Súkromné poskytovanie bezpečnosti

Azda jedným z najviac rozšírených etatistických mýtov je ten o nevyhnutnej úlohe štátu pri zabezpečovaní ochrany života a majetku jednotlivcov. Vraj dobrovoľná kooperácia poskytovateľov a spotrebiteľov na trhu nedokáže zabezpečiť túto prirodzenú potrebu ľudí.
Ale ak slobodný trh môže (teda nie je mu bránené) poskytovať všetky ostatné produkty a služby, prečo by statok „obrana a bezpečnosť“ mal byť výnimkou? Existuje nejaký špeciálny dôvod prečo ho posudzovať podľa iného princípu?

„Najradikálnejší“ a najkonzistentnejší predstaviteľ francúzskej „laissez-faire“ školy, Belgičan Gustave de Molinari, si túto otázku položil už pred viac ako storočím a pol. Jeho logické a principiálne argumenty, obhajujúce súkromnú ochranu, preložil z originálu J. H. McCULLOCH pod názvom „The Production of Security“.

Pre tých z nás, ktorí veria v princípy ekonomickej vedy a prirodzený zákon, výnimka spomenutá vyššie nemá opodstatnenie. Prirodzené zákony musia platiť vždy a všade, inak sú neplatné. Poskytovanie bezpečnosti, rovnako ako čokoľvek iné, má byť predmetom voľnej súťaže.

Začiatky poskytovania bezpečnosti sú všade spojené s organizáciou monopolu, v súčasnosti má tendenciu organizovať sa kolektivisticky (komunisticky). Nevyhnutným a neodvratným dôsledkom vzniku monopolu na obranu je vojna.
Čiže teraz máme na výber z dvoch možností. Buď je komunistický spôsob poskytovania nadradený voľnému trhu, alebo nie je. Ak je, potom musí platiť pre všetky sféry života, nielen pre bezpečnosť. Ak nie je, vývoj si vyžaduje nahradenie slobodným trhom. Úplný komunizmus alebo úplná sloboda – to je alternatíva!

Ale je mysliteľné, aby poskytovanie bezpečnosti bolo organizované inak ako monopolne alebo komunisticky? Môže byť zverené do rúk voľnej súťaže? Odpoveď na túto otázku zo strany politických pisálkov je jednohlasná: Nie. Pretože ľudia zaoberajúci sa najmä vládami a štátom nevedia nič o spoločnosti. Považujú ju za umelý výmysel a sú presvedčení, že poslaním vlády je neustále ju prispôsobovať a pretvárať. Za tým účelom je nevyhnutné rešpektovanie vyššej právomoci, nadradenej voči moci jednotlivcov, z ktorých je zložená. Ale naozaj monopolné a komunistické vlády disponujú touto nadradenou, presvedčivou autoritou?
Týmto sa dostávame k tvrdeniu, že morálny základ právomoci nie je ani tak pevný, ani rozšírený v podmienkach monopolného alebo komunistického režimu, ako môže byť v podmienkach slobody.

Predstavme si jednoduchú hypotetickú situáciu. Novozrodená spoločnosť je zložená z jednotlivcov zaneprázdnených prácou a vymieňaním jej ovocia. Prirodzený inštinkt týmto ľuďom vraví, že ich osoby, priestor, ktorý obývajú a kultivujú, výsledky ich práce sú ich majetkom a nikto okrem nich nemá právo disponovať ním alebo dotýkať sa ho. Tento inštinkt nie je hypotetický. Existuje. Ale pretože človek nie je dokonalé stvorenie, toto vlastnícke vedomie nie je u každého také isté, takže určití jedinci budú konať násilne voči iným osobám alebo ich majetku.
A vzniká tu potreba po odvetví zabraňujúcom alebo potláčajúcom násilné a podvodné konanie.
Predstavme si, že príde človek, alebo skupina ľudí s návrhom: Zaväzujem sa za odmenu ochraňovať osoby a majetok pred násilnými útokmi.
Čo spravia spotrebitelia skôr ako uzavrú dohodu s poskytovateľom ochrany? V prvom rade si overia, či je skutočne dostatočne silný na to, aby ich ochránil. Potom, či má taký charakter, že sa nemusia obávať jeho podnecovania práve takých útokov, ktoré má potláčať. Po tretie, či existuje na trhu iný poskytovateľ, ponúkajúci rovnaké garancie, ale za výhodnejších podmienok (tieto môžu byť rôzneho druhu).
Aby bolo možné zaručiť spotrebiteľom čo najvyššiu mieru bezpečnosti a pre prípad kompenzácie vzniknutej škody, sa ďalej predpokladá:
- poskytovateľ stanoví isté pokuty voči útočníkom a v prípade, že záujemca sám spácha kriminálny čin, zaplatí pokutu on;
- konzumenti musia počítať s nepríjemnosťami pri odhaľovaní autora útoku poskytovateľom
- pravidelné vyberanie určitej čiastky peňazí za účelom pokrytia nákladov na poskytovanie služby a patričný zisk, v závislosti od situácie záujemcu (zamestnanie, rozsah, hodnota, pôvod majetku)

