Neinvestuješ do svojho majetku? Zaplať vyššiu daň!

Takýto „inovatívny“ prístup zvolili zástupcovia kúpeľného mestečka Trenčianske Teplice, ktorí pripravujú všeobecne záväzné nariadenie o dani z nehnuteľnosti. Podľa neho by majitelia „zanedbaných“ budov platili o niekoľko sto percent vyššiu daň ako obvykle. Týmto nariadením chcú podľa slov primátora „tlačiť na majiteľov, aby sa o budovy starali a udržiavali ich v stave, ktorý nevzbudzuje pohoršenie“. Tŕňom v oku je najmä šesť nevyužívaných budov, v minulosti slúžiacich ako kúpeľné domy.

Ako vždy, keď byrokracia zasahuje do nejakej oblasti života s dobrým úmyslom a „v mene verejného blaha“, následky intervencií sú oveľa negatívnejšie ako pôvodný zámer, a navyše okliešťujú slobodu jednotlivca.

Nie inak je tomu aj v prípade zdaňovania „spustnutých“ budov. Odhliadnuc od základnej amorálnosti, na ktorej je založené odoberanie produktov vlastnej aktivity jednotlivcov štátom, tento spôsob riešenia vykazuje aj ďalšie znaky socialistického byrokratizmu.. Jedným z nich je aj svojvoľnosť v rozhodovaní. Napr. podľa akých kritérií chcú úradníci stanoviť tzv. zanedbanosť nehnuteľnosti? Bude to signalizovať opadávajúca omietka, zatekajúca strecha, nepokosený trávnik okolo domu, alebo nebodaj nepooberané ovocie v záhrade?

Ďalším znakom je zasahovanie do súkromného vlastníctva jednotlivca. Pokiaľ nehnuteľnosť nie je v takom stave, že by ohrozovala majetok alebo život iných, nie je žiaden dôvod na obmedzovanie vlastníckych práv. Nie pre každého človeka je dôležitá investícia do nehnuteľnosti (jej opravy), radšej vloží prostriedky do kúpy auta, akcií, podielových fondov...

Zavedením „dane zo zanedbávania“ tak mesto paradoxne dosiahne opačný efekt ako zamýšľalo. Zvýšenie daní ešte nikde na svete nepritiahlo so sebou viac investícii.

Dzurindov lietajúci tanier

Hoci euroústavu odmietli už občania Francúzska a Holandska, a v ďalších krajinách sa referendum posunulo na neznámy termín, politické elity u nás doma nezaháľajú.

Byrokratický projekt euroústavy sa snaží držať nad vodou, a to aj za cenu nerešpektovania rozhodnutia súdu, prezident Gašparovič, ktorý nepovažuje rozhodnutie Ústavného súdu SR o odklade vykonateľnosti uznesenia NR SR o ratifikácii euroústavy za záväzné. Vzhľadom na jeho minulosť nič prekvapujúce.

„Proeurópskeho“ ducha v nás naďalej oživuje vláda, samozrejme za naše peniaze. Byro, ktorého náplň činnosti spočíva v neviem čom (u iných je to aspoň z názvu jasné, do akej oblasti života budú zasahovať), teda Úrad vlády, vypísalo výberové konanie na dodávku reklamných a propagačných predmetov v hodnote viac ako pol milióna korún. Medzi pestrým výberom prezentov s logom predsedu vlády a EÚ nechýba ani lietajúci tanier, či plážová lopta. A aby sa ušlo každému, spomínané propagačné predmety sú rozdelené do troch kategórii, pre každú bude vybratý iný dodávateľ. Voľby klopú na dvere, tak prečo by sme propagovali len EÚ?!

Tour de France a dobrovoľná spolupráca

Práve vrcholiace etapy na Tour de France, v ktorých sa rozhoduje o celkovom víťazovi (a opäť je to „one-man show“ v podaní Lanca Armstronga - tentoraz zrejme s prívlastkom posledná), poskytujú dobrý základ pre porovnanie myšlienkových východísk rakúskej ekonomickej školy a prívržencov verejnej voľby.

Teória verejnej voľby je založená na domnienke, že preferencie (potreby) jednotlivcov možno odhaliť a kvantifikovať. Z tejto myšlienky potom odvodzuje ekonomické pravidlá intervencie štátu do prostredia slobodného trhu. Štát je vraj potrebný, lebo konajúci jednotlivec sa nevie efektívne dohodnúť s inými sebecky konajúcimi jednotlivcami.
Rakúska škola vychádza z postulátu, že ľudské konanie je založené na používaní prostriedkov pre dosiahnutie cieľov. Tieto ciele sú individuálne a egoistické. Rakúšania nepotrebujú poznať skryté preferencie jednotlivcov, a sú proti zasahovaniu štátu do trhu. Človek je schopný vytvoriť fungujúce dohody s inými ľuďmi, z ktorých majú prospech všetci.

