pondelok, októbra 31, 2005

O myšiach a slonoch

Vlády nemôžu pretrvať len na základe moci a donucovania. Ako povedal David Hume, “pri posudzovaní ľudských záležitostí z filozofického pohľadu je najprekvapujúcejšie to, s akou ľahkosťou niekoľko ľudí vládne väčšine, a poddajnosť, s ktorou sa ľudia vzdávajú vlastných úsudkov, citov a vášní v prospech vládcov. Pretože sila je vždy na strane ovládaných, vládcovia sa nemôžu spoľahnúť na nič iné ako mienku. Len na verejnej mienke je vláda založená. Nezávisle od toho, či ide o tyranský alebo najslobodnejší štát.”


Súhlas ľudí je základným nástrojom pre prežitie štátu ako inštitúcie. A preto je verejné vzdelávanie tak dôležité pre všetky vlády na svete. Predstavuje hlavný prostriedok, ktorým štát znižuje náklady vynúteného prerozdeľovania peňazí od daňovníkov k “daňovým konzumentom”. Ak by ľudia neboli presvedčení o legitimite zdaňovania, mnoho z nich by kládlo odpor voči tejto forme inštitucionalizovanej krádeže. Štátne vzdelanie je prostriedok, ktorým sú všeobecne legitimizované pravidlá politického status quo šírené do ľudských myslí, zvyčajne vo veľmi skorom veku, takže ovplyvňujú správanie a základné presvedčenie jednotlivcov na celý život.

Štát sa tak stáva prirodzenou súčasťou života asi ako slnko nad našimi hlavami a jestvovanie hlúčikov ľudí, ktorí si dovolia spochybňovať existenciu štátu, je niekedy chápané ako kuriózny prejav stratenej minulosti.


Ak sa štát spolieha najmä na verejnú mienku, samozrejme, treba s ním bojovať a poraziť ho v tejto oblasti. Vzdelávanie ľudí je prostriedok, ktorým sa klasickí liberáli snažia zmeniť spoločnosť v ktorej žijú, a posunúť ju viac do klasicky liberálneho (libertariánskeho) smeru. Pritom vždy používajú ako nástroj presvedčovanie. Semináre, konferencie, knihy orientované na mladých ľudí, vytvárajú novú generáciu intelektuálov, aktivistov, novinárov a “laikov”, ktorí nemajú záujem spraviť z ideológie svoj “job”, ale ktorí sú pevní vo svojom presvedčení.


“Zmeniť vzdelávaním a presviedčaním zmýšľanie ľudí je oveľa ťažšie, ako získať moc a popraviť všetkých nepriateľov.” (Alberto Mingardi)


Medzi prirodzených spojencov libertariánov patria médiá, ktorých úlohou je “strážiť demokraciu”, teda upozorňovať na prešľapy politikov. Ale keďže demokracia a sloboda nie je to isté, masové médiá neexistujú vo vákuu a skladajú poklonu danému politickému konsenzu. Sú zviazané s politickou mocou rôznymi šikovnými spôsobmi. V mnohých krajinách sú ešte stále priamo dotované štátom. Po príklady netreba chodiť ďaleko, “kvalitu” informačného servisu TASR pozná každý priemerný novinár. Keď hovoríme o médiách financovaných zo súkromných zdrojov, ich majitelia sú veľmi často prepojení s politickým prostredím, takže len zriedka sa správajú k vláde odmietavo (pravda, ak sami nie sú v opozičnej strane...).


Nepostrádateľnú úlohu pri šírení myšlienok slobody má internet. Poskytuje možnosť vymieňania si názorov, stretávania sa s novými ľuďmi a vzájomného obohacovania, rozvíjania siete vzťahov v rámci neveľkého sveta slobodného trhu. Internet nie je len skvelý nástroj spájania ľudí, ale oslobodzuje od myšlienok, ktoré do nás boli hustené v škole. Je oveľa ľahšie byť v spojení s rakúskou ekonómiou, aj keď napr. všetci profesori sú neoklasici, ak máte možnosť siahnuť po zdrojoch jednoduchým naťukaním mena “Carl Menger” do vyhľadávača. Pri tejto príležitosti je potrebné spomenúť najmä webstránky Misesovho inštitútu a Lewrockwell.com, ktoré predstavujú nevyčerpateľný prameň myšlienok, článkov, štúdií, ovplyvňujúcich ľudí na celom svete.


