Ako common law chráni životné prostredie

Liberální institut pripravil v predvianočnom čase pekný darček v podobe publikovania ďalších kníh v elektronickej podobe dostupných on-line. Dnes si predstavíme rozsahom útle, ale zato myšlienkami nabité dielo Rogera E. Meinersa a BrucaYandlea: „Jak Common Law chrání životní prostředí“

„Väčšina ľudí sa domnieva, že k ochrane životného prostredia je štátna kontrola nevyhnutná. Bez nej by sme sa podľa ich názoru vrátili do desivých dní otrávených riek, umierajúcich jazier, ľudí opúšťajúcich svoje domovy a detí dýchajúcich vzduch plný smogu.

Táto práca si kladie za cieľ ukázať na základe konkrétnych príkladov z amerických a anglických dejín, že rozvinuté právne tradície umožnili aj radovým občanom chrániť ovzdušie, pôdu i vodu často proti politicky mocným odporcom. Dokonca i predstavitelia štátnej moci využívali common law pri ochrane občanov pred ohrozením životného prostredia. Regulácia zákonmi a ďalšími predpismi však bohužiaľ z väčšej časti vytlačila právny režim common law, ktorý kedysi ponúkal riešenia mnohých problémov súvisiacich so životným prostredím.

Zatiaľ čo politikov, ktorí podporujú myšlienky, na ktorých je založená ich budúca politická dráha, možno snáď ospravedlniť, ťažšie obhájiteľné je konanie predstaviteľov akademickej obce a iných „učených“ profesií, ktoré dodávajú ničivej sile štátneho zasahovania obal intelektuálnej úctyhodnosti. I oni upadli do zajatia scestných teórií. Podrobujú sa nirváne falošných predstáv a často veria, že trh bude pracovať lepšie, ak bude plánovaný, než keď mu bude ponechaná sloboda v rámci striktnej vlády práva. Nikde nie je táto ilúzia silnejšia, ako v súvislosti s ochranou životného prostredia.

Nemalo by nás prekvapiť, že mnohí znalci techniky vládnutia pohŕdajú trhovým prístupom k ochrane životného prostredia, ktorý je založený na dobrovoľnosti a pravidlách „common law“ doplnených o miestne predpisy. Ekonómovia a iní experti po dlhé desaťročia kázali o tom, že elektrárne a telefónne spoločnosti sú prirodzené monopoly. Tvrdili, že konkurencia pred nimi jednoducho nemôže obstáť; že došlo k „zlyhaniu trhu“, ktoré musia napraviť štátne zásahy. Deregulácia dopravy a telekomunikácií viedla k dramatickému poklesu nákladov a to isté sľubuje aj liberalizácia trhu s elektrinou; a tak sa teraz tento argument začal používať pre problémy životného prostredia, ktoré vraj tiež muselo spôsobiť „trhové zlyhanie“.

Common law uvaľuje tvrdé sankcie pre firmy, ktoré nezohľadňujú práva občanov tým, že ich vystavujú nebezpečenstvu újmy. A skutočne, v prípade že dôjde k ozajstnej škode, občania dosiahnu žalobou s oporou v common law oveľa istejšiu nápravu, ako keď sa obrátia na úrad pre ochranu životného prostredia“

Hádam netreba ani dodávať, že klasickú tlačenú podobu tejto knihy je možné zakúpiť v INESS-e.

A keď už sme spomenuli pražský Liberální institut, jeho ikona a guru Josef Šíma poctí Bratislavu svojou návštevou v stredu 13. decembra. Bližšie informácie na stránkach Konzervatívneho inštitútu.

Dokumenty, alebo dokuganda?

Prednedávnom skončil Medzinárodný festival odborných filmov Ekotopfilm, na ktorom sa svojimi najnovšími dokumentmi prezentovali tvorcovia z 30 krajín sveta. Ako už názov podujatia napovedá, o titul tu súťažia diela zaoberajúce sa témami ochrany životného prostredia, trvalo udržateľného rozvoja, či klimatických zmien.

Okrem toho sa každý rok udeľuje cena “Honour of Ecotopfilm”, ktorú získa človek, ktorý svojimi aktivitami výrazne prispel k rozvoju ľudskej spoločnosti v súlade s tzv. trvaloudržateľným rozvojom. Tento rok poctu získalo monacké knieža Albert II., známy svojou “eko-úchylkou” nosiť so sebou odpadkové koše a zbierať smetie po iných. Je to bezpochyby záslužná činnosť, ale takýmto spôsobom všetky čierne skládky a odpad nachádzajúci sa na miestach kam nepatrí, zrejme neodstránime. Určite racionálnejším riešením je jasné stanovenie vlastníckych práv a ich dôsledné vymáhanie, nie ďalšie zvyšovanie motivácie znečisťovateľov. Albert II. sa ocenením zaradil medzi takých velikánov “eko-hnutia”, akými sú napríklad Günter Verheugen, či Al Gore.

