svojim majetkom, rozhodovať o vzniku či nevzniku súkromnej školy, zakazovať lekárom vyberať poplatky za vykonanú prácu, eko-terorizovať a kriminalizovať súkromných vlastníkov. To sú len niektoré z mnohých pozostatkov socializmu v hlavách ľudí, ktorí sú inak zástancami slobodnej spoločnosti a voľného trhu.

Áno, namiesto centrálne plánovanej ekonomiky tu máme slobodnú trhovú výmenu, ronako nízke príjmy sa zmenili na veľmi nízke aj veľmi vysoké, odmeňovanie väčšinou nezávisí od úsudku jedného človeka, ale od trhového ohodnotenia a spokojnosti zákazníkov, povinná kolektivistická morálka bola nahradená individuálnou etikou rôznej úrovne. No stále tu je prítomná propaganda, manipulácia s informáciami, zastrašovanie, shahy o plánovanie ekonomiky a životov ľudí. Len rétorika „zabezpečenia blahobytu“ bola vystriedaná modernejším a európskejším výrazom „rovnomernejšieho rozdelenia bohatstva“.

Sedemnásť rokov tu máme demokraciu. Oproti spoločenskému systému, ktorý tu ovládal životy ľudí 40 rokov predtým, je to neporovnateľne lepšie v tom, že sa (deklaratívne) rešpektuje súkromné vlastníctvo, liberálna ekonomika, pluralitný politický systém. Avšak dôležité je slovo „relatívne“, teda v porovnaní so socializmom. Myšlienka demokracie je rovnako nemorálna a neekonomická. Nemorálna preto, že umožňuje, aby sa na základe väčšinového princípu spojili A a B (osoby, skupiny, ...) a okradli C; A a C následne ozbíjali B; a potom B a C spolu olúpili A. Neekonomická preto, že nie samotná demokracia, ale súkromné vlastníctvo a dobrovoľná výmena sú zdrojmi prosperity ľudskej spoločnosti. Stále existuje výrazné politické rozhodovanie o používaní súkromných zdrojov, obmedzovanie samostatnosti vlastníkov prostredníctvom vyžadovania rôznych povolení, čím sa znižuje motivácia produkovať a znižuje sa bohatstvo.

„Nepriateľ štátu“ znova na trhu

Pre všetkých priaznivcov Murrayho Rothbarda je tu skvelá správa – na trh prichádza re-edícia jeho biografie od Justina Raimonda s rovnakým názvom ako bola jedna z jeho prezývok – „Nepriateľ štátu“ (An Enemy of the State).

Rothbard chcel položiť základy vedy o slobode, komplexného libertariánskeho systému myšlienok zahŕňajúceho filozofiu, etiku, ekonómiu, právo a históriu. Po celý život sa otvorene a bez obalu vyjadroval proti donucovaniu vo všetkých formách a obhajoval laissez-faire princíp nielen na základe ekonomických, ale i morálnych argumentov. Rothbardovo chápanie slobodnej trhovej ekonomiky bolo a stále je pre niektorých „radikálne“. Dovolil si kritizovať takých ľudí, ako Milton Friedman, George Stigler, James Buchanan, Ronald Coase, alebo Fridrich A. Hayek pre ich prílišné kompromisy so socializmom.

Jeho najvýznamnejšími dielami, ktoré patria k elementárnej výbave knižnice každého libertariána, sú „Man, Economy and State“, „Power and Market“, „For A New Libety“ a „Ethics of Liberty“ (niektoré sú dostupné aj v českom preklade tu).

Ľadovcová propaganda

Podľa nedávnej štúdie vedcov z Newcastle University, himalájské ľadovce sa stale viac rozširujú. Tento záver je pravým opakom tvrdení klimatických alarmistov nielen z World Wildlife Fund, ktorí presviedčajú celý svet o tom, že ľadovce v navyššom pohorí patria medzi najrýchlejšie miznúce v dôsledku globálneho otepľovania.

