Ľudia na Zemi sú bohatší a zdravší

„Od Pekingu až po Bratislavu žijeme dlhšie, zdravšie a pohodlnejšie ako kedykoľvek v histórii. Menej trpíme chudobou, hladom alebo nevzdelanosťou.“ To sú slová ekonóma Indura Goklanyho v jeho knihe „Zlepšujúci sa stav sveta“ (The Improving State of the World), ktorú vydal Cato Institute.

• Denný príjem jedla v chudobných krajinách sa zvýšil o 38% od 60. rokov na v priemere 2666 kalórií/osobu/deň
• Globálne ceny potravín v reálnej hodnote klesli o 75% v druhej polovici 20. storočia vďaka zvýšeniu poľnohospodárskej produktivity a voľnejšiemu obchodu
• Počet ľudí prežívajúcich z 1 dolára na deň klesol zo 16% koncom 70.rokov na súčasných 6% svetovej populácie, počet ľudí s 2 dolármi poklesol z 39% na 18%
• Priemerná dĺžka života v rozvojových krajinách sa rapídne zvýšila. V Číne sa ľudia v 50. rokoch piemerne dožívali 41, dnes 71 rokov. V Indii je skok „menej“ výrazný – z 39 na 63 rokov. V roku 1900 bola priemerná dĺžka života na Zemi 31 rokov, dnes je to 67 rokov a stále stúpa.
• A to všetko napriek 83% nárastu počtu obyvateľov v chudobných krajinách

Zdroj: Allister Heath, "The world is richer and healthier," Spectator, December 2, 2006; podľa: Indur Goklany, "The Improving State of the World," Cato Institute, November 2006.

Via: NCPA

Aj nevoliť je voľba (III.)

Sebaobrana, alebo agresia?

Často počúvame aj argument o účasti na voľbách ako nástroji na vlastnú obranu. „Ak volíte stranu, kandidáta „X“, rozhodujete sa pre menej štátnych zásahov, regulácií, zdaňovania, .... a váš hlas neprepadne v prospech strany „Y“, ktorá presadzuje pravý opak.

Ak hlasujem za znižovanie iniciácie násilia, automaticky sa nezúčastňujem na žiadnom akte násilia v akejkoľvek miere? Ak sa neviem zmieriť s okradnutím 1000,- Sk, tak krádež 500,- Sk už je v poriadku? Hoci (len) niekedy priznávame, že to ničí morálku a je tým nainfikovaná celá spoločnosť, zúčastňuje sa tohto perverzného aktu mnoho ľudí. Tak prečo by som sa nemal pridať? Ak to robia aj ostatní, musí to byť v poriadku, nie?

Hlasovanie vo voľbách je proces, v ktorom človek dáva súhlas na svoje ovládnutie niekým iným. Je to najjednoduchší spôsob automatickej legitimizácie politikov. Človek mlčky a verejne akceptuje princíp, že tí ktorí hrajú hru, musia prijať výsledok bez ohľadu na skutočnosť, či sú na strane víťazov alebo porazených. Prečo sa politici oháňajú rečami, že je každého občianskou povinnosťou ísť voliť? Vhodením hlasovacieho lístku do urny súhlasíme s našim ovládaním. Schvaľujeme nielen obeť nás samotných, ale aj iných ľudí. Oznamujeme svetu, že „sa stávame súčasťou etatistickej lavíny raziacej si cestu cez ľudí, ktorí nám stoja v ceste.“

To je trochu zvláštna obrana. A nie je to náhodou agresia?

Kto platí vytlačenie hlasovacích lístkov, informačný systém sčítavania hlasov, vyhodnocovania výsledkov, predvolebnú kampaň? Kto vedie štát k jeho napredovaniu a prosperite? Voliči. Daňoví poplatníci zaplatili za proces, na ktorý sa všetci byrokrati spoliehajú, domáhajú sa ho a sú náramne šťastní , že ste sa do neho zapojili aj vy.

