Recyklácia je hovadina

Myslíte si, že recyklácia odpadu je ekonomicky výhodná, prospešná pre životné prostredie a šetriaca zdroje? Vravíte, že spotrebovávanie papiera zabíja stromy?

Ak áno, z omylu sa vás pokúsia vyviesť komici Penn a Teller, ktorí sú vďaka svojim provokatívnym (a v základoch libertariánskym) vystúpeniam známejší, ako niektorí prominentní libertariáni.

Ukážu vám, kam až sú ľudia ochotní zájsť. Rozšíriť počet triediacich nádob z troch na deväť? „Žiadny problém!“ Zapamätať si, čo do ktorej nádoby? „Nič ľahšie!“ Triediť ľahko použitý toaletný papier? To predsa „dáva zmysel.“

Mnohí ľudia veria, že robia niečo užitočné. No o tom, či je to naozaj užitočné a vzácne, napovedajú ceny na trhu, založené na dobrovoľnej výmene. A podľa cien nie je momentálne recyklovanie ekonomicky výhodné, pretože prírodných zdrojov je stále dostatok. Ak budú ubúdať, stanú sa vzácnejšie, ich cena stúpne a pre výrobcov bude výhodnejšie nakupovať recyklované produkty od firiem, ktorým sa zasa oplatí zberať, triediť a recyklovať odpad. A tieto firmy budú odmeňovať ľudí, ktorí separujú odpad.

Často sa poukazuje na „výhody“ recyklovania bez spomenutia odvrátenej strany, ktorá činí z tohto procesu stratový biznis. Teda stratový pri dobrovoľnej, nie povinne nanucovanej recyklácii. Vôbec sa nehovorí o strate času, peňazí, úsilia, dodatočného znečisťovania a nákladoch vyplývajúcich zo zberu, triedenia, čistenia, dopravy a spracovania odpadu.

Recyklovanie je vec viery. Márne budete presviedčať presvedčených. Maximálne vás označia za šarlatána nemysliaceho na budúcnosť ďalších generácií. Je skvelým príkladom toho, ako sa ľudia zúčastňujú na nejakých aktivitách len preto, že sa pri nich cítia dobre a slepo niečo nasledujú bez kritického posúdenia, pretože tomu veria aj ostatní a konajú tak.

Namiesto tlačenia recyklačnej propagandy do hláv študentov na hodinách ekologickej výchovy by bolo prospešnejšie premietať predstavenie týchto komikov (možno s obmedzením počtu hrubších slov). Je to nielen vtipnejšie, zábavnejšie a strhujúcejšie v porovnaní s nudným vysvetľovaním ktorý odpad patrí do akej nádoby, ale najmä núti premýšľať aj o veciach „mimo kontajnera“. Viac ľudí by si uvedomilo, že nútená separácia odpadu je len ďalší podvod štátu. Rovnako ako mnoho iných vecí, zabalených do moralizujúcich póz.

Ak máte pol hodinku voľného času, vrelo odporúčam (osobne som sa dosť dobre bavil).

Link vďaka Georgovi Reismanovi.

Vianočná záhada

Prečo žiadni ochranári neprotestovali proti predvianočnému predaju živých stromčekov?

Možné vysvetlenia:

A, Sú to lokálpatrioti a väčšina žiadaných stromov bola vyrúbaná vo Švédsku, Fínsku, či Francúzsku.

B, Doterajším organizovaním petícií proti výrubom stromov boli tak zaneprázdnení, že kupovanie darčekov si nechali na poslednú chvíľu a nezvýšil im čas na inú aktivitu.

C, Pretože sami tie stromčeky kupovali.

Triedny konflikt a Industrialisti

Daniel Valent vyvracia mýtus, že o objavenie existencie spoločenských tried a ich zápasu sa zaslúžil Karl Marx. Ešte pred ním tu pôsobili tzv. Industrialisti, radikálni francúzski liberáli (Comte, Dunoyer) z prvej polovice 19. storočia, rozvíjajúci myšlienky Saya.

„Prostriedkami vedúcimi ku koncu triedneho zápasu sú jednak rozpad politickej moci udeľujúcej privilégiá a jednak v tom čase populárna liberálna predstava, že pri absencii politickej moci sa prejaví, slobodnej spoločnosti inherentne vlastná, harmónia záujmov medzi jednotlivcami (napríklad medzi zamestnancom a zamestnávateľom, predávajúcim a zákazníkom, a tak ďalej).“

„Dielo francúzskych liberálov je aj v dnešnom svete až prekvapivo aktuálne. Liberálom súčasnosti môže poslúžiť ako vodítko pri prebúdzaní triedneho povedomia skutočných producentov bohatstva, ktorí sú dennodenne decimovaní arogantnou a parazitickou politickou vrchnosťou. Popri tom môže tvoriť aj základ pre ucelenejšie vyjadrenie radikálne protrhového postoja ako alternatívy k prevládajúcim konzervatívnym (resp. „sociálnym“) náladám v pravej (resp. ľavej) časti politického spektra.“

Dve spoločenské skupiny - vykorisťovatelia a vykorisťovaní, existujú. Avšak ich predstaviteľmi nie sú kapitalisti, podnikatelia, výrobcovia, predávajúci, zamestnávatelia, živnostníci na jednej strane, a zamestnanci, robotníci, spotrebitelia, či kupujúci na strane druhej. Ako potvrdzuje Murray Rothbard (napr. Anatómia štátu), skutočný konflikt existuje medzi štátom (ako entitou parazitujúcou na tvorcoch bohatstva) a slobodným trhom (ktorého subjekty- zamestnávatelia, podnikatelia, zamestnanci, sú tvorcami tohto bohatstva).

Bude sa znova vyvlastňovať!

Viete, aký je rozdiel medzi obyvateľmi Tepličky nad Váhom a minoritnými akcionármi? V podstate žiadny. Obom skupinám obyvateľov hrozí(lo) vyvlastnenie v prospech „verejného záujmu“, teda inej súkromnej osoby. Jediný rozdiel spočíva v tom, že v prípade porušenia vlastníckeho práva majiteľov akcií sa nepoužíva pojem vyvlastnenie, ale „vytesnenie“.

Na základe smernice EK je Slovenská republika povinná preniesť do svojho právneho poriadku predpis upravujúci právo väčšinových vlastníkov akciových spoločností odkúpiť od minoritných akcionárov ich podiely, ak získajú aspoň 95% akcií. Novela zákona o cenných papieroch bola prednedávnom schválená v parlamente.

Medzi dôvodmi, ktoré viedli európskych zákonodarcov k prijatiu tejto normy, sa najčastejšie uvádzala potreba zefektívnenia fungovania spoločností. Existencia mnohých malých akcionárov znamená rôzne náklady pre hlavného vlastníka, napríklad na konanie valných zhromaždení, zverejňovanie informácií a podobne. Možnosť vytesnenia umožňuje ušetriť tieto náklady a zvýšiť hodnotu spoločnosti pre potenciálnych záujemcov o prevzatie.

Natíska sa otázka, prečo je potrebné túto oblasť regulovať zákonom, či tu vôbec existuje nejaký „verejný záujem“ a či nejde o oficiálne posvätenú krádež? Jedná sa predsa o čisto trhovú záležitosť, keď jedna osoba chce vlastniť majetok (akcie) patriaci inej osobe. V spoločnosti rešpektujúcej súkromné vlastníctvo teda záujemca o kúpu ponúkne majiteľovi protihodnotu, ktorú je ochotný obetovať za statok. Majiteľ ju môže a nemusí akceptovať. Závisí to od jeho rozhodnutia a posledné slovo má vždy on. Riešiť túto výmenu akýmkoľvek nedobrovoľným spôsobom, vrátane použitia politickej moci, je porušovaním prirodzených vlastníckych práv.

V kupónovej privatizácii sa stali akcionármi tisíce ľudí, ktorí investovali vlastný majetok v očakávaní jeho budúceho zhodnotenia. Tí, čo mali to šťastie, že ich podniky zakrátko neskrachovali a neprišli o akcie, sa teraz opäť musia obávať o svoj majetok. Nič na tom, že ani pri najlepšej vôli sa tu nedá nájsť „verejný záujem“ nemení fakt, že vytesnenie sa týka len akciových spoločností, ktorých akcie su obchodované na burze, a ani to, že minoritní majitelia môžu dostať späť „primeranú cenu“.

