Súkromné poskytovanie bezpečnosti
Azda jedným z najviac rozšírených etatistických mýtov je ten o nevyhnutnej úlohe štátu pri zabezpečovaní ochrany života a majetku jednotlivcov. Vraj dobrovoľná kooperácia poskytovateľov a spotrebiteľov na trhu nedokáže zabezpečiť túto prirodzenú potrebu ľudí.
Ale ak slobodný trh môže (teda nie je mu bránené) poskytovať všetky ostatné produkty a služby, prečo by statok „obrana a bezpečnosť“ mal byť výnimkou? Existuje nejaký špeciálny dôvod prečo ho posudzovať podľa iného princípu?
Ale ak slobodný trh môže (teda nie je mu bránené) poskytovať všetky ostatné produkty a služby, prečo by statok „obrana a bezpečnosť“ mal byť výnimkou? Existuje nejaký špeciálny dôvod prečo ho posudzovať podľa iného princípu?
„Najradikálnejší“ a najkonzistentnejší predstaviteľ francúzskej „laissez-faire“ školy, Belgičan Gustave de Molinari, si túto otázku položil už pred viac ako storočím a pol. Jeho logické a principiálne argumenty, obhajujúce súkromnú ochranu, preložil z originálu J. H. McCULLOCH pod názvom „The Production of Security“.
Pre tých z nás, ktorí veria v princípy ekonomickej vedy a prirodzený zákon, výnimka spomenutá vyššie nemá opodstatnenie. Prirodzené zákony musia platiť vždy a všade, inak sú neplatné. Poskytovanie bezpečnosti, rovnako ako čokoľvek iné, má byť predmetom voľnej súťaže.
Začiatky poskytovania bezpečnosti sú všade spojené s organizáciou monopolu, v súčasnosti má tendenciu organizovať sa kolektivisticky (komunisticky). Nevyhnutným a neodvratným dôsledkom vzniku monopolu na obranu je vojna.
Čiže teraz máme na výber z dvoch možností. Buď je komunistický spôsob poskytovania nadradený voľnému trhu, alebo nie je. Ak je, potom musí platiť pre všetky sféry života, nielen pre bezpečnosť. Ak nie je, vývoj si vyžaduje nahradenie slobodným trhom. Úplný komunizmus alebo úplná sloboda – to je alternatíva!
Ale je mysliteľné, aby poskytovanie bezpečnosti bolo organizované inak ako monopolne alebo komunisticky? Môže byť zverené do rúk voľnej súťaže? Odpoveď na túto otázku zo strany politických pisálkov je jednohlasná: Nie. Pretože ľudia zaoberajúci sa najmä vládami a štátom nevedia nič o spoločnosti. Považujú ju za umelý výmysel a sú presvedčení, že poslaním vlády je neustále ju prispôsobovať a pretvárať. Za tým účelom je nevyhnutné rešpektovanie vyššej právomoci, nadradenej voči moci jednotlivcov, z ktorých je zložená. Ale naozaj monopolné a komunistické vlády disponujú touto nadradenou, presvedčivou autoritou?
Týmto sa dostávame k tvrdeniu, že morálny základ právomoci nie je ani tak pevný, ani rozšírený v podmienkach monopolného alebo komunistického režimu, ako môže byť v podmienkach slobody.
Predstavme si jednoduchú hypotetickú situáciu. Novozrodená spoločnosť je zložená z jednotlivcov zaneprázdnených prácou a vymieňaním jej ovocia. Prirodzený inštinkt týmto ľuďom vraví, že ich osoby, priestor, ktorý obývajú a kultivujú, výsledky ich práce sú ich majetkom a nikto okrem nich nemá právo disponovať ním alebo dotýkať sa ho. Tento inštinkt nie je hypotetický. Existuje. Ale pretože človek nie je dokonalé stvorenie, toto vlastnícke vedomie nie je u každého také isté, takže určití jedinci budú konať násilne voči iným osobám alebo ich majetku.
