Making Competitive Business Environment: The Case of Serbia

By Rok SPRUK

Serbia has emerged as a post-communist economy. Economically, the country has severely suffered from periods of high inflation, double-digit unemployment and rachitic output. The environment for doing business has been marked up by unfriendly conditions for investors, offering poor protection of private property against the expropriation. In macroeconomic terms, Serbian central bank has accelerated a move towards the stabilization of inflation shocks relative to the volatility of the GDP in forecasting annual growth. Despite the lack of discipline in targeting inflation, whether it be in terms of searching a nominal anchor, or in terms of disciplined pursuit of rules rather than discretion with respect to policy actions of the central bank. Five-year average compound annual GDP growth of Serbia currently stands at an internationally enviable 5,2 percent; a noteworthy respect with regard to GDP convergence and growth outlook in the long-run macroeconomic perspective. Periods of severe economic depression, low GDP and prosperous outlook of market performance have made Serbia a place in particular interest of international economic community. As Serbia is getting forward in both economic and political integration, there is becoming a space for improvement in macroeconomic performance, such as preserving low inflation through undistorted policy of inflation targeting undertaken by the central bank. To achieve this target, the central bank as a monetary policymaker, is ought to absorb a central measure of independence to sufficiently meet its targets. Since 2000, Serbia has made significant progress, output has increased by 40 percent with a composed 8 percent GDP growth in 2004. With regard to global competitiveness, the share of private sector in the GDP has steadily increased which is an important aspect of anchored aggregate tax burden in benchmarking Central and Eastern European countries.

The Role of Economic Freedom

There is a high degree of confidence and agreement upon economic analysts and policymakers about the role of macroeconomic climate in a long-term agenda of supporting GDP growth as the primary aim of an economy with cyclical fluctuation and notably accelerated GDP convergence in the context of an economy in transition. Serbia is no exception to that rule However, the data regarding the degree of economic freedom is hardly available in case of Serbia as internationally recognized surveys about the state of economic freedom is methodologically still not graded. However, the signs of progress are notably visible. Not to praise the actions of macroeconomic policymakers ought not to be praised to much as the data analysis conducted by international organizations have, in the case of Serbia, shown the lack of efficiency of public administration arose from unexpectedly high government spending fueling the fiscal wedge by adding the burden of punitive tax rates to the sources of productive behavior and its compounded components such as capital gains.

Sweden’s Path to Prosperity

During 1890 and 1950, Sweden sustained one of the most rapid growth rates in the world and by 1950 it emerged as the wealthiest country in Europe. During that particular period which yielded an enviable standard of living as well as one of the highest per capita GDP in the world, Swedish fiscal policymakers instituted a restrictive fiscal policy whereas the aggregate tax burden never exceeded 12 percent of the GDP. Sweden’s economic performance stagnated from 1970s onwards. Fiscal policy of that time relied on the experiment of intrinsic aggregate demand given the fact that in 1986 marginal tax rate on individual income exceeded the rate of 90 percent. Consequently, budget deficits soared and public debt moved closely in line with 70 percent of the GDP. Sweden thus slid into the spiral of inflation pressures and concerning structural parameters. By 1992, Sweden’s GDP decline reached the historical record low and the country which once reached the 3rd place in OECD’s Prosperity League shrank to 14th place by 2003 respectively.

The Need for Further Tax Reform

As the objective of the tax system depends on the revealed preference of the policymakers to deliver certain goals, the taxation of corporate and personal income significantly affects the GDP growth. As the notion of the Laffer curve says, the higher the tax rates, the less revenue. According to the lesson of the Laffer curve, one could believe that the optimal tax rate on any source of productive behavior is 50 percent, but recent evidence has shown that the foremost horizontal scale of corporate or personal income tax is between 11 and 18 percent, depending on the details of economic growth, recent experience, business cycle, investors’ behavior, and estimated forecasts regarding the macroeconomic performance. It should be noted that the real aim of tax reform is not to benefit certain group of population but to reduce aggregate tax burden since the benefit of revenue-neutral tax rates, meaning that income is treated equally regardless of the size, is huge and positive to the course of dynamic growth. The benefits from low taxes on capital and individual income are several-fold. One of the benefits observed in many countries, including Serbia, is that lower rates on productive behavior result in less attractive tax evasion, thus generating more revenue from larger tax base reflected from reduced aggregate tax burden measured as percentage of the GDP. As government spending is a particular concern for Serbia in the long-run, the experience of other countries or even more importantly, the conclusions of economic research and empirical evidence, suggest that pro-growth macroeconomic policy is best designed through curbing the inflationary pressures, restrictive fiscal policy and revenue-neutral tax system with possibly flat-rated taxes and no exemptions, deductions or specific allowances as the abovementioned reasons for the emulation of growth-supportive macroeconomic policy is the most obvious reason to pursue a stable environment for doing business and meeting macroeconomic ends attached to global challenges and opportunities.