Na základe akého kritéria je stanovená hranica na 90% akcií? Nemôže sa vytesňovať už pri 80% –nom, alebo nadpolovičnom podiele? Odpadli by ďalšie zbytočné náklady, zefektívnila by sa činnosť, a to všetko len v záujme verejnosti.

Slovenský kapitálový trh je dlhodobo prakticky nefunkčný. Novela zákona o cenných papieroch tak odstráni ešte aj tých pár záujemcov a kúpu alebo predaj akcií.


(Článok je publikovaný aj na stránke INESS)

Kritika Misesa od Juraja Karpiša

Hoci Ludwiga von Misesa možno považovať za najvýznamnejšieho ekonóma 20. storočia, na ktorého systematické poznatky ďalší ekonómovia nadväzujú, nevyhol sa vo svojej teórii viacerým nedostatkom a nedôslednostiam, častokrát protirečiacim samotnej metodológii rakúskej ekonomickej školy. Ako ukazuje Juraj Karpiš, jednou z týchto nedôsledností je aj Misesova teória monopolných cien.

Identifikovať monopolné ceny na slobodnom trhu nie je možné, pretože (kvôli subjektívnej podstate hodnoty) nemožno určiť, či obmedzovanie produkcie skutočne poškodzuje spotrebiteľa, a tiež nemožno stanoviť pružnosť dopytu.

„Vlastnícke práva z definície umožňujú komukoľvek (neexistuje rozdiel medzi spotrebiteľmi a výrobcami) robiť so svojim majetkom čo chce, pokiaľ nebráni v užívaní majetku iného. A preto odobratie zdrojov z trhu producentom nemôže byť chápané ako porušovanie práv spotrebiteľa.“

Autor sa prikláňa k Rothbardovmu chápaniu monopolu ako „štátom pridelenú špeciálnu výhodu v určitej oblasti produkcie, vyhradenej konkrétnemu jednotlivcovi alebo skupine.“

Kritické pojednanie je dostupné na stránke INESS tu.

Cena štátu

Už vás niekedy zaujímalo, čo všetko dnes štát zabezpečuje a koľko to vlastne stojí, ale nenašli ste o tom úplné informácie? Nechce sa vám preklikávať cez dôkladne ukryté materiály a čísla na stránkach ministerstiev?

Potom práve pre vás je určená nová webstránka www.cenastatu.sk . Tu si môžete naozaj dobrovoľne vybrať služby, ktoré chcete, aby váš štát poskytoval a zároveň zistíte, o koľko menej by vás to stálo.

Vlastnícke právo vs. "verejný záujem"

Na pravidelnej štvrťročnej konferencii Konzervatívneho inštitútu vystúpil dňa 13. decembra 2006 s prednáškou Josef Šíma z Liberálního institutu. Okrem iného zaznelo aj toto:

„Je sice pravda, že jsme se již vymanili z perverzních praktik socialistické zvůle, ale respekt k vlastnictví nebyl rozkladem socialistického systému zdaleka obnoven. Někdo totiž získává privilegia, jež druzí nemají. Někdo může cizí vlastnictví porušit, zatímco původní vlastník musí tento útok strpět. Přestává existovat rovnost, vzniká násilí a konflikt. Jednoduše řečeno, vytvářejí se privilegované skupiny lidí, jež parazitují na druhých.
Politizace ekonomického a společenského života je nejkratší cestou k rozpadu tradičních společenských struktur, jež budou nahrazeny institucemi státními.“

„Stát ale nedokázal poskytnout kvalitně, jak víme z vlastní zkušenosti, ani ty nejjednodušší věci. Obvykle produkuje konflikt, bezpráví a předražené pseudoslužby, nikoli ušlechtilé věci, které činí společnost společností. Téměř každou nespravedlnost lze schovat za prosazování tzv. veřejného zájmu – vyvlastnění kvůli stavbě silnice, ale i obyčejné továrny; vyhnání zahraničních dělníků kvůli pseudoekonomickému argumentu tzv. ochrany trhu práce; povinnou vojenskou službu; povinný nákup registračních pokladen; nepovolení fungování soukromé školy; zákaz domácího vyučování dětí atd. Logika politického rozhodování je neúprosná. Lidé, kteří z pozice svých politických funkcí rozhodují, co se bude učit ve školách, jak budou vypadat penze či kolik se lidem odebere z jejich peněženek, se totiž spíše než „veřejnému zájmu“, tj. blahu polečnosti, věnují propagandě, zvyšování své politické prestiže, moci a stavu svých účtů!“

„Dobře naplněný „veřejný zájem“, spočívající v ochraně vlastnictví, je schopen řešit celou škálu dnešních problémů, jež si lidé dnes – typicky kvůli znárodnění těchto problémů – se soukromým vlastnictvím nikterak nespojují. Zároveň se nejedná o nějaký moderní experiment, ale o osvědčené metody řešení problémů vyplývajících z lidské interakce.“

Kompletný prepis prednášky Josefa Šímu je dostupný na stránke KI, videozáznam na stránke infoNET.tv.

Foto: R.Kazda

Výhodný obchod s horúcim vzduchom

Európska komisia určila pre Slovensko nižšie kvóty na emisie CO2, ako požadovala slovenská vláda. V rokoch 2008 – 2012 tak budú môcť naše podniky vypustiť ročne 30,9 milióna ton emisií, čo predstavuje o 0,4 milóna ton viac ako v súčasnom období.

Podľa ministerstva životného prostredia, komisia „nevzala do úvahy rast HDP, odstavenie jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach a nové energetické zdroje.“

A čo to vlastne EK vyčíta predloženému plánu? Celkové množstvo kvót „ďaleko prevyšuje emisie z roku 2005“ a nie je „v súlade s očakávanými emisiami, technologickým potenciálom na ich znižovanie, zmenami v hospodárskom raste“. Navrhnutá metodológia prideľovania môže viesť ku „zvýhodneniam v prospech určitých sektorov a zariadení, čím sa naruší hospodárska súťaž. V návrhu sa nevysvetľuje metodológia prideľovania kvót novým účastníkom.“

To všetko sú sprievodné dôsledky „znižuj a obchoduj“ politiky, ktorou chce Európska komisia zabezpečiť splnenie kjótskych limitov. Tento nástroj je však len mechanizmom zvyšujúcim náklady pre firmy a obyvateľstvo a nedosahujúcim pôvodné zámery. A navyše umožňuje parazitovať záujmovým skupinám. Takmer všetky krajiny, ktoré už predložili návrhy alokácie, požadujú väčší objem kvót (spolu o 17%) ako sú ich celkové povolené emisie v súčasnoti. Tu však treba rozlišovať dve skupiny krajín. Inú motiváciu majú staré členské štáty, kde obmedzovanie emisií môže naozaj negatívne zasiahnuť produkciu. Z iného dôvodu požadujú navyšovanie kvót podniky z nových členských krajín. Tu je tým hlavným faktorom možnosť výhodného biznisu. Argument vlády o odstavení jadrovej elektrárne a nutnosti jej náhrady novými zdrojmi vyznieva v súvislosti s hlásaným zachovaním podpory tejto energie tak trocha čudne.

Po páde komunizmu nastalo v krajinách bývalého východného bloku hromadné zatváranie ekonomicky neefektívnych a intenzívne znečisťujúcich priemyselných podnikov. To viedlo k značnému poklesu emisií, v niektorých prípadoch až o 50% oproti úrovni z roku 1990 (V SR je rozdiel medzi povolenými a súčasnými emisiami 28%). Preto tieto krajiny majú v súčasnosti značný nadbytok obchodovateľných emisných kvót, ktoré sa dajú speňažiť predajom podnikom v západnej Európe. Túto skutočnosť dobre vedia nielen v nových krajinách EÚ, ale pochopili to aj v Bielorusku. Tamojšia vláda dlho odmietala pristúpenie ku Kjótskemu protokolu. Vydržala až do minulého roku, keď sa obchodovanie s kvótami spustilo a momentálne sa dobrovoľne hlási k splneniu záväzku zredukovať úroveň emisií o 5%.

Vďaka prebytku kvót a obchodovaniu s tzv. „horúcim vzduchom“ budú krajiny len veľmi ťažko znižovať emisie a plán Európskej komisie ostane, ako vždy, len na papieri.

