piatok, decembra 29, 2006

Recyklácia je hovadina

Myslíte si, že recyklácia odpadu je ekonomicky výhodná, prospešná pre životné prostredie a šetriaca zdroje? Vravíte, že spotrebovávanie papiera zabíja stromy?

Ak áno, z omylu sa vás pokúsia vyviesť komici Penn a Teller, ktorí sú vďaka svojim provokatívnym (a v základoch libertariánskym) vystúpeniam známejší, ako niektorí prominentní libertariáni.

Ukážu vám, kam až sú ľudia ochotní zájsť. Rozšíriť počet triediacich nádob z troch na deväť? „Žiadny problém!“ Zapamätať si, čo do ktorej nádoby? „Nič ľahšie!“ Triediť ľahko použitý toaletný papier? To predsa „dáva zmysel.“

Mnohí ľudia veria, že robia niečo užitočné. No o tom, či je to naozaj užitočné a vzácne, napovedajú ceny na trhu, založené na dobrovoľnej výmene. A podľa cien nie je momentálne recyklovanie ekonomicky výhodné, pretože prírodných zdrojov je stále dostatok. Ak budú ubúdať, stanú sa vzácnejšie, ich cena stúpne a pre výrobcov bude výhodnejšie nakupovať recyklované produkty od firiem, ktorým sa zasa oplatí zberať, triediť a recyklovať odpad. A tieto firmy budú odmeňovať ľudí, ktorí separujú odpad.

Často sa poukazuje na „výhody“ recyklovania bez spomenutia odvrátenej strany, ktorá činí z tohto procesu stratový biznis. Teda stratový pri dobrovoľnej, nie povinne nanucovanej recyklácii. Vôbec sa nehovorí o strate času, peňazí, úsilia, dodatočného znečisťovania a nákladoch vyplývajúcich zo zberu, triedenia, čistenia, dopravy a spracovania odpadu.

Recyklovanie je vec viery. Márne budete presviedčať presvedčených. Maximálne vás označia za šarlatána nemysliaceho na budúcnosť ďalších generácií. Je skvelým príkladom toho, ako sa ľudia zúčastňujú na nejakých aktivitách len preto, že sa pri nich cítia dobre a slepo niečo nasledujú bez kritického posúdenia, pretože tomu veria aj ostatní a konajú tak.

Namiesto tlačenia recyklačnej propagandy do hláv študentov na hodinách ekologickej výchovy by bolo prospešnejšie premietať predstavenie týchto komikov (možno s obmedzením počtu hrubších slov). Je to nielen vtipnejšie, zábavnejšie a strhujúcejšie v porovnaní s nudným vysvetľovaním ktorý odpad patrí do akej nádoby, ale najmä núti premýšľať aj o veciach „mimo kontajnera“. Viac ľudí by si uvedomilo, že nútená separácia odpadu je len ďalší podvod štátu. Rovnako ako mnoho iných vecí, zabalených do moralizujúcich póz.


Ak máte pol hodinku voľného času, vrelo odporúčam (osobne som sa dosť dobre bavil).

Link vďaka Georgovi Reismanovi.


štvrtok, decembra 28, 2006

Vianočná záhada

Prečo žiadni ochranári neprotestovali proti predvianočnému predaju živých stromčekov?

Možné vysvetlenia:

A, Sú to lokálpatrioti a väčšina žiadaných stromov bola vyrúbaná vo Švédsku, Fínsku, či Francúzsku.

B, Doterajším organizovaním petícií proti výrubom stromov boli tak zaneprázdnení, že kupovanie darčekov si nechali na poslednú chvíľu a nezvýšil im čas na inú aktivitu.

C, Pretože sami tie stromčeky kupovali.

piatok, decembra 22, 2006

Triedny konflikt a Industrialisti

Daniel Valent vyvracia mýtus, že o objavenie existencie spoločenských tried a ich zápasu sa zaslúžil Karl Marx. Ešte pred ním tu pôsobili tzv. Industrialisti, radikálni francúzski liberáli (Comte, Dunoyer) z prvej polovice 19. storočia, rozvíjajúci myšlienky Saya.

„Prostriedkami vedúcimi ku koncu triedneho zápasu sú jednak rozpad politickej moci udeľujúcej privilégiá a jednak v tom čase populárna liberálna predstava, že pri absencii politickej moci sa prejaví, slobodnej spoločnosti inherentne vlastná, harmónia záujmov medzi jednotlivcami (napríklad medzi zamestnancom a zamestnávateľom, predávajúcim a zákazníkom, a tak ďalej).“

„Dielo francúzskych liberálov je aj v dnešnom svete až prekvapivo aktuálne. Liberálom súčasnosti môže poslúžiť ako vodítko pri prebúdzaní triedneho povedomia skutočných producentov bohatstva, ktorí sú dennodenne decimovaní arogantnou a parazitickou politickou vrchnosťou. Popri tom môže tvoriť aj základ pre ucelenejšie vyjadrenie radikálne protrhového postoja ako alternatívy k prevládajúcim konzervatívnym (resp. „sociálnym“) náladám v pravej (resp. ľavej) časti politického spektra.“

