Vďaka Blogspot, vitaj Freedom Blogs!

Vzrušujúca cesta oprašovania, objavovania a rozvíjania myšlienok súvisiacich so slobodou a súkromným vlastníctvom pokračuje na stránke vlastnictvo.freedom-blogs.com.

Vďaka Blogspot, vitaj Freedom Blogs!

The Boat That Rocked

Veľká Británia v roku 1966. Jediným rádiom, ktoré môže vysielať, je štátne BBC. No v čase vrcholiaceho rockn´rollu dve hodiny hudby zo záznamu týždenne sotva stačilo tým, ktorí nepočúvali džez. Tak logicky vznikla súkromná alternatíva v podobe Rádia Rock, ktoré vysielalo 24 hodín denne z lode v medzinárodných vodách Severného mora. Pestrá znôška DJ-ov holdujúcich alkoholu, sexu a drogám si rýchlo získala milióny poslucháčov a rovnako rýchlo si znepriatelila vládnych úradníkov (toho hlavného hrá Kenneth Branagh).

Úloha znela jasne. Nájsť spôsob, ako zlikvidovať pirátske rádio, ohrozujúce mravnosť mladých ľudí. No s každou zákernou snahou štátu si chlapíci vedeli poradiť, nepodriadili sa ani umelo schválenému zákonu. Až technický problém ich donútil vypnúť mikrofóny... OK, viac prezrádzať nebudem, pozrite si to. Napríklad koncom októbra, keď by mal film doraziť aj na Slovensko.

Hoci príbeh má určité spojitosti so skutočnosťou, neopisuje udalosti žiadneho konkrétneho rádia. Napriek väčšinovým kritickým hodnoteniam o zbytočnej dĺžke trvania (dve hodiny), či „vymyslenému“ príbehu má táto komédia s viacerými skvostnými momentmi svoju nespornú hodnotu. It rocks!

Jedna z mojich obľúbených pasáží:

Na porade úradníkov

Minister Dormandy: „Pirátska rádiová stanica. Sľúbil som premiérovi, že ju odstavím do 12 mesiacov.“

Podriadený Twatt: „Pane, neporušujú žiadny zákon v súčasnosti.“

Minister: „Ale iste budú. Viete, to je podstata vlády. Ak sa vám niečo nepáči, pripravíte nový zákon, ktorý to učiní nelegálnym.“

Kde deflácia = deviácia...

Pavel Ryska z Liberálního institutu vyvracia obľúbené mýty o deflácii tu a tu:

„Deflace není hrozba, proti které bychom měli bojovat. Ani empiricky, ani teoreticky proti ní neexistuje vážný argument, který by prokázal její kategorickou škodlivost ekonomice jako celku. Deflaci je rozhodně potřeba rozumět mnohem více, než jak je k tomu ochotna dnešní ekonomie hlavního proudu. Avšak hlavně je potřeba na deflaci nahlížet nezaujatě, čehož většina dnešních ekonomů není schopna. Mají nasazené inflacionistické brýle, které pro ně činí tištění bankovek a růst cen přirozeným stavem světa. Deflace je pak nechtěnou deviací, které ani není třeba rozumět. Hlavně je třeba proti ní bojovat!“

Súkromné vlastníctvo sa sťahuje

Priatelia a priaznivci slobodného slova a mysle! Blog Súkromné vlastníctvo po niekoľkoročnom hosťovaní na stránkach Blogger.com mení pôsobisko. Prechádza pod krídla rozrastajúcej sa komunity v rámci stránok Freedom Blogs. Ešte viac písania, ešte viac o slobode, ktorej nikdy nie je dosť. Pripravte si čítačky, adresa upresnená čoskoro...

Alternatívy dolára rozkvitajú

Plenty, BerkShare, Cheer alebo dolár? Jasno v tom, čím chcú platiť za tovary a služby, majú ľudia v niektorých amerických komunitách v severnej Karolíne, Massachusetts, či Arizone. Nie že by išlo o najnovšiu novinku, tieto lokálne výmenné platidlá tu už existujú zväčša pár rokov. No so znižujúcou sa kúpnou silou dolárových papierikov v peňaženkách popularita vlastných peňazí, ktoré žiadna centrálna banka nemôže znehodnotiť, vzrastá.

Platenie týmito peniazmi alebo zmenkami je možné najmä v menších miestnych obchodoch. Vlastník baru v Detroite vytlačil Cheer, aby podporil lokálnych podnikateľov. Tieto peniaze sú kryté jeho hotovostnými rezervami. A pridávajú sa ďalšie reštaurácie. Niektoré firmy v severnej Karolíne čiastočne vyplácajú zamestnancov v Plenties a túto menu akceptuje aj miestna supermarketová sieť.

Veria na starom kontinente naivne všetci centrálnym bankám, alebo o takýchto aktivitách len nie je počuť?

Vravíte koniec? To ma fakt ukľudňuje...

