Svetový deň OSN

Predchádzajúci deň, teda 24. október 2005, nebol len takým obyčajným dňom. Ak vám to nebodaj uniklo popri každodenných životných starostiach a radostiach, v tento deň si podaktorí ľudia (naozaj neviem kto) pripomínajú svetový deň OSN. Pred 60-timi rokmi vstúpila do platnosti jej charta.

Mimochodom, tento mesiac sme si mohli pripomenúť aj Medzinárodný deň za obmedzenie prírodných katastrof, Svetový deň ľudských sídiel, Medzinárodný týždeň vesmíru, Svetový deň výživy a vzápätí Svetový deň za odstránenie chudoby, a momentálne sa vytešujeme z Týždňa za odzbrojenie. Pre skalných záujemcov pripájam link s kompletným prehľadom.

Pri tejto príležitosti nie je od veci, na základe článku Elana Journa z Ayn Rand Institute, si pripomenúť, akou morálnou autoritou je vlastne OSN.

Viac ako 170 politických lídrov z celého sveta sa nedávno stretlo na konferencii OSN, aby diskutovali o „najrozsiahlejších inštitucionálnych zmenách“ v histórii organizácie. Hoci odporcovia aj obhajcovia horlivo predkladali svoje „reformné návrhy“, obišli jeden neprekonateľný problém: skazený ideál morálnej neutrality.

Základnou vlastnosťou OSN je prijímanie všetkých krajín bez uváženia, nezáležiac na miere slobody, resp. tyranstva. Zástancovia tvrdia, že uznaním očividne represívnych režimov sa vytvára priestor pre „dialóg“ a „nápravu“. Podľa Kofiho Annana môžu takto „ostatné krajiny vyvíjať tlak na zosúladenie správania sa nedemokratických štátov s ich záväzkami“.

Ale členstvo v OSN nezabránilo Sovietskemu zväzu posielať ľudí do gulagov, nútených táborov a ich vraždeniu, nezabránilo Číne vojenskou silou potláčať slobodumilovných demonštrantov, nezabránilo Iránu a Saudskej Arábii finančne podporovať teroristické skupiny.

Neutrálnosť OSN prináša presne opačný efekt: v skutočnosti chráni a podporuje neslobodné režimy. Účasť v OSN im udeľuje nezaslúženú morálnu legitimitu. Vodcovia režimov sa pravidelne zúčastňujú zasadnutí s prejavmi, vďaka ktorým získavajú nielen potlesk, ale i vážnosť a rešpekt (Fidel Castro a jeho sebaospravedlňujúci prejav po uchopení moci na Kube, štátnická kariéra Jasira Arafata začala v r. 1974 prejavom v OSN). Tragikomicky vyznieva aj situácia, keď krajiny s krvavým plášťom - Sýria a Kuba, predsedajú komisii pre ľudské práva.

OSN má ďaleko od cieľa dosiahnuť mier. Pretože vyzbrojuje a udeľuje morálny súhlas tyranským režimom, je spoluvinníkom ich nevyčísliteľných zverstiev a vrážd.

Žiadne reformy nemôžu zachrániť OSN. Je morálne neobnoviteľná.

Politika ako prostriedok presadzovania etiky?

V médiach často zaznievajú názory (viď napr. denník SME tu a tu), že ekonomické reformy realizované našou „pravicovou vládou“ prispievajú ku zlepšovaniu morálky a etiky. Je pravda, že zníženie miery prerozdeľovania prostriedkov štátom zužuje priestor pre korupciu a vytvára menej príležitostí pre napojené záujmové skupiny. Ale spájať tzv. „reformnú“ agendu politikov s hodnotami etiky je, slušne povedané, neslušné. Prirovnal by som to napríklad k slovnému spojeniu „slušný lupič“.

