O jednom nie celkom súkromnom obchode

Za tromi horami a štyrmi dolinami, bola raz jedna krajinka, kde za socializmu fungovali dva obchody. Ten istý vlastník (vraj my všetci), prázdne a špinavé regále, rovnaké ceny, chabý výber tovaru. Najžiadanejší sa nachádzal pod pultom a len ak ste poznali predavača alebo za patričné všimné bola aká taká šanca ho získať. Dlhé rady na mäso, banány, pomaranče alebo kubánske mandarínky. To bola každodenná realita.

Po oficiálnom páde socializmu a znovuumožnenia ľuďom s nápadmi podnikať a starať sa o vlastný majetok, začali pribúdať v krajinke nové obchody. Tie, ktoré hneď neskrachovali v dôsledku neschopnosti kvázi-privatizérov, rozširovali svoju ponuku, kvalitu, prostredie. Ich majitelia sa predháňali vo vymýšľaní najrôznejších akcií a spôsobov ako pritiahnuť zákazníka práve do ich predajne.

So zlepšujúcimi sa podmienkami pre podnikanie, rešpektovaním súkromného majetku, zmenšením podielu výpalného (daní) každoročne vyberaného panovníkom, začali do krajinky prichádzať aj väčšie obchody s neporovnateľne väčšou predajnou plochou, výberom tovaru, nižšími cenami a celkovo kultúrnejším prostredím. To položilo na lopatky niektoré konkurenčné menšie obchody, ktoré stratili zákazníkov a boli nútené odísť z trhu. Tie najkvalitnejšie ostali, ale len vďaka tomu, že sa obracali podstatne viac ako v minulosti a neustále hľadali nové spôsoby ako uspokojiť zákazníka.

A tak jedného dňa do krajinky prišiel verejnosti známy Jano Mesko so svojim hypermarketom, aby tu ponúkal svoje služby a produkty. Po počiatočných problémoch s umiestnením prevádzky, ku ktorému sa mohli vyjadrovať všetci obyvatelia, úradníci, len majiteľ nie, sa obchod etabloval a za krátko sa stal jednotkou na miestnom trhu.

O nejaký čas jeho príchod nasledoval ďalší svetoznámy obchodník Peter Karéfór. Po rovnakých úvodných komplikáciach so získaním všetkých potrebných povolení a presvedčovaní niektorých úradníkov a obyvateľov o tom, že zabraním územia so zanedbanými porastami, burinou, plným biozostatkov z domácich miláčikov, sa ich životné prostredie nezhorší, sa Petrov obchod uchytil na trhu a dosahoval druhé najvyšsie tržby v krajinke.

Ostatné predajne neboli spotrebiteľmi až tak navštevované, ale mali svoj okruh zákazníkov, vďaka ktorým dokázali dosahovať zisk a udržať sa na trhu. Obyvatelia boli spokojní, väčšina majiteľov obchodov tiež.

Ako čas plynul, s meniacimi sa panovníkmi v okolitých mestách, mestečkách a dedinách sa menili aj podmienky na podnikanie. Niekde k lepšiemu, inde k horšiemu. To sa odrazilo aj na pohybe podnikateľov. Voliť nohami sa rozhodol aj Peter, keďže tu v mestečku nedosahoval také zisky aké chcel a v oblasti nachádzajúcej sa ďalej na východ mohol podnikať za výhodnejších podmienok. Preto sa rozhodol predať svoj obchod. Na základe dávnejšej strategickej dohody s Janom ho ponúkol práve jemu. Mohlo by sa zdať, že vzájomnej dobrovoľnej dohode dvoch ľudí nestojí nič v ceste, čo by mohlo narušiť jej obojstrannú prospešnosť.