Vraj „už nemusíme diskutovať o tom, kedy sa recesia skončí, ale skôr o tom, ako bude vyzerať oživenie.” (Moody´s Economy)

Vraj „signály zo sveta naozaj poukazujú na to, že do roka a do dňa by malo byť vo svete po kríze.“ (Martin Bruncko)

Vraj „najnovší vývoj v USA dáva nádej na optimizmus, pretože štatistiky o nezamestnanosti prekvapili: nárast počtu nezamestnaných bol oveľa nižší, než sa očakávalo. “

„Vyzerá to tak, že recesia v USA po dvoch rokoch končí.“

Vraj „oživenie v Nemecku môže mať tvar písmena V.“

A preto má vraj „Slovensko to najhoršie za sebou.“

Vraj „slovenská ekonomika dosiahla dno už v prvom štvrťroku 2009." (Ján Tóth, Unicredit Bank)

„Recesia sa skončila skôr, ako sme si mysleli," Andreas Rees z UniCredit Bank.

Ufff, uffff, uffff... Stačilo každodennej dávky motania hláv. Ono záleží značne na tom, aké zdroje čítame, však?

„Ani trh, ani jeho roztlieskavači nevideli túto recesiu prichádzať, tak prečo by mal niekto veriť, že tieto studnice múdrosti sa odrazu stali jasnovidcami? Ak nevedeli ani len predvídať recesiu, ktorá už začala, ako len môžu predpovedať, kedy sa skončí?“ (Peter Schiff)

Žabomyšie vojny medzi ekonómami o spôsob výpočtu a interpretáciu ničnehovoriaceho HDP (keby vláda zamestnala všetkých cigánov kopaním nepotrebných jám, to by boli percentá!), štatistické čísla o inflácii (mimochodom, ak si spravím vlastný spotrebný kôš, tak jeho hodnota klesá), či nezamestnanosti, ktoré sa dajú krásne manipulovať...svedčia o bezmocnosti väčšiny z nich.

Vážení ekonómovia z Harvardu, Stanfordu, Cambridgu, EU a podobných ustanovizní, naozaj si myslíte, že ekonomika má to najhoršie už za sebou? (Hlasy o obnovení rastu radšej ponechajme bez povšimnutia...) Skutočne sa nazdávate, že miera úspor ľudí na Západe, ich nezaťaženosť úvermi, ich opätovná chuť míňať peniaze na nie tak potrebné veci, sa po dvoch rokoch dostala k normálu, ak tu bol predtým v podstate takmer 20-ročný rast? Naozaj si myslíte, že to, čo je možné vidieť teraz, je niečo iné, ako výsledok vládami rozflákaných peňazí ľudí a papierikov natlačených centrálnymi bankami na záchranu firiem, ktoré mali dávno skrachovať? Fakt veríte tomu, že týmito stimulmi sa môže hospodárstvo uzdraviť a že to nemá kontraproduktívny účinok? Keď sa ráno so strašnou opicou zobúdzate a bolí vás hlava, nalejete si ďalší pohárik, alebo idete na záchod dostať to „svinstvo“ zo seba? Nemusíte odpovedať vzorcami a modelmi...

Ekonómia establišmentu

„Úlohou pseudovedeckej ekonómie establišmentu, dokonca väčšou než robiť prognózy pre vládnucu triedu, je klamať a pliesť ovládanú vrstvu v tom, kam smeruje jej majetok a ako sa s ním nakladá.“

- Samuel Edward Konkin III: „New Libertarian Manifesto“

Vinník tragédie v Handlovej je známy!

Vy, ktorí kradnete zarobené peniaze ľuďom, aby ste bezvýznamným zlomkom z nich dotovali iných ľudí v súkromnom podniku, ktorý už dávno nemal fungovať.

Vy, ktorí sa tvárite ako najvyšší spasitelia zachraňujúci súkromnú (toto slovo radi zdôrazňujete) firmu po tragédii, ktorá sa vôbec nemusela stať!

Vy, ktorí sa pred televíznymi kamerami predbiehate v smútočných pózach!

Vy, ktorí sa tento krát, na rozdiel od ostatnej nehody v Novákoch, už nehráte na to, že túto udalosť chcete naozaj poctivo vyšetriť, no v najhoršom prípade po dvoch rokoch v tichosti vykopnete hlavu firmy a karavána pôjde ďalej!

Vy, ktorí stratovú ťažbu uhlia považujete za otázku „energetickej sebestačnosti“ a prejav vašej „sociálnosti“!

Vy, ktorí z nakradnutých peňazí uplatíte pozostalých obetí, aby držali huby!

Vy, ktorí sa bojíte o vaše posraté voličské hlasy od potenciálnych desiatok tisíc voličov na hornej Nitre!

Vy, vďaka ktorým 20 baníci už nebudú mať šancu premýšľať ako uživiť rodinu inak ako fáraním!

Vy, ktorí vyhlasujete celoštátny smútok, akoby iní ľudia denne nezomierali!

Vy, ktorí sa skrývate za kolektívne označenie, ktorého významu sa ani mafia nevyrovná!

