streda, októbra 29, 2008

Niečo nové pre čítanie

Prichádza sychravá jeseň, najvyšší čas oprášiť neotvorené knihy na polici a preskúmať priečinky adresárov v počítači.

„Papierové peniaze neboli nikdy zavedené cez dobrovoľnú spoluprácu. Vo všetkých známych prípadoch boli násilne pretlačené cez donucovanie, niekedy pod hrozbou smrti. ... Papierové peniaze vo svojej podstate porušujú vlastnícke práva prostredníctvom monopolu a zákonného zvýhodňovania.“

Viac v novej knihe Jorga Guida Hulsmana: "The Ethics of Money Production"

A keď už sme pri knihách, Misesov opus a jedno z najzákladnejších diel ekonómie je vďaka Liberálnímu institutu on-line. 


pondelok, októbra 27, 2008

Berie niekto nobelovky ešte vážne?

Akademici vo výbore pre udeľovanie Nobelovej ceny tento rok znova nesklamali. Po minuloročnom politickom výstrelku v podobe veľkého zeleného Ala sa tento krát v ekonomickej kategórii dočkal uznania Paul Krugman. Ale vraj (jediné relevantné zhodnotenie v slovenských médiach tu, prekvapivý názor tu) to nie je kvôli jeho zanieteným etatistickým postojom, ale pre teóriu novej ekonomickej geografie, ktorú zväčša zosumarizoval pred zhruba dvadsiatimi rokmi. 
 
Krugman postavil na nohy ekonomickú geografiu a urbánnu ekonómiu. O tom niet pochýb. Úspory z rozsahu a znížené dopravné náklady pomáhajú vysvetliť, prečo stále väčšia časť populácie žije v mestách a prečo sa podobné ekonomické aktivity sústreďujú do rovnakých lokalít. Výsledkom toho môže byť rozdelenie regiónov na urbanizované rozvinuté jadro a menej vyvinutú perifériu. Kniha „Geografia a obchod“ patrí k základným titulom na prednáškach urbánnej ekonómie. Jeho prínos pre teóriu lokalizácie však nie je nijako prevratný. Súčasná urbánna ekonomika je len rozšírením starých modelov (napríklad Von Thunena). Poznatok, že mestá rôznej veľkosti existujú z dôvodu úspor z rozsahu, je tiež poriadne bradatý. 
Pomocou matematických vzorcov a modelov Krugman vo svojej teórii prichádza k (nie hlavnému) záveru, že obchodovanie zvyšuje bohatstvo krajín. Že to nie je žiadna novinka? Presne tak, o tom hovoril už pár storočí dozadu Adam Smith, či David Ricardo. Krugman len z toho potreboval spraviť model, podosadzovať zopár konštánt, premenných v podobe veľkosti ekonomiky, počte spotrebiteľov a pracovníkov. Do teórie medzinárodného obchodu vniesol Krugman faktor dopravných nákladov, čím umožnil lepšie analyzovanie spôsobov obchodovania alebo lokalizovania výroby. Model sa stále komplikoval, až museli byť vynájdené nové metódy pre jeho pochopenie – vznikla ekonometria. S ňou tony literatúry s kalibrovanými numerickými modelmi. A tie teraz používa napríklad Svetová banka pri hodnotení efektov nespočetných a ničneriešiacich stretnutí WTO o liberalizácii obchodu. 
Jedným z hlavných príspevkov k ekonomickej geografii je jeho „jadro-periférny“ model, v ktorom stále hľadá nejakú rovnováhu, kalkuluje s preferenciami ľudí, kde sa budú sťahovať, všetci aktéri sú pre neho len čísla. „Pri absencii obchodu by obyvatelia väčšieho regiónu boli na tom lepšie z dôvodu väčšej pestrosti produktov, a to by bolo motívnom pre migráciu. A ten by bol tým silnejší, čím väčší počet ľudí by sa presunul do väčšieho regiónu, za predpokladu žiadnych prekážok migrácie, celá populácia by nakoniec skončila v rovnováhe regiónu, ktorý by sa v konečom dôsledku stal najväčším.“

Súčasťou jeho obchodnej teórie je aj analýza tzv. „strategickej obchodnej politiky“. Hoci sa tejto časti vraj ocenenie netýka, úzko súvisí s vyššie spomenutými závermi. A tu je badať Krugmanov príklon k zásahom štátu do slobodnej výmeny. Podľa neho štát má využívať nástroje na ovplyvňovanie podmienok obchodovania napríklad jeho obmedzovaním clami. Spolu s Helpmanom napísal v roku 1989 knihu „Obchodná politika a štruktúra trhu“, v ktorej analyzujú rôzne politiky vyplývajúce z modelov novej obchodnej teórie. Práve tieto modely viedli k záverom ako: ochrana trhu môže znížiť domáci dopyt, dotovanie dovozu zlepší podmienky obchodovania, clá znížia ceny, atď. 
Pozoruhodné tiež je, že ocenenie dostal len Krugman. Pritom okrem Helpmana sa rovnakej oblasti (medzinárodnému obchodu) venoval aj Avinash Dixit. Na spojení ekonomickej geografie a urbánnej ekonomiky sa podieľali aj Fujita a Venables, keď hľadali odpovede na otázky, kde a kedy vznikajú nové mestá.
 
Proti väčšine týchto teórií sa naozaj nedá nič namietať. Teda pokiaľ sa nedostaneme k ich praktickým aplikáciam a politickým odporúčaniam, to znamená rozhodnutiam expertov ovplyvňujúcich konanie ľudí a firiem. Otázka je, či sú až také originálne a jedinečné, že si ho ľudia budú spájať s nimi a nie skôr s politickými stĺpčekami v Newyork Times, kde sa Krugman oháňa väčším prerozdeľovaním, dotáciami a ďalšími zásahmi do ekonomiky.  

Nobelovu cenu dostal človek, ktorý poriadne nevie, čo sú to ceny alebo trhy a ako fungujú. Človek, ktorý verejne vyhlásil, že Američania potrebujú nový „New Deal“ a ktorý verí, že Roosevelt vytiahol ekonomiku z Veľkej hospodárskej krízy. Tento človek si myslí, že vojna je dobrá pre ekonomiku: „The fact is that war is, in general, expansionary for the economy, at least in the short run. World War II, remember, ended the Great Depression. The $10 billion or so we’re spending each month in Iraq mainly goes to US-produced goods and services, which means that the war is actually supporting demand.“ Tým istým stimulom, ktorý vytvorí nové pracovné miesta, bol vraj aj 11. september 2001. 
O tom, ako (ne)rozumie napríklad súčasnej ekonomickej situácii, svedčia jeho slová pri preberaní ceny: „Mojou ďalšou oblasťou štúdia sú menové krízy a súčasné dianie mi v porovnaní s krízami v minulosti nejako nedáva zmysel, nikdy by mi nenapadlo, že sa finančné trhy niekedy dostanú do takých problémov.“ 
V rozhovore pre televíziu Bloomberg Krugman vyjadril tiež pochybnosti ohľadom toho, že minister financií bude úspešný v boji s úverovou krízou. Podľa neho bude asi treba spraviť viac. "Nie je isté, či to bude dosť peňazí," uviedol Krugman. "Asi budú musieť oveľa viac intervenovať než doteraz."

Ale nie je tohtoročné udelenie Nobelovej ceny za ekonómiu príznačné? V časoch, keď sa naplno prejavujú dôsledky štátneho zasahovania do hospodárstva dostane „najvyššie“ ocenenie ekonóm, ktorého preslávila nie jeho akademická práca, ale blogy a editorialy plné etatizmu. Mimochodom (aby bolo učinené zadosť konšpiráciam), Nobelovu cenu udeľuje švédska centrálna banka.



štvrtok, októbra 23, 2008

Koho voliť

Už viete, koho budete v ďalších voľbách voliť? Tak vám to premýšľanie uľahčím.

pondelok, októbra 20, 2008

S. Molyneux: „Univerzálne pravidlá morálky“

Kameň padá nadol, dym stúpa nahor, oheň páli a slnko s mesiacom sú guľaté. To sú malé pravdy, podľa ktorých môžeme odvodiť postupne veľké pravdy fyziky. No medzi veľkými a malými pravdami existujú aj ilúzie, ktoré nás oslepujú. Platí to vo svete fyziky aj morálky. Presne tak, ako kňazi a aristokracia profitovali v minulosti zo subjektívnej definície fyzickej reality a odmietali jej podriadenie vedeckým metódam, tak dnes duchovní a politici profitujú z definovania morálky ako subjektívnej kategórie a neuznávajú objektívne a univerzálne princípy. Práve tieto sa snaží nájsť Stefan Molyneux a vcelku sa mu to darí. Prvá časť anarchistickej trilógie má názov „Universally Preferable Behaviour - A Rational Proof of Secular Ethics“.  