Dve spoločenské skupiny - vykorisťovatelia a vykorisťovaní, existujú. Avšak ich predstaviteľmi nie sú kapitalisti, podnikatelia, výrobcovia, predávajúci, zamestnávatelia, živnostníci na jednej strane, a zamestnanci, robotníci, spotrebitelia, či kupujúci na strane druhej. Ako potvrdzuje Murray Rothbard (napr. Anatómia štátu), skutočný konflikt existuje medzi štátom (ako entitou parazitujúcou na tvorcoch bohatstva) a slobodným trhom (ktorého subjekty- zamestnávatelia, podnikatelia, zamestnanci, sú tvorcami tohto bohatstva).

štvrtok, decembra 21, 2006

Bude sa znova vyvlastňovať!

Viete, aký je rozdiel medzi obyvateľmi Tepličky nad Váhom a minoritnými akcionármi? V podstate žiadny. Obom skupinám obyvateľov hrozí(lo) vyvlastnenie v prospech „verejného záujmu“, teda inej súkromnej osoby. Jediný rozdiel spočíva v tom, že v prípade porušenia vlastníckeho práva majiteľov akcií sa nepoužíva pojem vyvlastnenie, ale „vytesnenie“.

Na základe smernice EK je Slovenská republika povinná preniesť do svojho právneho poriadku predpis upravujúci právo väčšinových vlastníkov akciových spoločností odkúpiť od minoritných akcionárov ich podiely, ak získajú aspoň 95% akcií. Novela zákona o cenných papieroch bola prednedávnom schválená v parlamente.

Medzi dôvodmi, ktoré viedli európskych zákonodarcov k prijatiu tejto normy, sa najčastejšie uvádzala potreba zefektívnenia fungovania spoločností. Existencia mnohých malých akcionárov znamená rôzne náklady pre hlavného vlastníka, napríklad na konanie valných zhromaždení, zverejňovanie informácií a podobne. Možnosť vytesnenia umožňuje ušetriť tieto náklady a zvýšiť hodnotu spoločnosti pre potenciálnych záujemcov o prevzatie.

Natíska sa otázka, prečo je potrebné túto oblasť regulovať zákonom, či tu vôbec existuje nejaký „verejný záujem“ a či nejde o oficiálne posvätenú krádež? Jedná sa predsa o čisto trhovú záležitosť, keď jedna osoba chce vlastniť majetok (akcie) patriaci inej osobe. V spoločnosti rešpektujúcej súkromné vlastníctvo teda záujemca o kúpu ponúkne majiteľovi protihodnotu, ktorú je ochotný obetovať za statok. Majiteľ ju môže a nemusí akceptovať. Závisí to od jeho rozhodnutia a posledné slovo má vždy on. Riešiť túto výmenu akýmkoľvek nedobrovoľným spôsobom, vrátane použitia politickej moci, je porušovaním prirodzených vlastníckych práv.

V kupónovej privatizácii sa stali akcionármi tisíce ľudí, ktorí investovali vlastný majetok v očakávaní jeho budúceho zhodnotenia. Tí, čo mali to šťastie, že ich podniky zakrátko neskrachovali a neprišli o akcie, sa teraz opäť musia obávať o svoj majetok. Nič na tom, že ani pri najlepšej vôli sa tu nedá nájsť „verejný záujem“ nemení fakt, že vytesnenie sa týka len akciových spoločností, ktorých akcie su obchodované na burze, a ani to, že minoritní majitelia môžu dostať späť „primeranú cenu“.

Na základe akého kritéria je stanovená hranica na 90% akcií? Nemôže sa vytesňovať už pri 80% –nom, alebo nadpolovičnom podiele? Odpadli by ďalšie zbytočné náklady, zefektívnila by sa činnosť, a to všetko len v záujme verejnosti.

Slovenský kapitálový trh je dlhodobo prakticky nefunkčný. Novela zákona o cenných papieroch tak odstráni ešte aj tých pár záujemcov a kúpu alebo predaj akcií.


(Článok je publikovaný aj na stránke INESS)

streda, decembra 20, 2006

Kritika Misesa od Juraja Karpiša

Hoci Ludwiga von Misesa možno považovať za najvýznamnejšieho ekonóma 20. storočia, na ktorého systematické poznatky ďalší ekonómovia nadväzujú, nevyhol sa vo svojej teórii viacerým nedostatkom a nedôslednostiam, častokrát protirečiacim samotnej metodológii rakúskej ekonomickej školy. Ako ukazuje Juraj Karpiš, jednou z týchto nedôsledností je aj Misesova teória monopolných cien.

Identifikovať monopolné ceny na slobodnom trhu nie je možné, pretože (kvôli subjektívnej podstate hodnoty) nemožno určiť, či obmedzovanie produkcie skutočne poškodzuje spotrebiteľa, a tiež nemožno stanoviť pružnosť dopytu.