Vy ste zodpovední za to, čo sa stalo v Handlovej aj Novákoch!

Je mi z vás na vracanie...

Vychádzajú „Základy agorizmu“

Prvý krát vychádza ďalšie dôležité dielo agorizmu a counter-economics, samozrejme od Samuela Edwarda Konkina III: „An Agorist Primer“.

Ako dostať libertariánsku teóriu do praxe? Ak ste dočítali Konkinov „New Libertarian Manifesto“, potom pri tejto knihe nemáte nad čím váhať. Elektronická verzia tu, ak chcete podporiť vydavateľa, tlačená kniha tu.

Že ste niečo zarobili, ešte neznamená, že je to vaše

„Government will always try to justify violating property rights by showing some heart-wrenching picture of starving, malnourished kids in a low-income neighborhood. As if stealing is okay, as long as the stolen item is put to a good cause. That logic is absurd. According to that rationale, it would be morally justifiable for me to put a gun to someone’s head and force them to give me their wallet as long as the money goes to a “good cause” like a homeless shelter or something. Of course, I’d have to wear a suit and tie and say that I’m with the internal revenue service.

When you file your taxes within the next month or so, ask yourself: what part of this process is voluntary? The next time you see a politician make some cliché speech about “freedom” and “liberty” or the next time you see a picture of the statue of liberty or some other prominent national landmark, ask yourself: how can you be free if you’re a slave? Think about all of the productive outlets that families and businesses could invest their money into if there were no taxes. The sooner the rest of us find out that taxation is slavery, the better. Johann Von Goethe said it best: “None are more hopelessly enslaved than those who falsely believe they are free”.“

Celý post Lancea Newmana na Fr33agents.com

Efekty štátnych stimulov v komikse

Výborné vysvetľovanie ekonomických súvislostí a komoditnej bubliny obzvlášť. Obsahovo aj formou. Ale čo s cenou zlata spraví oslabujúci dolár? 

Prosím? Otepľovanie?

Pre všetkých tých, ktorí „globálne otepľovanie“ považujú za hotovú vec, len tento graf:

Zdroj: drroyspencer.com

Via: Stefan Karlsson

                                                  
Mimochodom, všimli ste si, že strašiaci na všetkých kontinentoch už namiesto tohto výrazu používajú častejšie pojem „klimatické zmeny“? 

„A čo robíš ty?“ argument

Tradičná námietka spochybňovačov slobodnej spoločnosti: „A čo chudobní (sociálne odkázaní) ľudia? Nebude tu žiaden sociálny štát, ľudia budú umierať na ulici...!“ A vy odbehnete, začnete rešeršovať, citovať zdroje, zahrniete dotyčného štatistickými a historickými príkladmi. To nie je úplne zlý postup, ale uprostred vášnivej debaty existuje lepšie a údernejšie riešenie. 

Stefan Molyneux navrhuje toto:
Vy: „Oooo, takže ty sa naozaj zaujímaš o chudobných?“
On: „Áno, a preto nemôžeme mať slobodnú spoločnosť.“
Vy: „A čo robíš ty pre takýchto ľudí so svojím časom, energiou a zdrojmi?“

A môžu existovať tri odpovede (prípadne štvrtá):
1, „Darujem sto dolárov ročne organizácii im pomáhajúcej, posielam staré šatstvo...“ A vymenuje vám niekoľko ďalších činov, ako pomohol chudobným. 
Vy môžete povedať to isté. A ak ste dvaja v miestnosti, potom tu máme 100% ľudí pomáhajúcich chudobným. To je spôsob, ako bude v slobodnej spoločnosti o nich postarané. 

2, „Nerobím nič pre nich, buaaahahaaaa...“
Vy: „No ale vravel si, že ťa trápi osud chudobných, a nepomáhaš im?“

3, „Platím dane, z ktorých štát pomáha chudobným. Verím, že vláda sa o nich má postarať.“ 
Vy: „Aha, takže ak si šťastný, že 10 % z príjmu dáš chudobným v neslobodnej spoločnosti, rád im venuješ takúto čiastku aj v slobodnej.“ 

A môže sa vyskytnúť aj štvrtá: „Áno, veľmi rád pomôžem chudobným, ale budem to robiť, len ak všetci tak budú nútení robiť.“ 
Vy môžete reagovať: „Aj v súčasnom systéme existuje veľa ľudí, ktorí neplatia dane a nepomáhajú chudobným. Máme tu napríklad dôchodcov, deti, kriminálnikov.“
Alebo: „Touto logikou by v podstate neexistovali náboženské organizácie. Pretože kresťania vedia, že nie všetci sú kresťania. Rovnako tak moslimovia.“
Prípadne: „Pozri, existujú ľudia, ktorí hrdúsia mačky. Takže pokiaľ tu takíto budú, nebudem sa o mačky starať.“ Toto by ste samozrejme nepovedali, pretože máte nejakú osobnú integritu, ktorá umožňuje konať správne a morálne, bez ohľadu na to, čo tvrdí väčšina. 