Keď sme spomenuli meno bývalého amerického viceprezidenta, musíme spomenúť aj jeho nový film “Nepohodlná pravda” (An Inconvenient Truth), premietaný už aj v európskych kinách. Dielo predstavuje vrcholiacu hystériu z globálneho otepľovania. Film je stelesnením takmer všetkých mýtov, pokrútených faktov, poloprávd aj čistých klamstiev o príčinách a dôsledkoch klimatickej zmeny. Globálne otepľovanie v dôsledku ľudskej činnosti vraj spôsobuje roztápanie snehu na vrchole keňského Kilimandžára. Sneh z vrchu naozaj mizne, ale podľa viacerých štúdií, tento ústup začal na konci 19. storočia. Teda v čase, kedy množstvo skleníkových plynov produkovaných ľudstvom bolo minimálne. Snehová pokrývka sa zmenšuje najmä vďaka poklesu zrážok v dôsledku zmeny dažďových pralesov na poľnohospodársku pôdu pri úpätí hory.

Roztápajúce sa ľadovce na póloch vraj spôsobia katastrofálne zaplavenie pobrežných miest. Niektoré výstražné predpovede hovoria až o päť metrovom náraste hladiny mora, podľa výpočtov Gora to bude jeden a pol metra, čím sa zmení pobrežná čiara a objaví sa mnoho utečencov. Čo však veľký zelený Al zamlčuje o tejto hrozbe, je rovnako dôležité ako to, na čo poukazuje. Minuloročná štúdia realizovaná vedcami z NASA prichádza k záveru, že naozaj dochádza k úbytku ľadovcov, čo sa prejaví na zvýšenej hladine mora. Ale k tomuto úbytku prichádza pomaly, v priemere 0,05 mm za rok. Týmto tempom potrvá tisíc rokov, kým hladina stúpne o päť centimetrov a dvadsaťtisíc rokov, aby narástla o meter. Mimochodom, Tony Blair sa rozhodol menovať Gora za zvláštneho poradcu pre boj s klimatickými zmenami a výsledky sa ukazujú. Nedávno zverejnená správa britskej vlády, nie prekvapujúco, počíta s katastrofálnymi dôsledkami otepľovania.

Zástancovia Kjótskeho protokolu však tieto úplné fakty nevidia a nechcú vidieť. Namiesto toho presadzujú nezmyselné limity, ktoré môžu viesť k zníženiu životnej úrovne obyvateľov. Podľa Národného centra pre atmosférický výskum, keby všetky signatárske krajiny dosiahli zníženie skleníkových plynov na úroveň požadovanú Kjótom, rast teploty našej planéty by sa znížil najviac o 0,2 stupňa Celzia. Koľko takých protokolov by bolo treba, aby sme zabránili budúcemu otepľovaniu?

Dokumentárne filmy podobné Gorovej “Nepohodlnej pravde” sa často označujú ako “dokugandy”. Od dokumentov sa odlišujú tým, že cieľom tvorcov nie je objektívne informovať o faktoch, ale ovplyvňovať ich požadovaným smerom.

Dúfajme, že Ekotopfilm neskĺzne v budúcnosti až na túto úroveň.

(Článok je publikovaný aj na stránke INESS)

Keď komisári nechcú poznať pravdu

Politici s obľubou používajú pri zdôvodňovaní zásahov do ekonomiky a zdaňovaní občanov slová ekonómov. Pokiaľ ide o preberanie myšlienok “keynesiáncov”, je to očakávané. Táto škola vychádza zo štátneho intervencionizmu a jeho obhajoby v každej situácii. Prinajmenšom nevhodné je, ak sa politik neštíti vziať do úst slová ekonóma, ktorý celý svoj život venoval obhajobe slobodného trhu a kritike štátneho intervencionizmu, byrokracii a socializmu.