Morálka ako veda 
Stredovekí učenci obhajujúci racionálny prístup k poznatkom čelili v ich dobe rovnakým predsudkom, akým dnes musia odolávať ľudia nahlodávajúci moc cirkvi, štátu, mystickosti a subjektívneho absolútna. Vtedy mnohí z dôvodu intelektuálnej čestnosti skončili na šibenici alebo v ohni. Ako pripomína S. Molyneux, dnes čelíme oveľa menšiemu riziku a preto by sme mali byť oveľa odvážnejší v obhajobe pravdy pred dojmami (presvedčením). 
Ľudské správanie existuje v objektívnej realite, mimo našich myslí. Pojmy „mal by som“, „mohol by som“ a „preferencie“ od ľudských myslí, naopak, nemožno oddeliť. No to neznamená, že sú úplne subjektívne. Vedecká metóda ani čísla sami o sebe neexistujú, no veda a matematika sú objektívnymi disciplínami. Na rozdiel od fyzických, morálne pravidlá neexistujú v materiálnej skutočnosti a ani sa im automaticky nepodriaďujeme. No to ešte neznamená, že tieto pravidlá sú chybné, subjektívne alebo irelevantné. 
Presne ako Einstein na základe vedeckej metódy dokázal platnosť teórie relativity (ktorou šokoval celý svet), tak je možné podľa Molyneuxa prostredníctvom UPB definovať univerzálnosť morálnych pravidiel. Ako pri každej inej vede, vyžaduje to začať od začiatku, postupovať logicky a zamietať neracionálne a neempirické náhrady pravdy.
Ako všetci vedci vedia, každá platná teória musí spĺňať kritérium univerzálnosti, logickosti, empirickej verifikovateľnosti, reprodukovateľnosti a musí byť čo najjednoduchšia. Existujú subjektívne preferencie – napríklad niekto má rád bielu farbu, rád konzumuje špagety s morkadelou, atď... Tieto preferencie sa nevzťahujú na iných ľudí. No sú aj také, napríklad vražda, znásilnenie, krádež, ktoré sú násilne vnucované iným. Existujú preferencie ako logika, pravda, dôkaz, ktoré sa vzťahujú na iných (no zvyčajne nie sú násilne vnucované), pokiaľ všetci akceptujeme, že nelogické tvrdenie je chybné. Tie preferencie, ktoré možno považovať za vzťahujúce sa k iným, označuje Molyneux ako „univerzálne preferencie“ alebo „morálne pravidlá“.
Každý normálny (zdravý, uvažujúci) človek verí v nejaké morálne pravidlá. Samozrejme, každý si pod nimi predstavuje niečo iné, no všetci uznávajú, že existujú. Rovnako tak sa vedci nezhodujú, no všetci akceptujú platnosť vedeckej metódy ako takej. Fakt, že dodržovanie morálnych pravidiel je dobrovoľné, zviedol mnohých k domnienke, že morálnosť sama o sebe je subjektívna. No to nie je pravda. 

Nebezpečenstvo falošných morálnych teórií
Ak platí, že gravitácia sa týka každého hmotného telesa, musí to platiť pre všetku hmotu, aj pre najmenšiu čiastočku. Ak nie, teória je neplatná. Ak morálna teória tvrdí, že ľudia by nemali zabíjať, musí byť aplikovateľná na všetkých ľudí. Ak sú niektorí (napríklad vojaci) z tohto pravidla vylúčení, potom musíte dokázať, že takíto ľudia nie sú ľudia alebo priznať, že teória je chybná.  
Molyneux si kladie otázku, prečo sa trápiť s definovaním etických teórií. „Dobrí ľudia ich nepotrebujú, zlí ich nekonzultujú. Ľudia budú robiť to, čo chcú a vymýšľať potrebné ospravedlnenia až potom. Načo si robiť starosti a učiť ľudí o morálke?“ Preto, že ak sa napríklad pozrieme na etický systém ako bol komunizmus (zodpovedený za vraždy 170 miliónov ľudí), jasne uvidíme, že skutočné nebezpečenstvo pre ľudí spočíva nie v náhodných kriminálnikoch, ale skrýva sa vo falošných morálnych teóriach. Tie sú silnejšie ako zbrane, bomby, nože, či jedy. Od čias kráľov ako zbožštených bytostí až po nekonečne legitímnu vládu ľudu v moderných demokraciách.  
Abstraktný mechanizmus, ktorý oprávňuje lídrov k moci je pre komunistov trieda, pre fašistov národ, pre nacistov rasa, pre demokratov „vôľa ľudu“, pre kňazov „božia vôľa“. Vládcovia musia nevyhnutne používať etické teórie pre ospravedlňovanie svojej moci, pretože ľudia majú neúprosnú túžbu konať v súlade s tým, čo pokladajú za „dobro“. Ak slúžiť štátu, vlasti označíme za dobro, potom takéto služby budú poskytované. Ak poslušnosť voči vojenskému nadriadenému je cnosťou a odvahou, potom bude násilie odmeňované. Platí, že čím je morálna teória falošnejšia, tým skôr musí byť uvalená na deti. K tomu slúži propaganda, ktorú v prípade štátu úspešne plnia jeho školy na všetkých stupňoch. 

UPB v praxi
Krádež je z morálneho hľadiska zlá. Platí to pre všetkých ľudí vo všetkých situáciách v každom čase a za každých okolností. A keďže krádež predstavuje násilné odňatie majetku niekoho bez jeho súhlasu, potom zdaňovanie musí byť vždy, všeobecne a navždy morálne zlo. To, čo sa nazýva „vláda“ je len ďalším príkladom iracionality - tzv. „prázdnej zóny“, kde hore je dole, čierne je biele, pravda je klamstvo a zlo je dobrom. 
Ak si kúpim vojenskú uniformu v sekáči a oblečiem ju, zjavne som nevytvoril alternatívny svet, v ktorom platia opačné morálne pravidlá. V čase pred navlieknutím sa do uniformy bolo nesprávne vraždiť. Kedy nastala tá chvíľa, že už je to v poriadku? Keď som obliekol nohavice? Čo ak mám na sebe obuté len bagandže? Takéto otázky sú podľa Molyneuxa smrteľne dôležité. „Vojenská uniforma nemení podstatu ľudskej bytosti o nič viac, ako nový účes z nej nespraví kačicu alebo boha.“ Námietka môže znieť: „Dobre, ale rozdiel je v tom, že vojak má morálne právo, ktoré mu zverili občania za účelom kolektívnej obrany...“ To je už otázka toho, či názory a presvedčenia môžu zmeniť skutočnosť. 
Presvedčenie, že vražda je dobrá, ju ešte nerobí naozaj morálne správnou. Pretože moje presvedčenie o človeku nemení jeho morálnu podstatu. Môj názor, že jeho vraždy sú cnostné, nemenia účinok konania. Ak zavriem oči a predstavím si, že ste jašterica, nepremeníte sa odrazu na ňu, nestratíte schopnosť regulovať svoju telesnú teplotu. Názory a presvedčenia nemôžu zmeniť realitu. 

Nulové zóny
„Ak sa hovorí o vláde, nepovažuje sa za pozitívne poukazovať na „zbraň v miestnosti“. Vlády sú vraj zvolené ľuďmi a pre ich dobro a fungujú s ich vyjadreným alebo predpokladaným súhlasom. Toto je čistý nezmysel. Ak muž drží nôž pri hrdle ženy počas sexu, ide logicky o akt znásilnenia. Nemôže povedať, že prebieha na základe dohody a súčasne sa vyhrážať zranením alebo smrťou, ak žena odmietne. Ak je sex dobrovoľný, potom je nôž úplne nepotrebný. Ak muž cíti potrebu použiť nôž, potom je sex zjavne nedobrovoľný.“ 
Zdaňovanie je vraj súčasťou sociálnej dohody, s ktorou ľudia dobrovoľne súhlasili. To je logický aj empirický omyl. Žiadny sociálny kontrakt neexistuje. Ja ani vy ste nikdy nepodpísali dokument, v ktorom súhlasíte s daňou z príjmu. Jednoducho sme sa narodili do systému, ktorý nám berie peniaze pod hrozbou použitia zbrane. 
Povedať, že donucovanie sa rovná dobrovoľnosti je absolútne nelogické a protichodné. Toto je podľa Molyneuxa jedna z tzv. „nulových zón“, ktorá je skrýšou pre beštiu, na ktorú poľujeme. Vieme, že kradnúť je zlé a nerobí nám problém odmietať krádež. No aj tak tu existuje táto nulová zóna, alternatívny svet, kde čierne je biele, hore je dole a pravda je klamstvo. Tu sú takéto protiklady prijímané bez pochybností. Podľa UPB je pre mňa aj vás zlé kradnúť. V tejto nulovej zóne je to nielen povolené, ale pre ostatných úplne morálne. My nemôžeme kradnúť, oni musia kradnúť. „To je morálne šialenstvo!“ V nulovej zóne štátu znásilnenie znamená milovanie, únos je pozvánkou, odmietanie krádeže je hnusné sebectvo a donucovanie je láskavosť.  
Ak aj preskočíme uvedené úvahy, stále je nemožné oprávnene vynucovať spoločenskú dohodu prostredníctvom vlády. Človek predsa nemôže podpísať zmluvu na základe poverenia iného, ani svojho dieťaťa, ktorá by ho alebo ich zaväzovala po zvyšok života. Nemôžem si kúpiť auto, poslať vám účet a oprávnene žiadať, aby ste ho zaplatili. Rovnako, aj keby som sa rozhodol dobrovoľne platiť dane, nemôžem túto voľbu oprávnene uložiť vám, pretože dobrovoľná zmluva je čisto osobnou preferenciou a nemôže byť všeobecne vynucovaná násilím.

