Nedôsledný Niskanen

Minulý týždeň zavítal na Slovensko, na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, riaditeľ Cato Institute William Niskanen, aby tu vystúpil s prednáškou na tému „Alternatívy budúceho politického a ekonomického vývoja Európy“.

Aj keď sa Cato Institute hlási k myšlienkam individuálnej slobody, obmedzeného štátu a slobodného trhu, podľa obsahu vystúpenia by mohol divák nepoznajúci osobu prednášajúceho nadobudnúť dojem, že je účastníkom sympózia vedeckých kapacít zo SAV, štátnych úradníkov z ministerstva zahraničia, EÚ byrokratov, alebo spriaznených „think-tankov“, hĺbajúcich nad možnosťami ďalšieho politického usporiadania Európy.

Teraz trocha konkrétnejšie k samotnému obsahu prednášky. Odmietnutie poľnohospodárskej politiky EÚ (a štátu) patrí už hádam k základnej výbave aj „mainstreamových“ ekonomických analytikov. Ale prečo je dobré zrušenie agrodotácií na jednej strane a zvýšenie výdavkov na obranu, environmentálnu, obchodnú, menovú politiku a vedecký výskum na strane druhej?! Podľa pána Niskanena možnosťou dosiahnutia významných úspor z rozsahu.

Konštatovania typu „ ...európske environmentálne predpisy treba obmedziť len na oblasti životného prostredia s významným cezhraničným dopadom a národným štátom ponechať tvorbu noriem pre pitnú vodu, pravidlá hospodárenia v lesoch...“, či „ ...výsledky Rámcového programu (pre vedu a výskum) sú cennejšie ako výsledky nehoráznej a oveľa vyššej podpory EÚ pre poľnohospodárstvo“ mohli zaujať väčšinu prítomných v sále, každodenne masírovaných „eu-dzurindovským newspeakom“, no pre skutočných priaznivcov individuálnej slobody, voľného trhu a súkromného vlastníctva musel byť tento spôsob argumentácie nedostatočný, nedôsledný a málo konzistentný.

Ale to už zrejme patrí do arzenálu zástupcov školy verejnej voľby.

Výpalné za odber elektriny?

Myslíte si, že platenie koncesionárskych poplatkov za televízny a rozhlasový prijímač je v poriadku? Ak nie, tak sa držte. Podľa čerstvého návrhu zákona o poplatkoch za televíziu a rozhlas by fyzické osoby platili za byt, firmy podľa počtu zamestnancov.

Už súčasný spôsob vyberania poplatkov je absurdný. Človek platí daň z televízora a rádia bez ohľadu na fakt, či vôbec naladí a vzhliadne (vypočuje) v ňom program STV alebo Sro. Tvorcovia zákona zo spomínaných „verejnoprávnych“ inštitúcií však idú, v súlade s „pravicovo-reformnými návrhmi“, ešte ďalej. Platiť bude každá domácnosť - 100 korún za televíziu a 40 za rozhlas. Ak nebude možné identifikovať majiteľa bytu, platiť bude odoberateľ elektrickej energie. Pri firmách bude výška koncesií odstupňovaná podľa počtu zamestnancov. Ste úspešným majiteľom a dávate prácu mnohým ľudom? Zaplaťte daň z prosperity! Pre spoločnosti s niekoľko tisíc zamestnancami, ktorí do práce určite nechodia pozerať TV, to bude vcelku slušná položka.

Že niekto netrávi čas sledovaním Superstar, repeťáckych repríz, alebo počúvaním relácie „Hráme jubilantom“? Nevadí, buď zaplatíte, alebo pôjdete za mreže. Ukážkový príklad štátneho výpalníctva.

A na záver čerešnička na torte. Generálneho riaditeľa STV vyhlásil ekonomický týždenník Trend za najvýznamnejšiu manažérsku osobnosť roku 2005.

Používanie argumentu morálky

Stefan Molyneux o používaní argumentu morálky:

„Argumentovanie na základe morálky predstavuje najsilnejšiu zbraň vo výbave každého slobodymilovného človeka. Ale tiež najdrahšiu z hľadiska osobného, pretože vyznačuje čiary, ktoré nemožno vymazať. Môžete prísť o priateľov, rodinu, komunitu.
Etika je značne komplexnou vecou, ale musí byť založená na univerzálnych a logicky konzistentných princípoch. Ak je len vecou názoru, potom nijaký spôsob konania nemôže byť lepší ako iný spôsob konania. Niečo ako obľubovanie modrej je „lepšie“ ako preferovanie červenej.

Existujú tri princípy, pri ktorých možno použiť argument morálky:

1. Neexistuje nič okrem ľudí.

Nejestvuje niečo také ako vláda, krajina, alebo spoločnosť. Všetky tieto výrazy, vyjadrujúce sociálne zoskupenia, sú iba pojmovými označeniami jednotlivcov. Vláda nikdy nič nespravila, len ľudia v rámci vlády konajú. A pretože vláda je len pojem, v skutočnosti nemá etické práva alebo morálny postoj. Pravidlá morálky sa vzťahujú na ľudí, nie pojmy.

2. Čo je dobré pre jedného, je dobré pre všetkých.