200 rokov Lysandera Spoonera (1808 – 1887)

V sobotu 19. januára by sa anarchistický politický filozof Lysander Spooner dožil dvestoročnice. Ak by tu ešte bol, zrejme by neplesal nad tým, ako málo z jeho myšlienok sa uchytilo v spoločnosti a na akého netvora narástol štát. O dôvod viac pripomenúť si ich, tentokrát v trochu dlhšom rozsahu ako je na týchto stránkach zvykom.

Spooner bol právnikom v Massachusetts, abolicionista, anarchista, poštový podnikateľ, najväčší právny teoretik libertarianizmu v 19. storočí. Založil súkromnú poštu American Letter Mail Company, ktorá konkurovala štátnemu byrokratickému úradu až dovtedy, kým mu ju Kongres nezakázal (svoj podnik bránil v pamflete „Who Caused the Reduction in Postage?“). Patril tiež k prvým oponentom prohibície. Je autorom dielka „Vices are Not Crimes: A Vindication of Moral Liberty“, Lysander Spooner publikoval v roku 1882 pamflet s názvom „Natural Law, or the Science of Justice“, ktorý zaznamenal pozoruhodný úspech medzi americkými aj európskymi anarchistami a do troch rokov od vydania bol ešte tri krát znovu vytlačený. Mal byť úvodom do komplexného diela o prirodzenom práve slobody. No pre tých, ktorí chcú hlbšie pátrať po jeho myšlienkách, je určená kniha „No Treason“. Tu útočí na autoritu ústavy a vlády a bráni právo na secesiu. Murray Rothbard nazval túto zbierku „najlepšou obhajobou anarchistickej politickej filozofie aká kedy bola napísaná“.

Peniaze alebo život

Azda najznámejší a najrozšírenejší citát z „No Treason No. VI“ znamenal pre mnohých ľudí (nielen Rothbarda) posun v premýšľaní o spoločnosti: „Je pravda, že teória našej Ústavy je založená na dobrovoľnom platení daní, že naša vláda je vzájomná poisťovacia spoločnosť, do ktorej ľudia vstupujú dobrovoľne s inými ľuďmi... Ale táto teória sa celkom odlišuje od praktickej skutočnosti. Fakt je, že vláda podobne ako lupič hovorí človeku: „Peniaze alebo život.“ A mnoho - ak nie väčšina daní je platená pod touto hrozbou.“
V polovici 19. storočia si individualistickí libertariáni začínali uvedomovať, že štát nie je zlučiteľný so slobodou a morálnosťou. Zašli však len potiaľ, že presadzovali právo jednotlivca vystúpiť zo štátnej siete moci a daňového lúpenia. Ale ich neúplná teória nebola pre štátny aparát žiadnou hrozbou. Len niekoľko ľudí sa bude chcieť zbaviť jeho sociálnych benefitov. Ako sa vzdať štátu a spolupracovať k vzájomnej prospešnosti v slobodnej spoločnosti dobrovoľnej výmeny, to načrtli až Spooner s Tuckerom. Títo dvaja povýšili libertariánsky individualizmus z protestu proti existujúcim zlám na vytýčenie cesty, ktoru sa ľudia môžu uberať bez štátu. Prekonali predchádzajúcich utopistov, ktorí nevideli cieľ v už existujúcom slobodnom trhu, ale v násilnej a nemožnej vízií premeneného ľudstva.

Spooner bol posledným z veľkých teoretikov prirodzených práv medzi anarchistami a klasickými liberálmi. Vedel, že základ pre individuálne práva a slobodu je len pozlátkom, ak všetky hodnoty a etika budú svojvoľné a subjektívne, čo tvrdil úžitkový anarchista Tucker. Ale Spooner vedel, že štát je oveľa mocnejší ako akýkoľvek jednotlivec, a ak nie je možné použiť teóriu morálnej spravodlivosti ako zbraň proti štátnej tyranii, potom človek nemá žiadnu pevnú základňu, do ktorej sa môže uchýliť a poraziť ho. Nanešťastie, viacerí nasledovníci individualistických anarchistov sa sústredili len na ich chybné monetárne názory, a iné oblasti ich teórie si nevšímali.
Kritici myšlienky objektívnej morálky namietajú, že funguje ako tyrania voči jednotlivcovi. To sa stáva pri mnohých teóriach morálnosti, ale nie ak táto teória jasne rozlišuje medzi amorálnym a nezákonným. Alebo povedané Spoonerovymi slovami, medzi neresťami a zločinmi (Vices Are Not Crimes). Len zločiny, to znamená iniciácia násilia voči iným osobám alebo ich majetku, by mali byť postihované zákonom.