Je dlho známym faktom, že čím viac sa zvyšuje podpora štátu obyvateľstvom, tým menej prostriedkov potrebuje štát na urdržanie ostatných pod kontrolou. Verejná inštitúcia, ktorá permanentne používa násilie na dosiahnutie cieľov by veľmi rýchlo bola považovaná za to, čo aj presne je: kriminálne zoskupenie.

Pri sebaobrane existujú hranice zabraňujúce poškodeniu nevinnej osoby a spôsobeniu ujmy inému ako páchateľovi. Ak ich prekročíte, nesiete za to dôsledky. Pri hlasovaní vo voľbách sa tomu možno elegantne vyhnúť. Je to zbraň neposlúchajúca na povel, ťažko ovládateľná. Síce môže zastaviť nepriateľa, ale zároveň mrzačí a niekedy zabíja všetkých v blízkosti a zanecháva stopy na mnoho rokov dopredu.

Samotná účasť vo voľbách dáva etatizmu silu pokračovať. Aktom hlasovania hovoríme niečo ako: „Je správne a oprávnené, ak niekto koná v mene štátu (regiónu, obce), schvaľuje zákony a používa násilie na ich vynucovanie.“ Každý volič tým prijíma právo určiť politického strážcu nad sebou aj inými ľuďmi.

Volíme každý deň. Volíme pri výbere, či pôjdeme do kina, divadla alebo múzea. Keď zvažujeme, či v kníhkupectve dáme prednosť detektívke, románu alebo faktografii. Volíme pri výbere ľudí s ktorými trávime voľný čas, žijeme, stretávame sa, spolupracujeme. Vyberáme si tovary a služby na trhu, ktoré naozaj chceme. Toto sociálne hlasovanie je oveľa produktívnejšie a účinnejšie ako vhadzovanie volebných lístkov do schránky. Je to slobodné hlasovanie, nie výber menšieho zla.

A preto, voľte! Voľte slobodne a častejšie ako raz za štyri roky!

Aj nevoliť je voľba (II.)

Problém principiálnosti

Ale čo ak kandiduje strana, ľudia alebo človek, o ktorých vieme, že sú čestní, principiálni, nepodplatiteľní, zastávajú podobné názory?

Sú to stále len ľudské bytosti. A fungovanie politických, verejných inštitúcií (strany, komisie, výbory, úrady...) je založené na snahe získať moc a nasmerovať myšlienky a snahu na svoje špecifické ciele. A je odvekou pravdou, že i len letmý závan možnosti získať moc dokáže úplne zatemniť myseľ.

V predvolebných debatách prevláda nebezpečný mýtus, že problémom akejkoľvek vlády, úradu, či inej verejnej pozície sú konkrétni ľudia pri moci. Vraj niekde existujú lepší lídri, ktorí prostredníctvom zvolenia na danú pozíciu vyriešia naše problémy. To je veľký omyl. Vymenením slabých alebo priemerných za hoci aj skvelých odborníkov sa mocenská povaha inštitúcie nemení. Maximálne môžeme ovplyvniť rozsah následných škôd.

Politika je obrovkým morálnym kompromisom. Jej aktéri v záujme získania moci musia nevyhnutne podliehať tomuto kompromisu. Bez ohľadu na osobnú morálnosť jednotlivca, ak raz získa opraty moci, túto moc musí používať, či sa mu to páči, alebo nie. A úsilie o získanie úradu, alebo jeho udržanie vedie k vzdaniu sa princípov. Jedna skupina ľudí – voličov chce od inštitúcie také zabezpečenie služby, iná skupina požaduje iné, tretia chce zrušiť oboje. V tejto skrumáži záujmov nastáva vzájomný koflikt osobných hodnôt a nevyhnutne vedie ku kompromisu. Pôvodné principiálne konanie sa mení na technológiu udržovania moci. To je politika.

