Stvorení v slobode a v pdf

Vďaka ľuďom z Mises Institute je dostupné v elektronickej forme štvorzväzkové dielo Murrayho Rotbarda „Conceived in Liberty“ („Stvorení v slobode“). Je to prerozprávané objasnenie ranej histórie Spojených štátov do konca 18. storočia, v ktorom autor zachytáva často zabúdané a opomínané udalosti, ukazujúce na libertariánske črty histórie a jej aktérov.

Pre tých, ktorých dejiny amerického kontinentu nie veľmi zaujímajú, v úvodnej časti je popísané aj obdobie stredoveku v Európe (prekvitajúci voľný obchod v decentralizovaných severotalianskych mestách, hanzové združenie, trhy v Champagne, postupný zničujúci nástup etatizmu v 14. storočí, merkantilizmus, štátom vytláčané súkromné podnikanie, agresívne vojny...).

Keď už sme pri Rothbardovi, na základe knihy Justina Raimonda „An Enemy of the State“, Lew Rockwell vyvracia niektoré mýty kolujúce o ňom.

Pod lampou pravda neprehrala, hoci...

A ešte keby bol do diskusie pozvaný človek, ktorý vie niečo o praxeológii (teda vede skúmajúcej ľudské konanie), mohli sme sa dozvedieť, že tak ako sa Zem točí okolo Slnka, jablko padá smerom dole, 1 + 1= 2, tak každý človek koná, teda používa nejaké prostriedky pri dosahovaní svojich cieľov. To všetko sú pravdy.

Čisto hypoteticky, ak by v štúdiu sedel napríklad Mises, mohol by vysloviť aj nasledovné slová („Ľudské konanie“):

„Konečným cieľom ľudského konania je vždy uspokojenie potrieb človeka. Tieto potreby sú subjektívne a nikto nemôže nariadiť, čo spraví jeho spoluobčana šťastnejším. Tento fakt sa nevzťahuje k antitézam egoizmu a altruizmu, materializmu a idealizmu, individualizmu a kolektivizmu, alebo ateizmu a vierovyznania. Existujú ľudia, ktorých jediným cieľom je zvyšovať si vlastné ego. Sú tiež ľudia, u ktorých uvedomenie si problémov iného spoluobčana spôsobuje väčšiu potrebu konať ako ich vlastné nároky. Existujú ľudia, ktorí netúžia po ničom inom ako uspokojovaní svojich gurmánskych chutí, nápojov, dobrej zábave, luxusnom bývaní a iných materiálnych veciach. Iní sa môžu viac zaujímať o uspokojenie tzv. „vyšších“, alebo „ideálnych“ potrieb. Usilovať sa o tieto vyššie ciele nie je o nič viac ani menej racionálne alebo iracionálne ako usilovať o iné ciele.“

„Predmetom skúmania historických vied je minulosť. Nenaučia nás nič, čo by platilo pre všetky ľudské konania, to znamená aj do budúcnosti. Štúdium histórie robí človeka múdrym a rozvážnym. Ale samo o sebe neposkytuje žiadnu vedomosť a schopnosť, ktorú možno použiť pri riešení konkrétnych problémov. História nás nemôže naučiť žiadne všeobecné pravidlo, princíp alebo zákon. Historické dáta by neboli ničím, len surovou akumuláciou nespojitých udalostí, nahromadením zmätku, ak by nemohli byť objasnené, usporiadané a interpretované systematickými praxeologickými poznatkami.
Prírodné vedy sa takisto zaoberajú len minulými udalosťami. Každá skúsenosť je skúsenosťou s niečím, čo pominulo. Neexistuje skúsenosť s tým, čo sa bude diať v budúcnosti. Spoliehajú sa na metódu experimentu a pozorovania.“

A čo praxeológia a filozofia?