Práve to sa nedávno prihodilo európskej komisárke pre zahraničné vzťahy Benite Ferrero-Waldner, ktorá na stretnutí venovanom efektívnosti zahraničnej pomoci EÚ vystúpila s prejavom, zakončiac ho neúplnou citáciou Ludwiga von Misesa, navyše úplne vytrhnutou z kontextu. “Zahraničná pomoc EÚ je v súčasnosti vyššia ako pomoc Svetovej banky. Do roku 2010 bude tvoriť dve tretiny z celkového objemu. Ale my chceme ísť ďalej, aby sme si udržali povesť svetového lídra v tejto oblasti. Minulý rok sa EÚ zaviazala zvýšiť rozvojovú pomoc na 0,56% HDP do roku 2010 a dosiahnuť odporúčaný cieľ 0,7% do roku 2015. Ak chceme zlepšiť súdržnosť a efektívnosť, nemali by sme koordinovať programovanie oveľa užšie? Táto dodatočná súdržnosť zlepší naše fungovanie a zaručí, že budeme čeliť ťažkým rozhodnutiam nevyhnutným pre garantovanie udržateľnej budúcnosti pre všetkých. Ako konštatuje Ludwig von Mises, niekedy môže byť pre človeka prospešné prikladať do pece vlastný nábytok. Ale nemal by si nahovárať, že objavil nový a úžasný spôsob vykurovania svojho domu.”

Kontext, v akom použil citovanú vetu Mises (Ľudské konanie, kap. XXIII.- Trhové dáta), je dôkazom, že niektorí politici sa dokážu odvolať aj na také myšlienky ekonómov, ktoré priamo potvrdzujú nezmyselnosť ich konania: “Je ľahké pochopiť, prečo sa niektorí jednotlivci, strany a záujmové skupiny snažia propagovať krátkodobý princíp. Hovoria, že politika by sa nikdy nemala zaoberať dlhodobými účinkami a vzdať sa nástroja, ktorého prínosy sú krátkodobé, len preto, že jeho dlhodobé účinky sú škodlivé. Ekonómia odpovedá, že každé rozhodnutie by malo byť založené na dôkladnom zvážení všetkých dôsledkov, krátkodobých aj dlhodobých. Určite existujú situácie pri konaní jednotlivcov a spravovaní vecí verejných, v ktorých aktéri môžu mať dobré dôvody znášať aj veľmi neprijateľné dlhodobé efekty, aby sa vyhli podľa nich ešte neprijateľnejším krátkodobým efektom. Niekedy môže byť pre človeka prospešné prikladať do pece vlastný nábytok. Ale potom by mal vedieť o budúcich dôsledkoch. Nemal by si nahovárať, že objavil nový a úžasný spôsob vykurovania svojho domu.”

Pomoc rozvojovým krajinám prostredníctvom zdaňovania a prerozdeľovania je, v prenesenom slova zmysle, typickým príkladom “vykurovania vlastným nábytkom”, ktorého dlhodobé dôsledky sú škodlivé. Spočívajú v politizácii života ľudí, ktorí ostávajú závislí na administratívnych rozhodnutiach. Rozvojová pomoc dokáže krátkodobo odvrátiť akútne nedostatky najmä importovaného tovaru. Je tak ale znemožnené objavovanie nových trhov, plodín, výrobných metód, tovaru alebo myslenia, ktoré môžu byť dlhodobo zdrojom ekonomického rozvoja. EÚ síce rozdeľuje miliardy eur daňových poplatníkov, no zároveň im vlastnými obmedzeniami usilovne bráni v nakupovaní výrobkov pochádzajúcich z týchto krajín.

Pani Waldner zrejme nie náhodou vynechala Misesovu vetu o zvažovaní dlhodobých účinkov konania. O tých európski komisári neradi počúvajú.

Zdroj: Jim Fedako

Ľudia na Zemi sú bohatší a zdravší

„Od Pekingu až po Bratislavu žijeme dlhšie, zdravšie a pohodlnejšie ako kedykoľvek v histórii. Menej trpíme chudobou, hladom alebo nevzdelanosťou.“ To sú slová ekonóma Indura Goklanyho v jeho knihe „Zlepšujúci sa stav sveta“ (The Improving State of the World), ktorú vydal Cato Institute.

• Denný príjem jedla v chudobných krajinách sa zvýšil o 38% od 60. rokov na v priemere 2666 kalórií/osobu/deň
• Globálne ceny potravín v reálnej hodnote klesli o 75% v druhej polovici 20. storočia vďaka zvýšeniu poľnohospodárskej produktivity a voľnejšiemu obchodu
• Počet ľudí prežívajúcich z 1 dolára na deň klesol zo 16% koncom 70.rokov na súčasných 6% svetovej populácie, počet ľudí s 2 dolármi poklesol z 39% na 18%
• Priemerná dĺžka života v rozvojových krajinách sa rapídne zvýšila. V Číne sa ľudia v 50. rokoch piemerne dožívali 41, dnes 71 rokov. V Indii je skok „menej“ výrazný – z 39 na 63 rokov. V roku 1900 bola priemerná dĺžka života na Zemi 31 rokov, dnes je to 67 rokov a stále stúpa.
• A to všetko napriek 83% nárastu počtu obyvateľov v chudobných krajinách

Zdroj: Allister Heath, "The world is richer and healthier," Spectator, December 2, 2006; podľa: Indur Goklany, "The Improving State of the World," Cato Institute, November 2006.