„Vlastnícke práva z definície umožňujú komukoľvek (neexistuje rozdiel medzi spotrebiteľmi a výrobcami) robiť so svojim majetkom čo chce, pokiaľ nebráni v užívaní majetku iného. A preto odobratie zdrojov z trhu producentom nemôže byť chápané ako porušovanie práv spotrebiteľa.“

Autor sa prikláňa k Rothbardovmu chápaniu monopolu ako „štátom pridelenú špeciálnu výhodu v určitej oblasti produkcie, vyhradenej konkrétnemu jednotlivcovi alebo skupine.“


Kritické pojednanie je dostupné na stránke INESS tu.

utorok, decembra 19, 2006

Cena štátu

Už vás niekedy zaujímalo, čo všetko dnes štát zabezpečuje a koľko to vlastne stojí, ale nenašli ste o tom úplné informácie? Nechce sa vám preklikávať cez dôkladne ukryté materiály a čísla na stránkach ministerstiev?

Potom práve pre vás je určená nová webstránka www.cenastatu.sk . Tu si môžete naozaj dobrovoľne vybrať služby, ktoré chcete, aby váš štát poskytoval a zároveň zistíte, o koľko menej by vás to stálo.

pondelok, decembra 18, 2006

Vlastnícke právo vs. "verejný záujem"

Na pravidelnej štvrťročnej konferencii Konzervatívneho inštitútu vystúpil dňa 13. decembra 2006 s prednáškou Josef Šíma z Liberálního institutu. Okrem iného zaznelo aj toto:



„Je sice pravda, že jsme se již vymanili z perverzních praktik socialistické zvůle, ale respekt k vlastnictví nebyl rozkladem socialistického systému zdaleka obnoven. Někdo totiž získává privilegia, jež druzí nemají. Někdo může cizí vlastnictví porušit, zatímco původní vlastník musí tento útok strpět. Přestává existovat rovnost, vzniká násilí a konflikt. Jednoduše řečeno, vytvářejí se privilegované skupiny lidí, jež parazitují na druhých.
Politizace ekonomického a společenského života je nejkratší cestou k rozpadu tradičních společenských struktur, jež budou nahrazeny institucemi státními.“


„Stát ale nedokázal poskytnout kvalitně, jak víme z vlastní zkušenosti, ani ty nejjednodušší věci. Obvykle produkuje konflikt, bezpráví a předražené pseudoslužby, nikoli ušlechtilé věci, které činí společnost společností. Téměř každou nespravedlnost lze schovat za prosazování tzv. veřejného zájmu – vyvlastnění kvůli stavbě silnice, ale i obyčejné továrny; vyhnání zahraničních dělníků kvůli pseudoekonomickému argumentu tzv. ochrany trhu práce; povinnou vojenskou službu; povinný nákup registračních pokladen; nepovolení fungování soukromé školy; zákaz domácího vyučování dětí atd. Logika politického rozhodování je neúprosná. Lidé, kteří z pozice svých politických funkcí rozhodují, co se bude učit ve školách, jak budou vypadat penze či kolik se lidem odebere z jejich peněženek, se totiž spíše než „veřejnému zájmu“, tj. blahu polečnosti, věnují propagandě, zvyšování své politické prestiže, moci a stavu svých účtů!“


„Dobře naplněný „veřejný zájem“, spočívající v ochraně vlastnictví, je schopen řešit celou škálu dnešních problémů, jež si lidé dnes – typicky kvůli znárodnění těchto problémů – se soukromým vlastnictvím nikterak nespojují. Zároveň se nejedná o nějaký moderní experiment, ale o osvědčené metody řešení problémů vyplývajících z lidské interakce.“

Kompletný prepis prednášky Josefa Šímu je dostupný na stránke KI, videozáznam na stránke infoNET.tv.

Foto: R.Kazda

piatok, decembra 15, 2006

Výhodný obchod s horúcim vzduchom

Európska komisia určila pre Slovensko nižšie kvóty na emisie CO2, ako požadovala slovenská vláda. V rokoch 2008 – 2012 tak budú môcť naše podniky vypustiť ročne 30,9 milióna ton emisií, čo predstavuje o 0,4 milóna ton viac ako v súčasnom období.

Podľa ministerstva životného prostredia, komisia „nevzala do úvahy rast HDP, odstavenie jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach a nové energetické zdroje.“

A čo to vlastne EK vyčíta predloženému plánu? Celkové množstvo kvót „ďaleko prevyšuje emisie z roku 2005“ a nie je „v súlade s očakávanými emisiami, technologickým potenciálom na ich znižovanie, zmenami v hospodárskom raste“. Navrhnutá metodológia prideľovania môže viesť ku „zvýhodneniam v prospech určitých sektorov a zariadení, čím sa naruší hospodárska súťaž. V návrhu sa nevysvetľuje metodológia prideľovania kvót novým účastníkom.“

