Komunizmus ako múzejná relikvia

21. augusta uplynulo 38 rokov od invázie sovietskej armády do Československa, ktorá tu v rámci “dočasného” pôsobenia mala upevňovať komunistický režim.

Karl Marx pred vyše jeden a pol storočím predpovedal nevyhnutnosť komunistického raja, ku ktorému mala spoločnosť smerovať. Čas ukázal, že jediné, čo bolo na komunizme nevyhnutné, bol ten fakt, že skôr či neskôr sa musel zmeniť na múzejnú relikviu. Puby a reštaurácie ako “KGB”, alebo “U majora Zemana” v Bratislave to potvrdzujú. No unikátnu zbierku s niekoľko tisíc exponátmi artefaktov sústredených v súkromnom Múzeu komunizmu má asi len Praha.

Možno tu vzhliadnuť ukážky typického „socialistického realizmu": Armádu, Ľudové milície, vyšetrovaciu miestnosť ŠtB, nechýba depresívna továrenská dieľňa pripomínajúca boj úderníkov o prekročenie 5-ročného plánu, či školská trieda s ideologickými propagačnými materiálmi, masírujúcimi hlavy ľudí od útleho detstva. Ekonomickú realitu režimu pripomínajú prázdne regále obchodu s potravinami. Nápis upozorňuje návštevníkov, že štátna regulácia cien viedla k prekvitajúcemu čiernemu trhu, v ktorom slabo platení zamestnanci obchodov ukrývali vzácny tovar pre vybraných zákazníkov, schopných si priplatiť, alebo poskytnúť proti-službu.

Komunizmus bol jedno z najodpornejších klamstiev v histórii ľudstva. Zanechal po sebe strašný pamätník plánovaného chaosu v živote a hlavách ľudí. Politikom a všetkým ľuďom vzývajúcim všemocný štát možno návštevu Múzea komunizmu len odporučiť.

Myšlienky sú našou najväčšou zbraňou

Každý človek zaoberajúci sa myšlienkami mal už isto niekedy nasledovnú skúsenosť. Začnete sa prudko zaujímať o nejakú oblasť. Začína to periodikami, ktoré čítate o niečo dôkladnejšie, potom sa ponoríte ešte hlbšie a začnete kupovať a hltať knihu za knihou.
Onedlho máte početnú a rozširujúcu sa knižnicu. Ovládate jazyk. Poznáte hráčov. Aplikujete myšlienky, aby ste pochopili svet. Ale stále sú tu medzery a vy nasávate a hltáte, aby ste ich zaplnili.
Jedného dňa narazíte na niečo úplne iné: knihu, ktorá nielen že zahŕňa všetko čo ste sa už naučili, ale prekonáva to v šírke a hĺbke. Žasnete nad tým, koľko času a energie ste mohli usporiť, keby ste na ňu narazili skôr. Myslenie vinúce sa knihou je tak strhujúce, že ostatní autori sa popri tom javia ako drobní hráči.
Okrem toho, autor vám sprístupňuje niečo, čo ste hľadali, ale nikdy nemohli nájsť a dokonca nevedeli, že existuje: precízne obhajovaný teoretický systém, ktorý premieňa rozptýlené kúsky znalostí na nepriestreľnú budovu myšlienok.
Ak témou, o ktorej hovoríme je ekonómia, kniha spájajúca toto všetko je Ľudské konanie od Ludwiga von Misesa. Aké to je náhodou naraziť na knihu prvý raz po rokoch čítania ekonómie? Predstavte si, že sa nachádzate vo veľkom, takmer tmavom sídle, nebyť nočných svetiel pri múre. Tušiac cestu pod sebou, od spínača ku spínaču zakopávate. Potom kráča niekto okolo a stlačí spínač, ktorým osvetľuje celý dom vnútri aj zvonka, vrátane územia v okolí. To je presne to, čo Ľudské konanie spôsobuje
Kniha má všetky črty najlepších pojednaní, ktoré vyšli predtým, ako napr. diela od J.B. Saya a Franka Fettera – dôkladné vysvetlenie vedúce čitateľa krok za krokom – ale zachádza oveľa ďalej, poskytujúc obrovský metodologický systém, ktorý ukazuje ako sa uberať v uvažovaní o ekonómii a jej vzťahu k sociálnym a prírodným vedám. Ponúka teóriu o teórii, použitia pre reálny svet a zároveň mnoho historických objasnení.
V čom spočíva hlavný prínos knihy? V ponímaní ekonómie ako špeciálnej vedy, ktorá skúma logické dôsledky skutočného konania, aby objasnila nemenné zákonitosti príčiny a následku. To je dôležité, pretože ľudia majú sklon robiť dve chyby týkajúce sa ekonómie.
Sú presvedčení, že to nie je veda, lebo sa zaoberá ľudskými bytosťami, alebo to je veda vyžadujúca pozitivistické metódy, ktoré nevysvetľujú ľudskú schopnosť vyberať medzi ekonomickými možnosťami. Žiadna z nich nie je obhájiteľná, ale tretia možnosť nie je všeobecne známa: vnímať úlohu ekonómie ako objavovanie, vysvetľovanie a aplikovanie ekonomických zákonitostí, ktoré stanovujú limity intelektuálnej a politickej predstavivosti a zároveň berú plný ohľad na realitu individuálnej voľby.
Na záver jedna rada. Ak čítate knihu prvý krát a ešte nemáte dostatočnú trpezlivosť pre podrobné metodologické argumenty, začnite stranou 200 a nechajte si ušetrenú časť na koniec. Je to prínosný postup pre viacerých ľudí.
Mises veril, že idey sú našou najlepšou zbraňou v zápase o slobodu. V tomto prípade je Ľudské konanie našim bojovým arzenálom. Je to vysoko sa týčiaci erb, takmer zázračný odkaz, ktorý tento veľký človek zanechal svetu. Mnohými generáciami bude naďalej čítaný a vnímaný ako obrovský úspech 20. storočia.

