Environmentalisti a hodnoty
Niektorí environmentálni aktivisti s pravidelnosťou rovnajúcou sa vzniku nového developerského projektu, či pripravovanou ťažbu nerastov a zväčša s tým súvisiacím zmenšením plochy zelene v danom území, oplakávajú takmer každý padnutý strom alebo organizujú petície za ich záchranu a zastavenie činnosti. Hovoria o „postupnej a systematickej likvidácii stromov, zelených plôch a parkov v mestách, varujú pred hroziacimi „ekologickými katastrofami, ktoré vedú k zhoršeniu životného prostredia a kvality života obyvateľov a budúcich generácií“. Tvrdia, že príroda má svoju hodnotu nezávisle od ľudskej aktivity a preto je dôležité zakonzervovať zdroje, aby boli k dispozícii aj v budúcnosti. Niektorí dokonca požadujú rovnaké práva pre človeka, zvieratá a rastliny.
Ich vyhlásenia sú zdanlivo rozumné, veď je „samozrejmé“, že zeleň a zdravie má pre nás svoju hodnotu a preto treba prírodu zachovať pre budúce generácie. Čo však týmto úvahám chýba, je zohľadnenie skutočnosti, že o tom, či je niečo viac alebo menej vzácne, rozhoduje dobrovoľná výmena na trhu. Ak hodnota nie je určená.na základe slobodnej interakcie ľudí, presadzujúcich vlastné ciele, potom môže byť stanovená len jednotlivcom (skupinou), vnucujúceho svoj úsudok ostatným. A to nie je prirodzené určovanie hodnôt, ale diktatúra.
Rodinné domy, hotely, kancelárske budovy, parky, priemyselné areáli, či nerastné suroviny ako zlato, urán, ropa, plyn sú vzácne podľa toho, ako dokážu uspokojiť potreby človeka, ich skutočnú hodnotu môžeme zistiť podľa trhovej ceny, ktorá odráža ponuku a dopyt po danom statku. Ich vzácnosť nie je objektívne daná, ale závisí od preferencií jednotlivcov, teda je subjektívna.
Ten istý prírodný zdroj (napr. hektár nezastavaného pozemku) je možné spravidla využiť rôznym spôsobom, v závislosti od preferovaných potrieb bývania, obliekania, stravovania, rekreácie a oddychu, či vzdelávania. Alebo môže slúžiť len na prosté kochanie sa jeho fyzickými a estetickými vlastnosťami. Rovnako ako pre ochranárov môže byť pozemok cenný z hľadiska existujúcej fauny a flóry, scénického výhľadu a pod., tak pre iných ľudí má hodnotu ako miesto na bývanie, zábavu, či ťažbu vzácnych surovín. Čo pre jedného človeka znamená „zhoršenie“ kvality, iný môže vnímať naopak ako zvýšenie kvality životného prostredia. Pojem „zhoršovanie životného prostredia“ je sám o sebe nezmyselný bez spomenutia dopadu na konajúceho jednotlivca a z tohto dôvodu je minimálne sporné obhajovať zachovanie prírodných zdrojov ako cieľ sám o sebe.
Pochopiteľne, pre ochranárov je dôležitá pôvodná príroda, inak by neviedli ataky proti „bezohľadným a ziskuchtivým“ investorom, „benevolentným a lobizmu podliehajúcim“ miestnym úradníkom a politikom. Problém predstavujú prostriedky (napr. vo forme lobovania za preregulované zákony a územné plány, vstup na súkromný majetok, alebo iný spôsob obmedzovania činnosti), ktoré používajú na dosiahnutie cieľa a ktorými chcú vnútiť svoje predstavy ostatným ľuďom, brániac im pritom slobodne nakladať s vlastným majetkom.
Viete, čo má spoločné väčšina území, na ktorých chcú investori realizovať svoj podnikateľský zámer „ohrozujúci“ okoložijúce obyvateľstvo? Pozemky v Jahodnej, Kremnici, Hornej Dolnej, či Bratislave patria alebo patrili do verejného vlastníctva (štátu, mesta, obce). Štátni (miestni) úradníci, a nie súkromní majitelia, rozhodli, či, čo a za akých podmienok sa bude rozvíjať. Nikto neodmieta myšlienku, že prírodné zázraky nemajú byť chránené pre budúce generácie. Pro-trhoví a anti-trhoví environmentalisti majú spoločný cieľ, líšia sa len v používaných prostriedkoch. Prirodzeným (trhovým) spôsobom ochrany prírodných území je ich kúpa do súkromného vlastníctva. Jediné možné riešenie vedúce k ochrane prírody predstavuje cenový systém, predpokladajúci rešpektovanie súkromného majetku a jeho dobrovoľnej výmeny.