Existuje kľúčová črta v podstate fungovania štátu. Všetky iné osoby alebo skupiny spoločnosti, teda okrem zlodejov a iných kriminálnych živlov, nadobúdajú svoje príjmy dobrovoľne. Buď predajom tovaru a služieb spotrebiteľom, alebo dobrovoľným darovaním. Len štát získava svoje príjmy vynucovaním, pod hrozbou použitia donucovacích prostriedkov, známym aj pod pojmom zdaňovanie. Vyberanie daní je krádež, dokonca krádež obrovských rozmerov. Je to zákonom nariadená konfiškácia majetku obyvateľov. Podobne ako lupič, aj štát požaduje peniaze pod hrozbou „guľky do hlavy“. Ak teda považujeme zdaňovanie za vynucované, a preto nerozoznateľné od krádeže, vyplýva z toho, že štát založený na zdaňovaní je obrovskou kriminálnou organizáciou, oveľa hrozivejšou a úspešnejšou ako akákoľvek „súkromná“ mafia v histórii. Navyše, nielen z hľadiska teórie zločinu a vlastníckych práv, ale i na základe prirodzeného všeobecného chápania ľudstva, je krádež považovaná za zločin (Murray N. Rothbard: „Ethics of Liberty“ - Part III The State vs. Liberty, Chapter 22. The Nature of the State).

Podľa nemeckého sociológa Franza Oppenheimera v spoločnosti existujú len dva spôsoby nadobudnutia bohatstva:
– výrobou alebo dobrovoľnou výmenou s ostatnými, teda metóda voľného trhu,
– násilným vyvlastnením majetku vyprodukovaného inými.

Prvý spôsob prináša prospech pre všetkých zúčastnených, druhý je metódou násilia a krádeže, keď paraziticky profitujú rabujúce skupiny na úkor okrádaných. Oppenheimer nazýva prvý spôsob nadobúdania bohatstva ako „ekonomické prostriedky“, druhý spôsob ako „politické prostriedky“. Štát je podľa neho „organizáciou politických prostriedkov“.
(Franz Oppenheimer: „The State“, New York, Free Life Editions, 1975).

Reformy prinášajúce väčšiu individuálnu zodpovednosť a menej štátneho prerozdeľovania sú z hľadiska slobody jednotlivca určite dobré a potrebné. Avšak bez ohľadu na to, či je agenda politikov založená na „pravicovo reformnej“ alebo „ľavicovo sociálnej“ rétorike, podstatu na veci to nemení. Stále sú súčasťou organizácie politických prostriedkov, ktorej fungovanie je od hodnôt etiky asi tak vzdialené, ako čierna farba od bielej.

Geografická lokalizácia a New Orleans

Od čoho závisí, v podmienkach ekonomickej slobody, či bude geografické územie vôbec osídlené a ako husto? Od toho, či subjektívne prínosy prevážia náklady. Príčinou toho, že nikto neobýva severný alebo južný pól, že hustota zaľudnenia na Sibíri, severnej Kanade alebo púštnych oblastiach je veľmi nízka, spočíva v jasnej prevahe nevýhod nad výhodami v týchto územiach.

Ak štát podporuje rozvoj a výstavbu sídiel v územiach, ktoré by si ľudia sami inak nevybrali pre obývanie, populácia sa nemôže geograficky a ekonomicky racionálne rozmiestňovať. Misalokácia osídľovania nastáva taktiež pri dotovaní poľnohospodárov, území postihovanými rôznymi prírodnými katastrofami – tornádami, pieskovými, či snehovými búrkami, požiarmi, atď...Obrovské sumy peňazí prúdia do týchto politických jurisdikcií a preto sa lokalizačné rozhodnutia vyznačujú nie takou mierou racionálnosti, ako keď ľudia znášajú všetky ich náklady.

Pri ohliadnutí sa späť a poučení z minulosti, „Big Easy“ možno zaradiť medzi tieto ostatné miesta: nie príliš chladné, alebo suché, ale príliš nízko položené pod úrovňou mora a preto nebezpečné z hľadiska hroziaceho zaplavenia.

Znamená to, že New Orleans má byť odsúdený na zánik v podmienkach slobodného podnikania? Je to celkom možné, ak by sa teraz mohlo začať úplne odznova. Ale nie nevyhnutné, berúc v úvahu obrovské investície do budov, ulíc, sietí... Hoci, keby vtedy boli vedomosti na takej úrovni ako teraz, žiadne mesto by nebolo založené južne od jazera Ponchartrain, nevyplýva z toho logicky, že by nemalo byť znova postavené – za reálnych predpokladov.

