„Zaplaťte za štadióny, ktoré nepotrebujete!“

Nový minister školstva sa v dnešnom rozhovore v SME blysol hneď niekoľkými pozoruhodnými myšlienkovými pochodmi. Dozvedeli sme sa, že „národná hrdosť“ sa bude vštepovať deťom už od materských škôl, „spraví sa poriadok so súkromnými školami“, športovanie bude konečne uzákonené a navyše ho bude zastrešovať „Mr. šťastný svetrík“.
Už len tieto vymenované skvosty by stačili k tomu, aby sa človek mohol nazdávať, že žije v inej dobe alebo na inom mieste. Z omylu nás vyvádza až ambícia „navrhnúť model výstavby jedného futbalového a dvoch hokejových štadiónov.“ Snaha bývalej vládnej garnitúry postaviť „národný“ futbalový štadión je tak popri tomuto návrhu len veľmi skromným pokusom o tunelík.
Za najväčšiu perlu možno považovať nasledovné: „Zásada je taká, že štadión musí byť štátny alebo verejný, ale keďže štát nemá financie, postavil by ho súkromný investor. Ten by ho aj 30 rokov prevádzkoval. Štát by investorovi počas tohto obdobia formou koncesnej zmluvy vyplácal časť nákladov na výstavbu. Investor by sa vybral v rámci verejného obstarávania."
Inými slovami, pán minister hovorí ľuďom: „Z vašich daní sa postavia štadióny, ktoré by sa inak nepostavili, pretože pre súkromného investora by neboli ziskové. My určíme, ktorá (é) stavebná firma bude mať to potešenie ich stavať.“
Štadiónový socializmus ako vyšitý.

Ako byrokracia nechtiac súkromné vlastníctvo ochránila

Aj keď zástancovia minimálneho štátu (ktorého úlohou by mala byť aj garancia súkromného vlastníctva) zrejme nebudú súhlasiť s nasledovným konštatovaním, ale stáva sa zriedka, že by štát v skutočnosti vystupoval ako ochranca majiteľov pozemkov. Mohli sa o tom presvedčiť napríklad obyvatelia obcí neďaleko Žiliny pri príchode automobilky KIA, obyvatelia Prešova pri výstavbe cestného obchvatu mesta a utvrdzujú sa o tom ľudia, ktorých obydlia sa nachádzajú „v ceste“ naplánovanej diaľnice. V týchto prípadoch sa štát nielen nespráva ako ochranca, ale mení sa na hlavného narušiteľa majetku občanov. A to všetko v mene „verejného záujmu“.

Ale občas sa dejú aj veci neočakávané a prekvapivé. Jedna taká (podľa reportáže TA3) sa udiala niekedy v 60-tich rokoch v obci Budkovce (pri Michalovciach). Tamojší úradníci (alebo skôr michalovskí a košickí) sa rozhodli, že je načase postaviť novú školu. Samozrejme, existujúce vlastnícke vzťahy ich nezaujímali, a tak si vyhliadli pľac situovaný na súkromných pozemkoch viacerých majiteľov. Tí zrejme nemali inú možnosť ako súhlasiť s vyvlastnením a „kompenzáciou“ v podobe niekoľko sto Kčs.

Čas plynul a podpisoval sa na stave školskej budovy, ktorá v súčasnosti vyžaduje rozsiahlejšiu rekonštrukciu. Pochopiteľne, obec nedisponuje dostatočným množstvom peňazí na opravu, veľmi rada teda využije možnosť ich získania od daňových poplatníkov krajín EÚ. Stačí napísať projekt s uvedením „správnych“ formulácií, ktoré zalahodia oku skúseného eubyrokrata.

Súčasťou predkladaného projektu má byť aj doklad o vlastníckom vysporiadaní nehnuteľnosti, teda musí byť vo verejnom vlastníctve. A tu nastáva zádrheľ. Čuduj sa svete, vlastníkom pozemku pod školou podľa listu vlastníctva z katastra sú stále tie isté súkromné osoby ako pred 30-timi rokmi. Rekonštrukcia školy je ohrozená! Bude štát vyvlastňovať druhý krát?

Prichádza mi na um parafráza vyslovená v jednom českom filme z tohto obdobia: „Kde asi tak súdruhovia spravili chybu?“

Palkov prieskum osobnosti

Stratené prieskumy verejnej mienky, ktoré pár dní pred voľbami nevedeli nájsť úradníci ministerstva vnútra sa objavili. Teda aspoň ich kópia, uložená v českej firme zhotovujúcej prieskum.