Dohoda je na svete, ak sú tieto podmienky akceptovateľné pre spotrebiteľa. Inak budú spotrebitelia bez ochrany, alebo si vyberú iného poskytovateľa.
Možnosť výberu prináša neustále súťaženie medzi poskytovateľmi, keď sa každý snaží udržať alebo rozšíriť klientelu lacnou, rýchlou, kompletnejšou a lepšou spravodlivosťou.

Naproti tomu, ak si konzument nemôže slobodne vybrať spôsob bezpečnosti aký chce, otvára sa široký priestor pre svojvoľnosť a pochybné riadenie. Spravodlivosť sa stáva pomalou a nákladnou, polícia obťažujúcou, individuálna sloboda už nie je rešpektovaná, cena za ochranu je nemiestne nafúknutá a nespravodlivo rozdelená, v závislosti od moci a vplyvu tej – ktorej skupiny spotrebiteľov. Zjednodušene povedané, vynárajú sa tu na povrch všetky nešváry prítomné v podmienkach monopolu, alebo komunizmu.

V podmienkach slobody, prirodzená organizácia bezpečnostného odvetvia by nebola v ničom odlišná od iných odvetví a nakoniec, rovnako ako v iných sférach života, pravdepodobne nahradí terajšiu monopolnú organizáciu.

Politik v pekle a nebi

S blížiacim sa termínom „dražby ukradnutého majetku“, ako voľby nazval H.L. Mencken, rastie intenzita sľubov politických strán a mediálne masírovanie o „občianskej povinnosti zúčastniť sa“ tejto dražby. O tom, ako vážne treba brať na vedomie predvolebné vyhlásenia politikov, je aj nasledujúci vtip od neznámeho autora.

Politika kráčajúceho po ulici jedného dňa tragicky zrazí nákladné auto a on zomrie. Jeho duša príde do neba a tu pri vchode stojí Svätý Peter.
„Vitaj v nebi“, hovorí Sv. Peter. „Pred tým ako vstúpiš, zdá sa, že je tu problém. Vieš, málokedy sa stretávame s vysokým úradníkom v týchto končinách, takže nevieme, čo s tebou.“
„Žiaden problém, len ma nechajte vstúpiť,“ hovorí muž.
„No, rád by som, ale mám príkazy od toho nahore. Necháme ťa prežiť jeden deň v pekle a jeden deň v nebi. Potom sa môžeš rozhodnúť, kde stráviš večnosť.“
„Ja som sa už rozhodol, chcem byť v nebi,“ hovorí politik.
„Prepáč, ale máme svoje pravidlá.“
Na to ho Sv. Peter odprevadí k výťahu, ktorý ho väzie dole, dole, dole až do pekla. Dvere sa otvoria a on sa ocitne v strede zeleného golfového ihriska. V diaľke je bar a pred ním stoja všetci jeho priatelia a ostatní politici, s ktorými spolupracoval.
Každý je oblečený vo večernom obleku a žiari šťastím. Ponáhľajú sa privítať ho, podať mu ruku a zaspomínať na skvelé časy, keď bohatli na úkor ľudí.
Zahrali si priateľský zápas v golfe a potom si pochutnali na večeri z homára, kaviáru a šampanského.
Prítomný je aj diabol, ktorý je skutočne veľmi priateľský chlapík, zabáva sa, tancuje a rozpráva vtipy. Tak dobre sa bavia, že skôr ako si to uvedomí, je čas ísť.
Každý sa s ním srdečne rozlúči a kýva na pozdrav, zatiaľ čo výťah stúpa nahor.
Výťah ide hore, hore, hore, dvere sa otvoria a tam ho opäť čaká Svätý Peter.
„Nastal čas navštíviť nebo.“
24 hodín strávi politik so skupinou spokojných duší, prechádzajúcich z oblaku na oblak, hrajúcich na harfe a spievajúcich. Všetci sa bavia a skôr ako si to uvedomí, 24 hodín uplynulo a Sv. Peter sa vracia.
„Dobre, strávil si deň v pekle a deň v nebi. Teraz si vyber svoju večnosť.“
Politik chvíľu premýšľa a odpovie: „No, nikdy by som to nebol povedal, nebo bolo úchvatné, ale myslím, že lepšie by som sa mal v pekle.“
A tak ho Sv. Peter odprevadí k výťahu a on klesá dole, dole, dole do pekla.
Dvere výťahu sa otvoria a on sa ocitne v strede pustej krajiny, pokrytej odpadom, špinou a smetím. Vidí všetkých priateľov oblečených v otrhaných šatách ako zbierajú smetie a dávajú ho do čiernych tašiek.
Diabol podíde k nemu a položí mu ruku na rameno.
„Nerozumiem,“ kokce politik. „Včera som tu bol a stálo tu golfové ihrisko s barom, jedli sme homára, kaviár, pili šampanké, tancovali a skvele sa bavili. Teraz je tu len pustatina plná odpadkov a moji priatelia vyzerajú úboho a nešťastne. Čo sa stalo?“
Diabol pozrie na neho, usmeje sa a hovorí: „Včera sme viedli kampaň... Dnes si si zvolil.“