Je celkom možné, že je ekonomicky výhodné zachovať veľké ľudské sídlo na území dnešného New Orleansu. Čo však nemožno poprieť je fakt, že keď štát vstúpi do hry, ekonomická kalkulácia tohto druhu sa stáva nemožnou.

Čo hovorí Mises o výbere lokality:

„Pokiaľ ide o výber lokality...najefektívnejšie v danej situácii sa javia nové objekty. Ale...zvažujúc kapitálové statky vyprodukované v minulosti za určitých okolností, technologicky najvýhodnejšia lokalita je ekonomicky nevýhodná. História a minulosť majú čo povedať. Ekonomická kalkulácia, ktorá ich nezohľadňuje, by bola chybná. Nežijeme tu len dnes, ale sme aj potomkami minulosti. Naše bohatstvo prichádza z minulosti a tento fakt má svoje dôsledky... Striktná racionálnosť núti podnikateľa pokračovať v produkcii v znevýhodnenom území... “

Najlepší spôsob ako určiť, či má alebo nemá byť N.O. zachovaný, je nechať toto rozhodnutie na slobodné podnikanie. Len samotní podnikatelia, na základe trhových cien, môžu racionálne posúdiť možnosti. Oni realizujú rozhodnutia s vlastnými peniazmi, alebo fondami im zverenými. Ak sa zmýlia, len oni budú poškodení. Nestiahnu ostatných so sebou.

Zdroj: Walter Block - "Then Katrina Came"
Viď tiež: Robert Anderson - "Why?"

World Wide Web pre byrokraciu?

Vnímanie internetu ako globálneho kybernetického priestoru slobody, od ktorého štát dáva ruky preč, je ohrozené. Európska únia, spolu s niektorými krajinami, zamýšľa ustanoviť zatiaľ nešpecifikovaný orgán OSN, ktorého úlohou by bolo kontrolovať prevádzkovanie internetu. Podľa hovorcu EÚ, žiadna krajina by nemala disponovať právomocou kontroly nad globálnym prostriedkom. To je pravda, len treba dodať, že „World Wide Web“ nie je kolektívnym globálnym prostriedkom, ale neustále sa vyvíjajúcou technológiou, ktorú vlastní a prevádzkuje súkromný sektor. A tak by to malo aj ostať.

Niektoré z krajín, požadujúcich reguláciu internetu pod patronátom OSN, patria k najväčším nepriateľom slobody (slova, tlače...) – Irán, Čína (napr. cenzúra internetových vyhľadávačov, vymenovanie ďalších obmedzujúcich opatrení by zabralo značne veľký priestor). Iné už dlhšie lobujú za väčšiu kontrolu internetového obsahu. Francúzsky súd donútil „Yahoo!“ blokovať e-predaj fašistických materiálov francúzskym občanom, austrálsky súd rozhodol, že online vydanie Barron´s – web stránky prevádzkovanej spoločnosťou Dow Jones, môže byť podriadené austrálskym zákonom, ktoré sú značne intolerantné k slobode prejavu.

Súčasné neregulované prostredie internetu pomohlo šíriť slobodu prejavu a obchod pre občanov, spotrebiteľov, firmy, a pomáha prekonávať prekážky v obchode a komunikácii, predtým prijatými utláčateľskými a dotieravými štátmi. Umožnenie štátnej byrokracii nadobudnúť kontrolu nad týmto prostredím zadnými dvierkami cez OSN by bola katastrofa.

Zdroj: The Wall Street Journal

Štát + hurikán = katastrofa

To, čo môžeme sledovať v týchto dňoch v New Orleanse a v celom regióne Mexického zálivu je smutne známy príklad zlyhania štátu.