Ako ale súvisia cyklistické preteky s ekonomickou teóriou? Cyklistika je výborným zrkadlom trhu. 198 profesionálov stojí každoročne na štarte Tour s istými neodhalenými cieľmi. Iste, niektoré ciele sú všeobecne známe – pre Armstronga siedme víťazstvo, pre Ulricha predať a zlepšiť sa (nie v umiestnení, ale v celkovej strate na Armstronga). Ale čo zvyšných 196 jazdcov?
Ako v iných športoch a všetkých ľudských činnostiach, je tu zopár tých, ktorí sa pohybujú na špici, zvyšok je súčasťou balíku (davu). Iste aj oni snívajú o výhre v Tour, ale pravdepodobne sa viac koncentrujú na získanie nejakého z tričiek pre najlepšieho vrchára, špurtéra, výhru v etape, alebo len zaistenie profesionálnej zmluvy pre ďalšiu sezónu.

Verejná voľba predpokladá, že každý jazdec má rovnaký cieľ a reaguje vo všetkých situáciach rovnako ako iný jazdec. Naproti tomu pre zástancov rakúskej ekonomiky je nemožné poznať s istotou, čo chce pretekár dosiahnuť v danej etape. Iste môžeme hádať, akú úlohu a taktiku mu jeho tím určil, ale čo sa v ňom v skutočnosti nachádza je nepozorovateľné a neznáme, prinajmenšom dovtedy, kým konanie odhalí jeho skutočné zámery.

Pre ilustráciu si zoberme 4-člennú skupinu jazdcov v úniku. V záujme získania náskoku musia spolupracovať striedaním sa na čele a blokovaním vetra, aby ďalší členovia skupiny mohli odpočívať. Takže štyria jazdci s jasne odlišnými zámermi spolupracujú v záujme spoločného cieľa. Uzavreli akúsi zmluvu, ktorá je prínosom pre všetkých, hoci ani jeden nepozná skutočné motívy ostatných.
Možeme predpokladať, že všetci chcú vyhrať etapu. Možno. Ale je tiež pravdepodobné, že jeden sa len chce ukázať pred kamerami, ďalší znížiť súperov náskok, tretí je v úniku len preto, aby napomáhal tímovej stratégii, a len štvrtý túži vyhrať etapu. Ako naša štvorka vytvorí tento ad-hoc kontrakt? Letmý pohľad, kývnutie, žmurknutie, alebo zopár prehodených slov medzi nimi stačí na vytvorenie úspešnej koalície.

Verejná voľba vôbec nezohľadňuje túto skutočnosť. Jej zástancovia tvrdia, že dohadovanie a dobrovoľné uzatváranie dodôd nemôže byť hladké a bez prekážok, a len prostredníctvom intervencií štátu ľudia môžu dosiahnuť spoluprácu. Predstavme si, že uzatváranie dôhod v pelotóne by nebolo možné (podľa teórie verejnej voľby). V tom prípade by Tour fungovala ako sovietska ekonomika. Nikto z členov pelotónu by sa nechcel trápiť zopár tisíc kilometrov po horských cestách, ak ich potreby budú aj tak naplnené. Načo sa potiť a trhať asfalt, keď sa možno pohodlne viezť a sem-tam zastaviť a pokochať sa okolím? Tento spôsob pretekov by bol dosť nudný a nezáživný. Okrem najbližších známych by na priebeh pretekov nebol nikto zvedavý.

Ak si vychutnávate Tour v televízii, pamätajte, že jazdci z rôznych krajín, hovoriaci rôznymi jazykmi, vedia uzatvárať produktívne a vzájomne výhodné dohody prospešné ako pre nich, tak aj pre nás divákov.

Preložené a upravené z článku Jima Fedaka: “Free Riders: Austrian v. Public Choice“

Kórejci tento raz naprázdno

Potešujúca správa pre daňových poplatníkov na Slovensku. Juhokórejská spoločnosť Hankook Tire nedostane sľúbenú štátnu pomoc vo výške viac ako 4 miliardy korún a zrejme ohlási svoj nepríchod do Levíc. Iné rozhodnutie, aj vzhľadom k spôsobu vyberania lokalít veľkými kórejskými firmami, by bolo prekvapením, keďže vlády v Maďarsku a Poľsku pokračujú v dotačných pretekoch.

Dôvod na jasanie by nastal až vtedy, ak aj ostatné prisľúbené úplatky investorom (čítaj: investičné stimuly) by boli zrušené. Tento ojedinelý počin je tak len výsledkom boja dvoch ministerstiev o politické body. Veď „ušetrené“ peniaze sa dajú minúť aj na iné verejné projekty.

Duševné nie je to isté, čo súkromné vlastníctvo

Zabezpečiť Európe pozíciu „hlavného globálneho inovátora, ochrancu inovácií, výskumu a vývoja, stimulovať transfer technológií a zdieľanie poznatkov“, či „prispieť k spravodlivejšiemu patentovému systému v celej Európe“ mala za úlohu smernica o patentovaní softvéru.

Našťastie, spravodlivejší systém zatiaľ nehrozí, keďže Európsky parlament dnes zamietol navrhovanú smernicu.

Na prvý pohľad možno ľúbivá iniciatíva lobistov zo softvérových gigantov a poslancov v EP, veď predsa podporujeme vlastnícke práva, no to je len zdanie.

