Nekonečný zmätok s pozemkom
Päť rokov po teroristickom útoku na World Trade Center bolo v USA postavených viac ako šesť miliónov domovov. Napriek tomu miesto po WTC ostáva prázdne. Ukončenie výstavby pamätníka je projektované na rok 2009 a Veže slobody na rok 2011.
Prečo trvá opätovné zastavanie pozemku dekádu? Budova Empire State Building bola nakoniec postavená v priebehu 419 dní. Manhattanské stavebné firmy nikam nezmizli. Od 11. septembra bolo v Manhattane udelených 30 000 stavebných povolení. Spoločnosť Silverstein Properties prestavala 52-poschodovú vežu 7 World Trade Center, ktorá nebola súčasťou hlavného plánu WTC.
Doba oneskorenia neodráža štandardnú tému vládnej nekompetentnosti. Na tomto projekte sa podieľajú najlepšie architektonické hlavy a najlepší mestskí odborníci na svete. Projektu nechýba financovanie. Prázdny pozemok určite nie je dôsledkom chýbajúceho nadšenia prestavať dolný Manhattan.
Prázdne miesto tu ostáva ako dôsledok konsenzuálneho rozhodovania, ktoré sa stáva príliš bežným v celej krajine. Počas výstavby Empire State Building rozhodnutia robil John Raskob, magnát z General Motors, ktorý mohol požiadať o názor guvernéra Ala Smitha, formálneho lídra výstavby. Pri WTC si tisícky ľudí myslia, že majú právo riadiť projekt a vkladať do neho vlastné estetické vízie. Budova Empire State sa postavila rýchlo, pretože mala určeného developera, konajúceho v rámci jasne stanovených pravidiel. Prestavanie WTC je pomalé, lebo to nikto v skutočnosti neriadi.
Kľúčovým ekonomickým poznatkom je, že nedostatočne definované vlastnícke práva, teda situácia, keď nikto nemá jasnú riadiacu právomoc, môžu byť značne neefektívne. Presne stanovené vlastnícke práva umožňujú majiteľom napredovať a konať spôsobom, o ktorom si myslia, že predstavuje najlepšie použitie ich majetku. Nedostatočne určené vlastnícke práva, keď nikto nevie kto rozhoduje, vedie k rokom zápasenia – na súdoch a mimo nich – o to, čo sa má diať. World Trade Center je ukážkový príklad nejasného vymedzenia vlastníckych práv. Silverstein properties síce vlastnia pozemok, ale musia zápasiť s garantami. Guvernér, starosta, hlavný plánovač, Spoločnosť pre rozvoj dolného Manhattanu a aktivisti všetkých odtieňov – tí všetci majú nejakú neurčito vymedzenú možnosť zasahovať do výstavby veže. Výsledkom sú roky a roky odsúvania termínu dokončenia.
Tieto odklady sú vyvrcholením 40-ročného procesu, keď sme nahradili tradičné vlastnícke práva tajomným konsenzuálnym systémom, kde má každý čo povedať do akéhokoľvek verejného a súkromného projektu. Počas 40 rokov sa komunálni aktivisti, počínajúc odporom Jane Jacob voči Robertovi Mosesovi (pozn. prekl.– J.J. odmietala centrálne riadené územné plánovanie. Hoci nie všetky jej myšlienky sú kompatibilné s princípami osobnej voľby, slobodného trhu a súkromného vlastníctva, jej prístup je v mnohom inšpiratívny), naučili ako zdržovať súkromné aj verejné projekty. Konkrétny názorný príklad predstavuje “Battle of Carnegie Hill”, kde Woody Allen a Kevin Kline vedú boj za zastavenie výstavby 17-poschodovej budovy v ich štvrti. Vzrastajúca schopnosť aktivistov zastaviť projekty smeruje k rapídnemu poklesu ponuky nových jednotiek a poklesu úrovne nových rezidenčných nehnuteľností v Manhattane. Nižšia ponuka znamená vyššie a vyššie ceny. Woody Allen a Kevin Kline sa môžu nazdávať, že bojujú za súlad v ich štvrti, ale oni tiež prispievajú svojim dielom k tomu, že Manhattan sa stane menej dostupným pre obyvateľov strednej vrstvy.
Tieto odklady sú vyvrcholením 40-ročného procesu, keď sme nahradili tradičné vlastnícke práva tajomným konsenzuálnym systémom, kde má každý čo povedať do akéhokoľvek verejného a súkromného projektu. Počas 40 rokov sa komunálni aktivisti, počínajúc odporom Jane Jacob voči Robertovi Mosesovi (pozn. prekl.– J.J. odmietala centrálne riadené územné plánovanie. Hoci nie všetky jej myšlienky sú kompatibilné s princípami osobnej voľby, slobodného trhu a súkromného vlastníctva, jej prístup je v mnohom inšpiratívny), naučili ako zdržovať súkromné aj verejné projekty. Konkrétny názorný príklad predstavuje “Battle of Carnegie Hill”, kde Woody Allen a Kevin Kline vedú boj za zastavenie výstavby 17-poschodovej budovy v ich štvrti. Vzrastajúca schopnosť aktivistov zastaviť projekty smeruje k rapídnemu poklesu ponuky nových jednotiek a poklesu úrovne nových rezidenčných nehnuteľností v Manhattane. Nižšia ponuka znamená vyššie a vyššie ceny. Woody Allen a Kevin Kline sa môžu nazdávať, že bojujú za súlad v ich štvrti, ale oni tiež prispievajú svojim dielom k tomu, že Manhattan sa stane menej dostupným pre obyvateľov strednej vrstvy.
Čo to znamená pre miesto WTC? Môj pohľad na Ground Zero je rovnaký ako pohľad Abrahama Lincolna na Gettysburg. Hasiči a policajti, ktorí zahynuli, aby zachránili iných “posvätili miesto oveľa viac ako naša chabá moc pridávať alebo uberať.” Na okne hasičskej stanice na ulici East 67 sa nachádza domáci pamätník a neverím, že hocičo postavené môže na mňa zapôsobiť rovnako ako tých niekoľko fotografií, kresieb a sviečok. Nekonečná debata o návrhu len vyzdvihuje estetiku na úkor skutočných hrdinov 11. septembra.
Najlepšia odozva akou môže New York reagovať na útok je umožniť novým pracovným silám prísť na dolný Manhattan a nahradiť časť stratenej energie a lesku. Silverstein Properties sú dostatočne motivovaní, aby zaistili – bez najmenšej vládnej intervencie – že nové budovy budú tak ekonomicky dynamické, ako je to len možné. Súkromná výstavba, nie plánovanie konsenzom, je lepšia cesta k pulzujúcemu urbánnemu centru. New York má určite odvahu odpovedať na terorizmus, ale zdá sa, že naša odpoveď uviazla v blate nekonečnej plánovačskej diskusie.
Edward Glaeser je profesorom ekonómie na Harvardskej univerzite a spolupracovník Manhattan Institute.
Článok bol publikovaný v The New York Sun a na http://www.manhattan-institute.org/
Preložil Martin Rojko (publikované aj na stránkach INESS).
Preložil Martin Rojko (publikované aj na stránkach INESS).