To všetko sú sprievodné dôsledky „znižuj a obchoduj“ politiky, ktorou chce Európska komisia zabezpečiť splnenie kjótskych limitov. Tento nástroj je však len mechanizmom zvyšujúcim náklady pre firmy a obyvateľstvo a nedosahujúcim pôvodné zámery. A navyše umožňuje parazitovať záujmovým skupinám. Takmer všetky krajiny, ktoré už predložili návrhy alokácie, požadujú väčší objem kvót (spolu o 17%) ako sú ich celkové povolené emisie v súčasnoti. Tu však treba rozlišovať dve skupiny krajín. Inú motiváciu majú staré členské štáty, kde obmedzovanie emisií môže naozaj negatívne zasiahnuť produkciu. Z iného dôvodu požadujú navyšovanie kvót podniky z nových členských krajín. Tu je tým hlavným faktorom možnosť výhodného biznisu. Argument vlády o odstavení jadrovej elektrárne a nutnosti jej náhrady novými zdrojmi vyznieva v súvislosti s hlásaným zachovaním podpory tejto energie tak trocha čudne.

Po páde komunizmu nastalo v krajinách bývalého východného bloku hromadné zatváranie ekonomicky neefektívnych a intenzívne znečisťujúcich priemyselných podnikov. To viedlo k značnému poklesu emisií, v niektorých prípadoch až o 50% oproti úrovni z roku 1990 (V SR je rozdiel medzi povolenými a súčasnými emisiami 28%). Preto tieto krajiny majú v súčasnosti značný nadbytok obchodovateľných emisných kvót, ktoré sa dajú speňažiť predajom podnikom v západnej Európe. Túto skutočnosť dobre vedia nielen v nových krajinách EÚ, ale pochopili to aj v Bielorusku. Tamojšia vláda dlho odmietala pristúpenie ku Kjótskemu protokolu. Vydržala až do minulého roku, keď sa obchodovanie s kvótami spustilo a momentálne sa dobrovoľne hlási k splneniu záväzku zredukovať úroveň emisií o 5%.

Vďaka prebytku kvót a obchodovaniu s tzv. „horúcim vzduchom“ budú krajiny len veľmi ťažko znižovať emisie a plán Európskej komisie ostane, ako vždy, len na papieri.

Ak ekonomický rozvoj presiahne určitý stupeň, znečistenie vzduchu sa začína znižovať vdôsledku zvýšenia nárokov obyvateľstva na environmentálnu kvalitu. To sa odráža na rastúcom dopyte po technológiach, tovaroch a službách s nízkym stupňom znečisťovania. Rozvinuté ekonomiky sú tiež menej závislé na ťažkých priemyselných odvetviach, väčší podiel tvorí sektor služieb. A nezanedbateľnú úlohu hrá tiež prísnejšie vynucovanie vlastníckych práv, zmlúv a vláda zákona.

Potvrdzujú to aj údaje o emisiách CO2 zo spaľovania palív v Európe. Za obdobie 11 rokov (1992-2003) sa „zvýšili“ o 0,1%. Podobne sú na tom aj USA a Austrália. Teda až na jeden rozdiel. Nie sú súčasťou Kjótskeho protokolu.


(Článok je publikovaný na stránke INESS a v denníku Hospodárske noviny)

utorok, decembra 12, 2006

O riešeniach "riešení"

Často počúvame o nedostatku bytov, dopravných zápchach na cestách, či ich zlej kvalite. Je niečo špeciálne na týchto statkoch, čo vytvára neriešiteľný problém? Ako je možné, že sa nevedú diskusie o tom, aký druh pečiva, počítača, obleku, či prístroja vyrobiť, žiadne spory o type novín, ktoré sa majú tlačiť?

Murray Rothbard má odpoveď.

„Už ste niekedy počuli o súkromnej firme navrhujúcej „vyriešiť“ nedostatok predávaného produktu tým, že vraví ľuďom, aby menej kupovali? Určite nie. Súkromné firmy vítajú zákazníkov a rozširujú sa, ak je po ich výrobkoch veľký dopyt a tým pádom majú prospech z toho ich zákazníci ako aj firmy samotné. Len vláda „rieši“ dopravný problém na jej cestách donútením nákladných áut (osobných áut, autobusov) jazdiť mimo cesty. Podľa tohto princípu je ideálnym „riešením“ dopravnej zápchy zakázať všetky vozidlá! To sú návrhy, ktoré sa dajú očakávať od štátneho manažmentu.

Existuje dopravná zápcha? Zakážte všetky autá! Nedostatok vody? Pite jej menej! Problémy na pošte? Znížte dodávky poštových zásielok na jeden kus denne! Kriminalita v mestských štvrtiach? Nariaďte zákaz vychádzania z domu! Žiadny súkromný poskytovateľ by nemohol dlhšie ostať v biznise, ak by takýmto spôsobom reagoval na priania zákazníkov. Ale ak je poskytovateľom štát, namiesto riadenia sa potrebami ľudí im prikazuje využívať to menej alebo vôbec.