Ak ekonomický rozvoj presiahne určitý stupeň, znečistenie vzduchu sa začína znižovať vdôsledku zvýšenia nárokov obyvateľstva na environmentálnu kvalitu. To sa odráža na rastúcom dopyte po technológiach, tovaroch a službách s nízkym stupňom znečisťovania. Rozvinuté ekonomiky sú tiež menej závislé na ťažkých priemyselných odvetviach, väčší podiel tvorí sektor služieb. A nezanedbateľnú úlohu hrá tiež prísnejšie vynucovanie vlastníckych práv, zmlúv a vláda zákona.

Potvrdzujú to aj údaje o emisiách CO2 zo spaľovania palív v Európe. Za obdobie 11 rokov (1992-2003) sa „zvýšili“ o 0,1%. Podobne sú na tom aj USA a Austrália. Teda až na jeden rozdiel. Nie sú súčasťou Kjótskeho protokolu.


(Článok je publikovaný na stránke INESS a v denníku Hospodárske noviny)

O riešeniach "riešení"

Často počúvame o nedostatku bytov, dopravných zápchach na cestách, či ich zlej kvalite. Je niečo špeciálne na týchto statkoch, čo vytvára neriešiteľný problém? Ako je možné, že sa nevedú diskusie o tom, aký druh pečiva, počítača, obleku, či prístroja vyrobiť, žiadne spory o type novín, ktoré sa majú tlačiť?

Murray Rothbard má odpoveď.

„Už ste niekedy počuli o súkromnej firme navrhujúcej „vyriešiť“ nedostatok predávaného produktu tým, že vraví ľuďom, aby menej kupovali? Určite nie. Súkromné firmy vítajú zákazníkov a rozširujú sa, ak je po ich výrobkoch veľký dopyt a tým pádom majú prospech z toho ich zákazníci ako aj firmy samotné. Len vláda „rieši“ dopravný problém na jej cestách donútením nákladných áut (osobných áut, autobusov) jazdiť mimo cesty. Podľa tohto princípu je ideálnym „riešením“ dopravnej zápchy zakázať všetky vozidlá! To sú návrhy, ktoré sa dajú očakávať od štátneho manažmentu.

Existuje dopravná zápcha? Zakážte všetky autá! Nedostatok vody? Pite jej menej! Problémy na pošte? Znížte dodávky poštových zásielok na jeden kus denne! Kriminalita v mestských štvrtiach? Nariaďte zákaz vychádzania z domu! Žiadny súkromný poskytovateľ by nemohol dlhšie ostať v biznise, ak by takýmto spôsobom reagoval na priania zákazníkov. Ale ak je poskytovateľom štát, namiesto riadenia sa potrebami ľudí im prikazuje využívať to menej alebo vôbec.

Zatiaľ čo mottom súkromného podnikateľa je „zákazník má vždy pravdu“, slogan vlády znie „prekliata verejnosť!““

Hurá, bude ďalšia trafika!

HZDS navrhuje vytvoriť ministerstvo cestovného ruchu, ktoré vraj nebude len požieračom peňazí, ale dokáže dokonca „vytvoriť zisk v objeme niekoľko desiatok miliárd korún a priniesť najmenej 60-tisíc nových pracovných príležitostí“.

No konečne. Že už skôr nikoho nenapadlo zriadiť ziskové ministerstvo. Veď sme dávno mohli byť stredoeurópskym Švajčiarskom. Krajinou, kde sa ročne míňajú miliardy na chod úradu, tlačenie propagačných materiálov so zábermi švajčiarskej lúky, usporiadanie a účasť na veľtrhoch, na ktorých sa budú prezentovať starostlivo vybraní podnikatelia z cestovného ruchu, či majitelia hotelov a zariadení ponúkajúci otrasné služby za päťhviezdičkové ceny.

Nehovoril tu niekto niečo o šetrení v štátnej správe a zmenšovaní počtu úradov? Čo tak založiť ministerstvo pre znižovanie miery byrokracie? Čo myslíte, zruší ďalšia vláda (ak bude vôbec iná) toto ministerstvo?

Ako common law chráni životné prostredie

Liberální institut pripravil v predvianočnom čase pekný darček v podobe publikovania ďalších kníh v elektronickej podobe dostupných on-line. Dnes si predstavíme rozsahom útle, ale zato myšlienkami nabité dielo Rogera E. Meinersa a BrucaYandlea: „Jak Common Law chrání životní prostředí“

„Väčšina ľudí sa domnieva, že k ochrane životného prostredia je štátna kontrola nevyhnutná. Bez nej by sme sa podľa ich názoru vrátili do desivých dní otrávených riek, umierajúcich jazier, ľudí opúšťajúcich svoje domovy a detí dýchajúcich vzduch plný smogu.

Táto práca si kladie za cieľ ukázať na základe konkrétnych príkladov z amerických a anglických dejín, že rozvinuté právne tradície umožnili aj radovým občanom chrániť ovzdušie, pôdu i vodu často proti politicky mocným odporcom. Dokonca i predstavitelia štátnej moci využívali common law pri ochrane občanov pred ohrozením životného prostredia. Regulácia zákonmi a ďalšími predpismi však bohužiaľ z väčšej časti vytlačila právny režim common law, ktorý kedysi ponúkal riešenia mnohých problémov súvisiacich so životným prostredím.

Zatiaľ čo politikov, ktorí podporujú myšlienky, na ktorých je založená ich budúca politická dráha, možno snáď ospravedlniť, ťažšie obhájiteľné je konanie predstaviteľov akademickej obce a iných „učených“ profesií, ktoré dodávajú ničivej sile štátneho zasahovania obal intelektuálnej úctyhodnosti. I oni upadli do zajatia scestných teórií. Podrobujú sa nirváne falošných predstáv a často veria, že trh bude pracovať lepšie, ak bude plánovaný, než keď mu bude ponechaná sloboda v rámci striktnej vlády práva. Nikde nie je táto ilúzia silnejšia, ako v súvislosti s ochranou životného prostredia.

Nemalo by nás prekvapiť, že mnohí znalci techniky vládnutia pohŕdajú trhovým prístupom k ochrane životného prostredia, ktorý je založený na dobrovoľnosti a pravidlách „common law“ doplnených o miestne predpisy. Ekonómovia a iní experti po dlhé desaťročia kázali o tom, že elektrárne a telefónne spoločnosti sú prirodzené monopoly. Tvrdili, že konkurencia pred nimi jednoducho nemôže obstáť; že došlo k „zlyhaniu trhu“, ktoré musia napraviť štátne zásahy. Deregulácia dopravy a telekomunikácií viedla k dramatickému poklesu nákladov a to isté sľubuje aj liberalizácia trhu s elektrinou; a tak sa teraz tento argument začal používať pre problémy životného prostredia, ktoré vraj tiež muselo spôsobiť „trhové zlyhanie“.

Common law uvaľuje tvrdé sankcie pre firmy, ktoré nezohľadňujú práva občanov tým, že ich vystavujú nebezpečenstvu újmy. A skutočne, v prípade že dôjde k ozajstnej škode, občania dosiahnu žalobou s oporou v common law oveľa istejšiu nápravu, ako keď sa obrátia na úrad pre ochranu životného prostredia“

Hádam netreba ani dodávať, že klasickú tlačenú podobu tejto knihy je možné zakúpiť v INESS-e.

A keď už sme spomenuli pražský Liberální institut, jeho ikona a guru Josef Šíma poctí Bratislavu svojou návštevou v stredu 13. decembra. Bližšie informácie na stránkach Konzervatívneho inštitútu.

Dokumenty, alebo dokuganda?

Prednedávnom skončil Medzinárodný festival odborných filmov Ekotopfilm, na ktorom sa svojimi najnovšími dokumentmi prezentovali tvorcovia z 30 krajín sveta. Ako už názov podujatia napovedá, o titul tu súťažia diela zaoberajúce sa témami ochrany životného prostredia, trvalo udržateľného rozvoja, či klimatických zmien.