A čože to chcel vlastne minister Palko vedieť? Súčasťou prieskumu o názoroch ľudí na ministerstvo, políciu, hasičov a záchranárov boli aj otázky typu: O ktorom politikovi by ste povedali, že je správny chlap? Ktorý politik by mal mať väčší vplyv, aby to prospelo ľuďom ako ste vy? Ktorému politikovi najviac držíte palce? Spájate budúcnosť Slovenska s Vladimírom Palkom?

Nie ste si istí, čo si druhí ľudia myslia o vás? Nechajte si spraviť prieskum. Otázky by mohli znieť napríklad takto: „Poznáte pána (pani) XY? Myslíte si, že je dobrý človek? Páčilo by sa vám, keby rozhodoval o vašom živote a majetku? Spájate s ním svoju osobnú alebo ekonomickú budúcnosť?“

Ale prosím vás, nežiadajte spoluobčanov, aby vám na tento prieskum prispeli, ak nechcú. Je jedno, či to bude za päť, alebo päť miliónov korún.

"Zlatý" zlatý štandard

Národná banka Slovenska včera už po druhý krát po voľbách zasahovala do devízového trhu, aby ratovala kurz koruny voči ostatným menám. Spolu tak za účelom „ochrániť hodnotu koruny“ bolo premrhaných niekoľko desiatok miliárd korún. Krátko po týchto zásahoch sa koruna síce vrátila na predchádzajúcu pozíciu, ale následne opäť oslabila.

Trh sa proste oklamať nedá. Hodnota meny závisí (rovnako ako pri iných komoditách) od ponuky a dopytu. Trh stanovuje výmenné kurzy nielen na základe porovnania kúpnej sily, ale tiež podľa budúcich očakávaní, rozdielov v úrokových mierach, obáv súvisiacich z budúcou infláciou, konfiškáciou majetku, zdaňovaním...

Opäť raz dokazuje, že je múdrejší ako keynesiánski ekonómovia a víťazí nad štátom nielen v dlhodobom časovom horizonte, ale i krátkodobo.

Pekné počasie a volebná účasť

Pred každými voľbami nás politici, ich prisluhovači, médiá, „nezávislí“ analytici, či občianski aktivisti vyzývajú na zúčastnení sa aktu delegovania vlastnej zodpovednosti na iného človeka, ktorý má akože zastupovať naše záujmy. Vhodenie obálky s vybraným hlasovacím lístkom do urny je vraj prejavom pokročilého demokratického zmýšľania, je to priam občianska povinnosť. Ak nejdeš voliť, nemáš právo ďalšie štyri roky kritizovať vládu alebo parlament.

Prečo politikom tak veľmi záleží (teda až po údaji o vlastných percentách) na volebnej účasti ich ovečiek? Dôvod je jednoduchý. Štát vždy vládne s tichým súhlasom svojich poddaných. To neznamená, že každý a v každej chvíli musí schvaľovať jeho kroky. Znamená to, že značná väčšina ľudí udelila štátu dostatočnú mieru legitimity na zachovanie politického systému. Inak by štát s jeho koncepciami, programami, normami a výpalníctvom padol. Na tejto legitimizácii sa podieľa obrovský aparát propagandy zahŕňajúci médiá, akademickú elitu, platených byrokratov a záujmové skupiny.
Oni nechcú len našu oddanosť a loajalitu, ale chcú riadiť naše obchody a ovládať náš majetok, naočkovať nás etatistickou ideológiou, deformovať našu kultúru, narušovať život v našich komunitách, obciach, mestách. Chcú aby sme sa správali podľa ich predstáv, v súlade s ich potrebami a pre ich vlastný zisk.
Týmto všetkým treba povedať: „Prepáčte, ale našu oddanosť si nezískate. Sme verní ľuďom a veciam, ktorých (é) máme radi. Nie, naozaj nemáme radi vládu.“

Volebná účasť v týchto parlamentných voľbách bola historicky najnižšia. Nie kvôli ľahostajnosti, nemožnosti výberu, či peknému počasiu. Príčinou je vnímanie systému, ktorý si kompletne privlastnili mocenské elity. Nevolenie je forma protestu, spôsob vyjadrenia nesúhlasu so súčasným systémom.
Vláda týchto elít môže byť zvrhnutá okamžite. Nástroj predstavuje súbor myšlienok, ktorý presvedčí ľudí, že by sa mali lepšie v podstatne inom systéme. V takom, kde im vláda neberie vlastný majetok a neobmedzuje v konaní. K tomu, aby si to ľudia uvedomili, je potrebné ukázať im zlyhávanie súčasného systému.

Trendy sa menia. Príčinou ich zmien sú voľby, medzi ktorými sa rozhodujeme; hodnoty, ktoré zastávame; myšlienky, ktoré presadzujeme; inštitúty, ktoré preferujeme.