Nie je rozdiel medzi politickým a osobným otroctvom

Spoonerove záujmy sa nekončili pri politickej filozofii. Dotýkal sa takmer každého aspektu morálnej, ekonomickej a právnej stránky slobodnej spoločnosti. Počas 50 rokov trvajúceho písania obhajoval rozpustenie sudcovského zboru, deistickú teológiu, prirodzené právo, či írsku revolúciu. Kritizoval otroctvo, zákony postihujúce páchateľov trestných činov bez obetí, monopol pošty a obe strany americkej občianskej vojny. Napísal mnoho ekonomických pojednaní o bankovníctve a menovej reforme, zosnoval plány pre partizánsku vojnu na oslobodenie otrokov, vyjadroval sa za slobodu tlače. Spooner je určite jediným ústavným právnikom v histórii, ktorý sa zmenil na individualistického anarchistu. Navyše, čo sa často krát stáva skôr opačne, s pribúdajúcim vekom sa stával postupne a neúprosne viac radikálnejším.

Spooner rozoberal zákerné podrobenie údajne slobodných ľudí vládnym systémom, ktorý sa podľa neho začal intenzívne obmedzovať individuálne práva. „Neexistuje rozdiel v princípe, ale len v stupni, medzi politickým a osobným otroctvom.“ Národ, ktorý vybojoval zrušenie otroctva by mal byť pripravený bojovať a oslobodiť zvyšok ľudí – aj v prípade, že by to vyžadovalo zničenie ústavy.“
Spooner patril k tzv. garrisonskému krídlu abolicionistického hnutia. To sa usilovalo zrušiť otroctvo nie prostredníctvom použitia centrálnej vlády, ale kombináciou morálneho zápalu a rebelstva otrokov. Podľa Spoonera hlavným motívom Lincolna a strany volajúcej po vojne bolo zachovať a upevniť kontrolu Severu nad ekonomikou južanov. Južným štátom nemohli dovoliť vyhýbať sa clu, základného prvku merkantilistického systému, ktorý Lincoln podporoval. Finančníci zo Severu, financujúci vojnu požičali peniaze vláde Lincolna nie pre akúsi lásku k slobode a spravodlivosti, ale kvôli ovládaniu južanských trhov cez násilné vynucovanie cla. Len Spooner a pár ďalších ľudí si uvedomovalo, že by bolo zločinom a chybou snažiť sa použiť vládu na napravenie neprávostí spáchaných inou vládou.


Skvelý politický filozof, čiastočný ekonomický socialista

Z ekonomického pohľadu bol Spooner v niektorých otázkach socialista. Akceptoval teóriu hodnoty založenej na práci, mzdový systém považoval za utláčateľský, volal po ovládnutí priemyslu robotníkmi. Zisk, rentu a úrok považoval za formy vykorisťovania. Ale bol tiež protrhový. Na rozdiel od marxistov považoval nedostatky kapitalistickej spoločnosti za výsledok nie neobmedzovaného trhu, ale štátnych zásahov. Preto volal nie po zrušení súkromného vlastníctva ako socialistickí anarchisti, ale štátu. Uvedené nedostatky Spoonera dobre vystihol Rothbard v roku 1965 článkom „The Spooner-Tucker Doctrine: An Economist’s View”, v ktorom vyjadruje intelektuálny dlh voči obom pánom v ich náhľadoch na politickú teóriu (z ktorej hojne čerpal pri rozpracovávaní anarcho-kapitalizmu), hoci výhrady mal v otázke vlastníctva pôdy. No podľa neho v ekonomickej oblasti, a najmä v teórii peňazí, sa značne mýlili.