Zónovanie je krádež

Zónovanie (územné plánovanie) je krádež, jasná a jednoduchá. V diele predstavujúcom rakúsku ekonomickú školu – „Ekonómia pre skutočných ľudí“, Gene Callahan správne označuje vyvlastnenie za formu majetkovej lúpeže, hlavne pripomínajúc použitie štátnej konfiškácie s cieľom zaistiť legitímne vlastnený majetok pre komerčné využitie.

Je ľahké vnímať vládu ako páčidlo, ktorým donútia záujmové skupiny súkromných vlastníkov vzdať sa vlastného majetku. Druhú stranu vyvlastnenia, ktorou je zónovanie, nie je tak ľahké vidieť. Ale ako Bastiat objasnil, to čo nie vidieť, je rovnako dôležité ako to viditeľné.

Zónovanie je zvyčajne definované ako štátom regulovaný a predpísaný systém využívania územia s cieľom zabezpečiť usporiadaný rozvoj. Zónovanie je zvyčajne zložkou väčšej koncepčnej myšlienky zvanej regionálne plánovanie. Samozrejme, plánovaný rozvoj je v skutočnosti pomenovanie cesty k plánovanému chaosu.

V zónovaní sa používajú všetky štandardné intervencionistické smery myslenia, najčastejšie koncepty externalít a úžitkovosti. Obhajcovia zónovania sú skutočne presvedčení, že konajúci človek nie je schopný vytvárať komunity, ktoré sú funkčné a prosperujúce. Bez plánov a máp snovaných a predkladaných zvolenými miestnymi elitami, developeri s vedomosťami, predvídaním a balíkom peňazí, ktorý môžu získať alebo naopak stratiť, by zámerne tvorili sterilné a nefunkčné komunity. Len úspešní kandidáti – tí zvolení – a ich vymenovaní spojenci, sú dostatočne vševedúci. Vzhliadnu do kryštáľovej gule a určia optimálne nastavenie budúceho života. My ostatní môžeme len obdivovať ich vízie. Rovnako ako developer môže použiť vládu na odrovnanie vlastníckych práv, vlastníci môžu použiť vládu na prevalcovanie práv developerov a susediacich vlastníkov.

Slobodný trh má nástroj umožňujúci vlastníkovi zosúladiť budúce využitie majetku s jeho víziou. Tým sú obmedzovacie ustanovenia zmluvy. Môže v nej napr. zakotviť bod, že predaj pozemku bude podmienený zachovaním jeho priezviska v ďalšom spôsobe využitia. Ak vlastník stanoví príliš reštriktívne podmienky, hodnota jeho majetku poklesne. Predajom vymení psychickú pohodu, teda rodinný odkaz, za peniaze.