„Omyly filozofov vyplývajú z ich úplného ignorovania ekonómie a veľmi často nedostatočnej znalosti histórie. Z pohľadu filozofa nakladanie s filozofickými témami je vznešené a ušľachtilé povolanie, ktoré nemôže byť kladené na nižšiu úroveň ostatných ziskových činností. Ekonomické záležitosti sú nízke, zlé veci a filozof skúmajúci vznešené problémy pravdy a absolútnych večných hodnôt by si nemal špiniť myseľ venovaním väčšej pozornosti ekonomickým problémom.“

„Tvrdenia a výroky praxeológie nie sú odvodené od pokusov, skúsenosti. Podobne ako v matematike a logike, sú dané apriórne. Nie sú predmetom verifikácie alebo falzifikácie na základe skúseností a faktov.“

No a určite by Mises nevynechal nasledovný odkaz:

„Socialisti, rasisti, nacionalisti a etatisti zlyhali v snahe vyvrátiť teórie ekonómov a dokázať správnosť ich vlastných falošných doktrín. A bola to práve táto frustrácia, ktorá podnietila ich poprenie logických a epistemologických princípov, na ktorých je založené ľudské myslenie. Nehľadali zákony sociálnej kooperácie, pretože sa nazdávali, že človek môže usporiadať spoločnosť tak, ako mu to vyhovuje. Ak podmienky nenaplnili ich želania a ich utópie sa ukázali ako neuskutočniteľné, chybu hľadali v morálnom zlyhaní človeka.“

Zveľaďujme, ale za svoje

Viete o tom, že ak sa vo vašom dome, byte, chalupe, alebo záhrade nachádza nejaký chránený druh živočícha, môžete žiadať štát o finančný príspevok? Naozaj! Stačí žiadosť s prehlásením o snahe zlepšovať podmienky ohrozeného jedinca a príslušné ministerstvo (vlastne vaši spoluobčania) prispeje finančnou čiastkou na jeho zveľaďovanie a rozširovanie.

Vy ste si ešte nezriadili netopieriu farmu v podkroví domu? Nechováte v sade užitočné čmeliaky? V záhrade sa vám zatiaľ nepreháňajú krtkovia v takom množstve, že nemusíte nielen rýľovať, ale ani nič sadiť? Máte vo víkendovej chalupe vzácne druhy hlodavcov a chcete ich mať ešte viac?

Tak neváhajte a žiadajte, žiadajte, žiadajte! Zdá sa, že to môže byť vcelku zaujímavý spôsob biznisu. Mali peniaze pýtať aj obyvatelia bytovky, v ktorej im niekoľko týždňov zapáchajúce mŕtve „stádo“ netopierov znepríjemňovalo život? Čo na to okolobývajúci spoluobčania?

Vyvarujme sa škodlivej obete

Nedávno publikovaná správa o ekonomických dôsledkoch klimatickej zmeny, ktorú pre britskú vládu pripravil bývalý šéf Svetovej banky Nicholas Stern, obletela za vďačnej pozornosti médií celý svet. Rozsahovo impozantná 700 stranová analýza upozorňuje, že ničnerobenie v otázke zmien klímy bude stáť svetovú ekonomiku 5 – 20% HDP. Tomu by sa dalo predísť, ak by sa na znižovanie emisií skleníkových plynov vynakladalo “len” na 1% HDP ročne.

Správa je plná v súčasnosti už klasických tvrdení o katastrofách, ktoré postihnú svet, ak bude pokračovať vo svojom „nezodpovednom“ spôsobe spotreby fosílnych palív. Zmiznutie ostrovov pod hladinu oceánov, zaplavenie pobrežných miest, nebezpečnejšie suchá, nedostatok potravy, choroby, vysídlenie desiatok miliónov ľudí z ich tradičných domovov. Sú tu zahrnuté takmer všetky hrozby, ktoré môžu poškodiť ľudskú civilizáciu.

Doterajšie hrozenia len „klimatickou zmenou“ nezaberali a neboli dostatočne výstražné, takže bolo treba prejsť na odstrašujúcejšie prívlastky ako „katastrofické“, „nezvrátiteľné“, ktoré sú neprehliadnuteľné. Vyvolávanie strachu a ohrozenia vždy zaručene oslabuje racionálnu komunikáciu a podnecuje zmeny správania ľudí.

V roku 1975 vyšiel v časopise Newsweek článok o globálnom ochladzovaní Zeme, ktorý sa odvolával na upozornenia niektorých vedcov, varujúcich pred možnými katastrofickými dôsledkami. Trvalo viac ako 30 rokov, kým Newsweek priznal, že sa “značne mýlil v odhade krátkodobej budúcnosti”.