Niektoré média už pripúšťajú, že ľadové čiapky v Himalájach sa zväčšujú. A viete, čo je podľa nich príčinou? No predsa globálne otepľovanie! Rovnako ako pred tým prinášali správy, že zmenšujúce sa ľadovce ohrozujú zásoby pitnej vody pre milióny obyvateľov, teraz tvrdia, že tieto zásoby sú ohrozené kvôli zväčšovaniu ľadovcov.

Marlo Lewis z Competitive Enterprise Institute objasňuje, prečo sú tieto tvrdenia propagandistické.

Žobranie pre miliardárov

Právomoc štátu násilne odobrať súkromný majetok jednej osoby a darovať ho inej súkromnej osobe pod rúškom “verejného záujmu” sa začína rozmáhať aj na Slovensku (viď KIA). Bohaté skúsenosti s touto zlodejskou záľubou municipalít majú v USA, kde navyše Najvyšší súd (v prípade Kelo vs. New London) potvrdil legálnosť takéhoto postupu. To aktivizovalo obyvateľov a niektorých politikov na štátnej úrovni, aby prijali zákony zabraňujúce neoprávnenému vyvlastňovaniu. A tak namiesto úplného zrušenia vyvlastňovania sa prijímajú ďalšie normy, akože naprávajúce tie pôvodné.

Na základe inšpirovania sa týmito udalosťami, ako aj osobnou skúsenosťou, vzniká v súčasnosti dokumentárny film “Begging For Billionaires”. Tvorcovia v dokumente zachytávajú osudy dvoch malých rodinných firiem v americkom Kansas City (údajne patriaceho do Top 10 najkorupčnejších miest v USA), ktoré boli štátom vyvlastnené v prospech veľkých spoločností.

Do kín (v USA) má film prísť nie skôr ako v polovici budúceho roka, plánovaná je aj účasť na festivaloch. Európski politici sa dokumentu obávať nemusia.

Sledujúc pri lampe "Pod lampou". . .

... som nevedel, že človek by mal byť aktívnym futbalistom, aby mohol klásť nepríjemné otázky funkcionárom.

Súkromné mestá sú skutočnosťou

90 000 obyvateľov Sandy Springs v americkom štáte Georgia si založilo vlastné mesto. Majúc po krk vysokých daní, za ktoré dostávali úbohé služby, v referende odhlasovali založenie vlastnej samosprávy a odstrihnutie sa od okresu Fulton. A fakt, že sa im darí, povzbudzuje k rovnakému kroku ďalšie komunity v oblasti.

Žiadna nová byrokracia nevznikla, takmer všetky služby sa nakupujú od súkromného sektora. Riadenie každodenného fungovania samosprávy zabezpečuje firma na základe kontraktu, ktorého hodnota nepredstavuje ani polovicu toho, čo predtým obyvatelia platili v daniach úradom. Jedinými službami, kde samospráva platí vlastných zamestnancov, sú bezpečnosť a súdy.

Starostka Eva Galambos (že by Slovenka?) si pochvaľuje aj rýchlosť, s akou sa riešia verejné problémy.

A vraj to nejde!

(Ospravedlňujem sa za chýbajúci link, niekde sa zapatrošil)

A vraj drahá ropa!

Pre všetkých hysterikov, ktorí kričia, že cena ropy je prehnaná.



Zdroj: Paul Kedrosky

Nedostatok priestoru, alebo možností nakladania s vlastným majetkom?

Bývanie na vysokoškolskom internáte sa stáva čoraz viac nedostupnejšie. Táto situácia je najvypuklejšia v Bratislave, kde študentov pribúda, ale počet ubytovacích zariadení nerastie. Nie že by nebol záujem zo strany investorov. Na Mýtnej pribudne nový súkromný internát už o dva roky, teda ak sa neobjavia väčšie administratívne prekážky.