O nevyhnutnosti štátu
Najpoužívanejším ospravedlňovaním moci demokratických vlád je fráza, že ich kompetencie pochádzajú od „vôle väčšiny“. „Vôľou“ ale môže disponovať jednotlivec a „väčšina“ je pojmovým označením pre skupinu. Väčšina jednoducho nemá žiadnu vôľu. Skúste postaviť drevený dom z lesa, nie jednotlivých kusov dreva. Pri otázke nevyhnutnosti štátu sa pravidelne objavujú dve námietky. Prvou je, že slobodná spoločnosť je možná len vtedy, ak sú ľudia dokonale dobrí alebo racionálni. Inými slovami, občania potrebujú centralizovanú vládu, pretože na svete existujú zlí ľudia. Problém s týmto názorom je, že ak zlí ľudia jestvujú v spoločnosti, budú aj vo vláde a tam budú oveľa nebezpečnejší. Ľudia sa môžu ubrániť proti jednotlivým kriminálnikom, no proti agresívnej a po zuby políciou a armádou ozbrojenej vláde nemajú šancu. Preto argument o potrebe vlády z dôvodu existencie zlých ľudí je chybný. 
„Ak sú zlí ľudia, vláda musí byť odstránená, pretože títo ľudia ju budú zneužívať pre svoje ciele. A na rozdiel od bežných gangstrov majú za sebou políciu a vojsko, ktoré môžu použiť na bezbranných a relatívne neozbrojených ľudí.“ Molyneux rozoberá aj rôzne pomerové kombinácie týchto skupín a vždy prichádza k rovnakému záveru.  
Prečo si tento omyl nikto neuvedomuje? Lebo štátna propaganda útočí od útleho detstva. Po prvé – s vládou sa zoznamujú už deti v štátnych školách, v ktorých sú učitelia považovaní za stelesnenie štátu a morálnu autoritu. Preto sa so štátom najprv spájajú pojmy morálka a autorita. Táto asociácia sa nasledujúcimi rokmi posilňuje neustálym opakovaním a brúsením. Po druhé – vláda nikdy neučí deti o pôvode svojej moci – násilí, ale namiesto toho predstiera, že je len ďalšou sociálnou inštitúciou, ako napríklad podnik, cirkev alebo charita, len oveľa morálnejšia. Po tretie – širenie náboženstva a propagandy vždy zaslepovalo ľuďom zrak pred odpornosťami štátu. Preto sa vládcovia vždy tak veľmi zaujímali o podporu záujmov cirkví a štátneho „vzdelávania“.  
Ďalším argumentom prečo vraj potrebujeme vládu je, že pri je absencii každá sociálna organizácia ktorá vznikne, len zaujme jej miesto. Ak všetky inštitúcie sa snažia o stále väčšiu moc a vnucovanie svojej vôle iným, potom podľa tohto argumentu centralizovaná vláda by nemohla existovať. 
Jediný spôsob, ako sa inštitúcia môže zmeniť na násilný monopol, je nepriame presunutie nákladov vynucovania na ich obete. Vlády rastú donekonečna, pretože si môžu dovoliť zaplatiť vyberačov daní časťou z lupu, ktorý oni vyberú. Otroci sú tak nútení platiť náklady za svoje uväznenie. V dobrovoľnej spoločnosti by neexistovalo žiadne zdaňovanie a preto každá skupina túžiaca po získaní monopolnej moci by musela financovať armádu sama. A to by nikdy nebolo ekonomicky udržateľné a ziskové. 
Náboženské a štátne mytológie sú fikcie, ktoré podstatne znižujú náklady na ovládanie obyvateľov. Predstavujú mazací olej a palivo pre strašnú mašinériu inštitucionalizovaného násilia. „Smutnou realitou je, že ľudstvo ako celok je podrobené fiktívnym entitám ako národy, bohovia, kultúry a vlády.“  

Vyberanie daní je krádež
Predstava, že pojem zvaný „vláda“ je schopný vziať alebo minúť vaše peniaze je presne taká istá, ako čakať na „boha“ kým príde a vezme vás do kostola. Skutočná interakcia medzi štátom a vami spočíva v tom, že nejaký chlapík vám pošle list, v ktorom stojí, že mu dlhujete peniaze. Nemáte s ním žiadnu zmluvu a nevlastní v skutočnosti žiadny váš majetok, hoci nejakí iní ľudia podpísali údajnú „zmluvu“, podľa ktorej vlastní. Ak tomuto chlapíkovi nezaplatíte, pošle do vášho domu ďalšieho chlapíka, aby vybral peniaze plus úrok a poplatky. Normálne, ak človek so zbraňou príde do domu a požaduje moje peniaze, mám právo použiť silu na obranu. No v tomto prípade, pretože je v uniforme (obleku) a tvrdí, že zastupuje vymyslenú entitu, nemôžem použiť silu na svoju obranu.  
Tým istým spôsobom, ak človek tvrdí, že jeho pojem zvaný „vláda“ ospravedlňuje jeho krádež môjho majetku, potom môžem tvrdiť, že môj koncept zvaný „anti-vláda“ oprávňuje zadržanie môjho majetku a naše dôvody sú rovnako „platné“. 
Molyneuxovo UPB nedovoľuje takú akumuláciu jednotlivcov, ktorá by nedbala alebo zrušila majetky každého človeka. „Desať levov netvorí slona, vládu alebo boha. Desaťtisíc vojakov môže vytvoriť „armádu“, no nemôžu zvrátiť gravitáciu alebo spraviť z vraždy morálny čin.“  

Demokratické znásilňovanie
Pozrime sa na väčšinový princíp demokracie cez príklad troch ľudí v miestnosti. Ak Robert, Oto a Filoména hlasujú, či je morálne znásilniť Filomému, zavrhli by sme takýto nemorálny predpoklad. Samozrejme, ak by aj Filoména bola „prehlasovaná“, nepovažovali by sme znásilnenie zrazu za morálne dobrý čin. Preto ak je zlé pre ľudské bytosti znásilňovať, môžeme logicky vytvoriť kategóriu zvanú „väčšina“ a potom tvrdiť, že pre tieto ľudské bytosti je násilie zrazu morálne dobré? Samozrejme, nie. 
Ak je morálne, že Robert a Oto znásilnia Filoménu, pretože ju „prehlasovali“, čo sa stane, ak sa zjavia jej dvaja priatelia a hlasujú proti ich diabolským túžbam? Znásilnenie nemôže byť dobré, potom zlé, potom opäť dobré len preto, že niekoľko rúk sa zdvihne alebo nie.  
Považujeme za neodmysliteľné, že do centra spoločnosti kladieme cnostnú entitu zvanú „vláda“. Považujeme za samozrejmé, že pri jej absencii sa spoločnosť premení na chaos a prestane existovať – presne tak ako naši predkovia sa nazdávali, že pri absencii bohov sa svet premení na chaos a prestane jestvovať. No „vláda“ neexistuje o nič viac, než „boh“. Ak hovoríme o „bohoch“, bavíme sa o „názoroch kňazov“. Ak hovoríme o „vláde“, v skutočnosti myslíme „násilie maličkej menšiny“.  
„Vlády nie sú pre organizáciu a pokračovanie spoločnosti potrebné o nič viac, ako „bohovia“ pre zachovanie sveta. Rovnako ako náboženstvá brzdili pokrok vedy, tak vlády prekážajú v rozvoji spoločnosti. Tak ako náboženské ilúzie spôsobili smrť stovkám miliónom ľudí počas histórie, rovnako tak ilúzie vlády. Rovnako ako falošná etika náboženstiev „ospravedlňovala“ všetky spôsoby zneužívania, korupcie a násilia, tak ich háji aj falošná morálka vlád. Ak si vyberieme žiť podľa fantázie, vyberáme si deštrukciu, v jednej alebo inej forme. Ak si zvolíme, že spoločnosť bude fungovať podľa náboženských morálnych mytológií, skončíme vo vojnách, násilí, represiách, zneužívaní, korupcii a bezodnom pokrytectve. Ak si zvolíme fungovanie spoločnosti podľa etatistických morálnych mytológií, výsledky nebudú odlišné. Môžeme si vybrať buď čestnosť alebo donucovanie. Oboje nemôžeme mať.“  