Následky vyčíňania prírody bývajú kruté, ale ani pri najhoršom sa nemôžu porovnávať so štátom. Je to práve vyzdvihovaný verejný sektor, o ktorom nám vždy hovoria ako našom ochrancovi, ktorý je zodpovedný. A hoci štátni úradníci a pätolízačske média urobia všetko pre to, aby prezentovali katastrofu ako dôsledok prírodného úkazu, ten to nespôsobil. Katrina prišiel (alebo prišla) a odišiel s ďaleko menšími škodami ako ktokoľvek očakával. Bolo to zlyhanie verejnej infraštruktúry. Hrádze, ktoré zlyhali a spôsobili zaplavenie New Orleansu, vlastní a prevádzkuje štátna inštitúcia s názvom „Army Corps of Engineers“. Tento „štátny zbor“ je zodpovedný za zmenšovanie sa pobrežného pásma, ktoré vyžadovalo neustále posilňovanie ochrannej hrádze vyššími valmi.Tieto prirodzené valy vzniknuté naplaveninami z rieky Mississippi sa však nemali ako vytvoriť, pretože boli umelo nasmerované priamo do Mexického zálivu a neplnili tak funkciu stabilizátora pobrežia rieky a nespomaľovali pokles morskej pobrežnej čiary. A tu začína problém. Od roku 1965 sa o to nikto nezaujímal.

Nie že by na prípadné následky nikto neupozorňoval. Dávno existovali záplavové scenáre New Orleansu, predpovedajúce prekonanie hrádzového systému, naplnenie nízko položených častí mesta a vytvorenie obrovského, stojatého bazéna kontaminovaného odpadmi, splaškami a inými nebezpečnými látkami (viď napríklad tu).

Len verejný sektor môže spôsobiť takto nebezpečnú situáciu a prejaviť dokonalú nečinnosť a nevšímavosť. Čo môžu títo ľudia stratiť? Nie sú skutočnými vlastníkmi. V stávke nie sú žiadne zisky alebo straty. Nemusia sa zodpovedať rizikom posadnutým poisťovacím spoločnostiam. Pokiaľ sa zdá, že to funguje, spokojne idú za svojim obchodom v uspávacom štýle, ktorý je príznačný celému verejnému sektoru hocikde na svete.

NASA míňa a míňa prostriedky, ale stále nemôže zostrojiť spoľahlivý raketoplán, štátne školy pohlcujú niekoľko krát viac zdrojov ako súkromné školy a stále nefungujú dobre. Americký kongres môže vyčleniť bilióny dolárov na upevnenie všetkých hrádzí a úplne zabrániť poslednej katastrofe, ale nie tej ďalšej.

Problémom je samotné štátne vlastníctvo. Povzbudzuje ľudí pri prijímaní ľahostajných postojov k tak zreteľným nebezpečenstvám. Naproti tomu súkromní developeri a majitelia chcú poznať každý možný scenár ako spôsob ochrany ich majetku. Verejní vlastníci nemajú skutočný záujem o dôsledky a postrádajú schopnosť ekonomickej alokácie zdrojov vzhľadom k odhadovaným rizikám. Inak povedané, štát manažuje bez zodpovednosti a spôsobilosti.

Môžu sa hrádze, čerpadlá a krízový manažment privatizovať? Nielen že môžu, ale musia, ak sa chceme vyhnúť ešte väčším apokalypsám tohto druhu. Naše prežitie môže od toho závisieť. Je mimoriadne dôležité, ak je spravovanie celej infraštruktúry odovzdané súkromnému manažmentu a vlastníctvu. Len v súkromných rukách existuje možnosť porovnávania výdavkov a výkonu, rizika a zodpovednosti, potrebnými úlohami a prostriedkami pre ich splnenie.

Možno musí existovať zisk, ktorý dosiahnu firmy špecializujúce sa na poistenie pri živelných udalostiach alebo riadenie týchto udalostí, ktoré poskytnú evakuačné služby, alebo zhodnotia bezpečnosť infraštruktúry – mostov, kanálov, hrádzí, letísk, či prístavov. Možno súkromné spoločnosti vedia ako rýchlo získať, poskytnúť jedlo a dopraviť ho tam, kde je potrebné – za poplatok.

Možno sa zobudíme a uvedomíme si, že nemáme slobodný trh a že voľný trh je dobrý. Možno pochopíme, že keď súkromná firma dosiahne zisk na voľnom trhu, znamená to, že niečo robí dobre. Ak si to uvedomíme dostatočne, možno povieme: „Štát, nezavadzaj a ustúp z cesty!“

Preložené z článkov Lewellyna Rockwella: „The State And The Flood“, Carli Howell: „Big Government + Hurricane Katrina = Disaster“ a Michaela S. Rozeffa: „Katrina And The Authorities“