Fungovanie úradu vyžaduje používanie sily, ak pre nič iné, tak minimálne kvôli príjmom z daní, predstavujúcich základné prostriedky verejnej inštitúcie. Čím silnejšia je, tým viac daní vyžaduje. Čím vyššie dane, tým je potrebná väčšia sila na ich vynucovanie. Kolotoč zneužívania je tu nevyhnutný a nenarušiteľný. Deklaratívne vyhlásenia o obmedzovaní moci na tejto veci nič nezmenia.

Takže kam to vedie našu čestnú stranu, či kandidáta? Pre to, aby bol(a) úspešný (á) v získavaní hlasov, musí obmedzovať svoje svedomie a princípy na stále menej a menej ideálov. V podstate platí, že čím menej ideálov a princípov, tým väčší úspech. Voľby vyhrávajú sľuby o zabezpečení, podpore, dokončení. Nie rušenie, zefektívnenie, znižovanie. A vždy bude viac tých, ktorí chcú byť zabezpečovaní a podporovaní.

(Pokračovanie ...)

Aj nevoliť je voľba (I.)

Ak volíte, nesťažujte sa!

Chcete nové byty, kultúrny dom, či chodník? Voľte! Ste za viac zelene v meste, lepšie parkovanie, bezplatnú MHD? Riešenie sa nájde. Voľte toho správneho kandidáta. Vždy keď vás niekto nahnevá, rozladí, sklame, sme tu pre vás. Každý hlas zaváži. Vy, len vy rozhodujete a môžete ovplyvniť svoju budúcnosť a prostredie v ktorom žijete. Chcete novú cestu pred svojim domom? Žiadny problém, len choďte o tom hlasovať. Donúťte ostatných ľudí zaplatiť za to. Načo platiť za veci vašimi tvrdo zarobenými peniazmi, ak to môžu zaplatiť anonymní spoluobčania? A okrem toho, veď tí ľudia nemajú svoje vlastné priority, vy ste dôležitejší.

Ste unavení z toho, čo si iní ľudia myslia a želáte si, aby viac zmýšľali podobným spôsobom ako vy? Už máte dosť tých otravných ľudí, ktorých musíte každý deň znášať? Voľte. Je to ľahšie ako pracovať. Nezabudnite! Ak nepôjdete voliť, nebudete mať možnosť donucovať ostatných k veciam, ktoré nechcú. A nebudete sa môcť sťažovať, ak vás ostatní donútia, pretože ste prišli o príležitosť brániť sa alebo nanucovať im konať tak, ako chcete vy.

Voľte. Je to ľahšie ako všedný život.

Podľa filozofa Thoreaua existuje len jeden spôsob ako človek prejavuje to, čo si ctí a v čo verí. Tým prostriedkom je konanie. Človeku, ktorému skutočne záleží na nejakej veci, o nej nebude vyjadrovať len svoj názor. Nebude požadovať vypísanie petície za niečo, v čo verí, že je správne. Bude konať bez toho, aby čakal na súhlas väčšiny.

„Ak ste oklamaný čo len o jednu korunu svojim spoluobčanom, neodpočívate v kľude s poznaním (prípadne vyslovením názoru), že ste boli okradnutý. Nežiadate o petíciu za vrátenie dlhu. Ale okamžite podniknete patričné kroky na spätné získanie plnej čiastky a zabezpečenie, že už viac nebudete oklamaný. Principiálne konanie, vnímanie a uplatňovanie práva menia veci a vzťahy.“

Jednou z mnohých nevyhnutných vlastností demokracie je, že nevedie k obvzlášť dobrému výberu. Na rozdiel od napríklad tenisového turnaja, víťazom nie sú najschopnejší, či najlepšie pripravení, ale práve naopak. V lepšom prípade vyhráva priemernosť. Azda jedným z mála pozitív demokracie (aj to v porovnaní s doterajšími politickými systémami) je možnosť kontroly zvolených zástupcov. Fakt, že prostredníctvom hlasovania ľudí môžu byť vyhodení zo stoličky, napomáha obmedzovať ich zneužívanie moci a znižovať nimi napáchané škody.

