Zastavme ich, euro-bratia!

Eurobyrokrati chcú zabrániť firmám presúvať prevádzky do regiónov s nižšími nákladmi, a to aj v rámci priestoru EÚ. Teda, presnejšie povedané, zatiaľ nejde o úplný zákaz relokalizácie, týka sa to podnikateľských subjektov, ktoré dostávajú peniaze z európskych fondov.

Európsky parlament schválil výzvu Európskej komisie, aby únia od spoločností, ktoré presťahovali svoj podnik do inej krajiny a brali eurodotácie, vymáhala podporu späť.
Eurosocialisti tak chcú bojovať proti „strate pracovných miest so zničujúcimi sociálnymi následkami a ľudskými tragédiami“.

Najväčšou tragédiou na celom návrhu je nepochopenie faktu, že nie sťahovanie firiem za lepším podnikateľským prostredím vedie ku znižovaniu blahobytu, ale akékoľvek dotácie (nielen pre súkromné firmy) sú cestou do nevoľníctva.

Internet pre vyvolených

S blížiacim sa termínom predčasných parlamentných volieb sa stupňuje intenzita vládnych opatrení a návrhov, ktoré majú na zreteli len a len blaho občana. Najnovšie leží štátu na srdci pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne obyvateľstva zvýšením internetovej gramotnosti. Tento cieľ by sa mal dosiahnuť priamym dotovaním užívateľov internetového pripojenia. Ako vždy, keď štát chce zlepšovať život ľudí, konečný dopad má práve opačný efekt.

V rámci projektu „Internet pre vzdelanie“ chce ministerstvo dopravy od apríla tohto roku dotovať nových užívateľov sumou 6016 Sk na osobu. Celkovo počas troch rokov by chceli štátni úradníci vytiahnuť z našich vrecák 240 miliónov korún.

Ak tu nebudeme teraz rozoberať škodlivosť akýchkoľvek štátnych dotácií (na inom mieste tohto blogu), spomínaný projekt má viacero vážnych trhlín spochybňujúcich naoko „dobrý“ úmysel vlády.

Termín siedmych dní, počas ktorých sa mohli poskytovatelia internetu prihlásiť do projektu, je menej ako krátky. Mimochodom, vypršal 17. februára. Rýchlosť prenosu dát internetom je stanovená na minimálne 512/128 kbit/s. Poskytovateľ musí zložiť bankovú kauciu milión korún. Konečná cena poskytovanej služby má byť vyššia ako 260 Sk a nižšia ako 734 Sk za mesiac. K týmto značne diskriminačným podmienkam ešte čerešnička na torte. Ak máte menej ako 15 a viac ako 25 rokov, zabudnite na dotovaný internet. Cieľová skupina obyvateľstva, ktorá má nárok na príspevok, sa nachádza práve v tomto intervale. Väčšina kritérií je teda pripravená pre veľkých providerov a znemožňuje konkurenciu menších lokálnych poskytovateľov.

Štátne dotovanie prispeje k ďalšiemu narušeniu už aj tak deformovanému trhu poskytovateľov internetového pripojenia. Dôsledky obmedzovanej konkurencie a súťaživosti poznáme. Lacný a kvalitný internet bude vždy šírený prostredníctvom trhu, nie štátu.

Quaero namiesto Googlu?

Na trh internetových vyhľadávačov by mal v najbližšom období pribudnúťnový produkt pod názvom „Quaero“ (z lat. výrazu „hľadať“). Podľa jeho tvorcov to bude najrozšírenejší multimediálny vyhľadávač na svete, zahŕňajúci vyhľadávanie zvukových, obrazových a textových formátov pre širokú verejnosť, profesionálne aplikácie a audio-vizuálne „dedičstvo“.