Zónovanie obmedzuje súčasných vlastníkov. V procese členenia územia do zón je niekto poškodzovaný. Ak chcú vlastníci štvrte zachovať poľnohospodárske využitie pozemkov, môžu podpísať zmluvy zaručujúce pestovanie plodín na nich, namiesto bytovej výstavby. Vlastnícke práva a zákony chrániace tieto práva umožňujú jednotlivcom konať v ich najlepšom vlastnom záujme. Zónovanie a územné plánovanie, teda kolektívne rozhodovanie, používa donucujúcu právomoc vlády obmedziť spôsob využitia, založenom na chúťkach tých, ktorí sú pri moci.

Zoberme si príklad. Práva vlastníka pozemku sú teraz obmedzené špecifickým rozsahom. Budúce využitie je limitované na rezidenčný rozvoj – nie viac ako jeden dom na 40 árov. Vlastník možno bude voliť, možno zvolí úspešných kandidátov, ale nikdy nesúhlasil so zmenou v navhovanom územnom pláne. Bol okradnutý a neexistujú prostriedky pre navrátenie jeho práv a hodnoty pozemku. Sú preč jedným škrtom.

Viem, niektorí zo chicagskej školy budú tvrdiť, že vlastník nepriamo súhlasil so stratou práv využívania tým, že sa narodil v USA, alebo prisťahovaleckým rodičom, alebo vďaka prísahe. Majiteľ udelil súhlas s vlastníctvom jeho majetku v prospech vševedúcich zvolených a dosadených. Toto v žiadnom prípade nie je cesta k vytvoreniu a ochráneniu systému vlastníckych práv a slobodného trhu. Rothbard má pravdu, keď založil svoju politickú ekonómiu na ich dodržiavaní. Čokoľvek menej je začiatok Hayekovej „Cesty do nevoľníctva“.

Teraz tu máme developera (podnikateľa), snažiaceho sa uspokojiť nutné potreby zákazníkov. Jeho plán môže zahŕňať nové byty, obchody, výrobné priestory... Developer je všímavý podnikateľ, ktorý vidí možnosť zisku vytvorením žiadaného využitia, teda rentabilného z hľadiska jeho podnikateľského zámeru. Rozhodne sa pre rezidenčný projekt a obráti sa na majiteľa so záujmom o kúpu pozemku, samozrejme podmienenú územným rozhodnutím.

Viete, developer tu už dávno je. Pozná cestičky (úplatok, náklonnosť, známi, politický tlak), akými miestni úradníci schvaľujú (neschvaľujú) územné zmeny. Neuzavrie obchod s vlastníkom skôr, ako bude mať istotu, že ním navrhovaná forma využitia je priechodná.
Vlastník, starý a vyčerpaný farmár, chce odísť do dôchodku a užívať si v pokoji a komforte zvyšné roky. Kto môže rozumne spochybniť jeho túžbu? Úradníci a členovia komisií – vševedúci na základe volieb a všemocní podľa zákona.

Nezabúdajme, že pozemok bol určený na rozvoj v hodnote maximálne jeden dom na 40 árov, ale developer vie, že pri tomto pomere nebude profitabilný. Neexistuje spôsob dosiahnutia zisku kvôli nespočetným regulačným prekážkam, ktoré musí preskočiť, aby získal súhlas pre svoj zámer. Banda zeleno-okých byrokratov vníma navrhované využitie ako generátor príjmu daní. Podnikateľ bude nútený postaviť prístupové cesty, vyčleniť plochy pre park, či školu a odovzdať peniaze miestnym úradom s natrčenými rukami. Navyše, regionálni úradníci budú klásť odpor voči návrhu, pretože nie je v súlade s ich víziou budúcnosti.

A tak sa developer, vo vnútri srdca Don Quichote, rozhodne pre boj s plánovacou komisiou navrhnutím varianty k územnému plánu. Pán developer potrebuje stavať jeden a pol domu na 4.000 m2. Zmena bude vyžadovať mesiace vypočúvaní, na ktorých bude rovnako trápený a atakovaný komisiou aj príslušníkmi miestnej komunity. Členovia komisie budú v koncepčnom zámere podnikateľa požadovať malicherné zmeny, založené na vágnych, nejasných stavebných normách, ktorým pravdepodobne ani nerozumejú. Je štukatúra zložená z prírodného, alebo človekom vyrobeného materiálu? Vyzerá 50 mikrometrov hliníka lepšie ako 49? Sú potrebné dláždené chodníky? V akej výške má byť umiestnená menovka na dverách? Je ohnivo červená farba prírodnou farbou? Je 9 m vzdialenosť od stavebnej čiary dostačujúca pre zachovanie hodnoty nehnuteľnosti v budúcnosti? Odpovedie závisia na tom, ktorý úradník má práve mikrofón v ruke.