Ak politici sľubujú vyriešiť taký alebo onaký problém, treba sa mať na pozore. História potvrdzuje, že ak existuje inštitúcia schopná riešiť akýkoľvek problém, je to inštitúcia zisková alebo nezisková. Ale súkromná, nie verejná. Čím viac budeme od politikov požadovať a očakávať, tým viac škôd môžu napáchať.

Často sa opakujúca fráza pri každých voľbách znie: „Ak je niečo zlé v politickom systéme, treba ísť k urnám a napraviť to.“ A nemôže byť tento systém nefunkčný v samom základe? Ak vám pitie jedného litra borovičky denne spôsobí cirhózu pečene, neobťažujte sa zmeniť životosprávu, len zmeňte značku borovičky. Možno by stačilo len si pripomenúť varovanie Alberta Einsteina: „Nemôžeme vyriešiť problémy tým istým spôsobom uvažovania, aký sme použili pri ich vytváraní.“

Očakávať od politikov, že nebudú zneužívať moc, je podobné ako predpokladať o vyprahnutých cestovateľoch putujúcich niekoľko dní Saharou bez kvapky vody, že ak narazia na studňu, ani sa vody nedotknú.

Často hlásaný slogan "ak nevolíš, nemáš právo sa sťažovať“ by sa mal zmeniť na „ak hlasuješ, nemáš právo sa sťažovať“.

Tak ako sa futbal popularizuje každým usporiadaním Majstrovstiev sveta, Európy, či Ligy majstrov bez ohľadu na fakt, či vo finále uspeje Francúzsko, Taliansko, Brazília, alebo Manchester United, či Barcelona, rovnaký prínos pre politikov má konanie volieb, bez ohľadu na to kto kandiduje a je zvolený. Futbal berieme ako hru. Ak nie sme povinní ho podporovať (teda s výnimkou daní), nie je problém. Iné je to pri politickom systéme, ktorý predstavuje zvrhlú a nedobrovoľnú hru. Hra, o ktorej nám navrávajú, že ju môžeme kontrolovať našimi hlasmi. Je to len zdanie. Ako hovorí Emma Goldman: „Ak by voľby niečo zmenili, boli by postavené mimo zákon.“

Ak hráme hru s určenými pravidlami a vy vyhráte, nemám dôvod namietať. Boli ste šikovnejší a hrali ste podľa pravidiel. Rovnako, ak vyhrám ja a neporuším pravidlá, vy nemôžete namietať. Ale ak sa vy rozhodnete hrať a ja nechcem, je to o niečom inom. Ak mi zoberiete cukríky s tým, že vy hráte a ja nie, potom mám samozrejme právo namietať!

(Pokračovanie ...)

Pozri tiež:

Prečo nejdem voliť

Politik v pekle a nebi

Pekné počasie a volebná účasť

Zákony verzus progres

Zákonmi, o ktorých hovorím v tomto článku, nemám na mysli trestné, priestupkové, majetkové alebo rozvodové a ani občianskoprávne normy. Zákony, na ktoré tu poukazujem sú tie, napríklad vyžadujúce motor určitej výkonnosti. Sú to zákony, predpisujúce lekárovi nutnosť vlastniť licenciu pred otvorením praxe. Sú to zákony proti konzumácii marihuany, alebo normy stanovujúce veľkosť dávky. Vo väčšine prípadov to nie sú zákony namierené voči zločinu, alebo zákony zaoberajúce sa vyriešením sporu. Sú to predpisy brániace, ovládajúce, alebo regulujúce rozsiahle množstvo produkčnej a spotrebnej činnosti. Sú to zákony, ktoré zasahujú do ekonomických aktivít. Sú to ekonomické regulácie.