Nízka ponuka ubytovacích možností (vo forme prenajímaného bytu alebo ubytovne) súvisí s nedostatkom pozemkov vhodných pre výstavbu. Z časti je to dôsledok aj prirodzenej geografickej polohy Bratislavy, ktorej rozvoj je limitovaný prírodnými bariérami v podobe Dunaja, Malých Karpát, či umelou štátnou hranicou. No významnejší vplyv na vzácnosť disponibilných pozemkov majú administratívne, environmentálne, bezpečnostné, hygienické regulácie, obmedzujúce výstavbu najrôznejšími spôsobmi. Tie sa v konečnom dôsledku prenášajú do ceny pozemkov.

A je tu ešte jeden faktor, ktorý sa označuje ako „nimbyzmus“. Je to vlastne skratka anglického slovného spojenia „Not In My Back-Yard“, teda v preklade „Nie na mojom dvore“. Označuje aktivity majiteľov domov, alebo nehnuteľností v danej lokalite (ulici, štvrti), ktorými sa títo ľudia snažia zabrániť výstavbe susediacej, alebo v blízkosti ich domu, argumentujúc pritom najrôznejšími iracionalitami typu „Ja nie som proti, len nie pri mojom okne.“ Keď už sme pri internátoch, tu je príklad.

Pozor, prichádza ETI !

Európska komisia sa ešte stále nevzdáva ambiciózneho utopistického cieľa dostihnúť a predbehnúť v najbližších rokoch konkurenčné ekonomiky USA a Japonska. Najnovším čarovným prútikom, ktorý má zariadiť priblíženie sa EÚ týmto krajinám, je Európsky technologický inštitút (ETI). Táto organizácia má byť „vlajkovou loďou špičkovej kvality v oblasti inovácie, výskumu a vyššieho vzdelávania v Európe“.

Ak začínate tušiť, že ide o ďalší zbytočný a drahý úrad, vaša predtucha je namieste z viacerých dôvodov. ETI vykazuje všetky znaky organizácií, v ktorých byrokracia a chýbajúci motív zisku povedú k neefektívnemu fungovaniu a plytvaniu prostriedkami daňovníkov.

“Nezávislost“

V návrhu sa hovorí o dôležitosti autonómnosti, vykonávaní činnosti nezávisle od národných orgánov, európskych inštitúcií a vonkajšieho tlaku. O nezávislosti možno pochybovať už len na základe navrhovaného spôsobu fungovania. Riadiaci výbor má pozostávať z devätnástich členov, z nich pätnásť vymenuje Európska komisia. Tá bude navyše disponovať právomocou upravovať trojročný program ETI, no a, samozrejme, nesmie chýbať ani záväzné stanovisko parlamentu a rady.

Jednoducho, nezávislosť ako sa patrí. Vyššia moc bude určovať bádateľom, čo majú skúmať a objavovať. Partnerstvo medzi výskumom a podnikmi stráca význam, ak byrokratické riadenie určuje nalinkované hranice skúmania.

Mimochodom, ako o jednej z možností lokalizácie tohto „autonómneho výskumného úradu“ sa uvažovalo o štrasburskom sídle parlamentu, ktorý však aj naďalej ostane len drahým prázdnym slonom.

Klasický problém

Návrh na vznik nového orgánu poukazuje na klasický problém byrokratického rozhodovania. Ak sa nedarí plniť vytýčený (a nesplniteľný) cieľ, treba vymyslieť iný podobne nezmyselný cieľ alebo zaviesť naoko nové nástroje.

Na rozvoj vzdelávania, vedy a inovácií smeruje z rozpočtu EÚ nemalá suma v podobe programov, ktoré sa už teraz prekrývajú – Rámcový program pre výskum a vývoj, Program konkurencieschopnosti a inovácií, Integrovaný program pre celoživotné vzdelávanie a, samozrejme, štrukturálne fondy. Na väčšinu z týchto opatrení prispievajú daňovníci EÚ už nejaký ten rok, no efekt sa akosi nedostavuje. Žeby to vyriešil zázračný (J)ETI, ktorého fungovanie znova zatiahnu všetci obyvatelia EÚ?