Zatiaľ čo mottom súkromného podnikateľa je „zákazník má vždy pravdu“, slogan vlády znie „prekliata verejnosť!““

pondelok, decembra 11, 2006

Hurá, bude ďalšia trafika!

HZDS navrhuje vytvoriť ministerstvo cestovného ruchu, ktoré vraj nebude len požieračom peňazí, ale dokáže dokonca „vytvoriť zisk v objeme niekoľko desiatok miliárd korún a priniesť najmenej 60-tisíc nových pracovných príležitostí“.

No konečne. Že už skôr nikoho nenapadlo zriadiť ziskové ministerstvo. Veď sme dávno mohli byť stredoeurópskym Švajčiarskom. Krajinou, kde sa ročne míňajú miliardy na chod úradu, tlačenie propagačných materiálov so zábermi švajčiarskej lúky, usporiadanie a účasť na veľtrhoch, na ktorých sa budú prezentovať starostlivo vybraní podnikatelia z cestovného ruchu, či majitelia hotelov a zariadení ponúkajúci otrasné služby za päťhviezdičkové ceny.

Nehovoril tu niekto niečo o šetrení v štátnej správe a zmenšovaní počtu úradov? Čo tak založiť ministerstvo pre znižovanie miery byrokracie? Čo myslíte, zruší ďalšia vláda (ak bude vôbec iná) toto ministerstvo?

piatok, decembra 08, 2006

Ako common law chráni životné prostredie

Liberální institut pripravil v predvianočnom čase pekný darček v podobe publikovania ďalších kníh v elektronickej podobe dostupných on-line. Dnes si predstavíme rozsahom útle, ale zato myšlienkami nabité dielo Rogera E. Meinersa a BrucaYandlea: „Jak Common Law chrání životní prostředí“


„Väčšina ľudí sa domnieva, že k ochrane životného prostredia je štátna kontrola nevyhnutná. Bez nej by sme sa podľa ich názoru vrátili do desivých dní otrávených riek, umierajúcich jazier, ľudí opúšťajúcich svoje domovy a detí dýchajúcich vzduch plný smogu.

Táto práca si kladie za cieľ ukázať na základe konkrétnych príkladov z amerických a anglických dejín, že rozvinuté právne tradície umožnili aj radovým občanom chrániť ovzdušie, pôdu i vodu často proti politicky mocným odporcom. Dokonca i predstavitelia štátnej moci využívali common law pri ochrane občanov pred ohrozením životného prostredia. Regulácia zákonmi a ďalšími predpismi však bohužiaľ z väčšej časti vytlačila právny režim common law, ktorý kedysi ponúkal riešenia mnohých problémov súvisiacich so životným prostredím.

Zatiaľ čo politikov, ktorí podporujú myšlienky, na ktorých je založená ich budúca politická dráha, možno snáď ospravedlniť, ťažšie obhájiteľné je konanie predstaviteľov akademickej obce a iných „učených“ profesií, ktoré dodávajú ničivej sile štátneho zasahovania obal intelektuálnej úctyhodnosti. I oni upadli do zajatia scestných teórií. Podrobujú sa nirváne falošných predstáv a často veria, že trh bude pracovať lepšie, ak bude plánovaný, než keď mu bude ponechaná sloboda v rámci striktnej vlády práva. Nikde nie je táto ilúzia silnejšia, ako v súvislosti s ochranou životného prostredia.

Nemalo by nás prekvapiť, že mnohí znalci techniky vládnutia pohŕdajú trhovým prístupom k ochrane životného prostredia, ktorý je založený na dobrovoľnosti a pravidlách „common law“ doplnených o miestne predpisy. Ekonómovia a iní experti po dlhé desaťročia kázali o tom, že elektrárne a telefónne spoločnosti sú prirodzené monopoly. Tvrdili, že konkurencia pred nimi jednoducho nemôže obstáť; že došlo k „zlyhaniu trhu“, ktoré musia napraviť štátne zásahy. Deregulácia dopravy a telekomunikácií viedla k dramatickému poklesu nákladov a to isté sľubuje aj liberalizácia trhu s elektrinou; a tak sa teraz tento argument začal používať pre problémy životného prostredia, ktoré vraj tiež muselo spôsobiť „trhové zlyhanie“.

Common law uvaľuje tvrdé sankcie pre firmy, ktoré nezohľadňujú práva občanov tým, že ich vystavujú nebezpečenstvu újmy. A skutočne, v prípade že dôjde k ozajstnej škode, občania dosiahnu žalobou s oporou v common law oveľa istejšiu nápravu, ako keď sa obrátia na úrad pre ochranu životného prostredia“


Hádam netreba ani dodávať, že klasickú tlačenú podobu tejto knihy je možné zakúpiť v INESS-e.

A keď už sme spomenuli pražský Liberální institut, jeho ikona a guru Josef Šíma poctí Bratislavu svojou návštevou v stredu 13. decembra. Bližšie informácie na stránkach Konzervatívneho inštitútu.

štvrtok, decembra 07, 2006

Dokumenty, alebo dokuganda?

