V mene humánnosti

Jedna z najznámejších čŕt indickej Kalkaty – ručne ťahané rikše – môžu o niekoľko mesiacov zmiznúť z ulíc tohto mesta.

Po dlhodobom znepríjemňovaní života zo strany polície vo forme bezdôvodných záťahov a pokutovania vo frekventovaných častiach, sa byrokrati zo Západného Bengálska rozhodli definitívne skoncovať s „nehumánnym“ dopravným prostriedkom.

Typické rikše sa po prvý raz objavili v Kalkate koncom 19. storočia vďaka čínskym obchodníkom, ktorí týmto spôsobom dopravovali tovar na trh. Odvtedy sa ich obľúbenosť u obyvateľstva rozšírila do tej miery, že dnes sú preferované pred inými formami dopravy. Dôvodom je nízka cena a praktickosť pri cestách na menšie vzdialenosti, ktoré vodiči bicyklových rikší a taxíkov odmietajú.

Tak vďaka štátnemu zásahu v mene „zachovania humánnosti“ nebudú môcť ľudia napríklad cestovať počas monzúnových dažďov do práce, školy, obchodu, pretože iné prostriedky sú prakticky paralizované. A nezamestnaní ex-drožkári s prázdnym žalúdkom sa môžu len prizerať.

Podstatu byrokracie zmeniť nemožno

Výsledkom auditu na Ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja za viac ako 3 milióny korún je prepustenie 30 úradníkov, zníženie počtu „systematizovaných“ (existujú aj nesystematizované?)miest z 349 na 293, počtu sekcií zo 6 na 5 a počtu odborov z 26 na 19. Celková úspora na nákladoch predstavuje asi 16 miliónov Sk ročne.

Toľko štatistické čísla, ktorými je vždy možné manipulovať podľa práve sa hodiaceho účelu a vytvárať rôzne deformovaný obraz skutočnosti.

Každá úspora finančných prostriedkov pri fungovaní úradu je fajn. No treba vidieť aj druhú stranu mince. „Vďaka“ vstupu do EÚ a prijímania tisícok strán zbytočných, no najmä slobodné konanie obmedzujúcich predpisov a regulácií, sa každoročne počet úradníkov na ministerstve zvyšuje. A že to nebude inak ani po formálnej reorganizácii, naznačujú aj slová predstaviteľa auditorskej firmy: „Audit neredukuje iba počty zamestnancov, ale tým, že poskytuje odhad náročnosti práce, umožňuje aj zvyšovanie miest.“ No, ale pozitívny efekt audit predsa len priniesol. Slovami ministra Gyurovszkého: „ľudia sa naučili pracovať s počítačom“.

A čo by dnes k téme auditu v štátnej správe povedal Ludwig von Mises?

Bureaucracy (r.1944):

"Verejná správa, čiže fungovanie mocenského aparátu nátlaku a donucovania, je nevyhnute formalistické a byrokratické. Žiadna reforma nemôže odstrániť tieto typické vlastnosti štátnych agentúr. Je zbytočné obviňovať ich z pomalosti a lenivosti. Je márne lamentovať nad faktom, že horlivosť, opatrnosť a snaživosť u priemerného úradníka je na nižšej úrovni ako u človeka zo súkromného sektoru. Nemá význam kritizovať pedantné dodržiavanie rigidných pravidiel a regulácií. Tieto pravidlá sú nevyhnutné preto, aby sa verejná správa nevyšmykla z rúk vrcholnej exekutívy a nezvrhla sa do nadvlády podriadených úradníkov."

"Všetky tieto nedostatky sú prirodzene obsiahnuté v službách, ktorých fungovanie nie je možné zmerať porovnaním ziskov a strát. Zisk vyprodukovaný podnikateľom je vyjadrením skutočnosti, že dobre slúži spotrebiteľom, teda všetkým ľuďom. Ale pokiaľ ide o činnosť úradov, neexistuje metóda zmerania úspechu alebo zlyhania postupom ekonomickej kalkulácie."

"Je potrebné si uvedomiť, že zvieracia kazajka byrokratickej organizácie paralyzuje iniciatívu jednotlivcov, zatiaľ čo v kapitalistickej trhovej spoločnosti má inovátor stále možnosť napredovať a byť úspešný. Byrokracia vedie k stagnácii a zachovaniu zakorenených spôsobov a postupov, trh znamená progres, vývoj a zdokonaľovanie."