A vzniká tu potreba po odvetví zabraňujúcom alebo potláčajúcom násilné a podvodné konanie.
Predstavme si, že príde človek, alebo skupina ľudí s návrhom: Zaväzujem sa za odmenu ochraňovať osoby a majetok pred násilnými útokmi.
Čo spravia spotrebitelia skôr ako uzavrú dohodu s poskytovateľom ochrany? V prvom rade si overia, či je skutočne dostatočne silný na to, aby ich ochránil. Potom, či má taký charakter, že sa nemusia obávať jeho podnecovania práve takých útokov, ktoré má potláčať. Po tretie, či existuje na trhu iný poskytovateľ, ponúkajúci rovnaké garancie, ale za výhodnejších podmienok (tieto môžu byť rôzneho druhu).
Aby bolo možné zaručiť spotrebiteľom čo najvyššiu mieru bezpečnosti a pre prípad kompenzácie vzniknutej škody, sa ďalej predpokladá:
- poskytovateľ stanoví isté pokuty voči útočníkom a v prípade, že záujemca sám spácha kriminálny čin, zaplatí pokutu on;
- konzumenti musia počítať s nepríjemnosťami pri odhaľovaní autora útoku poskytovateľom
- pravidelné vyberanie určitej čiastky peňazí za účelom pokrytia nákladov na poskytovanie služby a patričný zisk, v závislosti od situácie záujemcu (zamestnanie, rozsah, hodnota, pôvod majetku)
Dohoda je na svete, ak sú tieto podmienky akceptovateľné pre spotrebiteľa. Inak budú spotrebitelia bez ochrany, alebo si vyberú iného poskytovateľa.
Možnosť výberu prináša neustále súťaženie medzi poskytovateľmi, keď sa každý snaží udržať alebo rozšíriť klientelu lacnou, rýchlou, kompletnejšou a lepšou spravodlivosťou.
Naproti tomu, ak si konzument nemôže slobodne vybrať spôsob bezpečnosti aký chce, otvára sa široký priestor pre svojvoľnosť a pochybné riadenie. Spravodlivosť sa stáva pomalou a nákladnou, polícia obťažujúcou, individuálna sloboda už nie je rešpektovaná, cena za ochranu je nemiestne nafúknutá a nespravodlivo rozdelená, v závislosti od moci a vplyvu tej – ktorej skupiny spotrebiteľov. Zjednodušene povedané, vynárajú sa tu na povrch všetky nešváry prítomné v podmienkach monopolu, alebo komunizmu.
Pre tých z nás, ktorí veria v princípy ekonomickej vedy a prirodzený zákon, výnimka spomenutá vyššie nemá opodstatnenie. Prirodzené zákony musia platiť vždy a všade, inak sú neplatné. Poskytovanie bezpečnosti, rovnako ako čokoľvek iné, má byť predmetom voľnej súťaže.
Začiatky poskytovania bezpečnosti sú všade spojené s organizáciou monopolu, v súčasnosti má tendenciu organizovať sa kolektivisticky (komunisticky). Nevyhnutným a neodvratným dôsledkom vzniku monopolu na obranu je vojna.
Čiže teraz máme na výber z dvoch možností. Buď je komunistický spôsob poskytovania nadradený voľnému trhu, alebo nie je. Ak je, potom musí platiť pre všetky sféry života, nielen pre bezpečnosť. Ak nie je, vývoj si vyžaduje nahradenie slobodným trhom. Úplný komunizmus alebo úplná sloboda – to je alternatíva!
Ale je mysliteľné, aby poskytovanie bezpečnosti bolo organizované inak ako monopolne alebo komunisticky? Môže byť zverené do rúk voľnej súťaže? Odpoveď na túto otázku zo strany politických pisálkov je jednohlasná: Nie. Pretože ľudia zaoberajúci sa najmä vládami a štátom nevedia nič o spoločnosti. Považujú ju za umelý výmysel a sú presvedčení, že poslaním vlády je neustále ju prispôsobovať a pretvárať. Za tým účelom je nevyhnutné rešpektovanie vyššej právomoci, nadradenej voči moci jednotlivcov, z ktorých je zložená. Ale naozaj monopolné a komunistické vlády disponujú touto nadradenou, presvedčivou autoritou?