Obyvatelia priľahlých nehnuteľností sa budú hlasno sťažovať na predpokladaný pokles hodnoty ich majetku, zvýšenú intenzitu dopravy a kriminality. Navyše, zaútočia na developera ako na prevtelené zlo usilujúce sa o zničenie komunity. Ale tie isté hlasy stratia výrečnosť, hneď ako im developer ponúkne akési odškodnenie v podobe ďalších úprav pozemku. Niekoľko stoviek nových stromov vysadených na dvore stačí na prepáčenie akéhokoľvek predpokladaného poklesu hodnoty, zvýšenej premávky a hypotetického narušenia.

Takže developer teraz súhlasí s výstavbou ciest, zlepšením kanalizačného systému, darovaním parkov, rezervovaním miesta pre školu a zatraktívnením rezidenčných plôch. Čo sa jemne označuje výrazom príspevok, je v skutočnosti násilné vynucovanie a vydieračstvo. Po zónovaní prichádzajú na rad rokovania s miestnou správou a kolotoč začína odznova. Viac vydierania, viac regulácií, ale záverečný súhlas môže byť udelený, ak podnikateľ predvádza dolárový tanček dostatočne dlho. Všetci sa tvária spokojne s dosiahnutým výsledkom a zhodujú sa, že sa dalo dať (alebo vziať) viac.

Všetci súhlasia, s výnimkou developera a vlastníka, na ktorého sa úplne zabudlo. Stratou v tomto celom procese je jednoduchá túžba majiteľa a jeho manželky odísť do dôchodku a užívať si život a možno zanechať niečo pre vnúčatá. Každá ruka naťahujúca sa za kúskom developerského koláča nie že okráda developera a prerozdeľuje predpokladaný nezarobený zisk. Tie ruky okrádajú vlastníka s manželkou o hodnotu ich majetku.

Riziko neschválenia územného rozhodnutia, platenie rôznych príspevkov a vyvolané alternatívy investovania znamenajú zníženie ceny, ktorú vlastník mohol dostať za jeho pozemok v prípade neexistencie zónovania. Pokles hodnoty je zrejmý vo fáze, keď developer pripravuje ponuku pre vlastníka na kúpu pozemku. Na druhej strane, krádež sa deje v spoločnosti (komunite), v ktorej vlastník žil generácie. To ukazuje, aké škody v spoločnosti môže napáchať trocha peňazí a moci. Zónovanie je skutočne krádež.

Zdroj: Jim Fedako – „Zoning is Theft“, publikované na stránkach Mises Institute, autor je bývalý profesionálny cyklista, žije v Lewis Center, Ohio (USA)

Výrok dna – pomôžme hydinárom

„Európska únia by mohla prispieť na pomoc hydinárstvu, ktoré postila odbytová kríza pre vtáčiu chrípku. Treba sa vyrovnať s poklesom spotreby, citeľnom v niektorých členských krajinách a s poklesom cien. Sú potrebné zvláštne opatrenia, ktoré by mohli spolufinancovať členské krajiny a komisia.“ Na zasadnutí ministrov poľnohospodárstva to povedala dánska eurokomisárka Mariann Fischerová-Bölová.

Žeby sa pani komisárke cnelo za skutočným socializmom, ktorý pozná len z rozprávania (nie všetkých) kolegov z nových krajín EÚ a chcela by zrušiť voľné stanovovanie cien, namiesto zrušenia dotácií pre agro-podnikateľov? Kompenzácie v akej výške bude pani komisárka presadzovať pre firmy, ktorým zasa raz nepriaznivé počasie neumožní dosiahnuť plánovaný objem úrody? A nebude to vlastne lepšie, ak sa urodí menej a neprešvihnú sa produkčné kvóty? Nie je pani komisárka nakazená zmutovaným vírusom soc-vtáčej chrípky?

Som libertarián...

Vymedziť pojem „libertarianizmus“ by zabralo značne veľa priestoru, času a naštudovanej teórie. Pre účely tohto blogu preto použijem odľahčené, politicky nie príliš korektné a miestami aforistické definície libertarianizmu, ktoré ponúka Brian Micklethwait, editor webstránky „The Libertarian Alliance“, neziskovej organizácie bojujúcej proti etatizmu vo všetkých jeho formách. Originál článku je možné nájsť tu.