Ako vždy, veľmi zábavno-náučné video.  

Agorizmus v akcii!

Príkladom sú bary a kaviarne v Holandsku, ktoré sa spojili vo svojom odpore voči zákazu fajčenia. Po tretinovom poklese tržieb, ktorý prišiel po schválení zákona im veľa možností ani neostávalo. Po držiakoch na sviečky, ktoré plnili samozrejme inú funkciu, jednoducho vrátili späť na stoly popolníky. Holandská vláda ani početnými pokutami nezabránila koordinovanej vzbure. 

Navyše, za pravdu pubom dali aj súdy, ktoré rozhodli, že vláda nemá žiadnu právomoc uvaliť úplný zákaz na menšie podniky bez personálu, ak väčším ponechala možnosť vyhradenia časti pre fajčiarov. 

A nápad pre slovenské krčmy, ktoré podobné dôsledky šikany štátu ešte len čakajú: Ak svoje skladové priestory označíte ako nefajčiarske a zvyšok bude fajčiarsky, možno uspejete. Aspoň v Holandsku sa tak stalo. Ale pri slovenských sudcoch bude nádej o niečo menšia.  

Ako dodáva Brad Taylor, občianska neposlušnosť funguje, ale zvyčajne len vtedy, ak je realizovaná vo väčšom množstve. „Pokojne sa vzoprieť vládnej tyranii možno koordinovanou činnosťou, nie zvolením „nášho človeka“ do úradu.“

Mike Gogulski v týždenníku Markíza

„USA sa mi svojou politickou a vládnou podstatou javia ako zločinecká organizácia. Nechcem s ňou byť nijako spojený. Nie som proti podpore spoločnosti, ale som proti daniam, ktoré odo mňa zlodejsky žiada štát od narodenia, a nechcem podporovať výsady iných ľudí. Zbaviť sa občianstva bol pre mňa spôsob, ako uviesť svoje právne a spoločenské postavenie do súladu s mojím presvedčením. Možno neskôr požiadam o slovenské občianstvo, ale bude to len z praktických dôvodov, aby som mohol cestovať. Nechcem mať nijaké spojenie so zločineckou organizáciou zvanou štát. A možno nebudem už do smrti občanom nijakej krajiny.”

Link

Pchaaa! Že verejný statok!?

I ta nejpovrchnější analýza by nemohla než ukázat, že použití domnělého
kritéria nevylučitelnosti by nás namísto rozumného řešení spíše přivedlo do hlubokých
problémů. I když se přinejmenším na první pohled zdá, že některé ze statků
a služeb poskytovaných státem by skutečně mohly být kandidáty na veřejné statky,
určitě není zjevné, kolik z oněch statků a služeb skutečně poskytovaných státem by
mohlo pod hlavičku veřejných statků spadat. Železnice, poštovní služby, telefonování,
ulice a podobné se zdají být statky, jejichž užívání může být omezeno na osoby,
které je skutečně financují, a jeví se tedy jako soukromé statky. A zdá se, že to samé
platí i pro mnoho aspektů mnoharozměrného statku bezpečnost: vše, na co by mohlo
být sjednáno pojištění, by se nutně zařadilo mezi soukromé statky. Toto ale není
dostačující. Stejně jako se mnoho státem poskytovaných statků jeví být soukromými
statky, mnoho soukromě poskytovaných statků zdánlivě spadá do kategorie veřejného
statku. 

Moji sousedé by zjevně měli užitek z mojí pěstěné růžové zahrady – mohli by
si užívat pohled na ni, aniž by mi kdy pomohli se zahradničením. To samé platí pro
různá vylepšení, která bych mohl provést na svém pozemku a která by zároveň zvýšila
hodnotu sousedních pozemků. Z produkce pouličního hudebníka mohou mít užitek
i lidé, kteří nehodí peníze do jeho klobouku. Z mého deodorantu profitují i spolucestující
v autobuse, kteří mi nepomohli jej koupit. A kdokoli, kdo mě kdy potká, bude mít
užitek z mých snah, podstoupených bez jeho finanční podpory, udělat ze sebe toho
nejúžasnějšího člověka. Musí tedy všechny tyto růžové zahrady, vylepšení nemovitostí,
pouliční hudba, deodoranty a zdokonalování osobnosti, jelikož se zjevně zdají
mít vlastnosti veřejných statků, být poskytovány státem nebo se státní podporou?

Jak ukazují tyto příklady soukromě poskytovaných veřejných statků, teze teoretiků
veřejných statků, že veřejné statky nemohou být produkovány soukromě, ale
vyžadují státní zásah, má závažné chyby. Zjevně je mohou poskytovat i trhy. Historické
důkazy nám kromě toho ukazují, že všechny takzvané veřejné statky, které
dnes poskytují státy, byly někdy v minulosti poskytovány soukromými podnikateli,
nebo tak jsou v té či oné zemi poskytovány i dnes. Například poštovní služby byly
dříve soukromé téměř všude; ulice byly financovány soukromě a dodnes v některých
případech jsou; dokonce ony milované majáky byly původně výsledkem soukromého
podnikání;109 existují privátní policejní sbory, detektivové a rozhodci; a pomoc nemocným,
chudým, starým, sirotkům a vdovám je tradičně věcí soukromých charitativních
organizací. Tedy tvrzení, že takové věci nemůže poskytnout čistě tržní systém,
je stokrát vyvráceno zkušeností.