Okrem toho sa každý rok udeľuje cena “Honour of Ecotopfilm”, ktorú získa človek, ktorý svojimi aktivitami výrazne prispel k rozvoju ľudskej spoločnosti v súlade s tzv. trvaloudržateľným rozvojom. Tento rok poctu získalo monacké knieža Albert II., známy svojou “eko-úchylkou” nosiť so sebou odpadkové koše a zbierať smetie po iných. Je to bezpochyby záslužná činnosť, ale takýmto spôsobom všetky čierne skládky a odpad nachádzajúci sa na miestach kam nepatrí, zrejme neodstránime. Určite racionálnejším riešením je jasné stanovenie vlastníckych práv a ich dôsledné vymáhanie, nie ďalšie zvyšovanie motivácie znečisťovateľov. Albert II. sa ocenením zaradil medzi takých velikánov “eko-hnutia”, akými sú napríklad Günter Verheugen, či Al Gore.

Keď sme spomenuli meno bývalého amerického viceprezidenta, musíme spomenúť aj jeho nový film “Nepohodlná pravda” (An Inconvenient Truth), premietaný už aj v európskych kinách. Dielo predstavuje vrcholiacu hystériu z globálneho otepľovania. Film je stelesnením takmer všetkých mýtov, pokrútených faktov, poloprávd aj čistých klamstiev o príčinách a dôsledkoch klimatickej zmeny. Globálne otepľovanie v dôsledku ľudskej činnosti vraj spôsobuje roztápanie snehu na vrchole keňského Kilimandžára. Sneh z vrchu naozaj mizne, ale podľa viacerých štúdií, tento ústup začal na konci 19. storočia. Teda v čase, kedy množstvo skleníkových plynov produkovaných ľudstvom bolo minimálne. Snehová pokrývka sa zmenšuje najmä vďaka poklesu zrážok v dôsledku zmeny dažďových pralesov na poľnohospodársku pôdu pri úpätí hory.

Roztápajúce sa ľadovce na póloch vraj spôsobia katastrofálne zaplavenie pobrežných miest. Niektoré výstražné predpovede hovoria až o päť metrovom náraste hladiny mora, podľa výpočtov Gora to bude jeden a pol metra, čím sa zmení pobrežná čiara a objaví sa mnoho utečencov. Čo však veľký zelený Al zamlčuje o tejto hrozbe, je rovnako dôležité ako to, na čo poukazuje. Minuloročná štúdia realizovaná vedcami z NASA prichádza k záveru, že naozaj dochádza k úbytku ľadovcov, čo sa prejaví na zvýšenej hladine mora. Ale k tomuto úbytku prichádza pomaly, v priemere 0,05 mm za rok. Týmto tempom potrvá tisíc rokov, kým hladina stúpne o päť centimetrov a dvadsaťtisíc rokov, aby narástla o meter. Mimochodom, Tony Blair sa rozhodol menovať Gora za zvláštneho poradcu pre boj s klimatickými zmenami a výsledky sa ukazujú. Nedávno zverejnená správa britskej vlády, nie prekvapujúco, počíta s katastrofálnymi dôsledkami otepľovania.

Zástancovia Kjótskeho protokolu však tieto úplné fakty nevidia a nechcú vidieť. Namiesto toho presadzujú nezmyselné limity, ktoré môžu viesť k zníženiu životnej úrovne obyvateľov. Podľa Národného centra pre atmosférický výskum, keby všetky signatárske krajiny dosiahli zníženie skleníkových plynov na úroveň požadovanú Kjótom, rast teploty našej planéty by sa znížil najviac o 0,2 stupňa Celzia. Koľko takých protokolov by bolo treba, aby sme zabránili budúcemu otepľovaniu?

Dokumentárne filmy podobné Gorovej “Nepohodlnej pravde” sa často označujú ako “dokugandy”. Od dokumentov sa odlišujú tým, že cieľom tvorcov nie je objektívne informovať o faktoch, ale ovplyvňovať ich požadovaným smerom.

Dúfajme, že Ekotopfilm neskĺzne v budúcnosti až na túto úroveň.

(Článok je publikovaný aj na stránke INESS)

Keď komisári nechcú poznať pravdu

Politici s obľubou používajú pri zdôvodňovaní zásahov do ekonomiky a zdaňovaní občanov slová ekonómov. Pokiaľ ide o preberanie myšlienok “keynesiáncov”, je to očakávané. Táto škola vychádza zo štátneho intervencionizmu a jeho obhajoby v každej situácii. Prinajmenšom nevhodné je, ak sa politik neštíti vziať do úst slová ekonóma, ktorý celý svoj život venoval obhajobe slobodného trhu a kritike štátneho intervencionizmu, byrokracii a socializmu.

Práve to sa nedávno prihodilo európskej komisárke pre zahraničné vzťahy Benite Ferrero-Waldner, ktorá na stretnutí venovanom efektívnosti zahraničnej pomoci EÚ vystúpila s prejavom, zakončiac ho neúplnou citáciou Ludwiga von Misesa, navyše úplne vytrhnutou z kontextu. “Zahraničná pomoc EÚ je v súčasnosti vyššia ako pomoc Svetovej banky. Do roku 2010 bude tvoriť dve tretiny z celkového objemu. Ale my chceme ísť ďalej, aby sme si udržali povesť svetového lídra v tejto oblasti. Minulý rok sa EÚ zaviazala zvýšiť rozvojovú pomoc na 0,56% HDP do roku 2010 a dosiahnuť odporúčaný cieľ 0,7% do roku 2015. Ak chceme zlepšiť súdržnosť a efektívnosť, nemali by sme koordinovať programovanie oveľa užšie? Táto dodatočná súdržnosť zlepší naše fungovanie a zaručí, že budeme čeliť ťažkým rozhodnutiam nevyhnutným pre garantovanie udržateľnej budúcnosti pre všetkých. Ako konštatuje Ludwig von Mises, niekedy môže byť pre človeka prospešné prikladať do pece vlastný nábytok. Ale nemal by si nahovárať, že objavil nový a úžasný spôsob vykurovania svojho domu.”

Kontext, v akom použil citovanú vetu Mises (Ľudské konanie, kap. XXIII.- Trhové dáta), je dôkazom, že niektorí politici sa dokážu odvolať aj na také myšlienky ekonómov, ktoré priamo potvrdzujú nezmyselnosť ich konania: “Je ľahké pochopiť, prečo sa niektorí jednotlivci, strany a záujmové skupiny snažia propagovať krátkodobý princíp. Hovoria, že politika by sa nikdy nemala zaoberať dlhodobými účinkami a vzdať sa nástroja, ktorého prínosy sú krátkodobé, len preto, že jeho dlhodobé účinky sú škodlivé. Ekonómia odpovedá, že každé rozhodnutie by malo byť založené na dôkladnom zvážení všetkých dôsledkov, krátkodobých aj dlhodobých. Určite existujú situácie pri konaní jednotlivcov a spravovaní vecí verejných, v ktorých aktéri môžu mať dobré dôvody znášať aj veľmi neprijateľné dlhodobé efekty, aby sa vyhli podľa nich ešte neprijateľnejším krátkodobým efektom. Niekedy môže byť pre človeka prospešné prikladať do pece vlastný nábytok. Ale potom by mal vedieť o budúcich dôsledkoch. Nemal by si nahovárať, že objavil nový a úžasný spôsob vykurovania svojho domu.”

Pomoc rozvojovým krajinám prostredníctvom zdaňovania a prerozdeľovania je, v prenesenom slova zmysle, typickým príkladom “vykurovania vlastným nábytkom”, ktorého dlhodobé dôsledky sú škodlivé. Spočívajú v politizácii života ľudí, ktorí ostávajú závislí na administratívnych rozhodnutiach. Rozvojová pomoc dokáže krátkodobo odvrátiť akútne nedostatky najmä importovaného tovaru. Je tak ale znemožnené objavovanie nových trhov, plodín, výrobných metód, tovaru alebo myslenia, ktoré môžu byť dlhodobo zdrojom ekonomického rozvoja. EÚ síce rozdeľuje miliardy eur daňových poplatníkov, no zároveň im vlastnými obmedzeniami usilovne bráni v nakupovaní výrobkov pochádzajúcich z týchto krajín.

Pani Waldner zrejme nie náhodou vynechala Misesovu vetu o zvažovaní dlhodobých účinkov konania. O tých európski komisári neradi počúvajú.