Beštia je ukrytá v nás
Môžeme veriť, že štát je nevyhnutnou a zároveň morálnou inštitúciou. Môžeme sa nazdávať, že bez vlády spoločnosť skončí v „anarchii“ a svet sa rozpustí vo vojne všetkých proti všetkým. Môžeme veriť, že bez vlády nebudú žiadne cesty, vzdelanie, zdravotná starostlivosť, penzie, knižnice, ochrana majetku, atď. Podobné povery spomaľovali pokrok ľudstva počas celej histórie. 
Vždy, keď sa uvažuje o systéme, ktorý ospravedlňuje svoju moc, v tom zmysle, že by mohol fungovať bez nej, všetci tí, ktorí profitujú z manipulácie tejto moci vykrikujú, že bez nich je všetko stratené. Kňazi to robili na začiatku vedeckej revolúcie. Bez Boha nemá život žiadny zmysel. Bez Boha nie je človek morálny. Bez Boha nebudú naše duše spasené. Bez Boha svet upadne do chaosu a zla. Samozrejme, nič z toho nie je pravdou. Skutočnosť je práve opačná. Koniec náboženstva ako dominujúceho svetonázoru vydláždil cestu pre oddelenie štátu od cirkvi, koniec aristokracie, vzostup slobodného trhu, potvrdenie mnohých ľudských slobôd v mnohých častiach sveta. Pád Boha znamenal vzostup ľudstva.
Nielen podľa Molyneuxa spôsob, akým čeliť fiktívnym entitám, spočíva v neústupnej pravde. „Spôsob, akým čeliť Bohovi, je v rozume, dôkaze a vede. Spôsob, akým čeliť štátu – najnebezpečnejšej neexistujúcej entite, spočíva v rozume, dôkaze a vede.“ Autor tvrdí, že najväčšou výzvou filozofie je definovanie univerzálnej, objektívnej a absolútnej morálky, ktorá sa nespolieha na boha alebo štát. V momente, ako sa na nich spoľahneme, morálka prestáva byť morálkou. „Meteorológia ako veda nevznikla, keď kňazi hlásali, že prší, pretože bohovia si to želajú. Medicínska veda by sa nerozvíjala, ak by choroba bola považovaná za morálny trest bohov. Fyzika by stagnovala a upadala, ak by bol pohyb hviezd vysvetľovaný ako hodinový stroj božstiev.“ 
„Ak umožníme existenciu vlády – teda menšiny ľudí, ktorá si nárokuje právo iniciovať použitie násilia, právo, ktoré je špeciálne odopierané všetkým ostatným – potom všetky morálne „pravidlá“ vynucované vládou sú čisto subjektívne, pretože vláda je z definície založená na porušovaní morálnych pravidiel. Ak hovorím, že potrebujem vládu, aby chránila môj majetok, ale že vláda je z definície skupina ľudí narúšajúca moje vlastnícke práva podľa ľubovôle, potom sa chytám do neprekonateľného protirečenia. Vravím, že moje vlastnícke práva musia byť ochránené a potom vytvorím organizáciu na ich ochránenie, ktorá ich môže kedykoľvek zneužiť. To je ako obávať sa znásilnenia do tej miery, že si najmem osobného strážcu, no v zmluve mu dovolím, a hocikomu koho si on vyberie, aby ma podľa vôle znásilnil.“  
Podľa Molyneuxa naozaj porozumieť UPB si vyžaduje najvyššie možné mentálne chápanie. „Je pomerne ľahké byť racionálnym, je veľmi ťažké premýšľať o samozrejmých predpokladoch racionality a všetkom, čo znamenajú. Je pomerne ľahké diskutovať, no veľmi ťažké prelúskať všetky samozrejmé predpoklady zahrnuté v samotnom čine diskutovania. Je ľahké chytiť loptu, ťažké objaviť fyzikálne zákonitosti, ktoré vysvetľujú pohyb univerzálne. Premýšľanie o premýšľaní je najťažšou duševnou disciplínou zo všetkých.“  
V závere knihy sa autor vracia k „beštii“, ktorá desí a zotročuje ľudstvo. Táto beštia sa akoby vždy nachádzala na vrchole hory alebo v hlbokej jaskyni. Ľudia na celom svete sa jej boja, a nemôžu ju poraziť. „Beštia nebola nikdy porazená, pretože je ilúziou. Beštiu nemožno poraziť vonku, pretože beštia je ukrytá v nás.“ 



pondelok, októbra 13, 2008

Nový realitný slovník

Načase, aby sa takýto realitný slovník etabloval aj na Slovensku:


Barman – nové zamestnanie mnohých realitných agentov

Defaultný prenajímateľ – nemôže predať, tak prenajíma

Umŕtvené tehly – dom ležiaci na trhu tak dlhú dobu, že už je starý. Ale predávajúci stále nechcú ísť s cenou dole. 

Dlžník domu – ten, kto už vlastní len pôžičku, pretože dom je v rukách banky

Mexická odmeranosť – kupujúci nezvýši ponúkanú cenu a predávajúci ju nezníži

Predátorskí kupujúci / realitní supi – krúžiac okolo čakajú na nútený predaj

Turisti – ľudia pozerajúci nehnuteľnosti, ktoré nekúpia

WOFT (Waste of time) – realitní agenti si túto skratku značia do vizitky záujemcov, ak sa zdá, že nekúpia. 



utorok, októbra 07, 2008

Mike Gogulski: "Semienko agorizmu klíči v každom človeku"

Američan Mike Gogulski žije niekoľko rokov na Slovensku. Chce sa zrieknuť amerického občianstva a stať sa človekom bez príslušnosti k štátu. Osoba dostatočne zaujímavá pre rozhovor.

Tvoje priezvisko by mohlo napovedať, že predkovia pochádzajú z východnej Európy…

Otcovi rodičia boli deťmi poľských a matkini nemeckých emigrantov. Všetky štyri rodiny opustili starý kontinent medzi rokmi 1900 a 1910. Je tu jeden zaujímavý detail, ktorý som nedávno objavil, a o ktorom píšem tu

Ako sa tu cítiš po štyroch rokoch života (hlavne pokiaľ ide o osobnú slobodu) v porovnaní so Spojenými štátmi?

Existuje niekoľko vecí, ktoré sa mi na Slovensku páčia na rozdiel od USA. Asi hlavná je, že moje znalosti konverzačnej slovenčiny stále nie sú dostatočne dobré, aby som odhalil všetky tie kecy vo všeobecnej konverzácii okolo mňa, a mohol pozerať správy v televízii. Viem, je to stále ten istý druh nízkeho žvastania a nezmyslov, ktoré sa šíria všade. Ale hovorenú slovenčinu sa stále učím, preto sa cítim oddelený od toku takýchto vecí (najmä lokálnych/štátnych politikov).  

Tempo života na Slovensku je oveľa iné. Správanie Američanov podmieňuje do veľkej miery kultúra optimizmu a majetníctva. U Slovákov prevláda skôr pesimizmus a hľadanie istoty, to je pravdepodobne dôsledok takmer 50-ročného života v komunizme. Pre mňa nemá skutočnú hodnotu ani jedna z týchto vecí, no prostá zmena kultúrneho prostredia je osviežujúca a prináša mi nové pohľady.

Jedna vec, ktorá mi napadá znova a znova aj po niekoľkých rokoch v Bratislave, je obrovský rozdiel v množstve policajtov. Ak sa prechádzate centrom Bratislavy niekedy aj celý deň, nemusíte stretnúť ani jedného policajta. Väčšinou vidíte dvoch alebo troch. Ak prechádzate centrom akéhokoľvek porovnateľného alebo väčšieho amerického mesta, zbadáte ich stovky alebo aj viac počas dňa. Politickým debatám v USA dominujú témy bezpečnosti a potlačenia “iných” už od čias kultúrnej revolúcie obklopujúcej vznik hippy antikultúry počas vietnamskej vojny. Odrazom toho je počet policajtov v uliciach a tiež priama príčina radikálneho “problému so zločinom” v USA. Viac hliadok, viac zatknutých, viac zločincov, ktorých treba nájsť – alebo vytvoriť.  

Zároveň som býval v zopár mestách, kde som nemal strach prejsť pešo domov päť kilometrov cez akúkoľvek štvrť o štvrtej ráno. V tomto sú možno kultúry v bývalom komunistickom bloku viac samoregulujúce, neviem, nemám skúsenosť s inými krajinami.  

Vo svoje podstate sa však slovenská vláda vôbec nelíši od americkej. Domnieva sa, že môže diktovať každú činnosť každému jednotlivcovi a že konať tak je správne. Všetko čo treba, je prijať zákon. Slovensko má predsa len výhodu v tom, že ideologicky uteká od socializmu, zatiaľ čo Amerika mu beží v ústrety. Navyše, Slovensko je nová krajina. Zločinecká trieda tvoriaca vládu tu nie je tak zakorenená a mocná ako v USA (pre porovnanie, moc mafie v Spojených štátoch je oveľa menšia ako na Slovensku). Nová vládnuca vrstva si ešte len upevňuje moc a učí sa adaptovať na otvorenejší, moderný systém. Zdá sa mi, že tu je aspoň závan slobody, jej možnosti. V USA je sloboda neustále odoberaná. Slováci majú nedávne spomienky na jej navrátenie, aj keď mnohí ľudia v krajine si neuvedomujú, čo to znamená. Ale existuje tu energia, potenciál, ktorý pokladám za veľmi osviežujúci.
 

Si si vedomý toho, aké praktické dôsledky môže mať zrieknutie sa občianstva? Si na ne pripravený?

