piatok, decembra 29, 2006

Recyklácia je hovadina

Myslíte si, že recyklácia odpadu je ekonomicky výhodná, prospešná pre životné prostredie a šetriaca zdroje? Vravíte, že spotrebovávanie papiera zabíja stromy?

Ak áno, z omylu sa vás pokúsia vyviesť komici Penn a Teller, ktorí sú vďaka svojim provokatívnym (a v základoch libertariánskym) vystúpeniam známejší, ako niektorí prominentní libertariáni.

Ukážu vám, kam až sú ľudia ochotní zájsť. Rozšíriť počet triediacich nádob z troch na deväť? „Žiadny problém!“ Zapamätať si, čo do ktorej nádoby? „Nič ľahšie!“ Triediť ľahko použitý toaletný papier? To predsa „dáva zmysel.“

Mnohí ľudia veria, že robia niečo užitočné. No o tom, či je to naozaj užitočné a vzácne, napovedajú ceny na trhu, založené na dobrovoľnej výmene. A podľa cien nie je momentálne recyklovanie ekonomicky výhodné, pretože prírodných zdrojov je stále dostatok. Ak budú ubúdať, stanú sa vzácnejšie, ich cena stúpne a pre výrobcov bude výhodnejšie nakupovať recyklované produkty od firiem, ktorým sa zasa oplatí zberať, triediť a recyklovať odpad. A tieto firmy budú odmeňovať ľudí, ktorí separujú odpad.

Často sa poukazuje na „výhody“ recyklovania bez spomenutia odvrátenej strany, ktorá činí z tohto procesu stratový biznis. Teda stratový pri dobrovoľnej, nie povinne nanucovanej recyklácii. Vôbec sa nehovorí o strate času, peňazí, úsilia, dodatočného znečisťovania a nákladoch vyplývajúcich zo zberu, triedenia, čistenia, dopravy a spracovania odpadu.

Recyklovanie je vec viery. Márne budete presviedčať presvedčených. Maximálne vás označia za šarlatána nemysliaceho na budúcnosť ďalších generácií. Je skvelým príkladom toho, ako sa ľudia zúčastňujú na nejakých aktivitách len preto, že sa pri nich cítia dobre a slepo niečo nasledujú bez kritického posúdenia, pretože tomu veria aj ostatní a konajú tak.

Namiesto tlačenia recyklačnej propagandy do hláv študentov na hodinách ekologickej výchovy by bolo prospešnejšie premietať predstavenie týchto komikov (možno s obmedzením počtu hrubších slov). Je to nielen vtipnejšie, zábavnejšie a strhujúcejšie v porovnaní s nudným vysvetľovaním ktorý odpad patrí do akej nádoby, ale najmä núti premýšľať aj o veciach „mimo kontajnera“. Viac ľudí by si uvedomilo, že nútená separácia odpadu je len ďalší podvod štátu. Rovnako ako mnoho iných vecí, zabalených do moralizujúcich póz.


Ak máte pol hodinku voľného času, vrelo odporúčam (osobne som sa dosť dobre bavil).

Link vďaka Georgovi Reismanovi.


štvrtok, decembra 28, 2006

Vianočná záhada

Prečo žiadni ochranári neprotestovali proti predvianočnému predaju živých stromčekov?

Možné vysvetlenia:

A, Sú to lokálpatrioti a väčšina žiadaných stromov bola vyrúbaná vo Švédsku, Fínsku, či Francúzsku.

B, Doterajším organizovaním petícií proti výrubom stromov boli tak zaneprázdnení, že kupovanie darčekov si nechali na poslednú chvíľu a nezvýšil im čas na inú aktivitu.

C, Pretože sami tie stromčeky kupovali.

piatok, decembra 22, 2006

Triedny konflikt a Industrialisti

Daniel Valent vyvracia mýtus, že o objavenie existencie spoločenských tried a ich zápasu sa zaslúžil Karl Marx. Ešte pred ním tu pôsobili tzv. Industrialisti, radikálni francúzski liberáli (Comte, Dunoyer) z prvej polovice 19. storočia, rozvíjajúci myšlienky Saya.

„Prostriedkami vedúcimi ku koncu triedneho zápasu sú jednak rozpad politickej moci udeľujúcej privilégiá a jednak v tom čase populárna liberálna predstava, že pri absencii politickej moci sa prejaví, slobodnej spoločnosti inherentne vlastná, harmónia záujmov medzi jednotlivcami (napríklad medzi zamestnancom a zamestnávateľom, predávajúcim a zákazníkom, a tak ďalej).“

„Dielo francúzskych liberálov je aj v dnešnom svete až prekvapivo aktuálne. Liberálom súčasnosti môže poslúžiť ako vodítko pri prebúdzaní triedneho povedomia skutočných producentov bohatstva, ktorí sú dennodenne decimovaní arogantnou a parazitickou politickou vrchnosťou. Popri tom môže tvoriť aj základ pre ucelenejšie vyjadrenie radikálne protrhového postoja ako alternatívy k prevládajúcim konzervatívnym (resp. „sociálnym“) náladám v pravej (resp. ľavej) časti politického spektra.“

Dve spoločenské skupiny - vykorisťovatelia a vykorisťovaní, existujú. Avšak ich predstaviteľmi nie sú kapitalisti, podnikatelia, výrobcovia, predávajúci, zamestnávatelia, živnostníci na jednej strane, a zamestnanci, robotníci, spotrebitelia, či kupujúci na strane druhej. Ako potvrdzuje Murray Rothbard (napr. Anatómia štátu), skutočný konflikt existuje medzi štátom (ako entitou parazitujúcou na tvorcoch bohatstva) a slobodným trhom (ktorého subjekty- zamestnávatelia, podnikatelia, zamestnanci, sú tvorcami tohto bohatstva).