„Hoppe je v dnešní době ojedinělým intelektuálním zjevem. Své texty na rozdíl od většiny současných autorů neadresuje uzavřené skupině expertů, kteří za zdmi výzkumných ústavů spekulují o tom, jak by se choval svět, kdyby odpovídal jejich modelům. Hoppe se pokouší oslovovat ty, kteří mají touhu po porozumění světu, který nás obklopuje. Jeho texty nepředpokládají čtenářovu hlubokou znalost aktuálních problémů ekonomie či politické filosofie, vyžadují pouze soustředění, trpělivost a zdravý rozum.“

A majú ho aj v Artfore.

50 vecí v ceste za slobodou

Máte už za sebou myšlienkový prerod z etatistu na libertariána (rôznych odtieňov) a neviete čo ďalej? Zbaviť sa ďalších pozostatkov štátnej indoktrinácie a osvojiť si filozofiu agorizmu vám môže pomôcť týchto 50 vecí. A začať možno hneď.

Môj výber obľúbených:  
 

Become a part-time entrepreneur, garage-market-dealer, urban farmer, welder, whatever. Just be productive under your own command. It doesn’t matter what it is; just be directly productive, and directly deal with suppliers and clients. You’ll find it awesomely liberating and it will be highly useful for the free underground market.

Switch off the TV. Read books!

Learn ethics and law (not the government law…).

Study logic, especially the fallacies.

When in conflict, ask someone to mediate. Solve conflicts yourself wherever you can. Use a mutually respected and trusted third party when necessary. Stay away from state “justice” whenever you can.

Get over it: Voting doesn’t help at all.

Offer small merchants silver or gold rather than fiat currency.
 
Sell your products in silver or gold.

Start a community currency in your town.

Get comfortable with the term “Economic Civil Disobedience.”

Spread the idea that the state is not magic – it is nothing more than a collection of your neighbors – no more ethical and noble than the lamer next door.

Learn how to find the false assumptions in arguments. Most public lies sound okay if you don’t find their unspoken assumptions. If they pass too quickly, find the written version and search for the lie it contains.

Don’t waste your energy on the political crisis de jour. Busy your mind with more substantial things. Daily political dramas are a time-sink, and the statists like it. Stop following their script.

Help people who suffer undeservedly. No state means you are responsible for charity. Sure, it will be much easier when the state isn’t stealing all your extra money (or chasing you in hope of theft), but do what you can now and get used to the process.

Alongside Night – povinná(?) kniha pre libertariánov

Americká vláda je na kolenách. Peniaze sú bezcenným artiklom, „klasický oficiálny“ trh kolabuje, podniky krachujú. Podnikatelia na „čiernom“ trhu používajú počítačové šifrovanie pri prevádzkovaní svojich trúfalých firiem, ktoré ani totalitná kontrola nezastaví. Súkromná žoldnierska armáda s úspechom čelí protiútokom FBI. 

Autor knihy „Alongside Night“ J. Neil Schulman v knihe ukazuje, ako by veci mohli vyzerať v budúcnosti a čo musíme robiť, ak (ne)chceme, aby tak (ne)bolo. V roku 1976 23-ročný libertarián zlúčil v knihe nové smery „countereconomics“ a ekonomickej filozofie agorizmu. Výsledkom je podľa viacerých najlepší libertariánsky román od čias Randovej diela „Atlas Shrugged“ (pre mňa asi najlepší, keďže Ayn som pre mohutný počet strán nebol schopný dočítať). Filmový scenár by už mal byť pripravený.  

Ešte pár citátov autora z doslovu:

„Väčšina ľudí, ktorí sú konfrontovaní s libertariánmi, nerozumejú všetkým našim fantastickým teóriam. Jediné, čo ich zaujíma je, či sme dôveryhodní. Nezaujíma ich počúvanie o tom, akí sme dokonalí a aké ohromné sú naše myšlienky. Toho majú už po krk od komunistov, socialistov, utopistov, technokratov a fašistov. A všetci z nich mali odpoveď, len to nikdy nefungovalo. Nezáleží na tom, že to, o čom my hovoríme, by fungovalo. Zatiaľ sme to nedokázali a preto sme v rovnakej situácii ako všetci títo ostatní. A nevravte mi, že naše myšlienky sú historicky zjavne evidentné. Ak by boli, tak dnes žijeme v libertariánskom svete.“ 

„Mohutné duby vyrastajú z malých semiačok. Literatúra slobody obsahuje semienka nášho oslobodenia. Boj za oslobodenie ľudskej rasy nebude vyhratý len s pomocou zbraní. Tie môžu zabíjať len ľudí, nie myšlienky. Vojnu možno tiež vyhrať s ideami. Zlá myšlienka nás zotročuje: ľudia nemôžu veriť jeden druhému. Správna myšlienka nás oslobodzuje: ak si nezačneme veriť navzájom, nikto iný nebude.“ 