Zdroj: Jim Fedako

Ľudia na Zemi sú bohatší a zdravší

„Od Pekingu až po Bratislavu žijeme dlhšie, zdravšie a pohodlnejšie ako kedykoľvek v histórii. Menej trpíme chudobou, hladom alebo nevzdelanosťou.“ To sú slová ekonóma Indura Goklanyho v jeho knihe „Zlepšujúci sa stav sveta“ (The Improving State of the World), ktorú vydal Cato Institute.

• Denný príjem jedla v chudobných krajinách sa zvýšil o 38% od 60. rokov na v priemere 2666 kalórií/osobu/deň
• Globálne ceny potravín v reálnej hodnote klesli o 75% v druhej polovici 20. storočia vďaka zvýšeniu poľnohospodárskej produktivity a voľnejšiemu obchodu
• Počet ľudí prežívajúcich z 1 dolára na deň klesol zo 16% koncom 70.rokov na súčasných 6% svetovej populácie, počet ľudí s 2 dolármi poklesol z 39% na 18%
• Priemerná dĺžka života v rozvojových krajinách sa rapídne zvýšila. V Číne sa ľudia v 50. rokoch piemerne dožívali 41, dnes 71 rokov. V Indii je skok „menej“ výrazný – z 39 na 63 rokov. V roku 1900 bola priemerná dĺžka života na Zemi 31 rokov, dnes je to 67 rokov a stále stúpa.
• A to všetko napriek 83% nárastu počtu obyvateľov v chudobných krajinách

Zdroj: Allister Heath, "The world is richer and healthier," Spectator, December 2, 2006; podľa: Indur Goklany, "The Improving State of the World," Cato Institute, November 2006.

Via: NCPA

Aj nevoliť je voľba (III.)

Sebaobrana, alebo agresia?

Často počúvame aj argument o účasti na voľbách ako nástroji na vlastnú obranu. „Ak volíte stranu, kandidáta „X“, rozhodujete sa pre menej štátnych zásahov, regulácií, zdaňovania, .... a váš hlas neprepadne v prospech strany „Y“, ktorá presadzuje pravý opak.

Ak hlasujem za znižovanie iniciácie násilia, automaticky sa nezúčastňujem na žiadnom akte násilia v akejkoľvek miere? Ak sa neviem zmieriť s okradnutím 1000,- Sk, tak krádež 500,- Sk už je v poriadku? Hoci (len) niekedy priznávame, že to ničí morálku a je tým nainfikovaná celá spoločnosť, zúčastňuje sa tohto perverzného aktu mnoho ľudí. Tak prečo by som sa nemal pridať? Ak to robia aj ostatní, musí to byť v poriadku, nie?

Hlasovanie vo voľbách je proces, v ktorom človek dáva súhlas na svoje ovládnutie niekým iným. Je to najjednoduchší spôsob automatickej legitimizácie politikov. Človek mlčky a verejne akceptuje princíp, že tí ktorí hrajú hru, musia prijať výsledok bez ohľadu na skutočnosť, či sú na strane víťazov alebo porazených. Prečo sa politici oháňajú rečami, že je každého občianskou povinnosťou ísť voliť? Vhodením hlasovacieho lístku do urny súhlasíme s našim ovládaním. Schvaľujeme nielen obeť nás samotných, ale aj iných ľudí. Oznamujeme svetu, že „sa stávame súčasťou etatistickej lavíny raziacej si cestu cez ľudí, ktorí nám stoja v ceste.“

To je trochu zvláštna obrana. A nie je to náhodou agresia?

Kto platí vytlačenie hlasovacích lístkov, informačný systém sčítavania hlasov, vyhodnocovania výsledkov, predvolebnú kampaň? Kto vedie štát k jeho napredovaniu a prosperite? Voliči. Daňoví poplatníci zaplatili za proces, na ktorý sa všetci byrokrati spoliehajú, domáhajú sa ho a sú náramne šťastní , že ste sa do neho zapojili aj vy.

Je dlho známym faktom, že čím viac sa zvyšuje podpora štátu obyvateľstvom, tým menej prostriedkov potrebuje štát na urdržanie ostatných pod kontrolou. Verejná inštitúcia, ktorá permanentne používa násilie na dosiahnutie cieľov by veľmi rýchlo bola považovaná za to, čo aj presne je: kriminálne zoskupenie.

Pri sebaobrane existujú hranice zabraňujúce poškodeniu nevinnej osoby a spôsobeniu ujmy inému ako páchateľovi. Ak ich prekročíte, nesiete za to dôsledky. Pri hlasovaní vo voľbách sa tomu možno elegantne vyhnúť. Je to zbraň neposlúchajúca na povel, ťažko ovládateľná. Síce môže zastaviť nepriateľa, ale zároveň mrzačí a niekedy zabíja všetkých v blízkosti a zanecháva stopy na mnoho rokov dopredu.

Samotná účasť vo voľbách dáva etatizmu silu pokračovať. Aktom hlasovania hovoríme niečo ako: „Je správne a oprávnené, ak niekto koná v mene štátu (regiónu, obce), schvaľuje zákony a používa násilie na ich vynucovanie.“ Každý volič tým prijíma právo určiť politického strážcu nad sebou aj inými ľuďmi.

Volíme každý deň. Volíme pri výbere, či pôjdeme do kina, divadla alebo múzea. Keď zvažujeme, či v kníhkupectve dáme prednosť detektívke, románu alebo faktografii. Volíme pri výbere ľudí s ktorými trávime voľný čas, žijeme, stretávame sa, spolupracujeme. Vyberáme si tovary a služby na trhu, ktoré naozaj chceme. Toto sociálne hlasovanie je oveľa produktívnejšie a účinnejšie ako vhadzovanie volebných lístkov do schránky. Je to slobodné hlasovanie, nie výber menšieho zla.

A preto, voľte! Voľte slobodne a častejšie ako raz za štyri roky!

Aj nevoliť je voľba (II.)

Problém principiálnosti

Ale čo ak kandiduje strana, ľudia alebo človek, o ktorých vieme, že sú čestní, principiálni, nepodplatiteľní, zastávajú podobné názory?

Sú to stále len ľudské bytosti. A fungovanie politických, verejných inštitúcií (strany, komisie, výbory, úrady...) je založené na snahe získať moc a nasmerovať myšlienky a snahu na svoje špecifické ciele. A je odvekou pravdou, že i len letmý závan možnosti získať moc dokáže úplne zatemniť myseľ.

V predvolebných debatách prevláda nebezpečný mýtus, že problémom akejkoľvek vlády, úradu, či inej verejnej pozície sú konkrétni ľudia pri moci. Vraj niekde existujú lepší lídri, ktorí prostredníctvom zvolenia na danú pozíciu vyriešia naše problémy. To je veľký omyl. Vymenením slabých alebo priemerných za hoci aj skvelých odborníkov sa mocenská povaha inštitúcie nemení. Maximálne môžeme ovplyvniť rozsah následných škôd.

Politika je obrovkým morálnym kompromisom. Jej aktéri v záujme získania moci musia nevyhnutne podliehať tomuto kompromisu. Bez ohľadu na osobnú morálnosť jednotlivca, ak raz získa opraty moci, túto moc musí používať, či sa mu to páči, alebo nie. A úsilie o získanie úradu, alebo jeho udržanie vedie k vzdaniu sa princípov. Jedna skupina ľudí – voličov chce od inštitúcie také zabezpečenie služby, iná skupina požaduje iné, tretia chce zrušiť oboje. V tejto skrumáži záujmov nastáva vzájomný koflikt osobných hodnôt a nevyhnutne vedie ku kompromisu. Pôvodné principiálne konanie sa mení na technológiu udržovania moci. To je politika.

Fungovanie úradu vyžaduje používanie sily, ak pre nič iné, tak minimálne kvôli príjmom z daní, predstavujúcich základné prostriedky verejnej inštitúcie. Čím silnejšia je, tým viac daní vyžaduje. Čím vyššie dane, tým je potrebná väčšia sila na ich vynucovanie. Kolotoč zneužívania je tu nevyhnutný a nenarušiteľný. Deklaratívne vyhlásenia o obmedzovaní moci na tejto veci nič nezmenia.

Takže kam to vedie našu čestnú stranu, či kandidáta? Pre to, aby bol(a) úspešný (á) v získavaní hlasov, musí obmedzovať svoje svedomie a princípy na stále menej a menej ideálov. V podstate platí, že čím menej ideálov a princípov, tým väčší úspech. Voľby vyhrávajú sľuby o zabezpečení, podpore, dokončení. Nie rušenie, zefektívnenie, znižovanie. A vždy bude viac tých, ktorí chcú byť zabezpečovaní a podporovaní.

