Nepatrím k pravidelným čitateľom Týždňa, no v čísle č. 44 ma zaujal článok o architektovi Le Corbusierovi. Ten sa často označuje za velikána 20. storočia v tomto odbore, hoci jeho prínos by som si dovolil označiť za minimálne značne sporný. Bol som zvedavý, ako sa s tým vysporiada autorka Denisa Doričová.
Nebol to úplne oslavný článok. Autorka si všíma Le Corbusiérovo hľadanie vzťahu medzi súkromným a verejným priestorom (ako pripomína, často neúspešné), viaceré nezrealizované návrhy, jeho vyzdvihovanie racionálne riešených inžinierskych konštrukcií, dôraz na harmonické geometrické tvary. Ukážkovým príkladom myslenia Le Corbusiera bol jeho návrh Baťovi, aby v Zlíne postavil 20-podlažné bytové domy so všetkou vybavenosťou, kde by sa zmestilo do päťtisíc obyvateľov. Takouto predstavou pobúrený Baťa, zástanca individuálneho bývania, reagoval slovami, že pri 50-tisícovom meste ako je Zlín by stačilo desať takých stavieb, čo je vhodné akurát pre komunistickú propagandu. Preto niet divu, že jeho najväčšie projekty (veľké obytné bloky) sa vyznačujú neosobnosťou, chladom a komplikovanou orientáciou. Autorka zakončila článok slovami: „Nech bola kritika akákoľvek silná, takmer celosvetový vplyv Le Corbusiera iba potvrdila.“
Nesporne tento Švajčiar mal silný vplyv na vtedajšie uberanie sa architektúry, len je otázne, či správnym smerom. Le Corbusier sa pri navrhovaní miest správal ako taký malý byrokratický plánovač s mapou. Len on vedel najlepšie čo ľudia chcú a chcel ich premiestňovať po území ako keby to boli figúrky na šachovnici. Vytváral vlastnú utópiu. Preto ostalo tak veľa projektov len v podobe návrhov a tie najväčšie realizované presadili rôzne vlády.
Jeho konceptom je radiálne mesto pozostávajúce z moderných betónových výškových budov, ktoré sú oddelené zelenými plochami a spojené širokými bulvármi a cestami. Jeho autoritariánske sklony sa prejavili naplno v architektúre. Pre ubezpečenie, že návrhy budú presne a do bodky realizované podľa jeho vôle, presadzoval menovanie „hlavného architekta“, ktorého všetci museli počúvať na slovo. Známy je aj výrokom: „Podoba miest je príliš dôležitá na to, aby sa prenechala občanom.“ Závidel autoritárskym panovníkom ako Ludvikovi XIV alebo Napoleonovi, ktorí mohli nariadiť prestavanie mesta len preto, že si to želali. Podľa Petra Halla Le Corbusierov vplyv v plánovaní miest tu vydržal minimálne 60 rokov.
Le Corbusier presadzoval známy paradox: mestá sú prepchané dopravou, pretože bola navrhnutá príliš hustá zástavba. Riešenie spočíva vo zvýšení ich hustoty postavením radiálnych miest. Tento postoj úplne zapadá do jeho elitárskeho pohľadu, podľa ktorého by väčšina ľudí mala byť uväznená do štvrtí s vysokou hustotou, aby si mohli užívať zeleň medzi mrakodrapmi. Odmietal rozširovanie individuálnej rodinnej výstavby na predmestiach, no sám žil vo veľkej viktoriánskej vile. Le Corbusier ovplyvnil mnoho plánovačov na celom svete. Nie je prekvapením, že viacerých ešte stále nájdeme v postkomunistických krajinách, ale aj v západnej Európe a USA.