Omyly spravodlivej regulácie
Vláda vytiahla v boji s tzv. “energetickými monopolmi” silné zbrane. Chystá sa prijať opatrenia, ktoré majú “nastoliť spravodlivé konkurenčné, transparentné a nediskriminačné prostredie bez zneužívania postavenia monopolov, ich kontrolu, objektívnu a spravodlivú reguláciu cien energií.” V prijatom materiáli sa okrem iného ďalej konštatuje, že “slovenský energetický trh je len deklaratívne, nie reálne liberalizovaný”. A ako si vláda predstavuje jeho skutočné uvoľnenie? Týmito opatreniami majú byť zrejme direktívne stanovené ceny plynu, elektriny, vody a nastolenie väčšej poslušnosti regulačného úradu.
Tvorcovia materiálu vychádzajú zo známych a chybných predpokladov “dokonale konkurenčného prostredia”, ktoré je priamoúmerné počtu súťažiacich hráčov. Od toho sa potom odvíja snaha o “meranie” konkurencieschopnosti prostredníctvom “štruktúry trhu” alebo “koncentrácie ponuky”. Pretože súťaživosť nie je vnímaná ako dynamický a konkurenčný proces, v ktorom sú odkrývané preferencie spotrebiteľov a najlepšie spôsoby ich uspokojovania, ale ako stav rovnováhy, je vcelku pochopiteľné, že koncentrácia potom predstavuje nebezpečenstvo. Takéto vnímanie ale nevychádza z reálneho sveta, ale z podmienok centrálne riadeného systému, v ktorom je technologická úroveň a miera rôznosti produktov vopred určená.
Jedným zo “zlyhaní” trhu je vraj “zneužívanie dominantného postavenia”. Čo je však znakom dominantného postavenia firmy? Je ním podiel na trhu väčší ako 50%? Alebo väčší ako 40%? Pre spotrebiteľa nie je dôležité aký počet firiem produkuje maximálne kvalitný tovar, ale ako najlacnejšie získa tento tovar, či ho poskytuje veľa, málo alebo jedna firma.
Dominantné postavenie vraj môže byť zneužívané. Ak sa pod tým myslí poskytovanie tovaru s vyššími cenami a nižšou kvalitou ako zvyčajne, konkurencia sa s tým dokáže vysporiadať. Samozrejme len v prípade, ak ju nezastaví štát reguláciami a zákonnými obmedzeniami. Dominantné postavenie firmy na trhu často vzniká práve “vďaka” podmienkam vytvorených štátom, čo je aj prípad slovenských “strategických” podnikov.
Vláda chce nastoliť spravodlivú reguláciu cien, pretože podľa nej ceny produktov nie sú “založené na nákladoch”. Už termín spravodlivá regulácia je protikladom samým o sebe, ale zamerajme sa na druhú časť myšlienky. Základným problémom je, aké sú to tie ceny zodpovedajúce nákladom. Sú nimi účtovné náklady na výrobu v určitom minulom období? Ak áno, aká je záruka, že tie náklady budú také isté v budúcnosti, keď sa môže zmeniť chuť spotrebiteľov a úroveň technológií? Skutočné výrobné náklady sú známe len subjektu rozhodujúcemu o investícii, dokonca aj tomu len čiastočne a v momente rozhodovania. O to nezmyselnejší je pokus úradníkov tieto reálne náklady nachádzať. Úradník môže zistiť aké boli výrobné náklady pred troma mesiacmi, troma rokmi, ale nemôže vedieť, aká je cena “založená na nákladoch” práve teraz, pretože nevie, čo chcú ľudia a aká je technologická úroveň firmy v tomto okamihu.
Vláda chce rozhodovať o veciach, ktoré má riešiť trh - či určitá podnikateľská aktivita je úspešná alebo nie, či je to dôsledok trhovej efektívnosti alebo “zneužívania trhovej sily”. V trhovej ekonomike o tom nemôže rozhodovať vládny úrad. A ak áno, potom zrušme trh a zaveďme centrálne plánovanie.
(Článok je publikovaný aj na stránke INESS a v časopise Trend č. 38/2006)