O úspechu tohto zámeru možno oprávnene pochybovať z viacerých dôvodov, ten podstatný spočíva v strojcoch projektu. Okrem francúzskych a nemeckých firiem tvoriacich konzorcium, sú na Quaere zainteresované aj štátne agentúry z oboch krajín. Ich úlohou má byť, zrejme, okrem dotovania projektu verejnými financiami, aj dohľad na správne ideologické smerovanie produktu. Veď k jeho iniciátorom patrí aj francúzsky prezident Jacques Chirac, veľký presadzovateľ spásonosnej myšlienky zástancov EÚ: dobiehania USA v konkurencieschopnosti. A ako chce pán Chirac dosiahnuť jej zvýšenie? Za všetky výroky, ktoré svedčia o jeho mentálnej socialistickej vybavenosti, možno v tomto kontexte uviesť nasledovný: „Kultúra nie je tovar a nemôže byť slepo ponechaná trhovým silám. Musíme spoľahlivo brániť rôznosť svetových kultúr proti objavujúcej sa hrozbe uniformity. Je načase prejsť do ofenzívy.“ Že by Francúzi zakázali používať čokoľvek iné ako Quaero?

Quaero vôbec nie je prvým pokusom vyvinúť vážnu alternatívu voči Googlu. Ani také kolosy ako Microsoft alebo Yahoo neboli schopné prelomiť dominanciu Google na trhu, a to ani po vynaložení niekoľko desiatok miliónov dolárov na vylepšenie vlastných vyhľadávačov.

Je to politický produkt, ktorý vznikol v hlavách a na objednávku eurobyrokratov, nie na základe potrieb spotrebiteľov. A takýto produkt (ak sa vôbec dá použiť tento výraz pre niečo, po čom nie je dopyt) veľa vody na trhu nenamúti, len zhltne množstvo peňazí daňovníkov. Niektorí EU-rópania môžno budú Quaero používať, ale predstava súperenia o postavenie na trhu s väčšími konkurentami vyvoláva len úsmev.

A na záver vtip od nemenovaného bloggera: „Už existuje dobrý francúzsky vyhľadávač – volá sa Google.fr“.

Nová edícia „Histórie ekonomického myslenia“ od Rothbarda

V týchto dňoch prichádza na trh, vďaka Misesovmu inštitútu, nová edícia dvojzväzkového diela Murrayho Rothbarda „Rakúsky pohľad na históriu ekonomického myslenia“ („Austrian Perspective on the History of Economic Thought“).

V časti „Ekonomické myslenie pred Adamom Smithom“ autor ukazuje, že laissez-faire liberalizmus a samotné ekonomické myslenie začali v období raného rímskeho, gréckeho, kanonického práva a scholastickej školy.

„Klasická ekonómia“ odkrýva nový pohľad na Ricarda, Saya a ich nasledovníkov, znovuoživuje význam anglo-írskej školy pri dublinskej Trinity College, zameriava sa na pôvod doktrín Karla Marxa a pokračuje myšlienkami laissez-faire vo Francúzsku vrátane diela Frederica Bastiata.

Autor odhaľuje aj mnohé mýty zakorenené v mysliach ľudí doteraz. Azda najväčším je mýtus o Adamovi Smithovi :
„Smith sa všeobecne považoval za zakladateľa novodobej ekonomickej vedy, ...zástancovia slobodného trhu ho dlho oslavovali ako svojho patróna. ...Na druhej strane bol vyzdvihovaný aj ako zdroj inšpirácie pre marxistov.“

Čo je však vážnejšie ako to, že „nebol zakladateľom ekonomickej vedy, ktorej počiatky siahajú do čias stredovekej scholastickej školy a neskôr diela Richarda Cantillona“, je ten fakt, že „jeho teória znamenala vážne poškodenie predchodcov: Cantillona, Turgota, španielskych scholastikov, dokonca aj jeho vlastných predošlých prác. „Bohatstvo národov“ tak dokonale oslepilo ľudí, ako keby iní ekonómovia pred rokom 1776 neexistovali alebo nič nenapísali. Kniha mala tak obrovský dopad, že vedomosti predchádzajúcich autorov boli prekryté.“

Toto skvelé dielko a hodnotný zdroj pre všetkých vyvracačov mýtov (pozn.: lepší termín mi nenapadol), rozprestierajúce sa na 1.084 stranách, je možné si objednať v Mises Institute (za veľmi prijateľnú cenu 45 $ + ostatné náklady).