Tu však zrazu, kde sa vzal tam sa vzal, zjavil sa na scéne tajomný byrokrat, vyhlasujúci sa za kompetentného schvaľovať alebo zamietať vzájomnú dohodu dvoch ľudí o svojom majetku. A hoci už raz v inej krajinke rozhodol o schválení tejto dohody, v tomto prípade vynesenie ortieľa ponechal na nižšieho byrokrata. Ten dohodu (možno len hádať, či z vlastnej iniciatívy, alebo na popud iného konkurenta z krajinky) zamietol s argumentom, že „v prípade realizácie koncentrácie by došlo k vytvoreniu alebo posilneniu dominantného postavenia“ podnikateľa Jána Meska a bolo by to „v neprospech spotrebiteľa“.

A tak bude musieť Peter zrejme prehodnotiť svoje plány a hľadať iného záujemcu o kúpu. A keď obchod predá a odíde, upozorní Joža chystajúceho sa podnikať v krajinke, nech tam radšej biznis ani nerozbieha, lebo vzhľadom na podivné socialistické maniere je to veľmi riskantné. Informácie o absurdnom rozhodnutí úradov v krajinke sa rozšírili aj za jej hranice a do iných regiónov a upozornili všetkých podnikateľov, nielen obchodníkov, aby tu investovanie svojho majetku prehodnotili.

Že toto nie je v prospech spotrebiteľa, posúdia o nejaký čas obyvatelia krajinky.

Upozornenie: Mená postáv a prostredie v príbehu sú vymyslené, podobnosť so skutočnosťou však nie je náhodná.

Plytvajú libertariáni časom?

Lew Rockwell o zdanlivo márnom úsilí libertariánov.

„Prečo je všetka naša snaha niekedy márna? Čo robíme zle? Plytváme časom publikovaním, konferenciami, bádaním, komentármi, rozsiahlymi webovými prezentáciami, verbovaním mladých ľudí? Znamenajú vôbec naše vzdelávacie snahy niečo?“

„Trénoval alebo schádzal by sa vôbec tím, ktorý je presvedčený, že prehrá každú hru? Investoval by podnikateľ presvedčený o tom, že zbankrotuje, niekedy čo len halier?“

„Treba sa pozrieť na neviditeľné prínosy aktivizmu na strane slobody. Musíme sa pozrieť na etatizmus, ktorý nezažívame a ako by svet vyzeral, ak by nebolo snahy libertariánov.“

„Väčšinou je ťažké tento dopad zmerať a niekedy dokonca obtiažne nájsť. Myšlienky sú ako kamene padajúce do vody a vytvárajúce vlny v toľkých smeroch, že nikto nevie odkiaľ pochádzajú.“

„Ak si myslíte, že na verejnej mienke byrokratom a politikom nezáleží, uvažujte znova. Sú vystrašení z dojmov, ktoré má verejnosť z ich práce. Môžu byť úplne demoralizovaní verejnou opozíciou.“

„Žiaden štát nie je liberálny z podstaty, vravel Mises. Každý štát chce riadiť všetko. Ak to nerobí, hlavný dôvod je v tom, že slobodní vzdelaní ľudia mu v tom bránia. Ak by to bolo inak, prečo by štát tak silne dbal o potláčanie myšlienok s ktorými nesúhlasí? Prečo by existovala politická cenzúra? Prečo by sa štát vôbec zaoberal propagandou?“

„Na myšlienkach záleží. Viac ako si myslíme. Prečo nevyhrávame? Pretože nekonáme dostatočne a naše rady nie sú dostatočne veľké. Musíme robiť to čo doteraz v oveľa väčšom rozmere. Musíme používať stále lepšie argumenty v záujme slobody. A musíme byť trpezliví. Náš čas príde za predpokladu, že nebudeme počúvať hlasy beznádeje.“

240 rokov od narodenia Jean-Babtiste Saya

Pred rokom bol na tomto blogu publikovaný článok o Jeanovi-Babtistovi Sayovi. Hoci opakujúce sa príspevky na týchto stránkach sú menej ako zriedkavé, dnešný bude k takým patriť z dôvodu 240. výročia narodenia tohto francúzskeho ekonóma.