Ich vyhlásenia sú zdanlivo rozumné, veď je „samozrejmé“, že zeleň a zdravie má pre nás svoju hodnotu a preto treba prírodu zachovať pre budúce generácie. Čo však týmto úvahám chýba, je zohľadnenie skutočnosti, že o tom, či je niečo viac alebo menej vzácne, rozhoduje dobrovoľná výmena na trhu. Ak hodnota nie je určená.na základe slobodnej interakcie ľudí, presadzujúcich vlastné ciele, potom môže byť stanovená len jednotlivcom (skupinou), vnucujúceho svoj úsudok ostatným. A to nie je prirodzené určovanie hodnôt, ale diktatúra.
Rodinné domy, hotely, kancelárske budovy, parky, priemyselné areáli, či nerastné suroviny ako zlato, urán, ropa, plyn sú vzácne podľa toho, ako dokážu uspokojiť potreby človeka, ich skutočnú hodnotu môžeme zistiť podľa trhovej ceny, ktorá odráža ponuku a dopyt po danom statku. Ich vzácnosť nie je objektívne daná, ale závisí od preferencií jednotlivcov, teda je subjektívna.
Ten istý prírodný zdroj (napr. hektár nezastavaného pozemku) je možné spravidla využiť rôznym spôsobom, v závislosti od preferovaných potrieb bývania, obliekania, stravovania, rekreácie a oddychu, či vzdelávania. Alebo môže slúžiť len na prosté kochanie sa jeho fyzickými a estetickými vlastnosťami. Rovnako ako pre ochranárov môže byť pozemok cenný z hľadiska existujúcej fauny a flóry, scénického výhľadu a pod., tak pre iných ľudí má hodnotu ako miesto na bývanie, zábavu, či ťažbu vzácnych surovín. Čo pre jedného človeka znamená „zhoršenie“ kvality, iný môže vnímať naopak ako zvýšenie kvality životného prostredia. Pojem „zhoršovanie životného prostredia“ je sám o sebe nezmyselný bez spomenutia dopadu na konajúceho jednotlivca a z tohto dôvodu je minimálne sporné obhajovať zachovanie prírodných zdrojov ako cieľ sám o sebe.
Pochopiteľne, pre ochranárov je dôležitá pôvodná príroda, inak by neviedli ataky proti „bezohľadným a ziskuchtivým“ investorom, „benevolentným a lobizmu podliehajúcim“ miestnym úradníkom a politikom. Problém predstavujú prostriedky (napr. vo forme lobovania za preregulované zákony a územné plány, vstup na súkromný majetok, alebo iný spôsob obmedzovania činnosti), ktoré používajú na dosiahnutie cieľa a ktorými chcú vnútiť svoje predstavy ostatným ľuďom, brániac im pritom slobodne nakladať s vlastným majetkom.
Viete, čo má spoločné väčšina území, na ktorých chcú investori realizovať svoj podnikateľský zámer „ohrozujúci“ okoložijúce obyvateľstvo? Pozemky v Jahodnej, Kremnici, Hornej Dolnej, či Bratislave patria alebo patrili do verejného vlastníctva (štátu, mesta, obce). Štátni (miestni) úradníci, a nie súkromní majitelia, rozhodli, či, čo a za akých podmienok sa bude rozvíjať. Nikto neodmieta myšlienku, že prírodné zázraky nemajú byť chránené pre budúce generácie. Pro-trhoví a anti-trhoví environmentalisti majú spoločný cieľ, líšia sa len v používaných prostriedkoch. Prirodzeným (trhovým) spôsobom ochrany prírodných území je ich kúpa do súkromného vlastníctva. Jediné možné riešenie vedúce k ochrane prírody predstavuje cenový systém, predpokladajúci rešpektovanie súkromného majetku a jeho dobrovoľnej výmeny.