V prvom rade, zrieknutie sa môže zlyhať. Americké ministerstvo sa môže vytasiť s mnohými dôvodmi pre zamietnutie žiadosti alebo to môže spraviť aj bezdôvodne, tým pádom by som vec posunul na americký súd. Ak by bolo zrieknutie sa schválené, stanem sa osobou bez štátnej príslušnosti a vôbec žiadneho občianstva. Okamžite budem musieť odovzdať americký pas, čo znamená, že nebudem mať žiadne doklady, ktoré používam v kontakte so spoločnosťami a úradmi na Slovensku alebo inde. Počas tohto obdobia budem používať splnomocnenie, prostredníctvom ktorého bude tretia osoba spravovať moje veci. Je možné, že prídem do konfliktu s políciou z nejakého dôvodu a skončím za mrežami, hoci podľa mňa je to nepravdepodobné. Cestovať lietadlom mimo Slovenska bude pravdepodobne nemožné. Vycestovanie mimo schengenského územia akýmkoľvek prostriedkom bude asi tiež nemožné. Potom získam cestovný doklad na základe medzinárodnej dohody z roku 1954 od cudzineckej polície. Ten preukáže moju identitu a potvrdí ako osobu bez štátnej príslušnosti. Mal by mi umožniť slobodne cestovať akýmkoľvek prostriedkom v rámci Schengenu, hoci pri ceste mimo musím žiadať o víza. S týmito nevyhnutnosťami som pripravený sa vysporiadať. Okrem toho by tu iné reálne dôsledky nemali byť. Slovensko je súčasťou mnohých zmluvných dohôd, ktoré ochraňujú prirodzené práva osôb bez štátnej príslušnosti a udeľujú povinnosti signatárom, aby zabezpečili isté služby a ochrany.  

Počítaš so záujmom úradu UNHCR, ktorý sa zaoberá utečencami a bezštátnymi osobami? Mali by sa tebou zaoberať…

Je možné, že sa s nimi budem v určite fáze radiť v záležitosti politiky alebo byrokracie, no pochybujem, že sa s nimi vôbec stretnem. Ak aj áno, očakávam, že mi nebudú príliš nápomocní. Predovšetkým sa nazdávam, že všetci zamestnanci UNHCR pracujú pre zločinnú organizáciu (OSN). Po druhé, nebudem utečencom alebo osobou bez štátnej príslušnosti v zmysle dohôd, ktorých súčasťou je tento úrad. Ľudia z UNHCR by si najpravdepodobnejšie mysleli, že som naprostý hlupák, ktorý využíva zákon pomáhajúci ľuďom so skutočnými problémami, z dôvodu realizovania vlastnej kampane.  

Vieš o nejakých iných prípadoch zrieknutia sa amerického občianstva?

Stovky ľudí sa vzdáva amerického občianstva každý rok, hoci najmä z praktických, nie ideologických dôvodov. Sú to vo všeobecnosti ľudia, ktorí sa chcú stať občanmi iných krajín neumožňujúcich viacnásobné občianstvo, alebo ktorí si želajú presunúť peniaze do výhodnejšieho daňového systému. Zrieknuť sa amerického občianstva z ideologických dôvodov chcel Ken Nichols O´Keefe, no neuspel. No podarilo sa to Terrymu Gilliamovi v roku 2006.  
   
Najväčší individuálni anarchisti ako Rothbard alebo Spooner by boli pyšní na teba. Kto boli tvoji učitelia? Mal si nejakých?

Mám veľkú úctu k Rothbardovi a Spoonerovi a ich čítaním som sa naučil mnoho. Tak isto od Bastiata, la Boétieho, Nocka, Hayeka, Davida Friedmana a dokonca aj od sci-fi autorov ako Heinlein a LeGuinová. 

Čo by si mysleli Rothbard a Spooner o mojom konaní? Neviem. Obaja žili v rôznych dobách. Spooner by nemusel celkom oceniť túto myšlienku, pretože v jeho časoch moderný koncept občianstva s obmedzeniami, pasmi a vízami, ešte neexistoval. V tej dobe mohol človek cestovať hocikde do sveta bez kohokoľvek povolenia. Novodobý systém globálneho ovládania pohybu ľudí ešte nebol zavedený. Rothbard tiež vyrastal vo veľmi odlišnom svete, určovanom možno najmä porážkou fašizmu a nástupom sovietskeho komunizmu. Myšlienka presťahovania sa do Československa a vzdania sa amerického občianstva by iste bola v rokoch, keď bol najaktívnejší, anatémou. Dnešný postkomunistický svet je o niečo iný a revizionistické príbehy o amerických dejinách 19. a 20. storočia, ktoré sa objavujú, vrhajú Ameriku do iného svetla ako toho, v ktorom Rothbard vnímal krajinu v jeho najlepších časoch. Domnievam sa, že udalosti počas úradovania G.W. Busha by potvrdili Rothbardove najradikálnejšie a najvnútornejšie myšlienky. Viem si ho predstaviť ako odlieta na priateľskejšiu pevninu.  

Ako si sa dostal k anarchistickým myšlienkam? Ako a kedy si si uvedomil, že štát je zločinecká organizácia?

To sa odohralo pred mnoho, mnoho rokmi a je ťažké vypichnúť jedinú udalosť, ktorá viedla ku zmene môjho myslenia. Možno to začalo, keď som mal štrnásť alebo pätnásť rokov a odmietol som kresťanstvo. To ma priviedlo k čítaniu o mnohých iných náboženstvách a ťažko zrozumiteľných zvykoch a ezoteristických tradíciach. Tým som sa dostal k dielam Aleistera Crowleyho, ktorý ma, ak nič iné, tak naučil všetko spochybňovať, vrátane seba samého a vlastných myšlienok. Tak isto ma ovplyvnili diela Roberta Antona Wilsona a prostredníctvom neho Timothy Learyho. Okrem Wilsonovho anarchistického záblesku, obaja autori mali veľa čo povedať k drogovej kultúre 60. rokov. Touto témou som bol fascinovaný a prečítal som toho veľa o podstate halucinogenných zážitkov (ďaleko predtým, než som skúsil drogy sám). Jedna vec, na ktorú si jasne spomínam, bolo uvedomenie si myšlienky: “Ak také množstvo ľudí malo braním drog tak veľa život meniacich, pozitívnych zážitkov, prečo sú nelegálne?” Odpoveď na moju otázku bola “pretože obsah tých zážitkov ohrozuje ľudí, ktorí nám vládnu.” Pre zákaz drog existuje viac dôvodov ako tento, ale stále verím tomuto intuitívnemu záveru, na ktorý som prišiel pred mnohými rokmi.  

V roku 1991 som ako 18-ročný protestoval proti prvej americko-irackej vojne. Pri spätnom pohľade to bola úplná strata času, ale poučná. Približne v tom čase som objavil Libertariánsku stranu a stal som sa jej členom. Cez ňu som získal veľa vedomostí o filozofii slobody a začal som sa vymedzovať ako libertariánsky minarchista. Okolo roku 1997 som narazil a začal čítať knihu od Lysandera Spoonera “No Treason: The Constitution of no Authority”. Spooner opakovane opisoval vlády, aké v skutočnosti sú: bandy lupičov a vrahov, ktoré sa domáhajú istého druhu “legitímnej” autority. Spoonerove argumenty totálne ničia oprávnenosť štátu. V roku 1998 som začal pôsobiť ako dobrovoľník pre niekoľko organizácií, zaoberajúcich sa reformou drogovej politiky v USA. A nakoniec som objavil svoju vlastnú, tým že som sa zamiešal do politickej agitácie a vstúpil som do kruhov okolo “veľkých peňazí” a filantropov ako George Soros. Odhliadnuc od márnosti dôvodu samotného, cítil som sa zhnusene v kruhu ľudí, ktorí nielen že nespochybňovali legitimitu štátu na nejakej základnej úrovni pokiaľ ide o obsah drogovej politiky, ale ktorí tiež aktívne agitovali za väčšie zásahy štátu do iných oblastí ľudského života. Vypadol som z tejto sféry v čase, keď som sa rozhodol nasledovať priateľku po ceste americkým kontinentom. 

Okolo roku 2000 som objavil internetovú stránku “Srike the Root” a jej mailing list a začal som odoberať ich denné správy a komentáre. Jednou z najvplyvnejších vecí, ktoré som tam objavil, boli mnohí diskutujúci, píšuci o účasti vo voľbách a participácii v politike nie ako výsadách alebo triumfoch modernej spoločnosti, ale ako morálnych zlách a v niektorých prípadoch kriminálnych činoch.  

V priebehu tohto sa odohralo veľa vecí, samozrejme, ako napríklad čítanie knihy Davida Friedmana “The Machinery of Freedom”, ktorá odhaľuje myšlienky ako môže byť organizovaná anarchokapitalistická spoločnosť. A tiež román od Neala Stephensona "Snow Crash", ktorý je ukážkou istej karikatúry takého sveta a zavŕtava sa do niektorých dôsledkov. Ako vravím, je to dlhá a zložitá história!
 

Ako vnímaš Slovensko z pohľadu individualistického anarchistu? Existuje tu nejaké zázemie pre šírenie takýchto myšlienok?

Naozaj mám len veľmi málo informácií, na základe ktorých môžem odpovedať na túto otázku. Môj odhad je “slabé” a “nie tak celkom”. Existuje tu kolektivistická história, veľmi silná náklonnosť k poslušnosti voči autorite. Poznám veľmi málo ľudí, ktorí vedia o týchto myšlienkach, a ešte menej tých, pre ktorých majú význam. Rád by som sa nádejal, ale naozaj nepoznám. Systém (vzdelávací, kultúrny, politický) nie je založený na tom, aby podporoval myšlienky slobody. 

Čo iné európske krajiny?