5. januára sme si mohli pripomenúť narodenie Jean-Babtiste Saya (1767 – 1832), francúzskeho ekonóma, ktorého história myslenia často spomína len jedným slovom. Zaslúži si pozornosť najmä rakúskych ekonómov.

Hoci v jeho najvýznamnejšom diele „Pojednanie o politickej ekonómii“ (A Treatise on Political Economy) často vyzdvihuje Adama Smitha, v mnohých bodoch sa od neho odkláňa a ostro kritizuje. Say a Smith predstavujú dve prelínajúce sa, ale odlišné cesty klasickej ekonómie. Zatiaľ čo Smith myšlienkovo smeruje skôr k ekonómom ako Ricardo, Mill, Marshall, alebo Keynes, Say vychádza z Turgota, Cantillona k Fetterovi, Mengerovi, Misesovi a Rothbardovi. Hoci bol Say v mnohých názoroch predchodcom rakúskej ekonomickej školy, nemožno ho úplne považovať za jej predstaviteľa.

Pre Saya rovnako ako pre súčasných rakúšanov, ekonomika nie je neurčitá, nejasná sféra, do ktorej môžu nahliadnuť len odborníci, ale je predmetom značného praktického významu dostupného všetkým. To sa odráža aj v kritike Smithovho diela„Bohatstvo národov“, ktorému vyčíta nesystematickosť, nejasnosť, povrchnosť a príliš mnoho zdĺhavých a nesúvisiacich odbočení na témy ako vojna, vzdelanie, história a politika.

Say je známy najmä vďaka jeho „teórii trhov“ (Sayov zákon), patriacej k základnému kameňu klasickej ekonómie.. Niektorí autori (napr. Rothbard) však spochybňujú veľkosť jej prikladaného významu.

Sayovi by malo patriť poďakovanie aj za opätovné zavedenie subjektu podnikateľa do ekonomického myslenia, ktorý odtiaľ vymazal Adam Smith. Podnikatelia sú centrom pozornosti, pretože svojou usilovnosťou organizujú a riadia výrobné faktory s cieľom dosiahnuť uspokojenie ľudských potrieb. Nie sú len manažérmi, ale i prognostikmi, hodnotiteľmi projektov a nositeľmi rizika. Zo svojho alebo požičaného finančného kapitálu tvoria zdroje pre vlastníkov práce, prírodných zdrojov a kapitálu. Tieto príjmy (renty) získajú lev v prípade, že uspejú v predaji produktov spotrebiteľom. Z podnikateľského úspechu neprofitujú len jednotlivci, ale je dôležitý pre celú spoločnosť.

Azda najväčší omyl Saya predstavuje jeho chápanie hodnoty ekonomického statku. Prichádza k záveru, že ak merítkom hodnoty statku je jeho trhová cena, potom všetky transakcie zahŕňajú výmenu statkov s rovnakou hodnotou (tzv. hra s nulovým súčtom, kde nezískava predávajúci ani kupujúci). Z pohľadu rakúskej školy je dobrovoľná trhová výmena obojstranne prospešná kvôli očakávaným úžitkom pre oboch účastníkov, inak by nevstupovali do obchodu.

Aj keď sa Say nestotožňoval s niektorými ďalšími bodmi rakúskych ekonómov (vzťah medzi úrokovými mierami a časovou preferenciou, teória ekonomických cyklov), uvedomoval si obmedzenosť štatistického skúmania, vyslovoval sa za komoditné peniaze a slobodné bankovníctvo, podnikateľov a akumuláciu kapitálu považoval za základ napredovania ekonomiky, štátne regulácie a zdaňovanie identifikoval ako hrozby prosperity a samotnej spoločnosti.