Americká inšpirácia

Možno o tom prinajmenšom pochybovať aj napriek tomu, že komisia sa zrejme inšpirovala americkým MIT (Massachusetts Institute of Technology), ktorého fakulty a absolventi sú známi svojím podnikateľským duchom. Príjmy štyritisíc spoločností založených absolventmi MIT sú na úrovni 24. najväčšej ekonomiky sveta.

V porovnaní s ETI je tu však jeden podstatný rozdiel a nespočíva len v neporovnateľnom objeme peňazí (rozpočet MIT na rok 2006 predstavuje 8,4 miliardy dolárov). MIT vznikol v roku 1861 z iniciatívy jednotlivcov a úsilia o nezávislú vzdelávaciu organizáciu, prepájajúcu vzdelávanie, výskum a prax, financovanú najmä zo súkromných darov.

Základ ekonomického napredovania spočíva v spolupráci medzi tými, čo tvoria a vymýšľajú (vzdelávanie, výskum) užitočné a prospešné veci, a tými, ktorí ich vyrábajú, poskytujú a rozširujú (podniky).

V tom trafila komisia klinec po hlavičke. Čo však nechápe, je, že úradnícke riadenie vedy nevyhnutne ústi do jej spolitizovania, nahradenia vedeckých cieľov politickými kritériami.

Ako najlepšie prispieť

Za viac ako polovicu najdôležitejších objavov v 20. storočí môžu vynálezcovia – jednotlivci alebo malé firmy. Množstvo vynálezov vzniklo ako náhodný vedľajší produkt inej práce, nie ako vopred plánovaná a nasmerovaná aktivita.

Najpodstatnejšou črtou inovácie je, že cesta k nej nie je dopredu známa. Rezistencia organizácie k novým myšlienkam sa zväčšuje s jej veľkosťou. Aká vysoká bude táto odolnosť vo verejnej organizácii, kde neexistuje nielen motivácia, ale ani možnosť kontroly jej efektívnosti prostredníctvom zisku, prípadne straty?

Európska komisia by najlepšie prispela k vytváraniu kreatívneho a inovatívneho ekonomického prostredia nielen nevytvorením ďalšieho molocha s názvom (J)ETI, ale zrušením doterajších „protiinovatívnych“ iniciatív a odstránením vlastných obmedzení výskumného sektora a ostatných oblastí života.

(Článok je publikovaný na stránke INESS a v týždenníku Trend č. 43/2006)

Hurikán Al zasiahol Európu

Tornádo s názvom “zelený Al”, sformované nad východným pobrežím USA, sa prirútilo na európsky kontinent. Podľa meteorológov, v oblasti svojho vzniku už nenachádza dostatočné množstvo energie, stráca tu silu a postupne sa presúva do priestoru s pohostinnejšími podmienkami. Nedávno zasiahlo krajinu administratívneho srdca Európskej únie, kde napáchalo značné škody na majetku obyvateľstva a ešte viac napácha. Hoci výška a rozsah zelenej “Al”dane zatiaľ nie je známa, bude súčasťou návrhu rozpočtu na rok 2007. Podľa belgickej vlády zavedenie dane je kompenzáciou za “plánované” zníženie dane z príjmov.
Podľa najnovších informácií sa zelené tornádo presunulo na Britské ostrovy, kde tamojšej vláde pomáha zastrašovať obyvateľov sveta. Keďže cirkulácia vzduchu v atmosfére a vrtochy počasia sú nevyspytateľné a prinajmenšom ťažko predpovedateľné v dlhodobom horizonte, nie je vylúčená možnosť nasmerovania ničivého živlu na ostatné európske, či iné krajiny.
Ústup a návrat tornáda “Al” na domácu pôdu sa očakáva najneskôr v roku 2008, kedy budú v USA prebiehať nominácie Demokratov na prezidenta. Ak neuspeje v súboji s rovnako nebezpečným hurikánom “Hillary”, jeho opätovný návrat na európsky kontinent je podľa viacerých analytikov možný.