Funkciou vlastníckych práv je zabraňovať medziľudským konfliktom pri využívaní vzácnych zdrojov, pridelením ich výhradného vlastníctva jednotlivcom (vlastníkom). Pre plnenie tejto funkcie musia byť vlastnícke práva viditeľné a opodstatnené.

Len hmotné vzácne zdroje môžu byť predmetom medziľudských konfliktov, a len na ne je možné aplikovať vlastnícke pravidlá. Myšlienky, nápady, objavy sú nehmotné a na ne sa nemôže vzťahovať vlastnícke právo. Preto patenty a iné formy ochrany predstavujú neospravedlniteľné monopoly, ktoré umožňuje štát. Tieto monopolné privilégia vytvárajú umelý nedostatok (vzácnosť) tam, kde predtým žiaden nebol.

Zákon upravujúci duševné právo (napr. softvérové patentovanie) prináša v konečnom dôsledku oslabovanie vlastníckych práv. Len púhym autorizovaním pôvodného vyjadrenia myšlienok, len uvažovaním a zaznamenaním nejakej originálnej formy informácií, alebo nájdením nového spôsobu využívania vlastného majetku, sa tvorca duševného vlastníctva okamžite stáva čiastočným vlastníkom majetku niekoho iného a môže ovplyvňovať nakladanie s ním. Právo duševného vlastníctva mení „status quo“ prerozdelením majetku, keď časť vlastníckeho práva berie istým jednotlivcom (vlastníkom hmotného majetku) a prideľuje ho iným jednotlivcom (autori, vynálezcovia).

Jedinou možnou ochranou pre myšlienkové výtvory je individuálna zmluva.

Viac kritických argumentov voči právu duševného vlastníctva napr. tu

Súkromná pošta v Poľsku

Súkromné podnikanie si vždy nájde cestu ako uspokojiť potreby ľudí aj v takých oblastiach, ktoré sú často a mylne považované za doménu štátu. Stačí len nebrániť iniciatíve jednotlivcov a zrušiť monopol štátu.

Od 1. júla môžu ľudia v poľskom Rybniku využívať služby súkromnej pošty, ktorá doručuje listy 3 krát lacnejšie ako pošta financovaná daňovými poplatníkmi. O obmedzení poštového monopolu (alebo nebodaj úlplnom zrušení) u nás sa zatiaľ ani len nehovorí.

Drop the Aid

V predvečer globálnej koncertnej akcie pod názvom Live 8, ktorej cieľom má byť upozornenie svetových politikov na „riešenie chudoby v krajinách tretieho sveta“ prostredníctvom zvýšenia výdavkov na rozvojovú pomoc, nie je na škodu si zopakovať, v čom spočíva zvrátenosť tejto politiky:

„It is clear from all this that government bureaucrats can make the number and percentage of „the poor“, and hence the dimensions of the problem of poverty, almost whatever they wish, simply by shifting the definition.(H. Hazlitt, „The Conquest of Poverty“ The Foundation for Economic Education, Inc, New York, 1994. str. 36)

Relativní definice chudoby, vymezující ji jako problém např. Nejchudší třetiny, pětiny či desetiny obyvatelstva nedovoluje problém chudoby nijak řešit, neboť pokud chudoba znamená míti se hůře než někdo jiný, jsme chudými všichni až na jednoho.

Vědomí potřeby pomoci podkopává individuální motivace člověka pomoci si sobě sama, způsobuje závislost a v chudobě tak spíše udržuje.

„Většina lidí by byla velmi překvapena, kdyby zjistila, že většina toho, co si myslí o určitých věcech, nejsou prověřená a uznávaná fakta, ale mýty, které vznikly z politických důvodů, a poté se rozšířily a díky lidem dobré vůle se z nich staly obecně rozšířené názory.“ (F.A. Hayek, (ed), Capitalism and the Historians, University of Chicago Press, 1954, str. 45, citováno v ibid. Str. 36)

Mnohaleté investice vlád Západu do ekonomik rozvojových zemí se ukázaly jako velmi špatné a neefektivní. Jejich odepsání má však smysl pouze v případě, že žádná další pomoc nebude poskytnuta. Bohužel, multilaterální organizace, jež svou činností ke vzniku dluhů nemalým dílem přispěly, jejich tvorbě mlčky přihlížely a jejich výši neustálým zvyšováním půjček zmnohonásobily, už vládám rozvojových zemí další zdroje, byť podmínečně svázané s protržními reformami, ochotně přislíbily. Není důvod věřit, že tentokrát bude „Západ“ investovat lépe.

Jak vtipně navrhl Laurenc M. Vance, pokud lidé morální povinnost opravdu cítí, v době internetu není nic jednoduššího, než založit internetovou stránku vládám všech rozvojových zemí s číslem účtu, na kterých by bylo možné poslat finanční příspěvek jakékoliv vládě si člověk zamane.

Zdroj: Lucie Tošnarová „O bohatství a chudobe – kritická analýza politiky rozvojové pomoci“

Odkaz pre Bona: Čo tak namiesto podávania si rúk s politikmi naspievať song „Drop the Aid“?