Nezávisle od druhu použitých prostriedkov, ak porovnáme časopisy, knihy, internetové stránky a think-tanky s veľkosťou štátneho vzdelávacieho systému, uvedomíme si, že sme len myši bojujúce so slonom. Dobrá správa však je, že aj myši môžu vystrašiť slonov. A to sa čas od času stáva.


utorok, októbra 25, 2005

Svetový deň OSN

Predchádzajúci deň, teda 24. október 2005, nebol len takým obyčajným dňom. Ak vám to nebodaj uniklo popri každodenných životných starostiach a radostiach, v tento deň si podaktorí ľudia (naozaj neviem kto) pripomínajú svetový deň OSN. Pred 60-timi rokmi vstúpila do platnosti jej charta.
Mimochodom, tento mesiac sme si mohli pripomenúť aj Medzinárodný deň za obmedzenie prírodných katastrof, Svetový deň ľudských sídiel, Medzinárodný týždeň vesmíru, Svetový deň výživy a vzápätí Svetový deň za odstránenie chudoby, a momentálne sa vytešujeme z Týždňa za odzbrojenie. Pre skalných záujemcov pripájam link s kompletným prehľadom.

Pri tejto príležitosti nie je od veci, na základe článku Elana Journa z Ayn Rand Institute, si pripomenúť, akou morálnou autoritou je vlastne OSN.
Viac ako 170 politických lídrov z celého sveta sa nedávno stretlo na konferencii OSN, aby diskutovali o „najrozsiahlejších inštitucionálnych zmenách“ v histórii organizácie. Hoci odporcovia aj obhajcovia horlivo predkladali svoje „reformné návrhy“, obišli jeden neprekonateľný problém: skazený ideál morálnej neutrality.
Základnou vlastnosťou OSN je prijímanie všetkých krajín bez uváženia, nezáležiac na miere slobody, resp. tyranstva. Zástancovia tvrdia, že uznaním očividne represívnych režimov sa vytvára priestor pre „dialóg“ a „nápravu“. Podľa Kofiho Annana môžu takto „ostatné krajiny vyvíjať tlak na zosúladenie správania sa nedemokratických štátov s ich záväzkami“.
Ale členstvo v OSN nezabránilo Sovietskemu zväzu posielať ľudí do gulagov, nútených táborov a ich vraždeniu, nezabránilo Číne vojenskou silou potláčať slobodumilovných demonštrantov, nezabránilo Iránu a Saudskej Arábii finančne podporovať teroristické skupiny.
Neutrálnosť OSN prináša presne opačný efekt: v skutočnosti chráni a podporuje neslobodné režimy. Účasť v OSN im udeľuje nezaslúženú morálnu legitimitu. Vodcovia režimov sa pravidelne zúčastňujú zasadnutí s prejavmi, vďaka ktorým získavajú nielen potlesk, ale i vážnosť a rešpekt (Fidel Castro a jeho sebaospravedlňujúci prejav po uchopení moci na Kube, štátnická kariéra Jasira Arafata začala v r. 1974 prejavom v OSN). Tragikomicky vyznieva aj situácia, keď krajiny s krvavým plášťom - Sýria a Kuba, predsedajú komisii pre ľudské práva.
OSN má ďaleko od cieľa dosiahnuť mier. Pretože vyzbrojuje a udeľuje morálny súhlas tyranským režimom, je spoluvinníkom ich nevyčísliteľných zverstiev a vrážd.
Žiadne reformy nemôžu zachrániť OSN. Je morálne neobnoviteľná.

pondelok, októbra 17, 2005

Politika ako prostriedok presadzovania etiky?