Via: NCPA

Aj nevoliť je voľba (III.)

Sebaobrana, alebo agresia?

Často počúvame aj argument o účasti na voľbách ako nástroji na vlastnú obranu. „Ak volíte stranu, kandidáta „X“, rozhodujete sa pre menej štátnych zásahov, regulácií, zdaňovania, .... a váš hlas neprepadne v prospech strany „Y“, ktorá presadzuje pravý opak.

Ak hlasujem za znižovanie iniciácie násilia, automaticky sa nezúčastňujem na žiadnom akte násilia v akejkoľvek miere? Ak sa neviem zmieriť s okradnutím 1000,- Sk, tak krádež 500,- Sk už je v poriadku? Hoci (len) niekedy priznávame, že to ničí morálku a je tým nainfikovaná celá spoločnosť, zúčastňuje sa tohto perverzného aktu mnoho ľudí. Tak prečo by som sa nemal pridať? Ak to robia aj ostatní, musí to byť v poriadku, nie?

Hlasovanie vo voľbách je proces, v ktorom človek dáva súhlas na svoje ovládnutie niekým iným. Je to najjednoduchší spôsob automatickej legitimizácie politikov. Človek mlčky a verejne akceptuje princíp, že tí ktorí hrajú hru, musia prijať výsledok bez ohľadu na skutočnosť, či sú na strane víťazov alebo porazených. Prečo sa politici oháňajú rečami, že je každého občianskou povinnosťou ísť voliť? Vhodením hlasovacieho lístku do urny súhlasíme s našim ovládaním. Schvaľujeme nielen obeť nás samotných, ale aj iných ľudí. Oznamujeme svetu, že „sa stávame súčasťou etatistickej lavíny raziacej si cestu cez ľudí, ktorí nám stoja v ceste.“

To je trochu zvláštna obrana. A nie je to náhodou agresia?

Kto platí vytlačenie hlasovacích lístkov, informačný systém sčítavania hlasov, vyhodnocovania výsledkov, predvolebnú kampaň? Kto vedie štát k jeho napredovaniu a prosperite? Voliči. Daňoví poplatníci zaplatili za proces, na ktorý sa všetci byrokrati spoliehajú, domáhajú sa ho a sú náramne šťastní , že ste sa do neho zapojili aj vy.

Je dlho známym faktom, že čím viac sa zvyšuje podpora štátu obyvateľstvom, tým menej prostriedkov potrebuje štát na urdržanie ostatných pod kontrolou. Verejná inštitúcia, ktorá permanentne používa násilie na dosiahnutie cieľov by veľmi rýchlo bola považovaná za to, čo aj presne je: kriminálne zoskupenie.

Pri sebaobrane existujú hranice zabraňujúce poškodeniu nevinnej osoby a spôsobeniu ujmy inému ako páchateľovi. Ak ich prekročíte, nesiete za to dôsledky. Pri hlasovaní vo voľbách sa tomu možno elegantne vyhnúť. Je to zbraň neposlúchajúca na povel, ťažko ovládateľná. Síce môže zastaviť nepriateľa, ale zároveň mrzačí a niekedy zabíja všetkých v blízkosti a zanecháva stopy na mnoho rokov dopredu.

Samotná účasť vo voľbách dáva etatizmu silu pokračovať. Aktom hlasovania hovoríme niečo ako: „Je správne a oprávnené, ak niekto koná v mene štátu (regiónu, obce), schvaľuje zákony a používa násilie na ich vynucovanie.“ Každý volič tým prijíma právo určiť politického strážcu nad sebou aj inými ľuďmi.

Volíme každý deň. Volíme pri výbere, či pôjdeme do kina, divadla alebo múzea. Keď zvažujeme, či v kníhkupectve dáme prednosť detektívke, románu alebo faktografii. Volíme pri výbere ľudí s ktorými trávime voľný čas, žijeme, stretávame sa, spolupracujeme. Vyberáme si tovary a služby na trhu, ktoré naozaj chceme. Toto sociálne hlasovanie je oveľa produktívnejšie a účinnejšie ako vhadzovanie volebných lístkov do schránky. Je to slobodné hlasovanie, nie výber menšieho zla.

A preto, voľte! Voľte slobodne a častejšie ako raz za štyri roky!