Dva základné omyly Spoonera v menovej oblasti spočívali v nepochopení podstaty peňazí a úroku. Hoci presadzoval slobodné bankovníctvo, bol presvedčený, že ak sa ponuka peňazí na trhu rapídne zvýši, úroková miera klesne na nulu a teda nie je dôvod ju meniť.
Bez štátu, ktorý vytvára podmienky a vyvoláva neustálu infláciu (v našom ponímaní sa infláciou myslí zvyšovanie objemu peňazí na trhu a tým ich znehodnocovanie), sú pokusy o úverovú expanziu na voľnom trhu nepredstaviteľné. Ak by sa niekto rozhodol vytlačiť si vlastné papieriky (napríklad pod názvom „pravá koruna“) a chcel ich použiť ako platidlo, v slobodnej spoločnosti by tak kľudne mohol spraviť. Otázka ale znie, kto by tieto lístky vzal ako peniaze? Tie totiž závisia na všeobecnej akceptovateľnosti platidla – prostriedku výmeny tovarov. A takéto médium začína pri vzácnych komoditách, ako je napríklad zlato či striebro. Kedysi silná mena dolár začínal nie ako peniaz sám osebe, ale bol viazaný na určité množstvo zlata na trhu.

Spooner si veľkú časť svojej individualisticko-anarchistickej pozície vybudoval aj vďaka odmietaniu tvrdenia, že voliť vo voľbách nevyhnutne znamená podporovať vládu. „Hlasovanie vo voľbách je niekedy považované za dôkaz súhlasu. Na druhej strane sa nikto nepýta na súhlas človeka, ktorý je obklopený vládou, ktorej nemôže vzdorovať. Vládou, ktorá ho núti platiť peniaze, odoberať služby a vzdať sa jeho mnohých prirodzených práv pod hrozbou ťažkých trestov. Tento človek vidí, že ostatní ľudia vykonávajú túto tyraniu nad ním prostredníctvom volebného hlasu. Tiež vidí, že ak sám využije svoj hlas, má nejakú šancu dostať sa z tejto tyranie iných, a to podrobením ich jeho vlastnej. Skrátka zisťuje, že ak využije hlas, môže sa stať pánom. Ak nie, bude otrokom. Inú možnosť nemá. A v sebaobrane si vyberá tú prvú. Je to podobné, ako keď je človek donútený zúčastniť sa vojnovej bitky, kde buď zabije iných, alebo iní zabijú jeho. Ak nám vládcovia dovolia realizovať tento jeden výber, akokoľvek bezvýznamný a úbohý je tento hlas nad našim politickým životom, nie je amorálne túto príležitosť využiť.“

Spooner vs. Tucker

Spooner a Tucker boli najväčšími osobnosťami individualisticko-anarchistického hnutia, ktoré prekvitalo v 19. storočí. Napriek tomu, že títo dvaja sa často spájajú do jedného prúdu, Spooner sa od mladšieho Tuckera lišil v jednom podstatnom bode. Jeho presvedčenie v slobodnú spoločnosť vychádzalo z filozofie prirodzeného práva, zatiaľ čo Tucker bol striktný utilitarista. Po smrti Spoonera ovplyvňoval Tucker smer hnutia, čo sa čoskoro prejavilo v presadzovaní kréda osobného úžitku a prirodzené právo odchádzalo do zabudnutia.

Spooner spájal vlastníctvo myšlieky s vlastníctvom materiálnych vecí. To sa prejavilo aj v jeho názore na potrebu copyrightov a patentov pre garantovanie majetkových práv pre autorov a vynálezcov. Podľa Tuckera nie je nič nerozumnejšie ako udeliť niekomu právo monopolizovať prirodzený fakt. Odmietal copyrighty a patenty s odôvodnením, že objav nezakladá právo na vlastníctvo. Podľa Tuckera „nie je požiadavka objaviteľa nápadu výhradne ho používať o nič viac, ako nárok človeka, ktorý ako prvý narazil na ropu a chce si privlastniť celú ropnú oblasť alebo ropný produkt.“ Tucker nazval Spoonerovu prácu „Law of Intellectual Property“ „pozitívne bláznivú, pretože je úplne bláznivá“.

