štvrtok, mája 11, 2006

Cena benzínu a súkromné vlastníctvo

Ceny benzínu lámu takmer denne rekordné historické úrovne. Samozrejme, ozývajú sa hlasy žiadajúce zásah vlády.

Jediný spôsob ako môže štát napomôcť zlepšeniu situácie je, ako vždy, uhnúť z cesty. Znížiť dane a regulácie, nemiešať sa do záležitostí iných krajín (nielen na Blízkom východe). Ale tieto opatrenia nikde na svete politikom nepridávajú hlasy rôznych záujmových skupín, ani nezvyšujú moc nad ekonomikou.

Ekonomickí komentátori v médiach, analytici na komoditnom trhu, ale i krčmoví rozoberači sa predbiehajú v argumentoch o príčinách stúpajúcich cien. Môžu za to ťažobné spoločnosti, distribútori, či rafinérske spoločnosti? Ako dlho budú ceny ešte rásť a akú úroveň dosiahnu? Tieto diskusie majú zmysel, pokiaľ je odhalená podstata stúpajúcich cien, a tou sú najmä rôzne štátne intervencie.

Diskusie sa často vedú v domnení, že niektorí jednotlivci, teda okrem predávajúceho a kupujúceho, sú vybavení nejakou zázračnou schopnosťou určiť tú „správnu“ cenu benzínu.
V tomto všetkom sa stráca podstatný fakt. Ropa, akonáhle je vyťažená na povrch zeme, sa stáva súkromným majetkom. Niekto riskuje kapitál, čas a prácu, ktoré je treba vynaložiť na získanie vzácnej suroviny z hlbín zeme a má teda vlastnícky nárok na plody jeho práce. Ak raz jednotlivec alebo firma vlastní konkrétny statok, má právo ho ponúkať za cenu, akú chce. To neznamená, že niekto je nútený kúpiť ho za túto alebo inú cenu. Z toho vyplýva, že nikto nemá právo zmeniť požadovanú cenu okrem majiteľa výrobku. Ak môže niekto prinútiť majiteľa ku zmene ceny napriek jeho prianiu, produkt nie je viac súkromným vlastníctvom. Nemôže byť osobným majetkom a zároveň predmetom chúťok niekoho, kto ho nevlastní.

Predstavme si príklad. Vlastníte dom, ktorý si ste kúpili pred 10 rokmi za 3 milióny. Teraz sa ho chystáte predať a preto sa poradíte so svojím realitným maklérom. Ten vám na základe rôznych prepočtov založených na miere inflácie, zmenách na trhu v segmente rodinných domov vo vašej štvrti, úrokových mierach, prostriedkov vložených do rekonštrukcie, atď... povie, že podľa neho by ste mali požadovať cenu 5 milíónov. Ak predpokladáme, že nie je zároveň spoluvlastníkom tohto domu, jeho názor nie je nič viac len názor, odporúčanie. Vy ste absolútne slobodný v možnosti ponúknuť dom na predaj za požadovanú cenu 5 miliónov, 7 miliónov, alebo 100 korún. Potenciálni kupujúci sa môžu slobodne rozhodnúť, či túto cenu zaplatia alebo sa budú s vami dohadovať na vzájomne vyhovujúcej cene. Samozrejme, len ak sa chcete dohadovať a predať dom. Rozhodnete sa ho ponúkať za 7 miliónov, teda cenu o 2 milióny vyšsiu ako je „objektívne“ určená. Nikto vás nemôže prinútiť predávať dom za cenu, o ktorej „každý vie“, že je „správna a objektívna“. Je to váš majetok, vy ho môžete ponúkať na predaj za akúkoľvek cenu, prípadne stiahnuť z trhu v nádeji, že dom predáte neskôr za vami túženú cenu. Možno ho predáte, možno nie. Riziko a neistota je súčasťou trhu.

Tak isto je to aj s ropou (benzínom). Môže sa objaviť námietka, že tento statok je v dnešnom svete nevyhnutnosťou a preto by sa mal zohľadniť „aspekt verejného statku“, ktorý musí potláčať právo súkromnej spoločností stanovovať svoje ceny. Ak je ropa nevyhnutnosťou, čo potom potreba jesť, obliekať sa a bývať? Aj poskytovanie týchto statkov je potrebné regulovať vo verejnom záujme? Snaha štátu tu je – dotovanie, produkčné kvóty, minimálne ceny v poľnohospodárstve, dovozné clá v textilnom odvetví, štátne dotovanie bývania, nájomné byty... Toto zasahovanie do ekonomiky prináša ale pravý opak zamýšľaných dôsledkov. Namiesto statkov dostupných pre všetkých za lacný peniaz tu štátni byrokrati svojimi reguláciami v skutočnosti predražujú tieto statky.