Prečo zákony knokautujú trhy

Zákon (alebo regulácia) je príťažlivý pre nevzdelaných, naivných, neuvažujúcich, neznalých ekonómie, a pre tých pod vplyvom mylných predstáv. Je jednoduchý. Je jasný. Je priamy. Je identifikovateľný. Problémy vyžadujú riešenia, tie potrebujú konanie. Zákon je viditeľné konanie. Môžeme sa dočítať o pripravovanom zákone. Počujeme a vidíme zákonodarcov pri ich práci. Zúčastňujeme sa na zákonodarnom procese, ak máme chuť. Po záverečnom hlasovaní nám noviny, diskusné relácie, blogy a periodiká oznamujú, čo to znamená. Vieme, že sa niečo urobilo a nazdávame sa, že je to dobré, aj keď zákon nie je dokonalý. Zákon nás uisťuje, že problému čelíme. Sme si istí výsledkami. Zákon sa vo svojej podstate sám stotožňuje s progresívnosťou, konaním a pohnutím vecí dopredu.

Aká strašná je naša nevedomosť! Aké by bolo naše zdesenie, keby sme vedeli, že zákony ktoré podporujeme len zhoršujú naše problémy. Akí ohromení by sme ostali, ak by sme zistili, že čas, trpezlivosť a ničnerobenie, okrem umožnenia jednotlivcom pracovať na problémoch, by ich zmiernilo.

Ale nie. Namiesto toho vidíme, že právo sa dovoláva moci a moc hýbe vecami. Ak chceme energetickú efektívnosť, prijmime zákon a nariaďme ju. Výrobcovia budú nútení vyrábať účinnejšie motory. Ak chceme menej straty energií, schváľme zákon a nariaďme tesnejšie okná, silnejšiu izoláciu, alebo efektívnejšie kotle. Stavebníci sa budú musieť podriadiť. Iste, ceny stúpnu, my to zaplatíme, ale ušetríme energiu. Predpis vyrieši náš problém. Vidíme, že vyrieši. Ak by vznikli nové problémy, prijmú sa nové zákony. Čo nás zastaví? Cítime sa dobre. Niečo robíme a nechceme počuť nič, čo by nás mohlo vyrušiť v spokojnom presvedčení.

Ak by zákon mal nejaký problém, to nemôže narušiť náš spánok. Je to súčasť hry, nie? Existuje nejaký dokonalý proces? Nerobíme pokrok a neprijímame viac a viac zákonov?

Touto logikou a domnením sa zákon stáva hlavným nástrojom ľudstva pre dosahovanie pokroku. Naše múdre predpisy sú to, čo poháňa progres dopredu. Tak si myslíme a tak sa mýlime. Naše stroje sa vyvíjajú rýchlejšie ako naše myslenie.

Slobodný trh nemá taký očividný pôvab, je skrytý, takmer neviditeľný súbor rozhodnutí a výmien, ktoré väčšinou prebiehajú bez oznámenia a povšimnutia. Ľudia sa sami rozhodujú. Čo môže taký neplánovaný proces vytvoriť okrem kopy problémov, ktoré vyžadujú urovnanie a racionálny plán? Prečo by niekto podporoval chaos pred plánom alebo zákonom? Kde je program? Kde je smer? Ako silné slovo máme nad výsledkami? Ako si môžeme byť istí, že výsledky budú také ako chceme? Prečo by sme mali veriť výrobcom, že robia správnu vec? Nevykorisťujú zamestnancov? Neznečisťujú životné prostredie? Neprodukujú vadné a nebezpečné výrobky? Neriadia ich chamtiví boháči, ktorí chcú stále viac a viac?

Trh je rozptýlený: stovky a tisíce decentralizovaných rozhodnutí so žiadnym zjavným plánom alebo cieľom. Cítime sa bezmocní a neistí z toho, čo sa deje. Kde je akcia? Budeme len posedávať ako nejakí pasívni hlupáci? Kde je naša kontrola nad trhom? Kde je naše uistenie?