Spooner presadzoval Lockeho princíp nadobúdania majetku zmiešaním statku a práce. Prírodné zdroje, ktoré nikto nevlastní, sa môžu stať majetkom človeka. Spooner definuje zmocnenie sa veci ako moment, pri ktorom človek vykoná prácu na veci . Napríklad pri pozemku to je vyrúbanie stromov alebo jeho ohradenie plotom. Tucker obviňoval Spoonera z obhajoby neobmedzeného vlastníctva pôdy, pretože jeho návrh by umožnil, aby „človek prišiel na časť voľného pozemku a ohradil ho plotom. Potom by prešiel na inú časť a tiež by ju oplotil, potom na tretiu, štvrtú..., stú, tisícu. Ak by už nemohol vymedziť toľko koľko by chcel, najal by si ľudí stavajúcich ploty za neho. Potom by sa mohol stiahnuť a zakázať ostatným ľuďom využívať tieto pozemky. Alebo ich uznať za nájomníkov a vyberať rentu, ktorú určí.“ Tucker sa nazdával, že teória držby a užívania pôdy vyriešila problém spravodlivosti vo vlastníctve pozemkov. Základ tejto teórie spočíva v tom, že len aktuálni užívatelia pozemku môžu byť považovaní za vlastníkov. Landlordi, ako aj prenajímanie nehnuteľností, by prestali existovať akonáhle by neprítomní majitelia nemohli uplatňovať kontrolu nad nevyužívaným majetkom. Spooner nazval túto teóriu komunistickou: „Predpoklad akéhokoľvek tvrdenia popierajúceho vlastnícke práva v akejkoľvek forme je komunizmus.“

Hoci Rothbard s touto teóriou ostro nesúhlasil (zabraňovala legitímnemu majiteľovi predať pozemok inému, či ho prenajať), považoval ju za užitočnú pre tých libertariánov a klasických ekonómov, ktorí sa odmietali zaoberať problémom pôdneho monopolu, ktorý umožňoval štátu svojvoľne prideľovať vlastníctvo pozemkov spriazneným osobám. „Nazdávam sa, že Tuckerova pozícia je v tomto prípade pred súčasnými laissez-faire ekonómami, ktorí buď nemajú názor vlastnícke právo pri pozemkoch, alebo slepo predpokladajú, že všetky pozemkové práva musia byť chránené, lebo nejaká vláda ich vyhlásila za súkromný majetok. Individualistickí anarchisti predpokladajú, že súkromné vlastníctvo pôdy môže byť uznané len tým, ktorí ju užívajú. To by ale popieralo všetky platby nájomného za pozemky, pretože len priamy užívateľ by bol považovaný za vlastníka.“

Podľa Rothbarda väčšina z Tuckerových tvrdení bola založená na jeho obave z monopolu, čo sa prejavilo aj pri bankovníctve, clách, autorských právach a patentoch. Tucker sa obával, že právo zmluvnej dohody bude dovedené do nelogického extrému. „Jednotlivec by mohol získať a držať virtuálne nároky na nespočetné parcely zeme len tým, že by na nich zanechal minimálnu prácu... a my by sme museli akceptovať fiktívne vlastníctvo takmer celého zemského povrchu malou skupinou obyvateľstva.“



Pri príležitosti Spoonerovho výročia chystá Journal of Libertarian Studies špeciálne vydanie o tejto legende anarchizmu.


Na záver jeden citát:

„Men and women may be addicted to very gross vices, and to a great many of them-such as gluttony, drunkenness, prostitution, gambling, prize-fighting, tobaccochewing, smoking, and snuffing, opium-eating, corset-wearing, idleness, waste of property, avarice, hypocrisy, .. and still be sane, compos mentis , capable of reasonable discretion and self-control, within the meaning of the law. And so long as they are sane, they must be permitted to control themselves and their property, and to be their own judges as to where their vices will finally lead them.“




Použité pramene:

http://www.lysanderspooner.org/

http://www.mises.org/journals/jls/20_1/20_1_2.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1974/1974_09.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1971/1971_10.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1972/1972_01.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1975/1975_03.pdf

http://www.mises.org/misesreview_detail.aspx?control=312

http://blog.mises.org/archives/004875.asp

http://www.mises.org/books/vicescrimes.pdf

Keď premiér šéfuje novinám

Papalášom pri korýtkach už nestačí, že žijú z nazdieraných peňazí svojich poddaných. Zachcelo sa im vlastných médií. Teda nie že by ich de facto nemali k dispozícii. Ale predsa len, „verejnoprávna“ STV a rozhlas nie je to pravé orechové. Dozerajú nad nimi všelijaké rady a svojho človeka tam môžu vymeniť až po zdĺhavom procese.

Chcelo by to niečo lepšie, čo by mohli priamo ovplyvňovať. Keď sa napríklad premiér vyberie na Kubu, aby jeho komunikačná strategička nemusela cez štyroch ľudí urgovať kompetentného redaktora, aby sa zviezol vládnym špeciálom na ostrov „slobody“. Proste účasť tohto média na takejto ceste alebo pri prestrihávaní pásky bude automatická a úplne normálna. Samozrejme, záverečné slovo nad výslednou podobou správ by mal špeciálny vládny splnomocnenec pre objektívne médiá.