Neinvestuješ do svojho majetku? Zaplať vyššiu daň!

Takýto „inovatívny“ prístup zvolili zástupcovia kúpeľného mestečka Trenčianske Teplice, ktorí pripravujú všeobecne záväzné nariadenie o dani z nehnuteľnosti. Podľa neho by majitelia „zanedbaných“ budov platili o niekoľko sto percent vyššiu daň ako obvykle. Týmto nariadením chcú podľa slov primátora „tlačiť na majiteľov, aby sa o budovy starali a udržiavali ich v stave, ktorý nevzbudzuje pohoršenie“. Tŕňom v oku je najmä šesť nevyužívaných budov, v minulosti slúžiacich ako kúpeľné domy.

Ako vždy, keď byrokracia zasahuje do nejakej oblasti života s dobrým úmyslom a „v mene verejného blaha“, následky intervencií sú oveľa negatívnejšie ako pôvodný zámer, a navyše okliešťujú slobodu jednotlivca.

Nie inak je tomu aj v prípade zdaňovania „spustnutých“ budov. Odhliadnuc od základnej amorálnosti, na ktorej je založené odoberanie produktov vlastnej aktivity jednotlivcov štátom, tento spôsob riešenia vykazuje aj ďalšie znaky socialistického byrokratizmu.. Jedným z nich je aj svojvoľnosť v rozhodovaní. Napr. podľa akých kritérií chcú úradníci stanoviť tzv. zanedbanosť nehnuteľnosti? Bude to signalizovať opadávajúca omietka, zatekajúca strecha, nepokosený trávnik okolo domu, alebo nebodaj nepooberané ovocie v záhrade?

Ďalším znakom je zasahovanie do súkromného vlastníctva jednotlivca. Pokiaľ nehnuteľnosť nie je v takom stave, že by ohrozovala majetok alebo život iných, nie je žiaden dôvod na obmedzovanie vlastníckych práv. Nie pre každého človeka je dôležitá investícia do nehnuteľnosti (jej opravy), radšej vloží prostriedky do kúpy auta, akcií, podielových fondov...

Zavedením „dane zo zanedbávania“ tak mesto paradoxne dosiahne opačný efekt ako zamýšľalo. Zvýšenie daní ešte nikde na svete nepritiahlo so sebou viac investícii.

Dzurindov lietajúci tanier

Hoci euroústavu odmietli už občania Francúzska a Holandska, a v ďalších krajinách sa referendum posunulo na neznámy termín, politické elity u nás doma nezaháľajú.

Byrokratický projekt euroústavy sa snaží držať nad vodou, a to aj za cenu nerešpektovania rozhodnutia súdu, prezident Gašparovič, ktorý nepovažuje rozhodnutie Ústavného súdu SR o odklade vykonateľnosti uznesenia NR SR o ratifikácii euroústavy za záväzné. Vzhľadom na jeho minulosť nič prekvapujúce.

„Proeurópskeho“ ducha v nás naďalej oživuje vláda, samozrejme za naše peniaze. Byro, ktorého náplň činnosti spočíva v neviem čom (u iných je to aspoň z názvu jasné, do akej oblasti života budú zasahovať), teda Úrad vlády, vypísalo výberové konanie na dodávku reklamných a propagačných predmetov v hodnote viac ako pol milióna korún. Medzi pestrým výberom prezentov s logom predsedu vlády a EÚ nechýba ani lietajúci tanier, či plážová lopta. A aby sa ušlo každému, spomínané propagačné predmety sú rozdelené do troch kategórii, pre každú bude vybratý iný dodávateľ. Voľby klopú na dvere, tak prečo by sme propagovali len EÚ?!

Tour de France a dobrovoľná spolupráca

Práve vrcholiace etapy na Tour de France, v ktorých sa rozhoduje o celkovom víťazovi (a opäť je to „one-man show“ v podaní Lanca Armstronga - tentoraz zrejme s prívlastkom posledná), poskytujú dobrý základ pre porovnanie myšlienkových východísk rakúskej ekonomickej školy a prívržencov verejnej voľby.