V médiach často zaznievajú názory (viď napr. denník SME tu a tu), že ekonomické reformy realizované našou „pravicovou vládou“ prispievajú ku zlepšovaniu morálky a etiky. Je pravda, že zníženie miery prerozdeľovania prostriedkov štátom zužuje priestor pre korupciu a vytvára menej príležitostí pre napojené záujmové skupiny. Ale spájať tzv. „reformnú“ agendu politikov s hodnotami etiky je, slušne povedané, neslušné. Prirovnal by som to napríklad k slovnému spojeniu „slušný lupič“.

Existuje kľúčová črta v podstate fungovania štátu. Všetky iné osoby alebo skupiny spoločnosti, teda okrem zlodejov a iných kriminálnych živlov, nadobúdajú svoje príjmy dobrovoľne. Buď predajom tovaru a služieb spotrebiteľom, alebo dobrovoľným darovaním. Len štát získava svoje príjmy vynucovaním, pod hrozbou použitia donucovacích prostriedkov, známym aj pod pojmom zdaňovanie. Vyberanie daní je krádež, dokonca krádež obrovských rozmerov. Je to zákonom nariadená konfiškácia majetku obyvateľov. Podobne ako lupič, aj štát požaduje peniaze pod hrozbou „guľky do hlavy“. Ak teda považujeme zdaňovanie za vynucované, a preto nerozoznateľné od krádeže, vyplýva z toho, že štát založený na zdaňovaní je obrovskou kriminálnou organizáciou, oveľa hrozivejšou a úspešnejšou ako akákoľvek „súkromná“ mafia v histórii. Navyše, nielen z hľadiska teórie zločinu a vlastníckych práv, ale i na základe prirodzeného všeobecného chápania ľudstva, je krádež považovaná za zločin (Murray N. Rothbard: „Ethics of Liberty“ - Part III The State vs. Liberty, Chapter 22. The Nature of the State).

Podľa nemeckého sociológa Franza Oppenheimera v spoločnosti existujú len dva spôsoby nadobudnutia bohatstva:
– výrobou alebo dobrovoľnou výmenou s ostatnými, teda metóda voľného trhu,
– násilným vyvlastnením majetku vyprodukovaného inými.

Prvý spôsob prináša prospech pre všetkých zúčastnených, druhý je metódou násilia a krádeže, keď paraziticky profitujú rabujúce skupiny na úkor okrádaných. Oppenheimer nazýva prvý spôsob nadobúdania bohatstva ako „ekonomické prostriedky“, druhý spôsob ako „politické prostriedky“. Štát je podľa neho „organizáciou politických prostriedkov“.
(Franz Oppenheimer: „The State“, New York, Free Life Editions, 1975).

Reformy prinášajúce väčšiu individuálnu zodpovednosť a menej štátneho prerozdeľovania sú z hľadiska slobody jednotlivca určite dobré a potrebné. Avšak bez ohľadu na to, či je agenda politikov založená na „pravicovo reformnej“ alebo „ľavicovo sociálnej“ rétorike, podstatu na veci to nemení. Stále sú súčasťou organizácie politických prostriedkov, ktorej fungovanie je od hodnôt etiky asi tak vzdialené, ako čierna farba od bielej.

streda, októbra 12, 2005

Geografická lokalizácia a New Orleans

Od čoho závisí, v podmienkach ekonomickej slobody, či bude geografické územie vôbec osídlené a ako husto? Od toho, či subjektívne prínosy prevážia náklady. Príčinou toho, že nikto neobýva severný alebo južný pól, že hustota zaľudnenia na Sibíri, severnej Kanade alebo púštnych oblastiach je veľmi nízka, spočíva v jasnej prevahe nevýhod nad výhodami v týchto územiach.

Ak štát podporuje rozvoj a výstavbu sídiel v územiach, ktoré by si ľudia sami inak nevybrali pre obývanie, populácia sa nemôže geograficky a ekonomicky racionálne rozmiestňovať. Misalokácia osídľovania nastáva taktiež pri dotovaní poľnohospodárov, území postihovanými rôznymi prírodnými katastrofami – tornádami, pieskovými, či snehovými búrkami, požiarmi, atď...Obrovské sumy peňazí prúdia do týchto politických jurisdikcií a preto sa lokalizačné rozhodnutia vyznačujú nie takou mierou racionálnosti, ako keď ľudia znášajú všetky ich náklady.