Zdroj: Larry J. Sechrest „Jean-Babtiste Say Neglected Champion Of Laissez-faire“ (Mises Institute)

Prečo odstrániť protimonopolné zákonodarstvo

Ďalšia kniha, ktorá stojí za prečítanie aj v súvislosti s diskutovanou témou „monopolov“, je dielo (dostupné on-line alebo v tlačenej forme) od Dominicka Armentana. Jeho aktuálnosť ešte zvyšuje aj v súčasnosti Protimonopolným úradom udelená pokuta spoločnosti Slovnaft za „zneužitie dominantného postavenia na trhu a cenovú diskrimináciu niektorých odberateľov.“

„Mýty umierajú v ekonómii pomaly a činnosť protimonopolného zákonodarstva patrí samozrejme medzi veľmi staré mýty. Stručne povedané, protimonopolná politika v skutočnosti nevytvára (správne chápanú) konkurenciu, ani ju nechráni. Konkurenčný trhový proces obsahujúci súperenie podnikateľov a ich spoluprácu bude existovať prirodzene vtedy, ak bude ekonomika deregulovaná. Ešte dôraznejšie povedané, zhubný monopol je výtvorom vlády a nie trhu. Bez pomoci štátu sa neefektívny monopol rúti svojou vlastnou váhou. Deregulácia ekonomiky, a nie nejaký druh protimonopolného zákonodarstva, je ako nutnou, tak i postačujúcou podmienkou zaistenia slobodného procesu konkurencie na trhoch.“

„Pri cenovej diskriminácii je homogénny produkt – tovar porovnateľného stupňa a kvality, predávaný rôznym kupujúcim za rôzne ceny. Za cenovú diskrimináciu sa považuje už samotná cenová odlišnosť, ktorá je nezákonná pokiaľ môže významne obmedziť konkurenciu alebo viesť k vytvoreniu monopolu.

V protimonopolnej praxi formulácia „môže významne znížiť konkurenciu“ označuje jednanie, ktoré nepriaznivo či pravdepodobne nepriaznivo dopadá na ostatné firmy na trhu. Cenová diskriminácia môže poškodiť veľkoodberateľov, ktorí platia vyššie ceny a súťažia s veľkoodberateľmi, ktorí platia nižšie ceny.

Právny zákaz cenovej diskriminácie považuje každý nepriaznivý dopad na súperiace firmy za zníženie konkurencie, postihnuteľné zákonom. Také chápanie konkurencie však potvrdzuje pomýlenosť protimonopolnej politiky. Zníženie cien a pohyb zdrojov od predajcu s vysokými nákladmi k predajcom s nízkymi nákladmi sú neoddeliteľnou súčasťou konkurenčného procesu. Pokiaľ spotrebitelia nakupujú u predajcov s nízkymi nákladmi, predajcovia s vysokými nákladmi úplne oprávnene prichádzajú o tržby. Zasahovanie do tohto procesu a trestanie firiem s nižšími cenami (len nižšie ceny ohrozujú konkurentov) chráni existujúcu trhovú štruktúru predávajúcich.“

„Protimonopolné zákony svojou podstatou kolidujú s právami súkromného vlastníctva. Zákaz cenovej diskriminácie, spájanie podnikov, fixovanie cien a dokonca aj monopolizácia slobodného trhu bráni zmluvným stranám s legitímnymi vlastníckymi právami v uzatváraní, či odmietaní určitých zmluvných ustanovení, ktorými sledujú svoje najlepšie záujmy.“

„Ak ponecháme tradičné ekonomické úvahy bokom, vidíme, že súkromné a mierumilovné aktivity, ako cenová diskriminácia, viazané dohody a fixovanie cien, nenarúšajú vlastnícke práva v ich bežnom význame. Neznamenajú teda nutne podvod alebo použitie sily. Z hľadiska prirodzených práv však protimonopolné zákony, ktoré regulujú súkromné a mierumilovné obchodovanie, porušujú vlastnícke práva.“

„Výrobcovia vlastnia svoj majetok, alebo ho spravujú pre jeho vlastníkov a disponujú teda všetkými právami spojenými s týmto majetkom, vrátane absolútneho práva na jeho neúplné využitie. Podobne spotrebitelia disponujú plnými právami na svoj majetok, vrátane absolútneho práva na utrácanie alebo neutrácanie svojich peňazí. Vlastnícke práva žiadnej strany nemôže narušiť odmietnutie, či čiastočné odmietnutie spolupráce prostredníctvom nejakého dobrovoľného obmedzenia obchodu.