Llewellyn H. Rockwell, Jr. je prezidentom Ludwig von Mises Institute v Auburne, Alabama, editorom LewRockwell.com a autorom Speaking of Liberty.

(Preložené a skrátené z článku “Ideas Are Our Best Weapon”, publikovanom na stránke LewRockwell.com)

Environmentalisti a hodnoty

Niektorí environmentálni aktivisti s pravidelnosťou rovnajúcou sa vzniku nového developerského projektu, či pripravovanou ťažbu nerastov a zväčša s tým súvisiacím zmenšením plochy zelene v danom území, oplakávajú takmer každý padnutý strom alebo organizujú petície za ich záchranu a zastavenie činnosti. Hovoria o „postupnej a systematickej likvidácii stromov, zelených plôch a parkov v mestách, varujú pred hroziacimi „ekologickými katastrofami, ktoré vedú k zhoršeniu životného prostredia a kvality života obyvateľov a budúcich generácií“. Tvrdia, že príroda má svoju hodnotu nezávisle od ľudskej aktivity a preto je dôležité zakonzervovať zdroje, aby boli k dispozícii aj v budúcnosti. Niektorí dokonca požadujú rovnaké práva pre človeka, zvieratá a rastliny.

Ich vyhlásenia sú zdanlivo rozumné, veď je „samozrejmé“, že zeleň a zdravie má pre nás svoju hodnotu a preto treba prírodu zachovať pre budúce generácie. Čo však týmto úvahám chýba, je zohľadnenie skutočnosti, že o tom, či je niečo viac alebo menej vzácne, rozhoduje dobrovoľná výmena na trhu. Ak hodnota nie je určená.na základe slobodnej interakcie ľudí, presadzujúcich vlastné ciele, potom môže byť stanovená len jednotlivcom (skupinou), vnucujúceho svoj úsudok ostatným. A to nie je prirodzené určovanie hodnôt, ale diktatúra.

Rodinné domy, hotely, kancelárske budovy, parky, priemyselné areáli, či nerastné suroviny ako zlato, urán, ropa, plyn sú vzácne podľa toho, ako dokážu uspokojiť potreby človeka, ich skutočnú hodnotu môžeme zistiť podľa trhovej ceny, ktorá odráža ponuku a dopyt po danom statku. Ich vzácnosť nie je objektívne daná, ale závisí od preferencií jednotlivcov, teda je subjektívna.

Ten istý prírodný zdroj (napr. hektár nezastavaného pozemku) je možné spravidla využiť rôznym spôsobom, v závislosti od preferovaných potrieb bývania, obliekania, stravovania, rekreácie a oddychu, či vzdelávania. Alebo môže slúžiť len na prosté kochanie sa jeho fyzickými a estetickými vlastnosťami. Rovnako ako pre ochranárov môže byť pozemok cenný z hľadiska existujúcej fauny a flóry, scénického výhľadu a pod., tak pre iných ľudí má hodnotu ako miesto na bývanie, zábavu, či ťažbu vzácnych surovín. Čo pre jedného človeka znamená „zhoršenie“ kvality, iný môže vnímať naopak ako zvýšenie kvality životného prostredia. Pojem „zhoršovanie životného prostredia“ je sám o sebe nezmyselný bez spomenutia dopadu na konajúceho jednotlivca a z tohto dôvodu je minimálne sporné obhajovať zachovanie prírodných zdrojov ako cieľ sám o sebe.

Pochopiteľne, pre ochranárov je dôležitá pôvodná príroda, inak by neviedli ataky proti „bezohľadným a ziskuchtivým“ investorom, „benevolentným a lobizmu podliehajúcim“ miestnym úradníkom a politikom. Problém predstavujú prostriedky (napr. vo forme lobovania za preregulované zákony a územné plány, vstup na súkromný majetok, alebo iný spôsob obmedzovania činnosti), ktoré používajú na dosiahnutie cieľa a ktorými chcú vnútiť svoje predstavy ostatným ľuďom, brániac im pritom slobodne nakladať s vlastným majetkom.

Viete, čo má spoločné väčšina území, na ktorých chcú investori realizovať svoj podnikateľský zámer „ohrozujúci“ okoložijúce obyvateľstvo? Pozemky v Jahodnej, Kremnici, Hornej Dolnej, či Bratislave patria alebo patrili do verejného vlastníctva (štátu, mesta, obce). Štátni (miestni) úradníci, a nie súkromní majitelia, rozhodli, či, čo a za akých podmienok sa bude rozvíjať. Nikto neodmieta myšlienku, že prírodné zázraky nemajú byť chránené pre budúce generácie. Pro-trhoví a anti-trhoví environmentalisti majú spoločný cieľ, líšia sa len v používaných prostriedkoch. Prirodzeným (trhovým) spôsobom ochrany prírodných území je ich kúpa do súkromného vlastníctva. Jediné možné riešenie vedúce k ochrane prírody predstavuje cenový systém, predpokladajúci rešpektovanie súkromného majetku a jeho dobrovoľnej výmeny.

(Článok je publikovaný aj na stránke INESS)