Je pre mňa obtiažne to hodnotiť, pretože nepoznám do hĺbky podstatu európskych spoločností. Ale myšlienka cnostnej politickej vlády mi pripadá úplne silno zakotvená všade v Európe. Jedna vec je pozitívna, prinajmenšom ako indikátor nádeje. A síce vplyv kresťanstva slabne historicky pozoruhodným tempom. Spomínam si, že pred pár rokmi som čítal o kostoloch v Španielsku, ktoré zatvárali dvere a farností sa zlučovali, pretože generácie mladých sa neobracali k masám. Pretože sa nazdávam, že rovnaký druh šialenstva je základom náboženského presvedčenia rovnako ako uctievania etatizmu, mám dôvod dúfať. Ale ako hovoria iní komentátori, demontáž etatizmu je viac generačný projekt. Začal možno dielom Étienna de la Boétie "Discourse of Voluntary Servitude" a dnes pokračuje na blogoch, v esejách a rozhovoroch akým je aj tento.  

Čo si myslíš o existujúcich think-tankoch? Nájde sa nejaký s myšlienkami tebe najbližšími?

Pracoval som v alebo podporoval množstvo rôznych organizácií počas rokov. Žiadna z nich naozaj nestojí na pozíciach principiálneho anarchizmu. Všetky sú zaviazané svojim darcom, ktorí by stratili príliš veľa, keby štát zmizol. Ale predsa len sú to tieto: Libertariánska strana v USA, Drug Policy Foundation, CATO Institute, Reason Foundation, Ludwig von Mises Institute, Futute fo Freedom Foundation a teraz, na Slovensku, INESS. Myslím, že všetky tieto zoskupenia, a mnoho iných, zaberajú časť celkového obrazu a každé z nich má svoje prednosti aj slabosti.  

Prečo si vstúpil do Libertariánskej strany a čo bol dôvod odchodu?

Vstúpil som, pretože LP bola v tej dobe v základe minarchistická strana sľubujúca výrazné zníženie rozsahu vlády. Vystúpil som po mnohých rokoch uvedomovania si, že kandidáti strany nikdy nebudú zvolení. Až neskôr som si osvojil názor, že účasť vo voľbách je nemorálna.  

Povedzme, že by si bol (rodeným) slovenským občanom. Zriekol by si sa občianstva z dôvodu konania štátu?

Viem si predstaviť mnoho situácií, v ktorých by som sa rozhodol tak spraviť. Takže áno. No Slovensko prijalo jednu z dohôd o osobách bez štátnej príslušnosti, ktorá požaduje, aby krajina neumožnila občanovi zriecť sa občianstva pokiaľ nezíska občianstvo inej krajiny. 

Moment, znamená to, že slovenský občan, ktorý sa chce zriecť štátu tak vlastne nemôže spraviť?

Slováci sa môžu vzdať občianstva, ale na základe podmienok Zmluvy o znížení bezštátnosti z roku 1961 (ktorého je SR zmluvnou stranou), Slovenská republika neuzná zrieknutie sa pokiaľ nemá potenciálny človek občianstvo niekde inde. Táto časť dohody je súčasťou §9(2) Zákona č. 502/2007 o štátnom občianstve SR: 
Zo štátneho zväzku Slovenskej republiky možno prepustiť osobu, ktorá preukáže, že má štátne občianstvo iného štátu, alebo prísľub jeho udelenia v prípade prepustenia zo štátneho zväzku Slovenskej republiky.

Ako vnímaš Európsku úniu? Je to nebezpečnejšia banda zločincov ako štát?

Ak je štát odporná, obludná, nemorálna organizácia zlodejov, vrahov a lupičov, potom super-štát musí by nevyhnutne ešte odpornejší, obludnejší a nemorálnejší variant rovnakých koreňov. Napriek slovám politikom, opak je pravdou. EÚ je začiatok federálneho super-štátu Európy. To je zlé, pretože štátna moc je menej škodlivá, ak je ohraničená menšími územiami. Nepozorujeme napríklad, že by sa Peru zobralo a napadlo Bangladéš. Navyše, myslím, že existuje mnoho ľudí s dobrými úmyslami, ktorí sa ale mýlia pri vnímaní EÚ ako prostriedku slúžiaceho na vyhnutie sa takým vojnám, ktoré zničili Európu v 20. storočí. Podľa nich by mal super-štát pôsobiť ako prostriedok zjednotenia ľudí rôznych národov. To je podľa mňa úplne nesprávne. Nemeckom vedené horory počas dvoch svetových vojen, napríklad, by boli nemožné, ak by “Nemecko” neexistovalo a miesto neho by fungovali viaceré menšie nezávislé štáty. Ovládať priemyselný potenciál tak veľkého územia ako Nemecko, zozbierať vojsko pre “dobytie Európy”, by bez centrálnej vlády bolo oveľa ťažšie. Podľa mňa, riešením diabolstiev “lotrovských štátov” spočíva v rozkúskovaní existujúcich na kúsky a potom znova opakovať proces. Pokiaľ tu nejaké budú, mali by byť tak malé, ako sa len dá.  

Myslíš, že príde čas, keď sa štát zrúti? A je toto možné vo väčšine sveta?

Dúfam v to, ale realisticky neočakávam, že sa také niečo stane počas môjho života, prinajmenšom nie globálne. Existuje možnosť, že súčasné alebo budúce malé štáty by sa mohli pretvoriť v súlade s anarchistickými líniami, ale zároveň tu je obrovský medzinárodný a inštitucionálny tlak, ktorý tomu zabráni. Jeden z príkladov, “zlyhávajúci štát” v Somálsku existoval mnoho rokov bez fungovania centrálnej vlády. Vláda existovala v podobe navrátenia k miestnym kmeňovým a náboženským formám a tie neboli ničím iným, len ideálom anarchistickej filozofie. Presne tak existencia “národa bez vlády” bola veľkou hrozbou vládnucim triedam inde, ako ukazuje podpora falošnej “exilovej vlády” (v skutočnosti debatný krúžok potenciálnych vládcov) umiestnenej dlhú dobu v keňskom Nairobi. A nedávna história bola krvavá. Etiópske vojenské jednotky podporované USA, napadli krajinu s pokusom podporiť novú, “legitímnu” centrálnu vládu.  

Čo vravíš tým, ktorí tvrdia, že anarchisti sú extrémisti s hlavami v oblakoch?

Tvrdil by som, že skôr etatisti sú prinajlepšom blázni s hlavami v oblakoch a krvou na rukách prinajhoršom. Zločiny, ktoré spáchali štáty sú oveľa väčšie ako zločiny, pred ktorými sa tvária, že nás ochraňujú.  

Môj základný názor je, že štáty sú nemorálne a diabolské inštitúcie a mali by byť zrušené – názor, ktorý mnoho iných (ale nie všetci) anarchisti zdieľajú. Človek nerobí kompromisy so zlom, ak má byť morálnou osobou. Okrem toho, kompromis so zlom dnes sa vždy stretne s požiadavkou na ďalší kompromis zajtra, čím sa zvyšuje prítomnosť zla vo svete. Nevyberáte si “menšie” z dvoch ziel a nepodliehate (nevzdávate sa) ospravedlneniu, ktoré hovorí, že štát je “nevyhnutné” zlo. Ani sa nesnažíte reformovať zlo pokusmi o jeho ohraničenie papierovými nezmyslami ako sú ústavy alebo dohody. Pokiaľ ľudia budú morálne podporovať inštitúciu zla akou je štát, diabol bude naďalej rozkvitať v jadre nášho spoločenského života.  

Existujú rôzne myšlienkové školy pokiaľ ide o uvažovanie o inštitúciach, ktoré by mali (ak vôbec nejaké) nahradiť štát, ak by tento zmizol. Pokiaľ však budeme uchovávať základnú nemorálnosť neoprávnenej autority ako jadro spoločnosti, naozaj ma nezaujímajú úžasné detaily o tom, ako bude lepšia spoločnosť vyzerať. Zbavme sa zla etatizmu – rovnako ako sme vymietli zlo otroctva, napríklad – a hľadajme cesty ako postaviť spoločnosť na láske a nie zle. 


Ale ako je možné zrušiť štát? Cez parlament alebo inú časť štátneho aparátu? Občianskou revolúciou? Vzdelávaním ľudí o diabolskom štáte?

Existuje mnoho rôznych príbehov, ako by štáty mohli zaniknúť. Predovšetkým, štát sa rozhodne nezruší sám, kdekoľvek a kedykoľvek. Ľudia profitujúci zo štátneho zla sa nevzdajú týchto nelegitímnych profitov, zobudiac sa jedného dňa s morálnym svedomín a znova nájdeným rešpektom voči svojim susedným ľudským bytostiam. Budú veľmi tvrdo bojovať, aby si ponechali tieto privilégiá.

Násilná revolúcia na eliminovanie štátov a ich nahradenie fungujúcimi anarchistickými spoločnosťami je veľmi nepravdepodobné počas života tejto alebo niekoľkých nasledujúcich generácií. Ak sa tento stav aj dosiahne, je oveľa pravdepodobnejšie, že vodcovia revolúcie by sa stali jadrom nového štátu, rovnako nelegitímneho ako bol ten posledný, hoci založeného na odlišnej mytológii. Prelievanie krvi by nemalo byť našim prostriedkom.