Po dlhodobej kritike premiéra na fungovanie médií, odmietanie komunikácie s denníkom Sme, nedávnom schválení tlačového zákona, skvostnom návrhu prezidenta a žalobe mimozemšťanky na šéfredaktora týždenníka, prikladá polienko pod regulačný kotol aj predseda Hnutia za deformovanú slovač. Vraj novinárom by nemal byť len tak hocikto a je potrebné zriadiť komoru, ktorá bude vyberať tých správnych.

Áno, kádrové komisie rozhodnú o (ne)uplatnení človeka. Presne ako kedysi. A čo tak rozšíriť to aj na ďalšie profesie? Veď nebezpečné protištátne živly, ktoré chcú rozvracať republiku, sa určite nájdu aj medzi živnostníkmi, podnikateľmi, programátormi, automechanikmi, športovcami, hercami, či obuvníkmi a smetiarmi.

Politici chcú ovládať to, o čom sa hovorí a píše, všade na svete. Napríklad v takom Slovinsku. Tam sú na vedúcich postoch vo verejnoprávnom rozhlase, televízii a v hlavných mienkotvorných denníkoch nímandi, ktorí nevedia nič o ich fungovaní a žurnalistike. Podstatné je, že majú správnu stranícku knižku, nepúšťajú sa do háklivých tém a oblizujú chodník pred premiérom. Zástupca majiteľov médií dokonca verejne priznal, že vedenie najväčšieho denníka krajiny vyberala samotná hlava vlády Janez Janša. Ten novinárov obviňuje z cielenej diskreditácie vlastnej krajiny. Čo to len pripomína? Novinárka, publicistka a spisovateľka Ana Jud by vedela rozprávať o tamojšej cenzúre.

Politici chcú kontrolovať, ovládať a dirigovať svoje ovečky podľa svojich predstáv. A keďže nie každého zaujíma, čo mu vtĺkajú do hlavy v štátnych školách, najpriechodnejší a najefektívnejší spôsob je prostredníctvom televízie, rozhlasu a novín. Ešte že ten internet sa nedá tak ľahko zrušiť.

Má Uzbekistan NTC?

Jediný slovenský tenista v hlavnej súťaži Australian Open, Lukáš Lacko (150. v ATP rebríčku), prehral v prvom kole s Denisom Ustominom (216.) z Uzbekistanu. Jasné, bolo to po boji, bla-bla-bla... To by ma zaujímalo, či aj v Taškente majú Národné tenisové centrum. 

Croatia: Going Towards Stagnation?

by Rok SPRUK

Croatia emerged as a post-communist economy surrounded by a bulk of structural and economic problems that sketch the overall conditions which every nation in transition has typically faced. Recovering from a decade of civil war, Croatia is now on the crossroad between a traditional society guided by the mainstream of heavy government intervention of central involvement in the economy and a modern knowledge-driven economy where the economic policy is pursuing a fundamental pro-growth course of actions. The phenomena of knowledge-driven economy, the pursuit strived to be achieved by the contemporary economic policy in the world, does not arrive from design and intervention but from the quality of business environment to benefit from the exposure of first-class investment environment that marks the competitive potentials in going for output growth as the foremost goal of the economic policy. In this respect, the role of economic policy is essential. Traditional experiments based on Keynesian dimensions of economic policy showed to be based on doubtful foundations whereas aggregate demand had been assumed as the engine of growth. Newer macroeconomic and empirical investigations emphasize the role of human capital and the performance of total factor productivity as the long-term engine of growth.

To diagnose the mechanics of possible economic policy in the future, it is important to emulate different areas of economic policy in the maximum way to ensure vital growth conditions in a long-term perspective. In this respect, the responsibility and credibility of fiscal policy, the legal framework, the nature of tax system, liberalizing the economy from external political vulnerabilities, and the course of macroeconomic policy, play a central functional role in building the framework of competitiveness to let the economy reach the full capacity and long-term growth sustainability.

As the theory of growth explains in a very clear manner, the structural failures such as cumbersome judicial system, inefficient bureaucracy and the wide spread of corruption, add to the scope of lost growth momentum. The costs such as the wide perception of corruption associate as a disadvantage to the business environment which, in turn, leads to possible low inflows of greenfield and foreign direct investment which is an important engine of growth and value-added.