(Pokračovanie ...)

Aj nevoliť je voľba (I.)

Ak volíte, nesťažujte sa!

Chcete nové byty, kultúrny dom, či chodník? Voľte! Ste za viac zelene v meste, lepšie parkovanie, bezplatnú MHD? Riešenie sa nájde. Voľte toho správneho kandidáta. Vždy keď vás niekto nahnevá, rozladí, sklame, sme tu pre vás. Každý hlas zaváži. Vy, len vy rozhodujete a môžete ovplyvniť svoju budúcnosť a prostredie v ktorom žijete. Chcete novú cestu pred svojim domom? Žiadny problém, len choďte o tom hlasovať. Donúťte ostatných ľudí zaplatiť za to. Načo platiť za veci vašimi tvrdo zarobenými peniazmi, ak to môžu zaplatiť anonymní spoluobčania? A okrem toho, veď tí ľudia nemajú svoje vlastné priority, vy ste dôležitejší.

Ste unavení z toho, čo si iní ľudia myslia a želáte si, aby viac zmýšľali podobným spôsobom ako vy? Už máte dosť tých otravných ľudí, ktorých musíte každý deň znášať? Voľte. Je to ľahšie ako pracovať. Nezabudnite! Ak nepôjdete voliť, nebudete mať možnosť donucovať ostatných k veciam, ktoré nechcú. A nebudete sa môcť sťažovať, ak vás ostatní donútia, pretože ste prišli o príležitosť brániť sa alebo nanucovať im konať tak, ako chcete vy.

Voľte. Je to ľahšie ako všedný život.

Podľa filozofa Thoreaua existuje len jeden spôsob ako človek prejavuje to, čo si ctí a v čo verí. Tým prostriedkom je konanie. Človeku, ktorému skutočne záleží na nejakej veci, o nej nebude vyjadrovať len svoj názor. Nebude požadovať vypísanie petície za niečo, v čo verí, že je správne. Bude konať bez toho, aby čakal na súhlas väčšiny.

„Ak ste oklamaný čo len o jednu korunu svojim spoluobčanom, neodpočívate v kľude s poznaním (prípadne vyslovením názoru), že ste boli okradnutý. Nežiadate o petíciu za vrátenie dlhu. Ale okamžite podniknete patričné kroky na spätné získanie plnej čiastky a zabezpečenie, že už viac nebudete oklamaný. Principiálne konanie, vnímanie a uplatňovanie práva menia veci a vzťahy.“

Jednou z mnohých nevyhnutných vlastností demokracie je, že nevedie k obvzlášť dobrému výberu. Na rozdiel od napríklad tenisového turnaja, víťazom nie sú najschopnejší, či najlepšie pripravení, ale práve naopak. V lepšom prípade vyhráva priemernosť. Azda jedným z mála pozitív demokracie (aj to v porovnaní s doterajšími politickými systémami) je možnosť kontroly zvolených zástupcov. Fakt, že prostredníctvom hlasovania ľudí môžu byť vyhodení zo stoličky, napomáha obmedzovať ich zneužívanie moci a znižovať nimi napáchané škody.

Ak politici sľubujú vyriešiť taký alebo onaký problém, treba sa mať na pozore. História potvrdzuje, že ak existuje inštitúcia schopná riešiť akýkoľvek problém, je to inštitúcia zisková alebo nezisková. Ale súkromná, nie verejná. Čím viac budeme od politikov požadovať a očakávať, tým viac škôd môžu napáchať.

Často sa opakujúca fráza pri každých voľbách znie: „Ak je niečo zlé v politickom systéme, treba ísť k urnám a napraviť to.“ A nemôže byť tento systém nefunkčný v samom základe? Ak vám pitie jedného litra borovičky denne spôsobí cirhózu pečene, neobťažujte sa zmeniť životosprávu, len zmeňte značku borovičky. Možno by stačilo len si pripomenúť varovanie Alberta Einsteina: „Nemôžeme vyriešiť problémy tým istým spôsobom uvažovania, aký sme použili pri ich vytváraní.“

Očakávať od politikov, že nebudú zneužívať moc, je podobné ako predpokladať o vyprahnutých cestovateľoch putujúcich niekoľko dní Saharou bez kvapky vody, že ak narazia na studňu, ani sa vody nedotknú.

Často hlásaný slogan "ak nevolíš, nemáš právo sa sťažovať“ by sa mal zmeniť na „ak hlasuješ, nemáš právo sa sťažovať“.

Tak ako sa futbal popularizuje každým usporiadaním Majstrovstiev sveta, Európy, či Ligy majstrov bez ohľadu na fakt, či vo finále uspeje Francúzsko, Taliansko, Brazília, alebo Manchester United, či Barcelona, rovnaký prínos pre politikov má konanie volieb, bez ohľadu na to kto kandiduje a je zvolený. Futbal berieme ako hru. Ak nie sme povinní ho podporovať (teda s výnimkou daní), nie je problém. Iné je to pri politickom systéme, ktorý predstavuje zvrhlú a nedobrovoľnú hru. Hra, o ktorej nám navrávajú, že ju môžeme kontrolovať našimi hlasmi. Je to len zdanie. Ako hovorí Emma Goldman: „Ak by voľby niečo zmenili, boli by postavené mimo zákon.“

Ak hráme hru s určenými pravidlami a vy vyhráte, nemám dôvod namietať. Boli ste šikovnejší a hrali ste podľa pravidiel. Rovnako, ak vyhrám ja a neporuším pravidlá, vy nemôžete namietať. Ale ak sa vy rozhodnete hrať a ja nechcem, je to o niečom inom. Ak mi zoberiete cukríky s tým, že vy hráte a ja nie, potom mám samozrejme právo namietať!

(Pokračovanie ...)

Pozri tiež:

Prečo nejdem voliť

Politik v pekle a nebi

Pekné počasie a volebná účasť

Zákony verzus progres

Zákonmi, o ktorých hovorím v tomto článku, nemám na mysli trestné, priestupkové, majetkové alebo rozvodové a ani občianskoprávne normy. Zákony, na ktoré tu poukazujem sú tie, napríklad vyžadujúce motor určitej výkonnosti. Sú to zákony, predpisujúce lekárovi nutnosť vlastniť licenciu pred otvorením praxe. Sú to zákony proti konzumácii marihuany, alebo normy stanovujúce veľkosť dávky. Vo väčšine prípadov to nie sú zákony namierené voči zločinu, alebo zákony zaoberajúce sa vyriešením sporu. Sú to predpisy brániace, ovládajúce, alebo regulujúce rozsiahle množstvo produkčnej a spotrebnej činnosti. Sú to zákony, ktoré zasahujú do ekonomických aktivít. Sú to ekonomické regulácie.

Prečo zákony knokautujú trhy

Zákon (alebo regulácia) je príťažlivý pre nevzdelaných, naivných, neuvažujúcich, neznalých ekonómie, a pre tých pod vplyvom mylných predstáv. Je jednoduchý. Je jasný. Je priamy. Je identifikovateľný. Problémy vyžadujú riešenia, tie potrebujú konanie. Zákon je viditeľné konanie. Môžeme sa dočítať o pripravovanom zákone. Počujeme a vidíme zákonodarcov pri ich práci. Zúčastňujeme sa na zákonodarnom procese, ak máme chuť. Po záverečnom hlasovaní nám noviny, diskusné relácie, blogy a periodiká oznamujú, čo to znamená. Vieme, že sa niečo urobilo a nazdávame sa, že je to dobré, aj keď zákon nie je dokonalý. Zákon nás uisťuje, že problému čelíme. Sme si istí výsledkami. Zákon sa vo svojej podstate sám stotožňuje s progresívnosťou, konaním a pohnutím vecí dopredu.

Aká strašná je naša nevedomosť! Aké by bolo naše zdesenie, keby sme vedeli, že zákony ktoré podporujeme len zhoršujú naše problémy. Akí ohromení by sme ostali, ak by sme zistili, že čas, trpezlivosť a ničnerobenie, okrem umožnenia jednotlivcom pracovať na problémoch, by ich zmiernilo.