„Libertariáni v príbehu nie sú libertariánmi, pretože chŕlia zo seba všetky teórie a vysvetľujú a navštevujú slávnostné recepcie a čítajú New Libertarian Strategy. Sú libertariánmi, lebo žijú svoje životy v súlade s libertariánskymi princípmi. Majú čo konkrétne ponúknuť: bezpečné územia, zóny voľného obchodu, komunikáciu a dopravu odolnú voči štátu, proste spôsoby pre zdolanie systému. Nie slová, ale činy. Nie sľuby, ale výsledky.“


- J. Neil Schulman

Štát vs. slobodné peniaze

Americká FBI nedávno zatkla Bernarda von Nothausa a jeho troch spoločníkov z dôvodu, že tlačili a predávali strieborné mince s názvom Liberty Dollar a vydávali ich za peniaze. Sú okrem iného obvinení zo sprisahania. 

Americká vláda tak príkladne ukazuje, ako (aj akýkoľvek iný) štát môže zamiesť so snahami jednotlivcov alebo skupín tlačiť čo chcú, predávať a používať to ako platidlo. Za takúto nenásilnú činnosť budú postavení pred súd a hrozí im aj niekoľkodesaťročné väzenie.  

Čo je na takomto konaní kriminálne? Akým právom zasahuje štát do vzájomne výhodnej dohody dvoch súkromných osôb a zakazuje takúto transakciu? Právom mafiána, ktorý má na „svojom“ území monopol.  

Ak by mal niekto sedieť v base a pykať za činy proti ľuďom, potom je to celá (nielen) americká vláda spolu s FED-om, ktorí každým dňom zmenšujú silu papierikov v peňaženkách ľudí, teda ich okrádajú, a zakazujú im používať iné platidlo, ktoré uznajú za vhodné.  

Už pred dvoma rokmi prišlo z americkej vlády prvé upozornenie o tom, že „náš dolár si nedáme“. Liberty Dollar štát skonfiškoval (= ukradol) zlato, striebro a hotovosť vo výške viac ako štyroch miliónov dolárov. Zjavne to nezafungovalo. A Liberty Dollar nepoloží ani prípadné odsúdenie jej zakladateľov. Túžba ľudí po skutočných peniazoch je silnejšia ako štátna propaganda a snaha o násilný monopol. 

Bernard, Kevin, Sarah, Rachelle, keep fighting!

Prečo dno cien bytov ešte nie je vidieť a kde leží?

Častá otázka týchto dní: „Klesli už ceny bytov dostatočne, aby sa ich oplatilo kúpiť?“. Pýtajú sa potenciálni špekulanti aj ľudia túžiaci po vlastnom bývaní. Pre obe skupiny záujemcov existuje rovnaká odpoveď: „Nie“. Vraj tí, ktorí chcú kúpiť na bývanie nemajú nad čím váhať a nedívať sa na (ne)výhodnosť očami investora. No, ak im nezáleží na niekoľko pár drobných desaťtisíc eur, o ktoré ceny klesnú v najbližších rokoch, potom nech sa páči. 
Takže kedy bude opäť bezpečné kupovať? Poznáte tú odpoveď, že vtedy, ak je väčšina ľudí z realít znechutená a o nehnuteľnostiach sa už nebavia nielen upratovačky medzi sebou, ale ani vysokí manažéri? Ak poznáte, nemusíte ďalej čítať. 

Skutočná kapitulácia a zúfalstvo. No a samozrejme, pozitívne cash-flow pri prenajímaní bytu. No od tohto stavu sme stále poriadne ďaleko. Čisto jednoduché uvažovanie: Ak niečo rastie viac ako desať rokov, pričom posledných šesť rokov nereálne dvojciferne, môže sa to po roku poklesu vrátiť do prirodzeného stavu? No môže, to by sa ale musel odohrať nový „Veľký tresk“. A nič také nenastalo. Ak vám nasledovný graf nič nehovorí, zoznámte sa.  

 

Na Slovensku, teda trhu, kde pád realít prišiel medzi poslednými v porovnaní so svetom, sa nachádzame v štádiu zapierania s ojedinelými názkami strachu, teda niekde za vrcholom sínusoidy.  