Zrejme nie výrazne inak dopadne aj Sternova prognóza, ktorú viacerí uznávaní vedci z oblasti ekonómie, či prírodných vied, považujú za hľadanie senzácií a vyberanie hodiacich sa konštatovaní. Ukážkovým príkladom vyberania hodiacich sa faktov je citovanie vedeckej analýzy o stratách zapríčinených katastrofami súvisiacimi s počasím. Analýza naozaj poukazuje na 2% ročný nárast od roku 1970. Pán Stern však zamlčuje, že sa v nej skúmalo aj obdobie rokov 1950 – 2005, kde sa tento trend nepotvrdil. Samotní vedci priznávajú, že ich výsledky sú značne ovplyvnené silným hurikánovým obdobím v posledných dvoch rokoch a nie je možné určiť podiel škôd, spojených s klimatickou zmenou v dôsledku emisií skleníkových plynov.

Schopnosť ľudstva produkovať potrebné tovary závisí už pár storočí na používaní fosílnych palív. Tie sú zdrojom väčšiny elektrickej energie, poháňajú naše autá, kamióny, vlaky, lode, lietadlá. Pri ich spaľovaní dochádza k emisii oxidu uhoľnatého do ovzdušia. Opatrenia, ktoré navrhuje Sir Stern na zabránenie 20% poklesu HDP, by znamenali oveľa negatívnejšie dôsledky, presahujúce spomínanú úroveň. Ak je používanie technológií s vyšším obsahom uhlíka lacnejšie ako používanie nízko uhoľnatých alternatív, násilné obmedzovanie ich používania spôsobí zníženie produkcie celej ekonomiky, vrátane možností budúceho vývoja nízko uhoľnatých technológií. Newsweek priznal, že ľudia sú na tom lepšie, keď nebrali vážne vtedajšiu správu a nenasledovali jedno z odporúčaní: pokryť severný pól sadzami a výfukovými plynmi, aby sa ľadovec roztopil. Dočkáme sa o tri dekády ďalšieho ospravedlnenia? To je vo hviezdach, ale s určitosťou možno povedať, že by bolo veľkou škodou vyhodiť 400 biliónov dolárov ročne na deindustrializáciu spoločnosti a následne zistiť: „Hop, príčinou globálneho otepľovania nie sú emisie oxidu uhoľnatého. Musí to byť niečo iné, pretože teplota stále stúpa, aj keď sme znížili emisie na úroveň, ktorá mala stabilizovať celkovú teplotu.“

Deštruktívne „geoinžinierske“ opatrenia, ktoré navrhuje pán Stern a environmentalisti, možno prirovnať k snahe divokých domorodcov ovládnuť prírodné sily obetovaním domáceho zvieraťa, ktoré ich živí. Návrh environmentalistov je ale oveľa hlúpejší a nebezpečnejší v porovnaní s jednoduchými domorodcami v tom, že obeťou má byť celá spoločnosť, ktorej fungovanie zatiaľ závisí najmä na uhlíku. A ten nebude nahradený šibnutím čarovnej paličky politikov, túžiacich tvoriť a ovládať skutočnosť, akokoľvek tejto moci veria.

(Článok je publikovaný na stránke INESS a v denníku SME dňa 21.11. 2006)

Milton Friedman (1912 – 2006)

16. novembra zomrel v San Franciscu jeden z významných a asi najvplyvnejší ekonóm druhej polovice 20. storočia - Milton Friedman. Preto si zaslúži viac, ako len pár riadkový nekrológ.

Osobne som sa s jeho myšlienkami zoznámil niekedy počas gymnaziálneho štúdia, keď sa mi do rúk dostal bestseller „Sloboda voľby“. Friedman v nej popisuje napríklad dôvody spomalenia rastu ekonomiky, vysokej nezamestnanosti aj inflácie, nárast vládneho zasahovania, zhoršenia úrovne školstva a mnoho iných problémov, na ktorých odstránenie nachádza riešenia. Pri ich odkrývaní som pociťoval to zvláštne chvenie, aké sa dostavovalo neskôr pri hltaní systematickejších a dôslednejších autorov „laissez-faire“ (v poradí Hayek, Mises, Rothbard), o ktorých som v tej dobe takmer nič nevedel.