Regarding transition report, Croatia’s rank has not changed despite some progress achieved. The aspects of transitional change where Croatia lags behind its competitors are the accomplishment of large-scale privatization, enterprise restructuring, competition policy, the non-banking institutions with financial supply instruments and the area of infrastructure. While transitional advancement into modern economy with dynamic and competitive economic and structural framework is an important aspect of maturity from the lessons of post-socialism, it is nevertheless important to pay attention to other sources of particular concerns that hamper Croatia’s economic performance and pose a threat to the macroeconomic stability. In a sample cross-country comparison of microeconomic and macroeconomic performance Croatia’s score is mixed in evasive in some areas. For example, Croatia scores comparably well on monetary policy which is demonstrated by central bank’s commitment to tight inflationary policies and the containment of inflation pressure within the forecast zone. Further, Croatia performs soundly on international trade, financial sector and potential for convergence as the country’s parity of purchasing power reached 48 percent of the EU27. However, the list of not-good performance criteria include the evasiveness of private sector investment, transition progress relative to top performers, bad quality of the business environment, regulatory burden, insufficient legal system, rigid labor market and high government spending nevertheless. In most recent year, government spending reached 51,6 percent of the GDP and the government revenue from state-owned enterprises reached 4,1 percent of total revenues.

In the course of growth theory, corruption and the inefficiency of the legal system, is the fundamental impediment to long-term economic growth. Hardly any change can happen without a rudimentary fundamental reform of the legal system to enforce and respect contractual agreements and private property rights, to provide the rule-of-law as a basic public product and to pursue the first-class business environment with ingredients such as low taxation, minimal regulation, deregulated product markets, dynamic investment environment, minimal spending, and openness to foreign ideas, trade and investment which help to build a competitive new economy and result in an unparalleled rise of income, growth and prosperity as many cases of such path around the world have shown without discretionary government involvement in human and economic liberty as preconditions and guarantees for long-term growth and freedom from coercion which government force has thoroughly exercised.

One Step Closer to Socialism in Slovakia

Slovak government soc-storm brigade doesn't come to halt anything in the name of way for brighter tomorrows and achieveing of promises from the dreamland. It wants to connect by highway capital city Bratislava with second largest city Košice (on the other side of the country) till the year 2010. Read the whole article on Capitalism & Freedom. Slovak version on eTREND.

In Memory of Murray Rothbard

It has passed twelve years today since Murray wrote last words for liberty.

„Murray was someone special. I recognized that fact the first night I met him. It was after the Mises seminar; a buddy of mine and I had been invited to attend, and afterwards Murray suggested we have coffee and talk. My friend and I were dazzled by the great Mises, and Murray, naturally, was pleased to see our enthusiasm. He assured us that Mises was at least the greatest economist of the century, if not the whole history of economic thought. As far as politics went, though, Murray said, lowering his voice conspiratorially: „Well, when it comes to politics, some of us consider Mises a member of the non-Communist Left.“ Yes, it was easy to see we’d met someone very special.“

- Ralph Raico

Johnny Munkhammar: Guide to Reform

by Rok SPRUK

From economist’s point of view

In a thorough, understandable and comprehensively written book “Guide to Reform” Johnny Munkhammar addresses some fundamental issues and perspectives about the need to implement long-term economic and structural reforms. The content of the book is divided into several chapters. Each of them reflects key areas of economic reform and each of them highlights the essentials on the road to prosperity through today’s change towards tomorrow’s benefit. In this brief review, I shall highlight the main premises drawn upon the economic reform. As an economist, I will attempt to make essential conclusions regarding author’s groundbreaking book.

The first question is whether economic reform is good. The author of the book has concluded that the main purpose of the economic reform is to pursue economic freedom and guideline the course of public policy instituted upon the ideas that brought nations an unparalleled increase in prosperity. Such conclusion is relevant and supported by countless empirical evidence. The general parameters that reflect the quality of macroeconomic and business framework are crucial to essential conditions regarding growth performance and increases in standards of living. What distinguished sound business environment and macroeconomic picture from restrictive and risky type of macroeconomic framework is the extent of coercion and government involvement into business affairs and personal lives. There is a positive correlation between high real GDP per capita and high level of economic liberty. Nations that have pursued economic freedom and the principles of limited government have observed what could (in German) be described as “Wirtschaftswunder”, an economic miracle.