Týmto sa dostávame k tvrdeniu, že morálny základ právomoci nie je ani tak pevný, ani rozšírený v podmienkach monopolného alebo komunistického režimu, ako môže byť v podmienkach slobody.
Predstavme si jednoduchú hypotetickú situáciu. Novozrodená spoločnosť je zložená z jednotlivcov zaneprázdnených prácou a vymieňaním jej ovocia. Prirodzený inštinkt týmto ľuďom vraví, že ich osoby, priestor, ktorý obývajú a kultivujú, výsledky ich práce sú ich majetkom a nikto okrem nich nemá právo disponovať ním alebo dotýkať sa ho. Tento inštinkt nie je hypotetický. Existuje. Ale pretože človek nie je dokonalé stvorenie, toto vlastnícke vedomie nie je u každého také isté, takže určití jedinci budú konať násilne voči iným osobám alebo ich majetku.
A vzniká tu potreba po odvetví zabraňujúcom alebo potláčajúcom násilné a podvodné konanie.
Predstavme si, že príde človek, alebo skupina ľudí s návrhom: Zaväzujem sa za odmenu ochraňovať osoby a majetok pred násilnými útokmi.
Čo spravia spotrebitelia skôr ako uzavrú dohodu s poskytovateľom ochrany? V prvom rade si overia, či je skutočne dostatočne silný na to, aby ich ochránil. Potom, či má taký charakter, že sa nemusia obávať jeho podnecovania práve takých útokov, ktoré má potláčať. Po tretie, či existuje na trhu iný poskytovateľ, ponúkajúci rovnaké garancie, ale za výhodnejších podmienok (tieto môžu byť rôzneho druhu).
Aby bolo možné zaručiť spotrebiteľom čo najvyššiu mieru bezpečnosti a pre prípad kompenzácie vzniknutej škody, sa ďalej predpokladá:
- poskytovateľ stanoví isté pokuty voči útočníkom a v prípade, že záujemca sám spácha kriminálny čin, zaplatí pokutu on;
- konzumenti musia počítať s nepríjemnosťami pri odhaľovaní autora útoku poskytovateľom
- pravidelné vyberanie určitej čiastky peňazí za účelom pokrytia nákladov na poskytovanie služby a patričný zisk, v závislosti od situácie záujemcu (zamestnanie, rozsah, hodnota, pôvod majetku)
Dohoda je na svete, ak sú tieto podmienky akceptovateľné pre spotrebiteľa. Inak budú spotrebitelia bez ochrany, alebo si vyberú iného poskytovateľa.
Možnosť výberu prináša neustále súťaženie medzi poskytovateľmi, keď sa každý snaží udržať alebo rozšíriť klientelu lacnou, rýchlou, kompletnejšou a lepšou spravodlivosťou.
Naproti tomu, ak si konzument nemôže slobodne vybrať spôsob bezpečnosti aký chce, otvára sa široký priestor pre svojvoľnosť a pochybné riadenie. Spravodlivosť sa stáva pomalou a nákladnou, polícia obťažujúcou, individuálna sloboda už nie je rešpektovaná, cena za ochranu je nemiestne nafúknutá a nespravodlivo rozdelená, v závislosti od moci a vplyvu tej – ktorej skupiny spotrebiteľov. Zjednodušene povedané, vynárajú sa tu na povrch všetky nešváry prítomné v podmienkach monopolu, alebo komunizmu.
V podmienkach slobody, prirodzená organizácia bezpečnostného odvetvia by nebola v ničom odlišná od iných odvetví a nakoniec, rovnako ako v iných sférach života, pravdepodobne nahradí terajšiu monopolnú organizáciu.
