Berie niekto nobelovky ešte vážne?

Akademici vo výbore pre udeľovanie Nobelovej ceny tento rok znova nesklamali. Po minuloročnom politickom výstrelku v podobe veľkého zeleného Ala sa tento krát v ekonomickej kategórii dočkal uznania Paul Krugman. Ale vraj (jediné relevantné zhodnotenie v slovenských médiach tu, prekvapivý názor tu) to nie je kvôli jeho zanieteným etatistickým postojom, ale pre teóriu novej ekonomickej geografie, ktorú zväčša zosumarizoval pred zhruba dvadsiatimi rokmi. 
 
Krugman postavil na nohy ekonomickú geografiu a urbánnu ekonómiu. O tom niet pochýb. Úspory z rozsahu a znížené dopravné náklady pomáhajú vysvetliť, prečo stále väčšia časť populácie žije v mestách a prečo sa podobné ekonomické aktivity sústreďujú do rovnakých lokalít. Výsledkom toho môže byť rozdelenie regiónov na urbanizované rozvinuté jadro a menej vyvinutú perifériu. Kniha „Geografia a obchod“ patrí k základným titulom na prednáškach urbánnej ekonómie. Jeho prínos pre teóriu lokalizácie však nie je nijako prevratný. Súčasná urbánna ekonomika je len rozšírením starých modelov (napríklad Von Thunena). Poznatok, že mestá rôznej veľkosti existujú z dôvodu úspor z rozsahu, je tiež poriadne bradatý. 
Pomocou matematických vzorcov a modelov Krugman vo svojej teórii prichádza k (nie hlavnému) záveru, že obchodovanie zvyšuje bohatstvo krajín. Že to nie je žiadna novinka? Presne tak, o tom hovoril už pár storočí dozadu Adam Smith, či David Ricardo. Krugman len z toho potreboval spraviť model, podosadzovať zopár konštánt, premenných v podobe veľkosti ekonomiky, počte spotrebiteľov a pracovníkov. Do teórie medzinárodného obchodu vniesol Krugman faktor dopravných nákladov, čím umožnil lepšie analyzovanie spôsobov obchodovania alebo lokalizovania výroby. Model sa stále komplikoval, až museli byť vynájdené nové metódy pre jeho pochopenie – vznikla ekonometria. S ňou tony literatúry s kalibrovanými numerickými modelmi. A tie teraz používa napríklad Svetová banka pri hodnotení efektov nespočetných a ničneriešiacich stretnutí WTO o liberalizácii obchodu. 
Jedným z hlavných príspevkov k ekonomickej geografii je jeho „jadro-periférny“ model, v ktorom stále hľadá nejakú rovnováhu, kalkuluje s preferenciami ľudí, kde sa budú sťahovať, všetci aktéri sú pre neho len čísla. „Pri absencii obchodu by obyvatelia väčšieho regiónu boli na tom lepšie z dôvodu väčšej pestrosti produktov, a to by bolo motívnom pre migráciu. A ten by bol tým silnejší, čím väčší počet ľudí by sa presunul do väčšieho regiónu, za predpokladu žiadnych prekážok migrácie, celá populácia by nakoniec skončila v rovnováhe regiónu, ktorý by sa v konečom dôsledku stal najväčším.“

Súčasťou jeho obchodnej teórie je aj analýza tzv. „strategickej obchodnej politiky“. Hoci sa tejto časti vraj ocenenie netýka, úzko súvisí s vyššie spomenutými závermi. A tu je badať Krugmanov príklon k zásahom štátu do slobodnej výmeny. Podľa neho štát má využívať nástroje na ovplyvňovanie podmienok obchodovania napríklad jeho obmedzovaním clami. Spolu s Helpmanom napísal v roku 1989 knihu „Obchodná politika a štruktúra trhu“, v ktorej analyzujú rôzne politiky vyplývajúce z modelov novej obchodnej teórie. Práve tieto modely viedli k záverom ako: ochrana trhu môže znížiť domáci dopyt, dotovanie dovozu zlepší podmienky obchodovania, clá znížia ceny, atď. 
Pozoruhodné tiež je, že ocenenie dostal len Krugman. Pritom okrem Helpmana sa rovnakej oblasti (medzinárodnému obchodu) venoval aj Avinash Dixit. Na spojení ekonomickej geografie a urbánnej ekonomiky sa podieľali aj Fujita a Venables, keď hľadali odpovede na otázky, kde a kedy vznikajú nové mestá.
 
Proti väčšine týchto teórií sa naozaj nedá nič namietať. Teda pokiaľ sa nedostaneme k ich praktickým aplikáciam a politickým odporúčaniam, to znamená rozhodnutiam expertov ovplyvňujúcich konanie ľudí a firiem. Otázka je, či sú až také originálne a jedinečné, že si ho ľudia budú spájať s nimi a nie skôr s politickými stĺpčekami v Newyork Times, kde sa Krugman oháňa väčším prerozdeľovaním, dotáciami a ďalšími zásahmi do ekonomiky.  

Nobelovu cenu dostal človek, ktorý poriadne nevie, čo sú to ceny alebo trhy a ako fungujú. Človek, ktorý verejne vyhlásil, že Američania potrebujú nový „New Deal“ a ktorý verí, že Roosevelt vytiahol ekonomiku z Veľkej hospodárskej krízy. Tento človek si myslí, že vojna je dobrá pre ekonomiku: „The fact is that war is, in general, expansionary for the economy, at least in the short run. World War II, remember, ended the Great Depression. The $10 billion or so we’re spending each month in Iraq mainly goes to US-produced goods and services, which means that the war is actually supporting demand.“ Tým istým stimulom, ktorý vytvorí nové pracovné miesta, bol vraj aj 11. september 2001. 
O tom, ako (ne)rozumie napríklad súčasnej ekonomickej situácii, svedčia jeho slová pri preberaní ceny: „Mojou ďalšou oblasťou štúdia sú menové krízy a súčasné dianie mi v porovnaní s krízami v minulosti nejako nedáva zmysel, nikdy by mi nenapadlo, že sa finančné trhy niekedy dostanú do takých problémov.“ 
V rozhovore pre televíziu Bloomberg Krugman vyjadril tiež pochybnosti ohľadom toho, že minister financií bude úspešný v boji s úverovou krízou. Podľa neho bude asi treba spraviť viac. "Nie je isté, či to bude dosť peňazí," uviedol Krugman. "Asi budú musieť oveľa viac intervenovať než doteraz."

Ale nie je tohtoročné udelenie Nobelovej ceny za ekonómiu príznačné? V časoch, keď sa naplno prejavujú dôsledky štátneho zasahovania do hospodárstva dostane „najvyššie“ ocenenie ekonóm, ktorého preslávila nie jeho akademická práca, ale blogy a editorialy plné etatizmu. Mimochodom (aby bolo učinené zadosť konšpiráciam), Nobelovu cenu udeľuje švédska centrálna banka.