Všeobecne platné princípy pre mnoho ľudí jednoducho neexistujú, alebo sú v pozadí silných emócií. Pocity prichádzajú ako prvé. Ľudia vidia nekonečný počet špeciálnych prípadov. My nemáme nekonečné množstvo času na ich presviedčanie.

Sú nápady tvorené zákonmi?

Ak by sme všetci boli transportovaní naspäť do roku 1600, neusilovali by sme sa tak horlivo prijímať zákony na riešenie problémov. Zistili by sme, aký je život ťažký bez strojov, ktoré teraz považujeme za samozrejmé. V r. 1600 stroj poháňajúci priemyselnú revolúciu – parný motor, neexistoval. Obrátili by sme sa v tom období na zákonodarcov, aby zabezpečili komfort našim životom, alebo by sme radšej financovali vynálezcov nových strojov? Veľmi veľa dlhujeme objaviteľom, ktorých schopnosti a úsilie často vyplávali na povrch pred dovŕšením 10 rokov. V prípade Jamesa Watta to bolo 6 rokov a to mal nepatrné formálne vzdelanie. Prečo sa tak často obraciame na právnikov? Zbláznili sme sa?

Snaha vynaliezavosti pochádza od objaviteľov, nie od štátnych nariadení prikazujúcich, aby vynájdené stroje mali väčšiu efektívnosť, alebo peňazí na výskum a vývoj vybraných od daňových poplatníkov.

Zdanie klame

Zdanie je klamlivé. Zemeguľa sa javí rovná, ale je guľatá. Slnko zdanlivo obieha okolo Zeme, ale v skutočnosti Zem rotuje okolo slnka. Povinné zaisťovanie zbraní znižuje bezpečnosť, nie zvyšuje. Bezpečnostné predpisy na cestách znižujú bezpečnosť, nie zvyšujú. Zákony na zvýšenie liekovej bezpečnosti vzali viac životov ako zachránili tým, že oddialili schválenie účinných liekov alebo zabránili ich použitiu. Zákony prijaté za účelom oslobodiť Iračanov viedli k smrti pol milióna z nich.

Slobodné trhy fungujú. Neexistujú predpisy určujúce zásobovanie New Yorku, Londýna, či Paríža, ale tieto mestá sú napájané. Žiadna norma nepredpisuje, že čerpacie stanice sa majú nachádzať vo vyhovujúcich lokalitách, ale tie sa tam nachádzajú. Žiadny zákon nenariaďuje, že počítače majú stále efektívnejšie uchovávať informácie za nižšie a nižšie ceny, ale presne tak sa deje. Žiadny zákon nestanovuje, že supermarkety majú byť vybavené rýchlym občerstvením, kvetmi, zmrzlinou, syrmi z celého sveta a liekmi, ale väčšina je. Žiadna norma neprikazuje, že rybie prsty sa servírujú v piatok alebo že budú podávané s kapustovým šalátom, ale sú. A v miestach ďaleko, ďaleko od oceánov. Žiadny zákon nehovorí o tom, že DVD nahradí videopásku, ale presne to sa deje. Žiadny predpis nenariaďuje vyrábať elektrický pripravovač pečiva v Kórei, ale presne to sa deje.

Kongres rozhodol, že progres je určený energetickou efektívnosťou. Washington požaduje, aby všetky zariadenia mali účinnejšie motory. To môže byť realizované. To bude realizované. Inžinieri to dokážu. Ale za akú cenu? Právnici nepoznajú náklady a nevedia o nich rozhodnúť aj keby sa pokúsili. Nemôžu povedať ako veľmi zvýšené náklady poškodia hodnotu tovarov pre nás spotrebiteľov. Nevedia povedať ako budú výrobcovia reagovať na zvýšené náklady šetrením na ostatných vlastnostiach produktu. Nemôžu povedať o koľko menej produktov bude vyrobených, ak ceny vzrastú.