Tí, ktorí majú radi čísla a empíriu, si tiež prídu na svoje. Ale najskôr si ujasnime základné východiskové faktory. Slovensko je súčasťou globálneho ekonomického systému, ktorého esenciálna súčasť, teda banky, je teraz paralyzovaná a ešte niekoľko rokov bude. Táto krajina nie je žiadnym špecifikom (ako sa snažia niektorí „odborníci“ nahovoriť), ktorému by sa mal vývoj prebiehajúci na západe vyhnúť (ak je niečo špecifické, potom malosť otvoreného trhu a tým závislosť od okolitého sveta). Len príde s oneskorením. Presne tak ako problémy realitného trhu v Európe začali (a doteraz v histórii vždy začínali) so zhruba dvojročným oneskorením za USA. Navyše, je tu kríza, ktorá tento pád (všetkých aktív, nielen realitných) urýchľuje a z ktorej sa svet zrejme nevyhrabe väčšiu časť nasledovnej dekády (to neznamená, že ekonomika bude stále v mínusových číslach, no nebude ani rásť). A ďalšie navyše, Slovensko nie je Poľsko s veľkým domácim trhom, a pokiaľ Nemci, Česi, Rakúšania a ostatný západ nezačne kupovať výrobky odtiaľto, počet ničnerobiacich nebude klesať. A teda kupovať byty nebude mať veľmi kto. A už vôbec nie Íri, Briti alebo Španieli, ktorí sa zo svojich sr...ek doma tiež tak skoro nevyhrabú. A je otázne, či potom dostanú chuť si to celé zopakovať. Ďalší faktor s mínusovým znamienkom je demografia. Tzv. „husákove deti“, teda generácia ľudí narodená v 70. a 80. rokoch má väčšinou už kúpu nehnuteľnosti za sebou. Áno, existuje z nich nejaká skupina potenciálnych kupujúcich, ktorá v nedávnych pretekoch neuspela alebo si zachovala ešte zdravý úsudok a s kúpou počkala, ale už to nie je taká sila ako pred pár rokmi. A ak títo ľudia vydržali doteraz, nemajú dôvod nepočkať na skutočný pokles cien. Celkovo, s pribúdajúcimi rokmi bude prirodzený demografický potenciál kupujúcich čoraz slabší. Zužujúca sa obrátená demografická pyramídka sa začne prejavovať aj na realitnom trhu. 
Ak sa aj banky niekedy v dohľadnej dobe (dvoch, troch rokov a vlastne na Slovensku ešte dlhšie?) zbavia nastražených mín vo svojich súvahách a budú opäť povoľnejšie pri úverovaní, neznamená to už automaticky ďalší rozbeh hromadného kupovania nehnuteľností z dôvodu vyššie spomenutých faktorov. 

Základná matematika
Takže poďme sa baviť o konkrétnych číslach, nehnuteľnostiach a lokalitách. Realitnú bublinu, čiže odtrhnutosť cien realít od ich skutočnej hodnoty, signalizuje viacero indikátorov. Štandardne a najrozšírenejšie sa používa pomer ceny k príjmu domácnosti a príjmu z prenájmu. Existujú samozrejme aj iné, napríklad porovnanie s HDP, mierou inflácie, podielom splátky hypotéky z disponibilného príjmu a podobne. Bankári veľmi často a s obľubou používajú „ich index dostupnosti“, z ktorého im vždy výjde, že vďaka klesajúcim úrokom sú byty dnes zhruba rovnako dostupné ako v roku 2002. Ale fakt, že vtedy ste si za rovnakú splátku mohli dovoliť trebárs trojizbák so 70 m2 a dnes horko-ťažko dvojizbák s 50 m2, kto vie prečo opomínajú. Pokračujúcim vývojom z nedávnej minulosti by o chvíľu určite boli dostupnejšie aj byty pozostávajúce zo záchodovej misy ohradenej šiestimi stenami. 

Štandardný index dostupnosti všade na západe znamená porovnanie ceny a ročného disponibilného (zdaneného) príjmu domácnosti s dvomi ekonomicky aktívnymi členmi. Zväčša sa berie do úvahy pri oboch medián, my medián nepoznáme, preto budeme počítať s priemerom. Hrubá mzda dosahuje v Bratislave zhruba 32-tisíc Sk mesačne. Po odpočítaní odvodov a pripočítaní nejakých iných príjmov by sme sa mohli dostať niekde na číslo 27-tisíc Sk, čiže 896 €. S týmto budeme ďalej narábať.  
V krajinách ako USA, Veľká Británia sa index dostupnosti historicky do 90. rokov pohyboval okolo úrovne 3, samozrejme niekoľkokrát vyletel aj nad štyri, ale vždy potom nastala korekcia hlboko pod tri. Hodnota smerujúca k 1 signalizuje podhodnotenú úroveň cien, viac ako tri bublinu (to znamená aj štyri). 
Ak uvažujeme s priemerným 3-izbovým bytom v Petržalke (panel, zhruba 70 m2 plochy, balkón, čiastočná rekonštrukcia, nie prízemie ani strecha), ktorého súčasná (polovica júna 2009) cena (priemerná ponuková – 10 %) je 81 494 €, potom index dostupnosti (Id) = 3,79. Ak Id = 3, potom „rovnovážna“ cena by mohla byť 64 500 €. Ale keďže pri poklese trhu je dno pod touto úrovňou, uvažujme s Id = 2, dno takéhoto bytu môže ležať niekde okolo 43 000 €. A to kalkulujeme so zachovaním úrovne príjmu. 
Nepísané pravidlo tiež vraví o tom, že cena m2 = mesačný príjem, čo pri výmere 70 m2 znamená cenu 62 700 €. To aj zodpovedá vyššie odvodenej „rovnovážnej“ cene. A to by mohla byť aj nejaka dlhodobo oscilačná úroveň cien bytov v Bratislave. Staré panelákové byty na okrajoch mesta pod touto hranicou, bližšie k centru, nepodarené novostavby a tehla zhruba takto, lepšie novostavby a centrum niečo nad. 
Ak rozdiel v cene medzi staršími a novými bytmi býva niekde okolo 25 %, potom ak panelák (?) bude stáť tých 43 000, novostavba by mohla okolo 54 000 €.  
Teraz uvažujme s 2-izbovou novostavbou v Troch vežiach v cene 110 237 € (opäť ponuková cena – 10 %).Tu je Id už viac prepálený, dosahuje 5,1. Rovnovážna cena je niekde na úrovni 64 500, čo by znamenalo pokles o 41 %. Ak Id = 2, potom bude cena 43 000 €. Ak počítame cez m2, potom rovnovážna cena je 49 000 €.  