Ale nie. Namiesto toho vidíme, že právo sa dovoláva moci a moc hýbe vecami. Ak chceme energetickú efektívnosť, prijmime zákon a nariaďme ju. Výrobcovia budú nútení vyrábať účinnejšie motory. Ak chceme menej straty energií, schváľme zákon a nariaďme tesnejšie okná, silnejšiu izoláciu, alebo efektívnejšie kotle. Stavebníci sa budú musieť podriadiť. Iste, ceny stúpnu, my to zaplatíme, ale ušetríme energiu. Predpis vyrieši náš problém. Vidíme, že vyrieši. Ak by vznikli nové problémy, prijmú sa nové zákony. Čo nás zastaví? Cítime sa dobre. Niečo robíme a nechceme počuť nič, čo by nás mohlo vyrušiť v spokojnom presvedčení.

Ak by zákon mal nejaký problém, to nemôže narušiť náš spánok. Je to súčasť hry, nie? Existuje nejaký dokonalý proces? Nerobíme pokrok a neprijímame viac a viac zákonov?

Touto logikou a domnením sa zákon stáva hlavným nástrojom ľudstva pre dosahovanie pokroku. Naše múdre predpisy sú to, čo poháňa progres dopredu. Tak si myslíme a tak sa mýlime. Naše stroje sa vyvíjajú rýchlejšie ako naše myslenie.

Slobodný trh nemá taký očividný pôvab, je skrytý, takmer neviditeľný súbor rozhodnutí a výmien, ktoré väčšinou prebiehajú bez oznámenia a povšimnutia. Ľudia sa sami rozhodujú. Čo môže taký neplánovaný proces vytvoriť okrem kopy problémov, ktoré vyžadujú urovnanie a racionálny plán? Prečo by niekto podporoval chaos pred plánom alebo zákonom? Kde je program? Kde je smer? Ako silné slovo máme nad výsledkami? Ako si môžeme byť istí, že výsledky budú také ako chceme? Prečo by sme mali veriť výrobcom, že robia správnu vec? Nevykorisťujú zamestnancov? Neznečisťujú životné prostredie? Neprodukujú vadné a nebezpečné výrobky? Neriadia ich chamtiví boháči, ktorí chcú stále viac a viac?

Trh je rozptýlený: stovky a tisíce decentralizovaných rozhodnutí so žiadnym zjavným plánom alebo cieľom. Cítime sa bezmocní a neistí z toho, čo sa deje. Kde je akcia? Budeme len posedávať ako nejakí pasívni hlupáci? Kde je naša kontrola nad trhom? Kde je naše uistenie?

Všeobecne platné princípy pre mnoho ľudí jednoducho neexistujú, alebo sú v pozadí silných emócií. Pocity prichádzajú ako prvé. Ľudia vidia nekonečný počet špeciálnych prípadov. My nemáme nekonečné množstvo času na ich presviedčanie.

Sú nápady tvorené zákonmi?

Ak by sme všetci boli transportovaní naspäť do roku 1600, neusilovali by sme sa tak horlivo prijímať zákony na riešenie problémov. Zistili by sme, aký je život ťažký bez strojov, ktoré teraz považujeme za samozrejmé. V r. 1600 stroj poháňajúci priemyselnú revolúciu – parný motor, neexistoval. Obrátili by sme sa v tom období na zákonodarcov, aby zabezpečili komfort našim životom, alebo by sme radšej financovali vynálezcov nových strojov? Veľmi veľa dlhujeme objaviteľom, ktorých schopnosti a úsilie často vyplávali na povrch pred dovŕšením 10 rokov. V prípade Jamesa Watta to bolo 6 rokov a to mal nepatrné formálne vzdelanie. Prečo sa tak často obraciame na právnikov? Zbláznili sme sa?

Snaha vynaliezavosti pochádza od objaviteľov, nie od štátnych nariadení prikazujúcich, aby vynájdené stroje mali väčšiu efektívnosť, alebo peňazí na výskum a vývoj vybraných od daňových poplatníkov.

Zdanie klame

Zdanie je klamlivé. Zemeguľa sa javí rovná, ale je guľatá. Slnko zdanlivo obieha okolo Zeme, ale v skutočnosti Zem rotuje okolo slnka. Povinné zaisťovanie zbraní znižuje bezpečnosť, nie zvyšuje. Bezpečnostné predpisy na cestách znižujú bezpečnosť, nie zvyšujú. Zákony na zvýšenie liekovej bezpečnosti vzali viac životov ako zachránili tým, že oddialili schválenie účinných liekov alebo zabránili ich použitiu. Zákony prijaté za účelom oslobodiť Iračanov viedli k smrti pol milióna z nich.

Slobodné trhy fungujú. Neexistujú predpisy určujúce zásobovanie New Yorku, Londýna, či Paríža, ale tieto mestá sú napájané. Žiadna norma nepredpisuje, že čerpacie stanice sa majú nachádzať vo vyhovujúcich lokalitách, ale tie sa tam nachádzajú. Žiadny zákon nenariaďuje, že počítače majú stále efektívnejšie uchovávať informácie za nižšie a nižšie ceny, ale presne tak sa deje. Žiadny zákon nestanovuje, že supermarkety majú byť vybavené rýchlym občerstvením, kvetmi, zmrzlinou, syrmi z celého sveta a liekmi, ale väčšina je. Žiadna norma neprikazuje, že rybie prsty sa servírujú v piatok alebo že budú podávané s kapustovým šalátom, ale sú. A v miestach ďaleko, ďaleko od oceánov. Žiadny zákon nehovorí o tom, že DVD nahradí videopásku, ale presne to sa deje. Žiadny predpis nenariaďuje vyrábať elektrický pripravovač pečiva v Kórei, ale presne to sa deje.

Kongres rozhodol, že progres je určený energetickou efektívnosťou. Washington požaduje, aby všetky zariadenia mali účinnejšie motory. To môže byť realizované. To bude realizované. Inžinieri to dokážu. Ale za akú cenu? Právnici nepoznajú náklady a nevedia o nich rozhodnúť aj keby sa pokúsili. Nemôžu povedať ako veľmi zvýšené náklady poškodia hodnotu tovarov pre nás spotrebiteľov. Nevedia povedať ako budú výrobcovia reagovať na zvýšené náklady šetrením na ostatných vlastnostiach produktu. Nemôžu povedať o koľko menej produktov bude vyrobených, ak ceny vzrastú.

Zákonodarcovia sú chránení. Ak sa zmýlia, kto sa to dozvie? Kto ich bude volať na zodpovednosť? Môže trvať mesiace alebo roky, kým sa škodlivé účinky nestanú jasne viditeľné a dokonca aj potom môžu odvrátiť kritiku a obviniť iných. Počas trvania ich funkcie sa udeje mnoho vecí. Kto na nich zavesí vinu pre konkrétny zákon, ktorý schválili? Kto bude zisťovať rozmanité dôsledky ich noriem? Ak budú hádzať piesok do hnacieho motora progresu, kto ich bude brať na zodpovednosť?

Právnici a zákonodarcovia nie sú výrobcovia. Nie sú v biznise, aby uspokojovali naše priania a potreby. Sú bezradní, keď sa jedná o tovar, ktorý kupujeme. Zaberajú miesto v kancelárii a píšu zákony. Neprodukujú nič. Nereagujú na stále sa meniacu skutočnosť trhu. Oni kazia prácu.

Zdanie klame. Zákony zabraňujú pokroku, zatiaľ čo slobodný trh ženie pokrok dopredu. Zákony sú vlastne úrady v akcii. A cieľom úradov nie je uspokojovanie potrieb verejnosti. Zvyčajne im ide o presúvanie bohatstva k zopár vyvoleným. Môžeme mať viac a viac zákonov alebo môžeme mať progres, ale nie oboje. Najmä nemôžeme napredovať, ak zákonodarcovia rozhodujú za nás čo je pokrok a prijímajú zákony na jeho dosiahnutie.