Teória verejnej voľby je založená na domnienke, že preferencie (potreby) jednotlivcov možno odhaliť a kvantifikovať. Z tejto myšlienky potom odvodzuje ekonomické pravidlá intervencie štátu do prostredia slobodného trhu. Štát je vraj potrebný, lebo konajúci jednotlivec sa nevie efektívne dohodnúť s inými sebecky konajúcimi jednotlivcami.
Rakúska škola vychádza z postulátu, že ľudské konanie je založené na používaní prostriedkov pre dosiahnutie cieľov. Tieto ciele sú individuálne a egoistické. Rakúšania nepotrebujú poznať skryté preferencie jednotlivcov, a sú proti zasahovaniu štátu do trhu. Človek je schopný vytvoriť fungujúce dohody s inými ľuďmi, z ktorých majú prospech všetci.

Ako ale súvisia cyklistické preteky s ekonomickou teóriou? Cyklistika je výborným zrkadlom trhu. 198 profesionálov stojí každoročne na štarte Tour s istými neodhalenými cieľmi. Iste, niektoré ciele sú všeobecne známe – pre Armstronga siedme víťazstvo, pre Ulricha predať a zlepšiť sa (nie v umiestnení, ale v celkovej strate na Armstronga). Ale čo zvyšných 196 jazdcov?
Ako v iných športoch a všetkých ľudských činnostiach, je tu zopár tých, ktorí sa pohybujú na špici, zvyšok je súčasťou balíku (davu). Iste aj oni snívajú o výhre v Tour, ale pravdepodobne sa viac koncentrujú na získanie nejakého z tričiek pre najlepšieho vrchára, špurtéra, výhru v etape, alebo len zaistenie profesionálnej zmluvy pre ďalšiu sezónu.

Verejná voľba predpokladá, že každý jazdec má rovnaký cieľ a reaguje vo všetkých situáciach rovnako ako iný jazdec. Naproti tomu pre zástancov rakúskej ekonomiky je nemožné poznať s istotou, čo chce pretekár dosiahnuť v danej etape. Iste môžeme hádať, akú úlohu a taktiku mu jeho tím určil, ale čo sa v ňom v skutočnosti nachádza je nepozorovateľné a neznáme, prinajmenšom dovtedy, kým konanie odhalí jeho skutočné zámery.

Pre ilustráciu si zoberme 4-člennú skupinu jazdcov v úniku. V záujme získania náskoku musia spolupracovať striedaním sa na čele a blokovaním vetra, aby ďalší členovia skupiny mohli odpočívať. Takže štyria jazdci s jasne odlišnými zámermi spolupracujú v záujme spoločného cieľa. Uzavreli akúsi zmluvu, ktorá je prínosom pre všetkých, hoci ani jeden nepozná skutočné motívy ostatných.
Možeme predpokladať, že všetci chcú vyhrať etapu. Možno. Ale je tiež pravdepodobné, že jeden sa len chce ukázať pred kamerami, ďalší znížiť súperov náskok, tretí je v úniku len preto, aby napomáhal tímovej stratégii, a len štvrtý túži vyhrať etapu. Ako naša štvorka vytvorí tento ad-hoc kontrakt? Letmý pohľad, kývnutie, žmurknutie, alebo zopár prehodených slov medzi nimi stačí na vytvorenie úspešnej koalície.

Verejná voľba vôbec nezohľadňuje túto skutočnosť. Jej zástancovia tvrdia, že dohadovanie a dobrovoľné uzatváranie dodôd nemôže byť hladké a bez prekážok, a len prostredníctvom intervencií štátu ľudia môžu dosiahnuť spoluprácu. Predstavme si, že uzatváranie dôhod v pelotóne by nebolo možné (podľa teórie verejnej voľby). V tom prípade by Tour fungovala ako sovietska ekonomika. Nikto z členov pelotónu by sa nechcel trápiť zopár tisíc kilometrov po horských cestách, ak ich potreby budú aj tak naplnené. Načo sa potiť a trhať asfalt, keď sa možno pohodlne viezť a sem-tam zastaviť a pokochať sa okolím? Tento spôsob pretekov by bol dosť nudný a nezáživný. Okrem najbližších známych by na priebeh pretekov nebol nikto zvedavý.

Ak si vychutnávate Tour v televízii, pamätajte, že jazdci z rôznych krajín, hovoriaci rôznymi jazykmi, vedia uzatvárať produktívne a vzájomne výhodné dohody prospešné ako pre nich, tak aj pre nás divákov.

Preložené a upravené z článku Jima Fedaka: “Free Riders: Austrian v. Public Choice“