Ak položíte laickému človeku otázku, s akým menom sa mu spája pojem „ekonomika slobodného trhu“, pravdepodobne vám odpovie – Milton Friedman. Teda za predpokladu, že už niekedy počul taký výraz. Profesor Friedman získaval pravidelne ocenenia médií, univerzitných akademikov, v roku 1976 mu bola udelená Nobelova cena, a naviac bol obľúbencom štátneho establišmentu. Dosť dôvodov k tomu, aby sme aspoň zapochybovali o jeho principiálnej oddanosti slobode.

Vraví sa, že o tých, čo už nie sú medzi nami, len v dobrom. Asi sa mi to celkom nepodarí, ale hádam to na týchto stránkach ani nikto neočakáva. Tak najskôr najvýznamnejšie myšlienky, ktoré prispeli k odhadzovaniu učebníc Keynesa a preslávili Friedmana v širšej verejnosti:

- monetarizmus: inflácia je len monetárny jav („only money matters“), jediným dôvodom rastu cien je neustále sa zvyšujúci objem peňazí v obehu. Inflácia dlhodobo nemá žiadny vzťah k ekonomickému rastu a nezamestnanosti. Za teóriu spotrebnej funkcie a za príspevky k menovej teorii byl oceněn v roce 1976 Nobelovou cenou za ekonomii.

- negatívna daň z príjmu: zrušenie rôznych sociálnych programov a ich nahradenie priamou platbou ľuďom v núdzi

- vzdelávacie poukazy: pre vytvorenie konkurenčnejšieho prostredia medzi školami bude vláda vydávať kupóny pre rodičov, ktorí sa sami rozhodnú pre školu svojich detí;

- rovná daň: zjednodušenie daňového systému, zrušenie korporátnej dane a zdaňovanie rovnakou sadzbou

- stabilný rast peňazí: centrálna banka má zvyšovať objem peňazí („tlačiť papiere“) v obehu o 3-4% ročne.

- plávajúci výmenný kurz: kritizoval tzv. bretonwoodsky systém, ktorý bol založený na fixných kurzoch. V súčasnosti sa všetky meny pohybujú v režime flexibilného kurzu a bretonwoodsky systém sa v 70. rokoch rozpadol.

- vyrovnaný rozpočet: deficitné míňanie je len skrytým rastom daní a poškodzovaním ekonomického rastu

- dobrovoľná armáda: vytvorenie efektívnejšieho, viac motivovaného a morálne udržateľného profesionálneho obranného systému, zrušenie povinnej brannej povinnosti

- zrušenie zákonov, umožňujúcich vytváranie zločincov bez obetí. Vláda nemá čo hľadať v oblastiach ako prostitúcia, pornografia, drogy, atď. Všetky neinvazívne konania sú najlepšie regulované vlastníkmi prostredníctvom súkromných dohôd a inštitúcií.

Friedmanove myšlienky značne ovplyvnili proces ekonomickej liberalizácie v niektorých krajinách bývalého východného bloku (najmä ČR, Estónsko), Čile, Írsku, Číne, Indii, Novom Zélande. V Európe je známy aj vďaka výroku o predpokladanom rozpade eurozóny do 15 rokov.

Často existuje snaha hádzať všetkých „free market“ ekonómov do jedného vreca, ako keby Friedman a Mises, Rotbard, alebo Hoppe hovorili o tej istej veci. Áno, všetci títo ľudia sa zhodnú v tom, že je dobré znižovať dane, prerozdeľovanie štátu, škodlivé zvyšovať minimálnu mzdu, zavádzať cenovú reguláciu, či dotovať poľnohospodárov. V tomto zmysle sú všetci proti štátu. Ale poslední traja menovaní sú oveľa konzistentnejší v presadzovaní osobnej a ekonomickej slobody, voľného podnikania a odmietaní štátneho zasahovania do ekonomiky.