Pri ohliadnutí sa späť a poučení z minulosti, „Big Easy“ možno zaradiť medzi tieto ostatné miesta: nie príliš chladné, alebo suché, ale príliš nízko položené pod úrovňou mora a preto nebezpečné z hľadiska hroziaceho zaplavenia.

Znamená to, že New Orleans má byť odsúdený na zánik v podmienkach slobodného podnikania? Je to celkom možné, ak by sa teraz mohlo začať úplne odznova. Ale nie nevyhnutné, berúc v úvahu obrovské investície do budov, ulíc, sietí... Hoci, keby vtedy boli vedomosti na takej úrovni ako teraz, žiadne mesto by nebolo založené južne od jazera Ponchartrain, nevyplýva z toho logicky, že by nemalo byť znova postavené – za reálnych predpokladov.

Je celkom možné, že je ekonomicky výhodné zachovať veľké ľudské sídlo na území dnešného New Orleansu. Čo však nemožno poprieť je fakt, že keď štát vstúpi do hry, ekonomická kalkulácia tohto druhu sa stáva nemožnou.

Čo hovorí Mises o výbere lokality:

Pokiaľ ide o výber lokality...najefektívnejšie v danej situácii sa javia nové objekty. Ale...zvažujúc kapitálové statky vyprodukované v minulosti za určitých okolností, technologicky najvýhodnejšia lokalita je ekonomicky nevýhodná. História a minulosť majú čo povedať. Ekonomická kalkulácia, ktorá ich nezohľadňuje, by bola chybná. Nežijeme tu len dnes, ale sme aj potomkami minulosti. Naše bohatstvo prichádza z minulosti a tento fakt má svoje dôsledky... Striktná racionálnosť núti podnikateľa pokračovať v produkcii v znevýhodnenom území... “

Najlepší spôsob ako určiť, či má alebo nemá byť N.O. zachovaný, je nechať toto rozhodnutie na slobodné podnikanie. Len samotní podnikatelia, na základe trhových cien, môžu racionálne posúdiť možnosti. Oni realizujú rozhodnutia s vlastnými peniazmi, alebo fondami im zverenými. Ak sa zmýlia, len oni budú poškodení. Nestiahnu ostatných so sebou.

pondelok, októbra 10, 2005

World Wide Web pre byrokraciu?

Vnímanie internetu ako globálneho kybernetického priestoru slobody, od ktorého štát dáva ruky preč, je ohrozené. Európska únia, spolu s niektorými krajinami, zamýšľa ustanoviť zatiaľ nešpecifikovaný orgán OSN, ktorého úlohou by bolo kontrolovať prevádzkovanie internetu. Podľa hovorcu EÚ, žiadna krajina by nemala disponovať právomocou kontroly nad globálnym prostriedkom. To je pravda, len treba dodať, že „World Wide Web“ nie je kolektívnym globálnym prostriedkom, ale neustále sa vyvíjajúcou technológiou, ktorú vlastní a prevádzkuje súkromný sektor. A tak by to malo aj ostať.

Niektoré z krajín, požadujúcich reguláciu internetu pod patronátom OSN, patria k najväčším nepriateľom slobody (slova, tlače...) – Irán, Čína (napr. cenzúra internetových vyhľadávačov, vymenovanie ďalších obmedzujúcich opatrení by zabralo značne veľký priestor). Iné už dlhšie lobujú za väčšiu kontrolu internetového obsahu. Francúzsky súd donútil „Yahoo!“ blokovať e-predaj fašistických materiálov francúzskym občanom, austrálsky súd rozhodol, že online vydanie Barron´s – web stránky prevádzkovanej spoločnosťou Dow Jones, môže byť podriadené austrálskym zákonom, ktoré sú značne intolerantné k slobode prejavu.

Súčasné neregulované prostredie internetu pomohlo šíriť slobodu prejavu a obchod pre občanov, spotrebiteľov, firmy, a pomáha prekonávať prekážky v obchode a komunikácii, predtým prijatými utláčateľskými a dotieravými štátmi. Umožnenie štátnej byrokracii nadobudnúť kontrolu nad týmto prostredím zadnými dvierkami cez OSN by bola katastrofa.