Keď premiér šéfuje novinám
Papalášom pri korýtkach už nestačí, že žijú z nazdieraných peňazí svojich poddaných. Zachcelo sa im vlastných médií. Teda nie že by ich de facto nemali k dispozícii. Ale predsa len, „verejnoprávna“ STV a rozhlas nie je to pravé orechové. Dozerajú nad nimi všelijaké rady a svojho človeka tam môžu vymeniť až po zdĺhavom procese.
Chcelo by to niečo lepšie, čo by mohli priamo ovplyvňovať. Keď sa napríklad premiér vyberie na Kubu, aby jeho komunikačná strategička nemusela cez štyroch ľudí urgovať kompetentného redaktora, aby sa zviezol vládnym špeciálom na ostrov „slobody“. Proste účasť tohto média na takejto ceste alebo pri prestrihávaní pásky bude automatická a úplne normálna. Samozrejme, záverečné slovo nad výslednou podobou správ by mal špeciálny vládny splnomocnenec pre objektívne médiá.
Po dlhodobej kritike premiéra na fungovanie médií, odmietanie komunikácie s denníkom Sme, nedávnom schválení tlačového zákona, skvostnom návrhu prezidenta a žalobe mimozemšťanky na šéfredaktora týždenníka, prikladá polienko pod regulačný kotol aj predseda Hnutia za deformovanú slovač. Vraj novinárom by nemal byť len tak hocikto a je potrebné zriadiť komoru, ktorá bude vyberať tých správnych.
Áno, kádrové komisie rozhodnú o (ne)uplatnení človeka. Presne ako kedysi. A čo tak rozšíriť to aj na ďalšie profesie? Veď nebezpečné protištátne živly, ktoré chcú rozvracať republiku, sa určite nájdu aj medzi živnostníkmi, podnikateľmi, programátormi, automechanikmi, športovcami, hercami, či obuvníkmi a smetiarmi.
Politici chcú ovládať to, o čom sa hovorí a píše, všade na svete. Napríklad v takom Slovinsku. Tam sú na vedúcich postoch vo verejnoprávnom rozhlase, televízii a v hlavných mienkotvorných denníkoch nímandi, ktorí nevedia nič o ich fungovaní a žurnalistike. Podstatné je, že majú správnu stranícku knižku, nepúšťajú sa do háklivých tém a oblizujú chodník pred premiérom. Zástupca majiteľov médií dokonca verejne priznal, že vedenie najväčšieho denníka krajiny vyberala samotná hlava vlády Janez Janša. Ten novinárov obviňuje z cielenej diskreditácie vlastnej krajiny. Čo to len pripomína? Novinárka, publicistka a spisovateľka Ana Jud by vedela rozprávať o tamojšej cenzúre.
Politici chcú kontrolovať, ovládať a dirigovať svoje ovečky podľa svojich predstáv. A keďže nie každého zaujíma, čo mu vtĺkajú do hlavy v štátnych školách, najpriechodnejší a najefektívnejší spôsob je prostredníctvom televízie, rozhlasu a novín. Ešte že ten internet sa nedá tak ľahko zrušiť.
Chcelo by to niečo lepšie, čo by mohli priamo ovplyvňovať. Keď sa napríklad premiér vyberie na Kubu, aby jeho komunikačná strategička nemusela cez štyroch ľudí urgovať kompetentného redaktora, aby sa zviezol vládnym špeciálom na ostrov „slobody“. Proste účasť tohto média na takejto ceste alebo pri prestrihávaní pásky bude automatická a úplne normálna. Samozrejme, záverečné slovo nad výslednou podobou správ by mal špeciálny vládny splnomocnenec pre objektívne médiá.
Po dlhodobej kritike premiéra na fungovanie médií, odmietanie komunikácie s denníkom Sme, nedávnom schválení tlačového zákona, skvostnom návrhu prezidenta a žalobe mimozemšťanky na šéfredaktora týždenníka, prikladá polienko pod regulačný kotol aj predseda Hnutia za deformovanú slovač. Vraj novinárom by nemal byť len tak hocikto a je potrebné zriadiť komoru, ktorá bude vyberať tých správnych.
Áno, kádrové komisie rozhodnú o (ne)uplatnení človeka. Presne ako kedysi. A čo tak rozšíriť to aj na ďalšie profesie? Veď nebezpečné protištátne živly, ktoré chcú rozvracať republiku, sa určite nájdu aj medzi živnostníkmi, podnikateľmi, programátormi, automechanikmi, športovcami, hercami, či obuvníkmi a smetiarmi.
Politici chcú ovládať to, o čom sa hovorí a píše, všade na svete. Napríklad v takom Slovinsku. Tam sú na vedúcich postoch vo verejnoprávnom rozhlase, televízii a v hlavných mienkotvorných denníkoch nímandi, ktorí nevedia nič o ich fungovaní a žurnalistike. Podstatné je, že majú správnu stranícku knižku, nepúšťajú sa do háklivých tém a oblizujú chodník pred premiérom. Zástupca majiteľov médií dokonca verejne priznal, že vedenie najväčšieho denníka krajiny vyberala samotná hlava vlády Janez Janša. Ten novinárov obviňuje z cielenej diskreditácie vlastnej krajiny. Čo to len pripomína? Novinárka, publicistka a spisovateľka Ana Jud by vedela rozprávať o tamojšej cenzúre.
Politici chcú kontrolovať, ovládať a dirigovať svoje ovečky podľa svojich predstáv. A keďže nie každého zaujíma, čo mu vtĺkajú do hlavy v štátnych školách, najpriechodnejší a najefektívnejší spôsob je prostredníctvom televízie, rozhlasu a novín. Ešte že ten internet sa nedá tak ľahko zrušiť.