Prednedávnom skončil Medzinárodný festival odborných filmov Ekotopfilm, na ktorom sa svojimi najnovšími dokumentmi prezentovali tvorcovia z 30 krajín sveta. Ako už názov podujatia napovedá, o titul tu súťažia diela zaoberajúce sa témami ochrany životného prostredia, trvalo udržateľného rozvoja, či klimatických zmien.

Okrem toho sa každý rok udeľuje cena “Honour of Ecotopfilm”, ktorú získa človek, ktorý svojimi aktivitami výrazne prispel k rozvoju ľudskej spoločnosti v súlade s tzv. trvaloudržateľným rozvojom. Tento rok poctu získalo monacké knieža Albert II., známy svojou “eko-úchylkou” nosiť so sebou odpadkové koše a zbierať smetie po iných. Je to bezpochyby záslužná činnosť, ale takýmto spôsobom všetky čierne skládky a odpad nachádzajúci sa na miestach kam nepatrí, zrejme neodstránime. Určite racionálnejším riešením je jasné stanovenie vlastníckych práv a ich dôsledné vymáhanie, nie ďalšie zvyšovanie motivácie znečisťovateľov. Albert II. sa ocenením zaradil medzi takých velikánov “eko-hnutia”, akými sú napríklad Günter Verheugen, či Al Gore.

Keď sme spomenuli meno bývalého amerického viceprezidenta, musíme spomenúť aj jeho nový film “Nepohodlná pravda” (An Inconvenient Truth), premietaný už aj v európskych kinách. Dielo predstavuje vrcholiacu hystériu z globálneho otepľovania. Film je stelesnením takmer všetkých mýtov, pokrútených faktov, poloprávd aj čistých klamstiev o príčinách a dôsledkoch klimatickej zmeny. Globálne otepľovanie v dôsledku ľudskej činnosti vraj spôsobuje roztápanie snehu na vrchole keňského Kilimandžára. Sneh z vrchu naozaj mizne, ale podľa viacerých štúdií, tento ústup začal na konci 19. storočia. Teda v čase, kedy množstvo skleníkových plynov produkovaných ľudstvom bolo minimálne. Snehová pokrývka sa zmenšuje najmä vďaka poklesu zrážok v dôsledku zmeny dažďových pralesov na poľnohospodársku pôdu pri úpätí hory.

Roztápajúce sa ľadovce na póloch vraj spôsobia katastrofálne zaplavenie pobrežných miest. Niektoré výstražné predpovede hovoria až o päť metrovom náraste hladiny mora, podľa výpočtov Gora to bude jeden a pol metra, čím sa zmení pobrežná čiara a objaví sa mnoho utečencov. Čo však veľký zelený Al zamlčuje o tejto hrozbe, je rovnako dôležité ako to, na čo poukazuje. Minuloročná štúdia realizovaná vedcami z NASA prichádza k záveru, že naozaj dochádza k úbytku ľadovcov, čo sa prejaví na zvýšenej hladine mora. Ale k tomuto úbytku prichádza pomaly, v priemere 0,05 mm za rok. Týmto tempom potrvá tisíc rokov, kým hladina stúpne o päť centimetrov a dvadsaťtisíc rokov, aby narástla o meter. Mimochodom, Tony Blair sa rozhodol menovať Gora za zvláštneho poradcu pre boj s klimatickými zmenami a výsledky sa ukazujú. Nedávno zverejnená správa britskej vlády, nie prekvapujúco, počíta s katastrofálnymi dôsledkami otepľovania.

Zástancovia Kjótskeho protokolu však tieto úplné fakty nevidia a nechcú vidieť. Namiesto toho presadzujú nezmyselné limity, ktoré môžu viesť k zníženiu životnej úrovne obyvateľov. Podľa Národného centra pre atmosférický výskum, keby všetky signatárske krajiny dosiahli zníženie skleníkových plynov na úroveň požadovanú Kjótom, rast teploty našej planéty by sa znížil najviac o 0,2 stupňa Celzia. Koľko takých protokolov by bolo treba, aby sme zabránili budúcemu otepľovaniu?

Dokumentárne filmy podobné Gorovej “Nepohodlnej pravde” sa často označujú ako “dokugandy”. Od dokumentov sa odlišujú tým, že cieľom tvorcov nie je objektívne informovať o faktoch, ale ovplyvňovať ich požadovaným smerom.

Dúfajme, že Ekotopfilm neskĺzne v budúcnosti až na túto úroveň.


(Článok je publikovaný aj na stránke INESS)

streda, decembra 06, 2006

Keď komisári nechcú poznať pravdu

Politici s obľubou používajú pri zdôvodňovaní zásahov do ekonomiky a zdaňovaní občanov slová ekonómov. Pokiaľ ide o preberanie myšlienok “keynesiáncov”, je to očakávané. Táto škola vychádza zo štátneho intervencionizmu a jeho obhajoby v každej situácii. Prinajmenšom nevhodné je, ak sa politik neštíti vziať do úst slová ekonóma, ktorý celý svoj život venoval obhajobe slobodného trhu a kritike štátneho intervencionizmu, byrokracii a socializmu.

