Štátna dotácia byty nezlacnie

Vláda predstavila návrh zákona o bankách, ktorého cieľom má byť okrem iného aj toľko sľubovaná podpora hypotekárnych úverov pre mladých ľudí s nižšími príjmami. Ako vždy, keď štát zasahuje do ekonomického prostredia s "dobrým" úmyslom, výsledok je presne opačný ako pôvodný zámer politikov. Nie inak je tomu aj v prípade pokusov o poskytovanie cenovo dostupného bývania.

Štátna bonifikácia hypotekárnych úverov znižuje náklady na bývanie pre ľudí, ktorí splnia podmienky, pretože si so štátnou podporou môžu požičať peniaze za nižší úrok ako pôvodne. Ale to zvyšuje náklady na bývanie pre tých, ktorí nesplnili podmienky a sú vystavení zvýšenej konkurencii zo strany "podporených" záujemcov o bývanie. Týmto spôsobom sú ľudia, z ktorých mnohí nemajú vlastné bývanie, štátom nútení hradiť náklady pôžičiek vybraných ľudí. Dotovanie tak odvádza zdroje z ostatných, produktívnejších spôsobov použitia. Tak sa napríklad môže stať, že mladá rodina tesne nespĺňajúca podmienku 1,3-násobku minimálnej mzdy a len tak-tak splácajúca vlastný úver, alebo človek šetriaci každú korunu na zaplatenie prenájmu, budú "vďaka" štátnej podpore nedobrovoľne prispievať na bývanie človeku vykazujúceho príjem do 24 000 Sk, ktorý však nepotrebuje nutne riešiť otázku bývania, ale veľmi rád využije túto možnosť.

Navyše vláda chce, aby sa na zvýhodnených hypotékach pre vybranú skupinu ľudí podieľali aj samotné banky prostredníctvom zníženia úroku. Aj tento návrh názorne ilustruje, ako veľmi súčasná vláda nerozumie prirodzeným ekonomickým zákonitostiam. Všetky podnikateľské subjekty, teda aj banky, sa pri svojom fungovaní riadia okrem motívu zisku aj snahou o čo najväčšie eliminovanie rizika. Toto riziko závisí aj od ekonomického statusu, príjmu alebo vekovej kategórie klienta. Platí pravidlo, že čím rizikovejší typ klienta, tým vyšší hypotekárny úrok. Jednu z rizikových skupín pri poskytovaní hypotekárnych úverov predstavujú aj "mladí" ľudia s nie "nadpriemerným" príjmom, teda kategória, ktorú si na účel podpory vymysleli štátni úradníci. Našťastie, štát už nemôže diktovať bankám, ako sa majú správať. Ako si banky môžu zachovať zisk a poistiť sa oproti riziku? V prípade klienta, ktorému by inak požičali za 7-percentný úrok ale štát od nich chce, aby požičali za 5,5 percenta sa týmto podmienkam môžu prispôsobiť tak, že pôvodnú úrokovú sadzbu zdvihnú práve o 1,5 (v našom príklade na 8,5 percenta), čím kompenzujú nútenú bonifikáciu.

Všetky dotácie na bývanie, či už vo forme výstavby nájomných bytov, bonifikácie hypoúverov alebo podpory stavebného sporenia, narúšajú trh s bývaním. Nabádajú spotrebiteľov míňať viac prostriedkov na tento statok ako by inak minuli, a to na úkor iných vecí, ktoré by ich na nenarušenom trhu uspokojili viac.

Okrem priamych subvencií narušujúcich trh s bývaním, ceny bytov umelo predražujú ostatné štátne intervencie. Obmedzovanie výstavby územným plánom spôsobuje väčšiu vzácnosť pozemkov, tým aj ich vyššiu cenu, čo sa v konečnom dôsledku prejaví na zvýšených cenách rezidenčných nehnuteľností. Presne taký istý efekt majú regulácie svojvoľne stanovujúce minimálnu veľkosť stavebných pozemkov, maximálnu povolenú výšku budov, alebo kritériá o estetickosti nových budov. Predpisy týkajúce sa úrovne kvality bývania a stanovujúce minimálny štandard, zabraňujú stavať byty nižšej kvality, ktoré predstavujú formu bývania dostupného pre nižšie príjmové skupiny obyvateľstva. Komplikovaný stavebný zákon, bezpečnostné a hygienické predpisy, prieťahy pri vydávaní územných rozhodnutí a stavebných povolení, vplývajú na zvyšovanie ceny bývania rovnako ako dane z nehnuteľností a všetky štátne (samosprávne) opatrenia, ktoré bránia ľuďom sporiť a investovať spôsobom, ktorý pokladajú za najlepší.

Odstránenie týchto bariér predstavuje systémovejší prístup pri riešení otázky bývania nízkopríjmových skupín obyvateľstva než aktuálne aktivity vlády.

(Článok je publikovaný aj na stránke INESS a v Hospodárskych novinách)