Morálne presvedčenie musí byť aplikovateľné na každého človeka. Ak je konanie označené za „dobré“, potom musí byť dobré pre všetkých ľudí. Pojem „dobrý“ nesmie zahrňovať preferované správanie len pre „Slovákov“, „veriacich“, „ateistov“, či „športovcov“. Ak zahrňuje, potom je len estetickou alebo kultúrnou preferenciou (ako napr. záľuba v hokeji, nie futbale) a stráca silu ako univerzálny koncept.

3. Čo je zlé pre jedného, je zlé pre všetkých.

Naopak, ak je pre mňa zlé kradnúť peniaze od iného človeka, potom je zlé pre kohokoľvek kradnúť peniaze od iných ľudí. Ak zastrelenie človeka neohrozujúceho váš život je zlé v Bratislave, potom je to zlé aj v Prahe, Washingtone, alebo Bagdade. Ak je zlé pre najatého vraha dostať zaplatené a zastreliť niekoho, potom je to zlé aj pre vojaka.

Argument morálky súvisí s argumentom konzistentnosti v tom, že ak je pre mňa zlé okradnúť Jána a vyplatiť Miša, potom je zlé pre kohokoľvek, vrátane politikov, takto konať. Kladením si základných morálnych otázok sa mnoho ľudí stáva vystrašenými, pohŕdavými alebo úplne nepriateľskými. Aj tak je to jediný spôsob, ako môžeme vyhrať boj o slobodu. Jedinou šancou na úspech je spochybňovať a meniť pochybné morálne premisy. To vyžaduje schopné, vytrvalé a konzistentné uplatňovanie argumentu morálky.“

Prečo nejdem voliť

Tento víkend tu máme voľby do samosprávnych krajov. Ako každé štyri roky, aj teraz mnohí ľudia stoja pred výberom „menšieho zla“. Predvolebné prieskumy naznačujú účasť voličov na úrovni okolo 20%.

Ľudia sa oprávnene cítia byť vylúčení, ignorovaní a klamaní politikmi. Politické strany prichádzajú s ešte kreatívnejšími spôsobmi ako ukradnúť niekomu a rozdať inému, teda záujmovým skupinám. To s čím neprídu, je uspokojiť potreby tých z nás, ktorí len chcú byť neobťažovaní.

Súťaženie a väčšia konkurencia na trhu vedie ku zvyšovaniu kvality. Firma vykonávajúca svoj džob vynikajúco v porovnaní s inými (pri poskytovaní toho istého tovaru alebo služby), uspeje. Trh je vždy otvorený novým účastníkom, ktorí môžu existujúcim poskytovateľom ukázať, ako robiť tú istú vec lepšie alebo skúsiť niečo úplne iné. Spotrebitelia odmenia šikovných a potrestajú hlúpych podnikateľov, takže na vrchol sa dostanú najlepší. Existuje tu zodpovednosť za chyby, ktoré sú potrestané.

Naproti tomu v politike ostrejšia konkurencia prináša presný opak. Kvalita neustále klesá. Ak nastáva v niečom zlepšenie, spočiva v spôsobe konania zlých vecí: klamania, podvádzania, manipulácie a kradnutia. Ako argumentoval Hayek, v politike sa na vrchol vyštverajú najhorší.

Voľby kopírujú všetky nahoršie aspekty socializmu. Kandidáti klamú ľuďom za účelom získania moci nad inštitúciou, ktorú nevlastnia, ale budú riadiť štyri roky. Počas tohto obdobia budú víťazné gangy rozhodovať o spôsobe minutia značného objemu finančných prostriedkov. V tejto hre neriskujú prakticky nič. Najhorší dôsledok môže byť nezvolenie o ďalšie štyri roky a zbohatnutie vďaka svojim záujmom, ktoré sme financovali z našich daní.

V politike neexistuje možnosť zrušenia predplatného, vrátenia tovaru, nemôžete žiadať svojho poslanca o vrátenie peňazí. Všetci sme uväznení v systéme, z ktorého niet úniku, a ešte nám vravia, že máme byť vďační za možnosť každé štyri roky zmeniť tvár despotizmu.

Nie je podnikanie ako podnikanie

Hoci nepatrím medzi ľudí z(ne)hodnocujúcich svoje finančné portfólio prostredníctvom stávkovania, zaujal ma tento článok v denníku SME. Neviem, aký cieľ autor sledoval pri jeho písaní, ale ak mal vyznieť ako reklama na slovenský internet-stávkový monopol, podarilo sa.

Štátny takmer monopol na internetové stávkovanie je v ohrození, pretože čoraz viac riziko vyhľadávajúcich podnikavých ľudí využíva služby zahraničných stávkových kancelárií.
To sa nepáči Tiposu, ktorý svojich zahraničných konkurentov považuje za „nelegálnych, keďže nemajú štátnu licenciu a Tipos prichádza o tržby. Tým štát prichádza o príjmy z hazardu“ (denník SME, 21.11. 2005).

Manažéri Tiposu zjavne nechápu v čom je príčina poklesu ich tržieb. Žeby to súviselo s nižšou kvalitou ponúkaných služieb? Čo tak spestriť dennú tipovaciu ponuku aj o iné ako športové príležitosti, zrušiť manipulačný poplatok, či zaviesť a skvalitniť ďalšie internetové služby?

Ale to asi štátna zisková organizácia nevie, veď stačí použiť známe triky, označiť konkurenciu za nelegálne podnikajúcu a zatlačiť na regulátorov, aby sprísnili podmienky prideľovania licencií.

Nie je podnikanie ako podnikanie.