Práve to sa nedávno prihodilo európskej komisárke pre zahraničné vzťahy Benite Ferrero-Waldner, ktorá na stretnutí venovanom efektívnosti zahraničnej pomoci EÚ vystúpila s prejavom, zakončiac ho neúplnou citáciou Ludwiga von Misesa, navyše úplne vytrhnutou z kontextu. “Zahraničná pomoc EÚ je v súčasnosti vyššia ako pomoc Svetovej banky. Do roku 2010 bude tvoriť dve tretiny z celkového objemu. Ale my chceme ísť ďalej, aby sme si udržali povesť svetového lídra v tejto oblasti. Minulý rok sa EÚ zaviazala zvýšiť rozvojovú pomoc na 0,56% HDP do roku 2010 a dosiahnuť odporúčaný cieľ 0,7% do roku 2015. Ak chceme zlepšiť súdržnosť a efektívnosť, nemali by sme koordinovať programovanie oveľa užšie? Táto dodatočná súdržnosť zlepší naše fungovanie a zaručí, že budeme čeliť ťažkým rozhodnutiam nevyhnutným pre garantovanie udržateľnej budúcnosti pre všetkých. Ako konštatuje Ludwig von Mises, niekedy môže byť pre človeka prospešné prikladať do pece vlastný nábytok. Ale nemal by si nahovárať, že objavil nový a úžasný spôsob vykurovania svojho domu.”

Kontext, v akom použil citovanú vetu Mises (Ľudské konanie, kap. XXIII.- Trhové dáta), je dôkazom, že niektorí politici sa dokážu odvolať aj na také myšlienky ekonómov, ktoré priamo potvrdzujú nezmyselnosť ich konania: “Je ľahké pochopiť, prečo sa niektorí jednotlivci, strany a záujmové skupiny snažia propagovať krátkodobý princíp. Hovoria, že politika by sa nikdy nemala zaoberať dlhodobými účinkami a vzdať sa nástroja, ktorého prínosy sú krátkodobé, len preto, že jeho dlhodobé účinky sú škodlivé. Ekonómia odpovedá, že každé rozhodnutie by malo byť založené na dôkladnom zvážení všetkých dôsledkov, krátkodobých aj dlhodobých. Určite existujú situácie pri konaní jednotlivcov a spravovaní vecí verejných, v ktorých aktéri môžu mať dobré dôvody znášať aj veľmi neprijateľné dlhodobé efekty, aby sa vyhli podľa nich ešte neprijateľnejším krátkodobým efektom. Niekedy môže byť pre človeka prospešné prikladať do pece vlastný nábytok. Ale potom by mal vedieť o budúcich dôsledkoch. Nemal by si nahovárať, že objavil nový a úžasný spôsob vykurovania svojho domu.”

Pomoc rozvojovým krajinám prostredníctvom zdaňovania a prerozdeľovania je, v prenesenom slova zmysle, typickým príkladom “vykurovania vlastným nábytkom”, ktorého dlhodobé dôsledky sú škodlivé. Spočívajú v politizácii života ľudí, ktorí ostávajú závislí na administratívnych rozhodnutiach. Rozvojová pomoc dokáže krátkodobo odvrátiť akútne nedostatky najmä importovaného tovaru. Je tak ale znemožnené objavovanie nových trhov, plodín, výrobných metód, tovaru alebo myslenia, ktoré môžu byť dlhodobo zdrojom ekonomického rozvoja. EÚ síce rozdeľuje miliardy eur daňových poplatníkov, no zároveň im vlastnými obmedzeniami usilovne bráni v nakupovaní výrobkov pochádzajúcich z týchto krajín.

Pani Waldner zrejme nie náhodou vynechala Misesovu vetu o zvažovaní dlhodobých účinkov konania. O tých európski komisári neradi počúvajú.

Zdroj: Jim Fedako

pondelok, decembra 04, 2006

Ľudia na Zemi sú bohatší a zdravší

„Od Pekingu až po Bratislavu žijeme dlhšie, zdravšie a pohodlnejšie ako kedykoľvek v histórii. Menej trpíme chudobou, hladom alebo nevzdelanosťou.“ To sú slová ekonóma Indura Goklanyho v jeho knihe „Zlepšujúci sa stav sveta“ (The Improving State of the World), ktorú vydal Cato Institute.