Ako profesor Chicagskej univerzity bol nesporne hlavou modernej Chicagskej školy druhej generácie. Členovia pôvodnej, prvo-generačnej Ch. školy boli ľavičiari, ktorých teória zahŕňala mnoho vecí z programu New Dealu. A hoci sa Friedman snažil zmeniť a aj zmenil niektoré ich postoje, nepodarilo sa mu vymaniť z akéhosi Chicagoita 30. rokov. Rovnako ako jeho predchodcovia klasickej ekonómie, aj on sa držal všeobecnej línie slobody voči zásahom štátu, ale v skutočnosti pripustil množstvo zničujúcich výnimiek, ktoré úplne narušili principiálny postoj.

A teraz k tým veciam, ktoré mu môžu všetci libertariáni vyčítať.

Friedman pomáhal štátu zlepšiť výber daní, keď negatívnou daňou len zmenil spôsob vyberania z koncoročného na priebežný a vyhol sa zrušeniu celého „blahobytného systému“

Obhajoval existenciu centrálnej banky a papierových peňazí namiesto jej zrušenia, odovzdával štátu právomoc tlačiť také veľké množstvo peňazí ako chcel. Svojim návrhom 3-4% ročne ignoroval fakt, že keď sa akákoľvek skupina ľudí dostane k moci a možnosti „tlačiť peniaze“, aj ich tlačiť bude.

Bol za flexibilné výmenné kurzy medzi rôznymi nekrytými národnými menami, namiesto slobodného trhu peňazí, napríklad zlata.

Hlásal zrušenie brannej povinnosti a profesionálnu armádu, ale podporoval nielen domácu obranu voči narušiteľovi, ale aj vojenské intervencie po celom svete.

Ako obhajca školských preukazov vedel, že vláda financuje a riadi verejné školy. Jeho zámer by len eliminoval to druhé, ale ponechal prvé. Násilné a nemorálne dotovanie školstva by pokračovalo a s tým aj regulovanie a kontrola, pod ktoré by sa ešte viac dostali aj súkromné školy.

Friedman bol zástancom etického a epistemologického relativizmu, teda filozofie, kde neexistujú žiadne morálne zásady a empirické skúsenosti sú len hypoteticky pravdivé.

Problém znečisťovania životného prostredia Friedman nechce riešiť obranou vlastníckych práv, ale „cost-benefit“ kalkuláciou vlády, ktorá následne prijme rozhodnutie, aké veľké množstvo znečistenia povolí. Toto rozhodnutie bude potom vynucované prostredníctvom licencovania určitého množstva znečistenia, odstupňovaným rozsahom daní z neho, alebo prinútením daňových poplatníkov platiť firmám za to, že nebudú znečisťovať.

Podľa Friedmana sú legitímne zásahy štátu do trhu, ak má konanie človeka „susedský efekt“. Teda ak „A“ robí niečo, z čoho má „B“ prospech, a „B“ za to nemusí platiť, je to chyba slobodného trhu a potom je na vláde, aby tento „nedostatok“ napravila. Ako? No predsa zdanením „B“ a zaplatením „A“ za prospech.

Okrem školstva by aplikoval teóriu „susedského efektu“ aj na mestské parky. Podľa neho, ak by parky boli súkromné, niekto by sa nimi mohol kochať stojac opodiaľ a nemusel platiť za psychický prospech. Preto je zástancom len verejných mestských parkov. Naopak, parky vo vidieckom prostredí, môžu byť súkromné, pretože tam ich je možné dostatočne izolovať od neúživateľov. Ale na základe akého kritéria sa zastaviť práve pri parkoch a školách? Nemôže sa to vzťahovať aj iné statky?

Tieto riešenia, reprezentujúce celú Chicagsku školu (ktorá je považovaná za akúsi hranicu rešpektovaného názoru, za ktorou sa nachádzajú už len extrémisti a radikáli), pokladanú za pravicovú a protrhovú, sú od skutočne slobodného trhu prinajmenšom značne vzdialené a ukazujú, že tak ako aj v iných oblastiach, je nemožné naozaj brániť slobodu a voľný trh bez trvania na ochrane súkromného vlastníctva.

Aj napriek tomu, R.I.P Milton!