O prospešnosti neziskoviek
Ministerstvo financií, pôsobiace zatiaľ najmenej proficovsky zo všetkých ministerstiev, chce výrazne obmedziť činnosť mimovládnych organizácií. Možno prítomnosť “reformátora” Sulíka na tomto úrade má byť pre niekoho prísľubom, že rozhadzovanie peňazí bude aspoň trocha brzdené, no je to len dymová clona. Doterajšie kroky ministerstva a rétorika pána Sulíka iba potvrdzujú fakt, že aj človek s akokoľvek dobrými nápadmi a ideami, musí, ako súčasť štátnej mašinérie, poslúchať a plniť príkazy vodcu. Alebo nemusí, to už je však otázka chrbtovej kosti.
Ale späť k návrhu ministerstva. Každý štát (vláda) sa najviac na svete bojí možností ohrozenia a spochybňovania vlastnej moci a existencie. Aby ho ľudia akceptovali, potrebuje ich masírovať svojou ideológiou o dobrotivosti, rozumnosti, nevyhnutnosti a neexistencii iných alternatív. A tieto alternatívy ponúka tretí sektor. Nie nátlakovým diktovaním a drancovaním sociálnych vzťahov, ale prostredníctvom tvorivej produktivity, výmeny a spolupráce. To množstvo neziskových mimovládnych organizácii, ktoré tu za pár rokov vznikli, je dôkazom toho, že všemocný štát vôbec nie je potrebný. Len prekáža v plnom rozvinutí dobrovoľných a vzájomne prospešných vzťahov.
Iste, vzniklo tu mnoho zbytočných organizácií. K tým však patria tie, ktorých jediným cieľom je odkrojiť zo štátneho koláča a eurokoláča čo najviac. O užitočnosti a prospešnosti neziskoviek v skutočnosti rozhodujú ľudia a firmy, ktorí týmto organizáciam veria a poskytujú im časť vlastných prostriedkov, ktoré by inak skončili v jednej bezodnej diere zvanej štátny rozpočet.
Je tragikomické, že mieru prospešnosti chce určovať štát.
Ale späť k návrhu ministerstva. Každý štát (vláda) sa najviac na svete bojí možností ohrozenia a spochybňovania vlastnej moci a existencie. Aby ho ľudia akceptovali, potrebuje ich masírovať svojou ideológiou o dobrotivosti, rozumnosti, nevyhnutnosti a neexistencii iných alternatív. A tieto alternatívy ponúka tretí sektor. Nie nátlakovým diktovaním a drancovaním sociálnych vzťahov, ale prostredníctvom tvorivej produktivity, výmeny a spolupráce. To množstvo neziskových mimovládnych organizácii, ktoré tu za pár rokov vznikli, je dôkazom toho, že všemocný štát vôbec nie je potrebný. Len prekáža v plnom rozvinutí dobrovoľných a vzájomne prospešných vzťahov.
Iste, vzniklo tu mnoho zbytočných organizácií. K tým však patria tie, ktorých jediným cieľom je odkrojiť zo štátneho koláča a eurokoláča čo najviac. O užitočnosti a prospešnosti neziskoviek v skutočnosti rozhodujú ľudia a firmy, ktorí týmto organizáciam veria a poskytujú im časť vlastných prostriedkov, ktoré by inak skončili v jednej bezodnej diere zvanej štátny rozpočet.
Je tragikomické, že mieru prospešnosti chce určovať štát.