Jean-Babtiste Say – opomínaný obhajca laissez-faire

5. januára sme si mohli pripomenúť narodenie Jean-Babtista Saya (1767 – 1832), francúzskeho ekonóma, ktorého história myslenia často spomína len jedným slovom. Zaslúži si pozornosť najmä rakúskych ekonómov.

Hoci v jeho najvýznamnejšom diele „Pojednanie o politickej ekonómii“ (A Treatise on Political Economy) často vyzdvihuje Adama Smitha, v mnohých bodoch sa od neho odkláňa a ostro kritizuje. Say a Smith predstavujú dve prelínajúce sa, ale odlišné cesty klasickej ekonómie. Zatiaľ čo Smith myšlienkovo smeruje skôr k ekonómom ako Ricardo, Mill, Marshall, alebo Keynes, Say vychádza z Turgota, Cantillona k Fetterovi, Mengerovi, Misesovi a Rothbardovi. Hoci bol Say v mnohých názoroch predchodcom rakúskej ekonomickej školy, nemožno ho úplne považovať za jej predstaviteľa.

Pre Saya rovnako ako pre súčasných rakúšanov, ekonomika nie je neurčitá, nejasná sféra, do ktorej môžu nahliadnuť len odborníci, ale je predmetom značného praktického významu dostupného všetkým. To sa odráža aj v kritike Smithovho diela„Bohatstvo národov“, ktorému vyčíta nesystematickosť, nejasnosť, povrchnosť a príliš mnoho zdĺhavých a nesúvisiacich odbočení na témy ako vojna, vzdelanie, história a politika.

Say je známy najmä vďaka jeho „teórii trhov“ (Sayov zákon), patriacej k základnému kameňu klasickej ekonómie.. Niektorí autori (napr. Rothbard) však spochybňujú veľkosť jej prikladaného významu.

Sayovi by malo patriť poďakovanie aj za opätovné zavedenie subjektu podnikateľa do ekonomického myslenia, ktorý odtiaľ vymazal Adam Smith. Podnikatelia sú centrom pozornosti, pretože svojou usilovnosťou organizujú a riadia výrobné faktory s cieľom dosiahnuť uspokojenie ľudských potrieb. Nie sú len manažérmi, ale i prognostikmi, hodnotiteľmi projektov a nositeľmi rizika. Zo svojho alebo požičaného finančného kapitálu tvoria zdroje pre vlastníkov práce, prírodných zdrojov a kapitálu. Tieto príjmy (renty) získajú lev v prípade, že uspejú v predaji produktov spotrebiteľom. Z podnikateľského úspechu neprofitujú len jednotlivci, ale je dôležitý pre celú spoločnosť.

Azda najväčší omyl Saya predstavuje jeho chápanie hodnoty ekonomického statku. Prichádza k záveru, že ak merítkom hodnoty statku je jeho trhová cena, potom všetky transakcie zahŕňajú výmenu statkov s rovnakou hodnotou (tzv. hra s nulovým súčtom, kde nezískava predávajúci ani kupujúci). Z pohľadu rakúskej školy je dobrovoľná trhová výmena obojstranne prospešná kvôli očakávaným úžitkom pre oboch účastníkov, inak by nevstupovali do obchodu.

Aj keď sa Say nestotožňoval s niektorými ďalšími bodmi rakúskych ekonómov (vzťah medzi úrokovými mierami a časovou preferenciou, teória ekonomických cyklov), uvedomoval si obmedzenosť štatistického skúmania, vyslovoval sa za komoditné peniaze a slobodné bankovníctvo, podnikateľov a akumuláciu kapitálu považoval za základ napredovania ekonomiky, štátne regulácie a zdaňovanie identifikoval ako hrozby prosperity a samotnej spoločnosti.

Zdroj: Larry J. Sechrest „Jean-Babtiste Say Neglected Champion Of Laissez-faire“ (Mises Institute)