štvrtok, decembra 21, 2006

Bude sa znova vyvlastňovať!

Viete, aký je rozdiel medzi obyvateľmi Tepličky nad Váhom a minoritnými akcionármi? V podstate žiadny. Obom skupinám obyvateľov hrozí(lo) vyvlastnenie v prospech „verejného záujmu“, teda inej súkromnej osoby. Jediný rozdiel spočíva v tom, že v prípade porušenia vlastníckeho práva majiteľov akcií sa nepoužíva pojem vyvlastnenie, ale „vytesnenie“.

Na základe smernice EK je Slovenská republika povinná preniesť do svojho právneho poriadku predpis upravujúci právo väčšinových vlastníkov akciových spoločností odkúpiť od minoritných akcionárov ich podiely, ak získajú aspoň 95% akcií. Novela zákona o cenných papieroch bola prednedávnom schválená v parlamente.

Medzi dôvodmi, ktoré viedli európskych zákonodarcov k prijatiu tejto normy, sa najčastejšie uvádzala potreba zefektívnenia fungovania spoločností. Existencia mnohých malých akcionárov znamená rôzne náklady pre hlavného vlastníka, napríklad na konanie valných zhromaždení, zverejňovanie informácií a podobne. Možnosť vytesnenia umožňuje ušetriť tieto náklady a zvýšiť hodnotu spoločnosti pre potenciálnych záujemcov o prevzatie.

Natíska sa otázka, prečo je potrebné túto oblasť regulovať zákonom, či tu vôbec existuje nejaký „verejný záujem“ a či nejde o oficiálne posvätenú krádež? Jedná sa predsa o čisto trhovú záležitosť, keď jedna osoba chce vlastniť majetok (akcie) patriaci inej osobe. V spoločnosti rešpektujúcej súkromné vlastníctvo teda záujemca o kúpu ponúkne majiteľovi protihodnotu, ktorú je ochotný obetovať za statok. Majiteľ ju môže a nemusí akceptovať. Závisí to od jeho rozhodnutia a posledné slovo má vždy on. Riešiť túto výmenu akýmkoľvek nedobrovoľným spôsobom, vrátane použitia politickej moci, je porušovaním prirodzených vlastníckych práv.

V kupónovej privatizácii sa stali akcionármi tisíce ľudí, ktorí investovali vlastný majetok v očakávaní jeho budúceho zhodnotenia. Tí, čo mali to šťastie, že ich podniky zakrátko neskrachovali a neprišli o akcie, sa teraz opäť musia obávať o svoj majetok. Nič na tom, že ani pri najlepšej vôli sa tu nedá nájsť „verejný záujem“ nemení fakt, že vytesnenie sa týka len akciových spoločností, ktorých akcie su obchodované na burze, a ani to, že minoritní majitelia môžu dostať späť „primeranú cenu“.

Na základe akého kritéria je stanovená hranica na 90% akcií? Nemôže sa vytesňovať už pri 80% –nom, alebo nadpolovičnom podiele? Odpadli by ďalšie zbytočné náklady, zefektívnila by sa činnosť, a to všetko len v záujme verejnosti.

Slovenský kapitálový trh je dlhodobo prakticky nefunkčný. Novela zákona o cenných papieroch tak odstráni ešte aj tých pár záujemcov a kúpu alebo predaj akcií.


(Článok je publikovaný aj na stránke INESS)

streda, decembra 20, 2006

Kritika Misesa od Juraja Karpiša

Hoci Ludwiga von Misesa možno považovať za najvýznamnejšieho ekonóma 20. storočia, na ktorého systematické poznatky ďalší ekonómovia nadväzujú, nevyhol sa vo svojej teórii viacerým nedostatkom a nedôslednostiam, častokrát protirečiacim samotnej metodológii rakúskej ekonomickej školy. Ako ukazuje Juraj Karpiš, jednou z týchto nedôsledností je aj Misesova teória monopolných cien.

Identifikovať monopolné ceny na slobodnom trhu nie je možné, pretože (kvôli subjektívnej podstate hodnoty) nemožno určiť, či obmedzovanie produkcie skutočne poškodzuje spotrebiteľa, a tiež nemožno stanoviť pružnosť dopytu.

„Vlastnícke práva z definície umožňujú komukoľvek (neexistuje rozdiel medzi spotrebiteľmi a výrobcami) robiť so svojim majetkom čo chce, pokiaľ nebráni v užívaní majetku iného. A preto odobratie zdrojov z trhu producentom nemôže byť chápané ako porušovanie práv spotrebiteľa.“

Autor sa prikláňa k Rothbardovmu chápaniu monopolu ako „štátom pridelenú špeciálnu výhodu v určitej oblasti produkcie, vyhradenej konkrétnemu jednotlivcovi alebo skupine.“


Kritické pojednanie je dostupné na stránke INESS tu.