Niekde som čítal o prekrásnej vízii, kde ľudia postupne odriekali svoju podporu štátu, najskôr na okrajoch, potom dovnútra ako prichádzali nové generácie, až na konci jedného dňa posledný štátny zamestnanec zhasol svetlá v úplne poslednom úrade a zavesil na klinec svoju prácu. Štáty disponujú veľmi mocnými silami voči spoločnosti, ktoré zaistia, že toto sa nestane, nezáležiac na skvelosti vízie.

Jedinou uskutočniteľnou stratégiou, ktorá dnes prispieva k minimalizácii a eliminácii štátu, a o ktorej viem, je agorizmus, pojem vytvorený (myslím) Samuelom E. Konkinom III. v 70. rokoch. Politickou filozofiou agorizmu je anarchizmus a jeho revolučná prax je to, čo Konkin označuje ako proti-ekonomika. Revolučná cesta, v skratke, je j
ednoduchá: Zariaďte si svoje individuálne veci tak, že máte čo najmenej kontaktov so štátom; vyhýbajte sa plateniu daní všade, kde je to možné; vyhýbajte sa prijímaniu služieb od štátu alebo vstupovania do obchodov so štátom kde je to možné; rozširujte “čierny” trh; zakladajte spoločnosti a obchodné siete s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi; rozvíjajte nenásilné prostriedky na zabezpečenie služieb, v ktorých má dnes štát monopol. Nazdávam sa, že semienko agorizmu už klíči v srdci skoro každého človeka. Komu sa páči platenie daní? Kto, pri možnosti priznať menšie alebo žiadne príjmy bez prichytenia, ich uvádza pre konfiškáciu, pretože sa nazdáva, že je morálne nechať si ukradnúť svoje bohatstvo? (viac na www.agorism.info) 


pondelok, októbra 06, 2008

Mike Gogulski interviewed: "The Seed of Agorism Grows in Every Person"

American Mike Gogulski has lived in Slovakia for several years. He wants to renounce his citizenship and become stateless person. Person interesting enough to make the interview.



From your surname, it appears your ancestors came from Eastern Europe...

My father’s parents were the children of Polish immigrants, and my mother’s the children of German immigrants. All four families left the old world for the new between 1900 and 1910. There is some interesting detail that I recently discovered that I wrote about here.

How do you feel after living here for years (particularly regarding personal freedom) as compared to the USA?

There are several things that I like about Slovakia as opposed to the US. Perhaps first among them is that my conversational knowledge of Slovak is still not good enough for me to detect all the bullshit in general conversation around me, and not good enough to listen to the news on TV. I know it's all the same sort of low chatter and nonsense that goes on anywhere, but so long as the act of listening to spoken Slovak is still an exercise in practicing my listening comprehension, I feel comfortably separated from the flow of things (especially local/national politics).

The pace of life in Slovakia I think is much different. Americans are largely conditioned by culture for optimism and acquisitiveness. Slovaks seem to have been conditioned rather for pessimism and for seeking security, very likely as a result of being subject to communist rule for nearly 50 years. I don’t really value either of those things, but simply having a change of pace in my cultural environment is refreshing and brings me new perspectives.

One thing which occurs to me over and over again, even after several years of living in Bratislava is the huge difference in the number of police. If you walk around central Bratislava all day on some days, you may never see even a single policeman. Most days you will see two or three. If you walk around the center of any American city of the same size or larger, you will see a hundred or more on any given day. American political discourse has been dominated by security-seeking and suppression of "the other" since the revolution in cultural values that took place surrounding the emergence of the hippy counterculture during the Vietnam War. The number of police on the street is a reflection of that, and also a direct cause of the radical "crime problem" in America; more cops, more arrests need to be made, more criminals that need to be found – or created.


At the same time, I have lived in few cities where I felt no fear at all walking home 5 kilometers at 4:00 am through any neighborhood. Maybe the cultures of the former communist bloc are more self-regulating in that way, I don’t know, having not had the experience of others.

Finally, at an essential level the Slovak government is no different than the American. It presumes that it can dictate the every action of every individual, and that doing so is right; all that is necessary is to pass a law. Slovakia has an advantage, though, in that it is ideologically running away from socialism while America is running toward it. Additionally, Slovakia is a new country. The criminal class who make up government are not nearly as entrenched and powerful in Slovakia as they are in the US (the power of the mafia in the US is far less than its power in Slovakia, to make one comparison). The new ruling class is still consolidating its power and learning to adapt to a more open, modern system. It seems to me that in this space there is at least the breath of freedom, of its possibility. In the US, freedom is being constantly taken away. Slovaks have the recent memory of freedom being returned, even if many in the country don’t really know what that means. But there is an energy there, a potential, which I find very refreshing.

Do you know what practical consequences your renunciaton might have? Are you prepared for these?

In the first place, my renunciation may fail. The US State Department can pull out any number of reasons to refuse my petition to renounce American citizenship, or can do so for no reason at all, leaving me to challenge the matter in an American court. If my renunciation is recognized, I will become a stateless person with no citizenship at all. Immediately, I will have surrendered my US passport, which means that I will have no official means of identifying myself to companies and agencies I must transact with in Slovakia or elsewhere. During this period, I will use power of attorney instruments to designate a trusted third party to manage my affairs. There is the possibility during this period that I may come into conflict with the police for some reason and end up in jail, though I think this is unlikely. Traveling outside Slovakia by air will likely be impossible. Traveling outside the Schengen area in any form will likely be impossible. Next, I will obtain a 1954 Convention Travel Document issued by the aliens’ police, documenting my identity and confirming me as a stateless person. This should allow me free travel by any means within the Schengen area, though I will need to obtain a visa to go anyplace else. This is something I am prepared to deal with as necessary. Beyond this, there should be no real effect. Slovakia is party to a number of treaties which protect the natural rights of stateless persons and confer duties upon their signatories to provide certain services and protections.

Are you counting on interest from the UNHCR, which deals with refugees and stateless persons? They should engage with you...

It is possible that I may end up consulting with the UNHCR at some point over a matter of policy or bureaucracy, but I doubt I will meet them at all. If I did, I expect that they would not be very helpful to me. In the first place, I believe that all UNHCR employees are working for a criminal organization (the UN). Second, I will not be a refugee or stateless person as contemplated by the treaties that UNHCR is concerned with. Very likely the UNHCR people would think that I'm quite a jerk for exploiting law designed to help people with real problems for the purposes of carrying out my own crusade.

Do you know any other cases of renunciaton of american citizenship?

Hundreds of people renounce their American citizenship every year, though largely for practical rather than ideological purposes. These are generally people who want to become citizens of other countries which do not permit multiple citizenship, or who wish to restructure their finances for more favorable tax treatment. The only contemporary example of someone who attempted to renounce his American citizenship for ideological reasons is Ken Nichols O’Keefe, who failed. But Terry Gilliam did it in 2006.

The greatest individual anarchists like Rothbard or Spooner would be proud of you. Who were (are) your teachers? Did (do) you have any?

I have a lot of respect for Rothbard and Spooner, and learned a lot from reading both of them. Also Bastiat, la Boétie, Nock, Hayek, David Friedman and even some fiction writers like Heinlein and LeGuin.

What would Rothbard and Spooner think of what I’m doing? I have no clear idea. Both men lived in very different times. Spooner might not really appreciate the idea at all, since during his time the modern concept of citizenship – with its restrictions and passports and visas – wasn’t really born yet. In those days you could travel anywhere in the world without anyone’s permission; the modern system of global control of the movement of people hadn't yet been implemented. Rothbard also grew up in a very different world, defined perhaps largely by the defeat of fascism and the rise of Soviet communism. In the years when he was the most active, the idea of moving to Czechoslovakia and giving up US citizenship I am sure would have been anathema. The post-communist world of today is a bit different, and the revisionist narratives of 20th- and even 19th-century American history which emerge perhaps cast America in a light different from that in which Rothbard may have seen the country when he was in his prime. I expect that the events of the GW Bush administration would have confirmed Rothbard’s most radical innermost thoughts, though, and I could certainly imagine him taking off for friendlier shores.

How did you arrive at anarchist thinking? How and when did you realize the state is a criminal group?

This took place for me over many, many years and it would be hard to point to a single event which led to a change in my thinking. It starts perhaps with me at the age of 14 or 15 rejecting Christianity. This led me to reading about a lot of other religions as well as esoteric traditions. That reading led me to the works of Aleister Crowley, who if nothing else taught me to doubt everything, including my own self and my own thoughts. I was also led to the works of Robert Anton Wilson, and through him, Timothy Leary. Besides the anarchist streak in Wilson’s writing itself, both these writers had a great deal to say about the drug culture of the 1960s. The topic fascinated me, and I read a great deal on the nature of psychedelic experiences (long before ever taking any of the drugs myself). One thing I recall very clearly is arriving at the thought: “If so many people have had so many life-changing, positive experiences through the use of these drugs, why are they illegal?” The response that I answered my own question with then was, “because the content of those experiences threatens the people who rule us.” There are more reasons than this for drug prohibition, but I still believe that intuitive conclusion I arrived at so many years ago.