Let’s start with a methodological, theoretical and empirical grounds and arguments for structural change and major long-range reforms. The author of the book supported the arguments with a significant and incredible amount of economic and political literature. As for an economist, the quest for economic reforms is fairly simple. The economist is interested about the outcome of the reforms and how to design a theoretical framework after data collection, data analysis and after relevant and empirically-tested conclusion are finalized. Throughout the course of the book, the author used a series of graphs and charts to show the how economic activity and standards of living grow together with fundamental economic reforms regarding welfare state, labor market, business environment, health care system, education system and structural performance. The author succinctly shows how reforms implemented in recent years and decade worked tremendously well in countries that have adopted them. From the theoretical point of view, it depends which side of the economy is taken into the analytical account. The experience such as stagflation has shown that Keynesian economic perception about the real economy was wrong. John Maynard Keynes believed that the economic performance can be restored by the acceleration of aggregate demand. Keynesians also believed that government intervention and a significant monetary expansion can boost the growth performance. However, if newly printed money is injected into the economy, the inevitable consequence is higher inflation which negatively affects the ability of the economy to operate at the optimal capacity regarding long-term sustainability of economic growth. The main consequence of high inflation is a deep negative shock on price behavior resulting from the overweight money funds chasing too few goods. Thus, there is a paradox given the fact that money injection into the economy inevitably reduces consumer purchasing power. On the other side, the neoclassical growth theory supports the view that the essential condition for long-term growth is the quality of growth engines such as human capital, low tax burden, investment, and productive behavior in general. At the end of 1970s, stagflation, rising inflation and unemployment, indicated the collapse of the Keynesian politico-economic doctrine. From a theoretical perspective, productivity growth is the essential condition for the increase of living standards. Any kind of particular burden that hampers productivity growth also reduces the potentiality of higher living standards and general welfare.

Throughout the book, the author underpins the classical essence of economic success: good governance, limited government, low taxes, sound monetary and macroeconomic framework, low regulation, privatization of public services and competitive product markets, including labor market. In moving towards the solutions and proposals suggested by Johnny Munkhammar in the book deserves an analytical outline of the policy areas that impede economic growth and increase risk of low growth, weak economic performance and an overall decline.

The author suggests radical cuts in public expenditure. The proposal is relevant since reductions in public spending boost growth and productive behavior. In fact, low tax rates on labor supply, savings, investment and entrepreneurship positively correlate with economic growth. The evidence has shown that tax cuts do not reduce revenues following the Laffer curve statement, saying that tax revenue is higher when tax rates are low. The author makes a strong point for privatization and cutting-edge competition in policy innovation. He says that “different reasons may exist for selling publicly owned activities, for example increasing competition, improving management or increasing citizens’ ownership… Competition brings innovation, variety, improvements and lower costs. Increased competition is necessary in publicly provided services and this can be achieved by several methods”.

The author has put a significant amount of effort in the analysis and key policy solutions pertaining to the areas that hinder the evolutionary process of sustainable economic growth. Among the most vital reforms are labor market reforms, product market deregulation, tax cuts, the introduction of competition and private initiative in health-care and education system under sound capital and financial markets, solid infrastructure and the reform of the business environment. He also lists a growing list of nations that implemented productive reform solutions; Estonia’s competitive advantage of early tax reform in boosting investment, the introduction of vouchers in Sweden, the reform of the labor market in New Zealand and the remarkable economic transformation of Slovakia from a lingering performer into high-growing Tatra tiger. The author also outlined how Ireland went from the “poorest-of-the-rich” as how The Economist described Ireland in January 1988, to the Celtic tiger in nearly a decade. The arguments for economic reforms are put ahead in a very intuitive and interactive way nevertheless.

The main problem in implementing the economic reforms is not that politicians are unaware of the economic reforms but the fact that their political support is subject to special interests emerging from rent-seeking patterns of behavior placed in societies where the weakness of institutions enables interest groups to gain privileges from the state, codified into the law and made permanent. Powerful stakeholders in the corporativist model of society will thus resist change at any cost. Such case is the collective bargaining which distorts the competitive equilibrium in the labor market at the cost of lower productivity growth and slower structural adjustment to economic change and globalization. Special interest groups possessing a degree of coercion and political influence will inevitably refuse reform proposals and mobilize its force to do everything possible to prevent the implementation of economic reforms by the means of fear and propaganda. The author suggests a strategic set of combinations of political decision-making, game theory and tactical methods that could reduce the opposition to economic reforms and structural advancement. As an important feature, the author also makes strong point on the continuum of economic reforms as the main policy asset that reformist politicians should embrace. True, there will always be those who oppose economic reforms everywhere but, as Harold Wilson said, “those who reject change are the architects of tomorrow’s decay.”

The book is not only a great source of inspiration but also a great educational material that provides important data, information and answers to some of the greatest tasks of tomorrow’s challenge.