Ďalšia námietka a potreba nejakých štátnych zásahov môže súvisieť s rizikom získania „monopolného postavenia“ na trhu (to je aj prípad Slovenska, kde však dominantná pozícia na trhu nevznikla najkvalitnejším poskytovaním žiadaných služieb, ale je zapríčinená politickým rozhodnutím). Jediný majiteľ všetkej svetovej ropy (benzínu) na svete má stále právo požadovať cenu aká sa mu zapáči, pretože oprávnene vlastní svoj súkromný majetok. Nikto iný nemôže donútiť vlastníka zmeniť žiadanú cenu majetku, ak ho nadobudol čestne – to znamená dobrovoľnou výmenou, výrobou alebo darom.

Ako to často býva pri zvažovaní „verejných“ záležitostí, všetko začína a končí pri existencii a nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva a riešení z toho vyplývajúcich. V prípade vysokých cien benzínu to znamená napr. menej jazdenia autom, kúpy palivovo efektívnejšieho vozidla, alebo využívanie iných druhov dopravy.

Tento príspevok vznikol aj na základe článku Michaela Tennanta: „Private Property – No Trespassing“

pondelok, mája 08, 2006

Správa dna: Lyžiari proti investícii?

Združenie štyroch najväčších prevádzkovateľov lyžiarskych stredísk na Slovensku odmieta projekt zahraničného investora, ktorého zámerom je vybudovať nové lyžiarske stredisko v Slovenskom raji.

Investícia je podľa združenia neprijateľná, pretože ide o „koristnícky prístup k prírode“ a „rozširovaniu stredísk v chránených oblastiach musí predchádzať diskusia s organizáciami zodpovednými za ochranu prírody a citlivé definovanie podmienok, za ktorých je takéto rozšírenie možné.“

Že ste doteraz netušili, že takéto združenie vôbec existuje? Na trhu sa snaží etablovať vážny konkurent, je potrebné použiť všetky možné zbrane na sťaženie jeho príchodu. Čo na to hovoria lyžovania chtiví zákazníci? Založia si zahraniční developeri na Slovensku Združenie za rovnosť príležitostí v podnikaní? Vy ešte stále nie ste členom nejakého združenia? A naozaj si nechcete založiť vlastné?

pondelok, mája 01, 2006

Každá koruna sa ráta

V sobotňajšom internetovom vydaní SME ma zaujala správa o podpise etického kódexu podnikateľov. Voči takýmto druhom deklaratívnych vyhlásení a nikoho nezaväzujúcich dokumentov som značne skeptický. Zvlášť pokiaľ je jedna zo zúčastnených strán súčasťou byrokratického establišmentu.

Po otvorení celého článku vyšlo najavo, že sa nejedná len o nejaký kódex (tie momentálne fičia, svoj má aj štátna agentúra SAPARD - Etický kódex pre dodržiavanie podmienok pri čerpaní finančných prostriedkov z fondu SAPARD), ale je to kódex súvisiaci so zavádzaním eura. Podpísali ho vládny splnomocnenec pre zavádzanie ľudí v otázkach spoločnej európskej meny a Podnikateľská aliancia Slovenska, jedna z mnohých organizácií zastrešujúcich podnikateľské subjekty v SR. Mimochodom, splnomocnenec vlády a prezident PAS je tuším tá istá osoba.

Medzi signatárov kódexu, ktorí si okrem iného „vážia pravdivosť, čestnosť, principiálnosť, rovnosť, transparentnosť a spolupatričnosť..., ctia si pravidlá etického podnikania... a zaväzujú sa nezneužiť proces zavádzania eura na neodôvodnené zvyšovanie cien“ patrí aj firma Castor & Pollux, a.s., známa tiež ako Badžgoňove eurofondy, a.s. No ešte že ten kódex podpísali. Inak by si človek mohol myslieť, že sú to obyčajní gauneri, parazitujúci na našich daniach.