"Som libertarián,

Pretože kdekoľvek vo svete sa deje niečo podobné libertarianizmu, život je dobrý.
Pretože kdekoľvek vo svete sa deje opak libertarianizmu, život je na figu.
Pretože nechať ľudí starať sa o samých seba znamená, že ja nemusím.
Pretože ak sa starám o seba, ostatní nemusia.
Pretože ma naozaj nezaujíma, čo robia ľudia s druhými v posteli, alebo inde, kde nie som pravidelne prítomný, za predpokladu, že sú šťastní. Nestarať sa je podstata dobročinnosti. Väčšinu problémov spôsobujú ľudia snažiaci sa pomôcť.
Pretože jednanie s egoistickými ľudmi je oveľa príjemnejšie. Povedia vám, čo chcú. A počúvajú keď im hovoríte čo chcete, pretože to čo chcete, ich môže spraviť bohatými.
Pretože súkromne vlastnené ulice budú lepšie strážené.
Pretože tí, ktorí neradi čítajú, čo píšem o libertarianizme, to nemusia čítať.
Pretože novinám by malo byť umožnené publikovať lži, oplzlosti, nezmysly a nechutnosti.
Pretože znečistenie je dôsledkom nedostatočného súkromného vlastníctva vecí.
Pretože ľudia by mali mať možnosť byť rasistickými bastardami.
Pretože ak úplné ovládanie štátom znamená neporiadok a „rovnováha“ medzi štátnou kontrolou a slobodou je spolovice rozumná, potom úplná sloboda bude úplne rozumná.
Pretože ľudia riadiaci EÚ sú bandou zlodejov. Nikto nepotrebuje „harmonizovať“ trh okrem tých, ktorí ho tvoria harmonizovaním vecí medzi sebou.
Pretože ľudia by si mali sami zvoliť mieru rizika.
Pretože šéf má mať možnosť prepustiť zamestnankyňu bez kompenzácie, ak sa mu znepáči farba jej očí.
Pretože v spoločnosti bez štátom zabezpečovanej ochrany znamená renomé a prestíž všetko.
Pretože slobodní ľudia sa držia rozumných tradícií a vlády ničia rozumné tradície."

Nevídané, zrušený úrad!

Znie to neuveriteľne, ale od 1. mája nebudeme z našich peňazí už viac dotovať zbytočnú byrokratickú trafiku s názvom Úrad pre štátnu službu. Na základe včera parlamentom schváleného návrhu novely zákona o štátnej službe prestane úrad od tohto dňa existovať.

Že by tento krok vlády signalizoval záverečnú fázu dokončovania a dolaďovania reformy verejnej správy? Budú nasledovať návrhy na zrušenie ďalších úradov, nebodaj ministerstiev? S istotou a znalosťou porekadla „ryby si vodu vo vlastnom rybníku nevypustia“ môžeme tvrdiť, že tento počin ostane ojedinelý.

Tri mesiace pred parlamentnými voľbami sa všetkým politickým stranám hodí odstránenie prekážajúceho úradu, ktorý viac či menej znepríjemňoval obsadzovanie byrokratických stoličiek podľa partajnej ľubovôle, a navyše si ešte v médiach určite vyslúžia pochvalu za znižovanie nákladov na byrokraciu.

To som zvedavý, ako dlho potrvá, kým sa zasa zriadi podobný úrad.

Zastavme ich, euro-bratia!

Eurobyrokrati chcú zabrániť firmám presúvať prevádzky do regiónov s nižšími nákladmi, a to aj v rámci priestoru EÚ. Teda, presnejšie povedané, zatiaľ nejde o úplný zákaz relokalizácie, týka sa to podnikateľských subjektov, ktoré dostávajú peniaze z európskych fondov.

Európsky parlament schválil výzvu Európskej komisie, aby únia od spoločností, ktoré presťahovali svoj podnik do inej krajiny a brali eurodotácie, vymáhala podporu späť.
Eurosocialisti tak chcú bojovať proti „strate pracovných miest so zničujúcimi sociálnymi následkami a ľudskými tragédiami“.

Najväčšou tragédiou na celom návrhu je nepochopenie faktu, že nie sťahovanie firiem za lepším podnikateľským prostredím vedie ku znižovaniu blahobytu, ale akékoľvek dotácie (nielen pre súkromné firmy) sú cestou do nevoľníctva.