Zákonodarcovia sú chránení. Ak sa zmýlia, kto sa to dozvie? Kto ich bude volať na zodpovednosť? Môže trvať mesiace alebo roky, kým sa škodlivé účinky nestanú jasne viditeľné a dokonca aj potom môžu odvrátiť kritiku a obviniť iných. Počas trvania ich funkcie sa udeje mnoho vecí. Kto na nich zavesí vinu pre konkrétny zákon, ktorý schválili? Kto bude zisťovať rozmanité dôsledky ich noriem? Ak budú hádzať piesok do hnacieho motora progresu, kto ich bude brať na zodpovednosť?

Právnici a zákonodarcovia nie sú výrobcovia. Nie sú v biznise, aby uspokojovali naše priania a potreby. Sú bezradní, keď sa jedná o tovar, ktorý kupujeme. Zaberajú miesto v kancelárii a píšu zákony. Neprodukujú nič. Nereagujú na stále sa meniacu skutočnosť trhu. Oni kazia prácu.

Zdanie klame. Zákony zabraňujú pokroku, zatiaľ čo slobodný trh ženie pokrok dopredu. Zákony sú vlastne úrady v akcii. A cieľom úradov nie je uspokojovanie potrieb verejnosti. Zvyčajne im ide o presúvanie bohatstva k zopár vyvoleným. Môžeme mať viac a viac zákonov alebo môžeme mať progres, ale nie oboje. Najmä nemôžeme napredovať, ak zákonodarcovia rozhodujú za nás čo je pokrok a prijímajú zákony na jeho dosiahnutie.

Nesprávne nasmerovaná energia

Zákon nám má zabezpečiť zvýšenie energetickej účinnosti. Slovo „zabezpečiť“ znamená poskytnúť alebo dodať niečo žiaduce alebo potrebné. Zákon nemieni splniť žiadnu potrebu. To môže dosiahnuť len slobodný trh. Prečo by mal Kongres rozhodnúť, že občania budú nútení presunúť zdroje z aktivít ich vlastného výberu a vložiť ich inam, vraj s vyššou energetickou efektívnosťou? Ako môže Kongres určiť, že také masívne zasahovanie do slobody a majetku občanov je v akomkoľvek zmysle „dobré“? Ako môže byť taký zjavne komunistický alebo socialistický návrh prijatý lídrom „slobodného“ sveta?

Ak máme platiť naviac 1000 dolárov za kotol s 10% vyššou účinnosťou, stojí nám to za to? Možno by sme sa mali lepšie, ak by sme investovali túto sumu na burze do akcií Toyoty a úspory energie realizované firmou budú oveľa väčšie ako nám diktuje vláda.

Záver

To, čo pozorujeme momentálne v USA, je zaslepené monštrum štátu, ktoré sa potáca z jednej predpokladanej krízy do ďalšej, zatiaľ čo pod svojimi nohami udupáva ľudí, ktorých má chrániť. Krízy sú predstavované alebo vyrábané. Sú propagované a rozširované. Navrhujú a prijímajú sa drastické riešenia. Zdá sa, že sme stratili kontakt s realitou, zbláznili sme sa.

Paradoxne, neovládaný voľný trh je oveľa zdravšou inštitúciou, pevne zakorenenou v skutočnosti hodnoty, nákladov, ceny a zisku, vnímavejší voči požiadavkám a blahu spotrebiteľov, ako kedy bola alebo môže byť hociaká vláda.

Počkám na deň, keď naši rečniaci zástupcovia vyslovia slovo „Zrušiť“. Zrušte čokoľvek, dámy a páni, ale zrušujte. Začnite odniekiaľ a rušte. Pustite sa znova na cestu k progresu. Rušte. Rušte. Rušte.

Michael S. Rozeff je profesorom financií na Univerzite v Buffale.

Copyright © 2006 LewRockwell.com