Spotrebiteľov bojkot výrobcovho produktu napríklad nenarušuje vlastnícke práva výrobcu. Výrobca predovšetkým nemá právo na príjem spotrebiteľa. Podobne, obmedzenie produkcie na strane výrobcu – výrobcov bojkot – nemôže narušiť práva spotrebiteľa, pretože spotrebitelia bez zmluvnej dohody nemajú vlastnícke práva na výrobcov produkt..“

„Pre zákon namierený proti cenovej diskriminácii, ktorý „vo verejnom záujme“ stíha úspešné firmy v mene zachovania konkurencie, nemožno nájsť teoretickú ani empirickú podporu.“

Nemal by zákon postihovať všetkých výrobcov, ktorí na základe dobrovoľne uzatvorených dohôd s obchodníkmi predávajú rovnaké produkty za rôzne ceny? Nediskriminujú banky pri ponuke úverov za rôznych podmienok v závislosti od klienta? Aké sú to tie objektívne stanovené ceny a môže určovanie cien poznať niekto iný okrem predajcu? Je veľmi nepravdepodobné, že výsledkom zastavenia „cenovej diskriminácie“ jedného odberateľa môže byť vyrovnanie cien v zmysle zvýšenia veľkoobchodnej ceny produktu pre „nediskriminovaný“ subjekt?

Líška nakoniec zožerie sliepky

Max Raskin ponúka stručnú analýzu nákladov a výnosov prijatia anarcho-kapitalizmu a zameriava sa na minarchistov (zástancov minimálneho štátu), hľadajúcich argument v prospech anarchie.

„Ak hľadáme najlepšiu politickú filozofiu, potom je najlepšie „vsadiť“ na trhový kapitalizmus, pretože ak by bol nastolený, môžeme viac získať ako stratiť.“

„Anarchisti si uvedomujú, že snažiť sa o to, aby vláda chránila práva je to isté ako chcieť od líšky aby strážila kurník so sliepkami. Nezáleží na tom, ako vznešená je líška. Ona alebo jej potomkovia nakoniec podľahne moci a začne požierať sliepky. To je jednoducho podstata vlády, ktorá má sklon zvyšovať svoju moc bez ohľadu na jej ústavné obmedzenia.“

„Minarchisti už mali šancu a zlyhali. Teraz by bolo férové nechať hrať iných.“

Zisky: Efektívnejšie uspokojenie potrieb ľudí, poskytovanie bezpečnosti za nižšie náklady a vo vyššej kvalite, lepšie použitie peňazí v porovnaní s plytvajúcim rozhadzovaním vlády v prípade jej absencie.

Straty: „Podľa niektorých, ak by anarcho-kapitalizmus nefungoval, z „chaosu“ by sa vyvinula veľmi rýchlo vláda a znova by sme boli tam, kde teraz. Ak je naozaj pravda, že spoločnosť by nakoniec aj tak vytvorila vládu, potom kde je problém? V dočasnom období chaosu? Pri každej politickej zmene nastáva chaos, ale to nie je dôvod zmieriť sa s tyraniou. Všetky politické hnutia uznávajú, že trvá istý čas, než sa dostavia prínosy ich systému. Takže stratou pri anarchii ak neuspeje je to, že bude ako akýkoľvek iný politický systém a spoločnosť ukázala, že je schopná prekonať najhoršie politické usporiadania. Ide o to, že spoločnosť prežije a život pôjde ďalej.“

„Väčšina libertariánskych minarchistov berie vážne argumenty anarchie. Tak namiesto zmeny ich názorov na minarchiu a čakania na to, až anarchisti dokážu ich nesprávnosť, bremeno by mali niesť minarchisti a ukázať nám, prečo realizovanie ich systému nezlyhá, ako sa stalo vo všetkých krajinách, kde sa o to pokúšali.“

Naozaj nemáme čo stratiť, len naše štáty.