  • Denný príjem jedla v chudobných krajinách sa zvýšil o 38% od 60. rokov na v priemere 2666 kalórií/osobu/deň
  • Globálne ceny potravín v reálnej hodnote klesli o 75% v druhej polovici 20. storočia vďaka zvýšeniu poľnohospodárskej produktivity a voľnejšiemu obchodu
  • Počet ľudí prežívajúcich z 1 dolára na deň klesol zo 16% koncom 70.rokov na súčasných 6% svetovej populácie, počet ľudí s 2 dolármi poklesol z 39% na 18%
  • Priemerná dĺžka života v rozvojových krajinách sa rapídne zvýšila. V Číne sa ľudia v 50. rokoch piemerne dožívali 41, dnes 71 rokov. V Indii je skok „menej“ výrazný – z 39 na 63 rokov. V roku 1900 bola priemerná dĺžka života na Zemi 31 rokov, dnes je to 67 rokov a stále stúpa.
  • A to všetko napriek 83% nárastu počtu obyvateľov v chudobných krajinách


Zdroj: Allister Heath, "The world is richer and healthier," Spectator, December 2, 2006; podľa: Indur Goklany, "The Improving State of the World," Cato Institute, November 2006.

Via: NCPA

piatok, decembra 01, 2006

Aj nevoliť je voľba (III.)

Sebaobrana, alebo agresia?

Často počúvame aj argument o účasti na voľbách ako nástroji na vlastnú obranu. „Ak volíte stranu, kandidáta „X“, rozhodujete sa pre menej štátnych zásahov, regulácií, zdaňovania, .... a váš hlas neprepadne v prospech strany „Y“, ktorá presadzuje pravý opak.

Ak hlasujem za znižovanie iniciácie násilia, automaticky sa nezúčastňujem na žiadnom akte násilia v akejkoľvek miere? Ak sa neviem zmieriť s okradnutím 1000,- Sk, tak krádež 500,- Sk už je v poriadku? Hoci (len) niekedy priznávame, že to ničí morálku a je tým nainfikovaná celá spoločnosť, zúčastňuje sa tohto perverzného aktu mnoho ľudí. Tak prečo by som sa nemal pridať? Ak to robia aj ostatní, musí to byť v poriadku, nie?

Hlasovanie vo voľbách je proces, v ktorom človek dáva súhlas na svoje ovládnutie niekým iným. Je to najjednoduchší spôsob automatickej legitimizácie politikov. Človek mlčky a verejne akceptuje princíp, že tí ktorí hrajú hru, musia prijať výsledok bez ohľadu na skutočnosť, či sú na strane víťazov alebo porazených. Prečo sa politici oháňajú rečami, že je každého občianskou povinnosťou ísť voliť? Vhodením hlasovacieho lístku do urny súhlasíme s našim ovládaním. Schvaľujeme nielen obeť nás samotných, ale aj iných ľudí. Oznamujeme svetu, že „sa stávame súčasťou etatistickej lavíny raziacej si cestu cez ľudí, ktorí nám stoja v ceste.“

To je trochu zvláštna obrana. A nie je to náhodou agresia?

Kto platí vytlačenie hlasovacích lístkov, informačný systém sčítavania hlasov, vyhodnocovania výsledkov, predvolebnú kampaň? Kto vedie štát k jeho napredovaniu a prosperite? Voliči. Daňoví poplatníci zaplatili za proces, na ktorý sa všetci byrokrati spoliehajú, domáhajú sa ho a sú náramne šťastní , že ste sa do neho zapojili aj vy.

Je dlho známym faktom, že čím viac sa zvyšuje podpora štátu obyvateľstvom, tým menej prostriedkov potrebuje štát na urdržanie ostatných pod kontrolou. Verejná inštitúcia, ktorá permanentne používa násilie na dosiahnutie cieľov by veľmi rýchlo bola považovaná za to, čo aj presne je: kriminálne zoskupenie.

Pri sebaobrane existujú hranice zabraňujúce poškodeniu nevinnej osoby a spôsobeniu ujmy inému ako páchateľovi. Ak ich prekročíte, nesiete za to dôsledky. Pri hlasovaní vo voľbách sa tomu možno elegantne vyhnúť. Je to zbraň neposlúchajúca na povel, ťažko ovládateľná. Síce môže zastaviť nepriateľa, ale zároveň mrzačí a niekedy zabíja všetkých v blízkosti a zanecháva stopy na mnoho rokov dopredu.

Samotná účasť vo voľbách dáva etatizmu silu pokračovať. Aktom hlasovania hovoríme niečo ako: „Je správne a oprávnené, ak niekto koná v mene štátu (regiónu, obce), schvaľuje zákony a používa násilie na ich vynucovanie.“ Každý volič tým prijíma právo určiť politického strážcu nad sebou aj inými ľuďmi.

Volíme každý deň. Volíme pri výbere, či pôjdeme do kina, divadla alebo múzea. Keď zvažujeme, či v kníhkupectve dáme prednosť detektívke, románu alebo faktografii. Volíme pri výbere ľudí s ktorými trávime voľný čas, žijeme, stretávame sa, spolupracujeme. Vyberáme si tovary a služby na trhu, ktoré naozaj chceme. Toto sociálne hlasovanie je oveľa produktívnejšie a účinnejšie ako vhadzovanie volebných lístkov do schránky. Je to slobodné hlasovanie, nie výber menšieho zla.

A preto, voľte! Voľte slobodne a častejšie ako raz za štyri roky!