At 18, in 1991, I was a protester against the first US-Iraq war – a complete waste of time, in retrospect, but educational. Around that time I found and joined the Libertarian Party. I obtained a lot of education through the Party on the philosophy of liberty, and came to define myself as a libertarian minarchist. Around 1997 I encountered and read Lysander Spooner’s "No Treason: The Constitution of no Authority". Spooner repeatedly described governments as they really are: bands of robbers and murderers that pretend to have some sort of “legitimate” authority. Spooner’s arguments utterly destroy the legitimacy of the state. In 1998 I began volunteering for a couple of drug-policy reform organizations in the US, and eventually went on to found one of my own, getting tangentially involved in political agitation thereby and entering briefly some of the circles around the “big money” and supposedly philanthropic donors like George Soros. Besides the futility of the cause itself, I found myself disgusted to be surrounded by people who not only didn’t challenge the legitimacy of the state on any fundamental level in the drug policy context, but who were also actively campaigning for more and greater state intervention into other spheres of people’s lives. I fell out of this sphere when I decided to chase a girl across the American continent.

Some time around 2000 I encountered the “Strike the Root” website and mailing list, and began reading its daily news and commentary. One of the most influential things I found there were the many thinkers who had written about voting and political participation, not as privileges or as triumphs of modern society, but rather as moral evils and – in some cases – criminal actions.

A lot of other things happened along the way, too, of course, like reading David Friedman’s "The Machinery of Freedom", which presents thoughts of how an anarcho-capitalist society might be structured, and also Neal Stephenson’s novel "Snow Crash" which presents a sort of caricature of that world and delves into some of the consequences. Like I said, it’s long and complicated history!

How do you see Slovakia from an individual-anarchism point of view? Is there solid ground for spreading thoughts like these?

I really have very little information on which to base an answer to this question. My guess is, "poorly" and "no, not really". The history here is one of collectivism. There is a very strong strain of obedience to authority in the culture. I know very few people who have been exposed to these ideas, and fewer still who value them. I would like to be hopeful, but I really don't know. The system (educational, cultural, political) is certainly not set up to encourage the ideals of liberty.

What about other european countries?

It’s hard for me to say, as I’m not really deeply aware of the nature of European societies. The idea of the virtue of political government appears to me completely entrenched everywhere in Europe, however. One thing which may be positive, though, at least as an indicator of hope, is that the influence of Christianity is fading at a historically remarkable rate; I remember a few years ago reading of churches in Spain closing their doors and parishes consolidating because the younger generations were simply not turning up to masses. As I believe that the same sort of insanity underlies religious belief as underlies devotion to statism, I have some reason for hope. But as other commentators have said, dismantling statism is a multi-generational project. It began perhaps with Étienne de la Boétie’s "Discourse of Voluntary Servitude" and is continuing today on blogs and in essays and in interviews like this one.

What do you think about existing think-tanks? Is there any which stands for views close to your own?

I’ve worked with and/or supported a number of different organizations over the years. None of them really stands for principled anarchism; they are all beholden to donors who would stand to lose too much if the state disappeared. Nevertheless, these have been: the US Libertarian Party, the Drug Policy Foundation, the CATO Institute, the Reason Foundation, the Ludwig von Mises Institute, the Future of Freedom Foundation and now, in Slovakia, INESS. I think all of these groups, and many others, have parts of the picture, and they each have their strengths and weaknesses.

Why did you join the Libertarian Party and why did you leave it?

I joined because the LP then was basically a minarchist party, promising to dramatically reduce the size of government. I left after a number of years of realizing that LP candidates would never get elected. It was only later that I adopted the view that voting is immoral.

Imagine you were a (native) Slovak citizen. Would you renounce due to actions of the state?

I can imagine any number of situations in which I would choose to do so, yes. However, Slovakia’s acceptance of one of the treaties on statelessness requires that Slovakia not permit a citizen to renounce his citizenship unless and until he obtains citizenship from another country.

Wait, does it mean that any Slovak choosing to renounce can´t in fact do that?

Slovaks can renounce their citizenship, yes, but under the terms of the 1961 Convention on the Reduction of Statelessness (to which Slovakia is a signatory), Slovakia will not recognize the renunciation unless and until the would-be renunciant has citizenship someplace else.
This part of the treaty was enacted into Slovak law and now forms §9(2) of Act no. 502/2007 Zb. on Citizenship of the Slovak Republic:


Zo štátneho zväzku Slovenskej republiky možno prepustiť osobu, ktorá preukáže, že má štátne občianstvo iného štátu, alebo prísľub jeho udelenia v prípade prepustenia zo štátneho zväzku Slovenskej republiky.


How do you see the EU? Is it a more dangerous criminal group than the state?

If the state is an abominable, monstrous, immoral organization of robbers, murderers and thieves, than a super-state must necessarily be an even more abominable, monstrous and immoral variant on the same theme. Despite politicians’ words to the contrary, the EU is the beginning of a federal super-state for Europe. This is bad because state power is the less harmful to the world when it is confined to smaller areas – you don’t see Peru going off and invading Bangladesh, for instance. Additionally, I think there are a lot of well-meaning but mistaken people who see the EU as a means to avoid wars of the type that so damaged Europe in the 20th century. The super-state, to them, should be a means of uniting peoples across national boundaries. This is completely wrong to me. The German-led horrors of the two World Wars, for example, would not have been possible if “Germany” hadn’t existed, replaced instead by a number of smaller independent states. Without a central government to harness and command the industrial power of a large area like Germany, raising armies to “conquer Europe” would have been much more difficult. To me, the solution to the evils of “rogue states” is to break up the existing ones into pieces, and then repeat the process. So long as we are to have states at all, they should be as small as possible.

Do you think there will come a time when the state will fall? And is it possible for most of the world?

I hope so, but I don’t realistically expect such a thing to happen in my lifetime, at least not globally. There is the possibility that current or future small states may choose to reorganize themselves along anarchist lines, but at the same time there is massive international and institutional pressure to prevent that from happening. As one example, the “failed state” of Somalia existed for many years without a functioning central government. What government existed was a reversion to local tribal and religious forms, and these were not really anything like the anarchist philosophical ideal. Even so, the existence of a “nation without a government” was a great threat to the ruling classes elsewhere, as shown by the support for the fraudulent “government in exile” (really a debating society of would-be rulers) based for a long time in Nairobi, Kenya. And the recent history there has been bloody, with US-backed Ethiopian military units invading the country in attempts to support the new, “legitimate” central government.

What do you tell those who claim anarchists are extremists with their heads in the clouds?

I would suggest rather that statists are fools with their heads in the clouds at best and blood on their hands at worst. The crimes that states have committed are so much vaster than the crimes they pretend to shield us from.

My fundamental view is that states are immoral and evil institutions and that they ought to be abolished – a view that many other (but not all) anarchists share. One does not compromise with evil if one is to be a moral person, and besides, a compromise with evil today will always be met with a request for further compromise tomorrow, increasing evil’s presence in the world. You don’t choose the “lesser” of two evils, and you don't surrender to the apology that says that the state is a "necessary" evil. You also don’t try to reform evil by attempting to circumscribe it with paper nonsense like constitutions and treaties. So long as people give moral support to the evil institution that is the state, evil will continue to thrive at the core of our social existence.

Different schools of thought exist as to what institutions (if any) would replace the state if states were to disappear. As long as we’re not going to enshrine the basic immorality of unjustified authority as the core of society, I'm not really concerned with the fine details of what that better society will look like. Let’s purge the evil of statism – as we have purged the evil of slavery, for instance – and look for ways to build society on love rather than on evil.


But how could be the state abolished? By the legislature or by another state branch? By a citizen´s revolution? By educating them about the state´s evil?

There are a number of different narratives of how states might eventually cease to be. First of all, the state is emphatically not going to abolish itself, anywhere or at any time. The people who profit from state evil are not going to give up those illegitimate profits, having one day awoken with a moral conscience and newfound respect for their fellow human beings. They are going to fight very hard to hold on to those privileges.

Violent revolution to eliminate states and replace them with functioning anarchist societies is very unlikely to be successful in this generation or the next few generations. Where such is attempted, it is much more likely that the leaders of the revolution would in fact become the core of a new state, just as illegitimate as the last, though founded on different mythology. Bloodshed should not be our goal.

There is a beautiful vision I read of someplace, of people just gradually withdrawing their support for the state, first at the fringes and then spreading inward as generations go on, with the end result that one day, the very last state employee turns off the light at the very last state office and quits his state job. There are extremely powerful forces arrayed by states against society to ensure that this doesn’t happen, no matter how glorious the vision may be.

The only practicable strategy to contribute to the minimization and elimination of the state today that I am aware of is called agorism, a term coined (I believe) by Samuel E. Konkin III back in the 1970s. Agorism’s political philosophy is anarchism and its revolutionary praxis is what Konkin termed counter-economics. The revolutionary path, in brief, is simple: arrange your individual affairs such as to have as little contact with states as possible; avoid paying taxes where possible; avoid taking state services or engaging state businesses where possible; expand “gray” markets; establish enterprises and trading networks with like-minded people; develop non-coercive means to provide the services that states claim monopoly power over today. The seed of agorism, I believe, grows in the heart of nearly every person already. Who enjoys paying their taxes? Who, given the opportunity to under-report or not report certain income without being caught, reports it for confiscation because he believes it’s moral to have his wealth stolen? (much more at www.agorism.info)