A ozaj. Signatári sa ešte zaväzujú „podporiť eurointegračné procesy Slovenskej republiky vrátane kampane pod heslom Každý cent sa ráta.“

Žeby kampaň vrcholila v polovici júna? Naozaj potrebujeme euro? A čo na to Slovnaft, nepridá sa?

sobota, apríla 22, 2006

Vyzdvihovanie ústavy a sloboda

Mnohí zástancovia slobodnejšej spoločnosti a menšieho štátu (schválne používam gradualistické prívlastky, ktoré sú príznačné pre vyjadrovanie ľudí netúžiacich po skutočnej slobode a žiadnom štáte) vnímajú ústavu ako nástroj, ktorý má viesť k väčšej slobode. Podľa nich má byť obmedzený štát na základe ústavy jediným ochrancom slobody. Zároveň ale pripúšťajú, že niektoré ústavné funkcie (napr. zdaňovanie, vyvlastňovanie...) porušujú individuálnu slobodu. Ako je možné zároveň podporovať aj odmietať niektoré vládne zákony? Na základe čoho?

Povedať, že konkrétnym vládnym zákonom by sme sa mali riadiť, pretože nám dáva slobodu, je chybné.

Neexistuje povinnosť podriadiť sa štátu. Ústava nie je zmluvou. Nikoho nezaväzuje. Všetci, ktorí tvrdia, že konajú v jej mene, v skutočnosti konajú bez legitímnej právomoci. V súlade so všeobecnými princípmi práva a rozumu, sú to obyčajní uzurpátori a každý má nielen právo, ale morálnu povinnosť považovať ich za takých.

Ak si niektorí ľudia želajú vládu, aká by mala byť podĺa ústavy (obmedzená na ochranu majetku a života jednotlivcov), nejestvuje dôvod, prečo by nemohli súhlasiť s takýmto nástrojom a byť osobne zodpovední za konanie vlády. Ale ľudia neboli nikdy požiadaní o podpis takéhoto dokumentu (dohody). Pretože sa vie, že by to nikdy nepodpísali.

Ak niektorí veria v dobro ústavy, prečo ju sami nepripravia, nepodpíšu a neuplatňujú zákony medzi sebou podľa nej, ponechajúc ostatné osoby (neobmedzujúce ich) žiť svoj život? Pokiaľ si sami neodskúšajú experiment, ako môžu mať tú drzosť vnucovať ústavu druhým? Dôvodom absurdného a nekonzistentného správania je, že oni chcú ústavu. Nielen na základe nejakého poctivého alebo oprávneného použitia pre nich a pre iných, ale pre nečestnú a nelegitímnu moc nad životmi a majetkom iných. Kvôli tomuto poslednému dôvodu je potrebné toľko velebenia ústavy, dohovárania, peňažných výdavkov a krvi.


Zdroj: Lysander Spooner„No Treason, No. VI, The Constitution of No Authority (1870)“
(mimochodom, táto webstránka je v Číne zakázaná)

štvrtok, apríla 06, 2006

Správa dna: ziskový úrad!

Myslíte si, že aj štátny úrad môže poskytovať služby ľuďom, a navyše tak kvalitne pokrývať ich potreby, že dosiahne zisk? Ak je vaša odpoveď kladná, potom doporučujem zopár titulov z knižnice rakúskych ekonómov, napr. Misesa, alebo Rothbarda.

Ak vaša odpoveď znie „je to nemožné“, tak sa pobavte na správe TASR (tá vychádza zo Správy o výsledku hospodárenia Úradu pre finančný trh za rok 2005, ktorú vláda vzala na vedomie):

„Úrad pre finančný trh vykázal k 31. decembru 2005 celkový zisk 51,406 milióna Sk. Náklady úradu dosiahli 113,942 milióna Sk a výnosy 165,348 milióna Sk. Zisk súvisel s vykonávaním činností spojených s rozbehom starobného dôchodkového sporenia. Výsledok ovplyvnila aj úspora nákladov, ktorá sa dosiahla tým, že úrad použitie rozpočtových nákladov podriadil kritériám hospodárnosti a efektívnosti.“

Aj skupina gangstrov špecializujúcich sa na kradnutie áut je celkom iste úspešná a zisková. Vďaka hospodárnej a efektívnej personálnej stratégii a prevádzke nedosahuje veľké výdavky. Tvoria ju najlepší z najlepších, fachmani vyznajúci sa vo svojom remesle. Čo na tom, že profit nebol dosiahnutý na základe dobrovoľnej výmeny, ale okradnutím iných ľudí...