Nesprávne nasmerovaná energia

Zákon nám má zabezpečiť zvýšenie energetickej účinnosti. Slovo „zabezpečiť“ znamená poskytnúť alebo dodať niečo žiaduce alebo potrebné. Zákon nemieni splniť žiadnu potrebu. To môže dosiahnuť len slobodný trh. Prečo by mal Kongres rozhodnúť, že občania budú nútení presunúť zdroje z aktivít ich vlastného výberu a vložiť ich inam, vraj s vyššou energetickou efektívnosťou? Ako môže Kongres určiť, že také masívne zasahovanie do slobody a majetku občanov je v akomkoľvek zmysle „dobré“? Ako môže byť taký zjavne komunistický alebo socialistický návrh prijatý lídrom „slobodného“ sveta?

Ak máme platiť naviac 1000 dolárov za kotol s 10% vyššou účinnosťou, stojí nám to za to? Možno by sme sa mali lepšie, ak by sme investovali túto sumu na burze do akcií Toyoty a úspory energie realizované firmou budú oveľa väčšie ako nám diktuje vláda.

Záver

To, čo pozorujeme momentálne v USA, je zaslepené monštrum štátu, ktoré sa potáca z jednej predpokladanej krízy do ďalšej, zatiaľ čo pod svojimi nohami udupáva ľudí, ktorých má chrániť. Krízy sú predstavované alebo vyrábané. Sú propagované a rozširované. Navrhujú a prijímajú sa drastické riešenia. Zdá sa, že sme stratili kontakt s realitou, zbláznili sme sa.

Paradoxne, neovládaný voľný trh je oveľa zdravšou inštitúciou, pevne zakorenenou v skutočnosti hodnoty, nákladov, ceny a zisku, vnímavejší voči požiadavkám a blahu spotrebiteľov, ako kedy bola alebo môže byť hociaká vláda.

Počkám na deň, keď naši rečniaci zástupcovia vyslovia slovo „Zrušiť“. Zrušte čokoľvek, dámy a páni, ale zrušujte. Začnite odniekiaľ a rušte. Pustite sa znova na cestu k progresu. Rušte. Rušte. Rušte.

Michael S. Rozeff je profesorom financií na Univerzite v Buffale.

Copyright © 2006 LewRockwell.com

Stvorení v slobode a v pdf

Vďaka ľuďom z Mises Institute je dostupné v elektronickej forme štvorzväzkové dielo Murrayho Rotbarda „Conceived in Liberty“ („Stvorení v slobode“). Je to prerozprávané objasnenie ranej histórie Spojených štátov do konca 18. storočia, v ktorom autor zachytáva často zabúdané a opomínané udalosti, ukazujúce na libertariánske črty histórie a jej aktérov.

Pre tých, ktorých dejiny amerického kontinentu nie veľmi zaujímajú, v úvodnej časti je popísané aj obdobie stredoveku v Európe (prekvitajúci voľný obchod v decentralizovaných severotalianskych mestách, hanzové združenie, trhy v Champagne, postupný zničujúci nástup etatizmu v 14. storočí, merkantilizmus, štátom vytláčané súkromné podnikanie, agresívne vojny...).

Keď už sme pri Rothbardovi, na základe knihy Justina Raimonda „An Enemy of the State“, Lew Rockwell vyvracia niektoré mýty kolujúce o ňom.

Pod lampou pravda neprehrala, hoci...

A ešte keby bol do diskusie pozvaný človek, ktorý vie niečo o praxeológii (teda vede skúmajúcej ľudské konanie), mohli sme sa dozvedieť, že tak ako sa Zem točí okolo Slnka, jablko padá smerom dole, 1 + 1= 2, tak každý človek koná, teda používa nejaké prostriedky pri dosahovaní svojich cieľov. To všetko sú pravdy.

Čisto hypoteticky, ak by v štúdiu sedel napríklad Mises, mohol by vysloviť aj nasledovné slová („Ľudské konanie“):

„Konečným cieľom ľudského konania je vždy uspokojenie potrieb človeka. Tieto potreby sú subjektívne a nikto nemôže nariadiť, čo spraví jeho spoluobčana šťastnejším. Tento fakt sa nevzťahuje k antitézam egoizmu a altruizmu, materializmu a idealizmu, individualizmu a kolektivizmu, alebo ateizmu a vierovyznania. Existujú ľudia, ktorých jediným cieľom je zvyšovať si vlastné ego. Sú tiež ľudia, u ktorých uvedomenie si problémov iného spoluobčana spôsobuje väčšiu potrebu konať ako ich vlastné nároky. Existujú ľudia, ktorí netúžia po ničom inom ako uspokojovaní svojich gurmánskych chutí, nápojov, dobrej zábave, luxusnom bývaní a iných materiálnych veciach. Iní sa môžu viac zaujímať o uspokojenie tzv. „vyšších“, alebo „ideálnych“ potrieb. Usilovať sa o tieto vyššie ciele nie je o nič viac ani menej racionálne alebo iracionálne ako usilovať o iné ciele.“

„Predmetom skúmania historických vied je minulosť. Nenaučia nás nič, čo by platilo pre všetky ľudské konania, to znamená aj do budúcnosti. Štúdium histórie robí človeka múdrym a rozvážnym. Ale samo o sebe neposkytuje žiadnu vedomosť a schopnosť, ktorú možno použiť pri riešení konkrétnych problémov. História nás nemôže naučiť žiadne všeobecné pravidlo, princíp alebo zákon. Historické dáta by neboli ničím, len surovou akumuláciou nespojitých udalostí, nahromadením zmätku, ak by nemohli byť objasnené, usporiadané a interpretované systematickými praxeologickými poznatkami.
Prírodné vedy sa takisto zaoberajú len minulými udalosťami. Každá skúsenosť je skúsenosťou s niečím, čo pominulo. Neexistuje skúsenosť s tým, čo sa bude diať v budúcnosti. Spoliehajú sa na metódu experimentu a pozorovania.“

A čo praxeológia a filozofia?

„Omyly filozofov vyplývajú z ich úplného ignorovania ekonómie a veľmi často nedostatočnej znalosti histórie. Z pohľadu filozofa nakladanie s filozofickými témami je vznešené a ušľachtilé povolanie, ktoré nemôže byť kladené na nižšiu úroveň ostatných ziskových činností. Ekonomické záležitosti sú nízke, zlé veci a filozof skúmajúci vznešené problémy pravdy a absolútnych večných hodnôt by si nemal špiniť myseľ venovaním väčšej pozornosti ekonomickým problémom.“

„Tvrdenia a výroky praxeológie nie sú odvodené od pokusov, skúsenosti. Podobne ako v matematike a logike, sú dané apriórne. Nie sú predmetom verifikácie alebo falzifikácie na základe skúseností a faktov.“

No a určite by Mises nevynechal nasledovný odkaz:

„Socialisti, rasisti, nacionalisti a etatisti zlyhali v snahe vyvrátiť teórie ekonómov a dokázať správnosť ich vlastných falošných doktrín. A bola to práve táto frustrácia, ktorá podnietila ich poprenie logických a epistemologických princípov, na ktorých je založené ľudské myslenie. Nehľadali zákony sociálnej kooperácie, pretože sa nazdávali, že človek môže usporiadať spoločnosť tak, ako mu to vyhovuje. Ak podmienky nenaplnili ich želania a ich utópie sa ukázali ako neuskutočniteľné, chybu hľadali v morálnom zlyhaní človeka.“

Zveľaďujme, ale za svoje

Viete o tom, že ak sa vo vašom dome, byte, chalupe, alebo záhrade nachádza nejaký chránený druh živočícha, môžete žiadať štát o finančný príspevok? Naozaj! Stačí žiadosť s prehlásením o snahe zlepšovať podmienky ohrozeného jedinca a príslušné ministerstvo (vlastne vaši spoluobčania) prispeje finančnou čiastkou na jeho zveľaďovanie a rozširovanie.

Vy ste si ešte nezriadili netopieriu farmu v podkroví domu? Nechováte v sade užitočné čmeliaky? V záhrade sa vám zatiaľ nepreháňajú krtkovia v takom množstve, že nemusíte nielen rýľovať, ale ani nič sadiť? Máte vo víkendovej chalupe vzácne druhy hlodavcov a chcete ich mať ešte viac?

Tak neváhajte a žiadajte, žiadajte, žiadajte! Zdá sa, že to môže byť vcelku zaujímavý spôsob biznisu. Mali peniaze pýtať aj obyvatelia bytovky, v ktorej im niekoľko týždňov zapáchajúce mŕtve „stádo“ netopierov znepríjemňovalo život? Čo na to okolobývajúci spoluobčania?