Porovnanie ceny a príjmov z prenájmu je vlastne investičným kritériom, ktoré špekulantom signalizuje, či treba nakupovať alebo predávať. Tu existuje tiež viacero ukazovateľov, najpoužívanejší je tzv. P/E ratio, teda pomer ceny a príjmov z prenájmu. Obrátením týchto veličín dostaneme hrubý výnos (yield) z nehnuteľnosti za rok. Podľa toho, čo som sa dočítal, sa za rovnovážnu cenu považuje P/E 15. Čím viac sa hodnoty od toho odchyľujú, tým je cena nadhodnotená (nad 15), podhodnotená (pod 15). Pritom hodnota 10 môže signalizovať dno alebo výrazný impulz na nákup (ako v prípade akciového trhu). Pri yieldoch je dlhodobo rovnovážna úroveň medzi 7 – 8 %, nižšie znamená nadhodnotenú cenu, vyššie podhodnotenú. 
Ak sa vrátime k nášmu petržalskému paneláku, ktorý v súčasnosti majiteľ môže prenajať za 500 €/mesiac, potom P/E = 13,58. Hrubý výnos z prenájmu dosahuje 7,36 %. Čiže oba ukazovatele indikujú už zdravú úroveň ceny. Ak by P/E malo klesnúť na zhruba 10, potom by cena bola okolo 60 000 €. Ale nájomné klesá a ešte bude, čiže dno môže byť aj na 48 000 €. 
Ak kalkulujeme s 9 % yieldom, teda jasným signálom na kúpu (za normálnych podmienok, samozrejme), potom dno môže prísť okolo 67 000 €. Ale keďže tu je nenormálny stav a ešte k tomu pokles nájomného (nech 400 €), počítajme s 10 % yieldom, vtedy dno môže prísť na úrovni 48 000 € (pesimistický variant?). 
A čo 2-izbák v Troch vežiach? Dajme tomu, že ho prenajmeme za 540 €. V takom prípade PE = 17. Ak PE je 15, potom cena je 97 000 €. Môže však klesnúť aj na 64 800 €. Ak sa na túto investíciu pozrieme cez yield, hodnota 5,88 % signalizuje stále prepálenú cenu. Ak by sa mala dostať do rovnovážneho teritória 7 – 8 %, znamenalo by to cenu medzi 92 600 – 81 000 €. Ak dno bude na 9 %, potom 72 000 €. Ak 10 %, potom 64 800. 
A to narábame stále s hrubým výnosom, od ktorého treba odpočítať ešte daň z prenájmu, nejaký ten mesiac v roku neobsadený, ostatné náklady na údržbu. Čisté výnosy sú spravidla o 1,5 až 2 % nižšie. Ak je teraz úrok na hypotéke v banke 6 % a investor by získal za rok čistý výnos 8 %, veľmi ho to do kúpy lákať nebude. Ale vlastne sa stačí pozrieť na hustejší trh s komerčnými realitami. Menej chcené trhy v Európe atakujú výnosy na úrovni 13 alebo 14 % a stále nie je veľa záujemcov. Takže? 

Návrat k realite 
Ak teda uvažujeme s cenou nášho petržalského bytu na dne okolo úrovne 50-tisíc € (1,5 mil. Sk), znamená to, že ceny sa v tomto prípade vrátia niekde do roku 2002, kedy priemerná cena za m2 v Bratislave dosahovala 24 000 Sk.  
To by zároveň súviselo s historickým vývojom expanzie úverov. Evidentný rast cien aj úverov a zároveň zväčšovanie nožníc medzi cenami na jednej strane a príjmami resp. nájomným na druhej strane totiž začal práve v roku 2002. Základná sadzba NBS klesla z vyše 9 na zhruba 6,5 % z 2002 do 2005. V roku 2001 banky a stavebné sporiteľne poskytli zhruba 40 mld. korún na bývanie, z toho klasické hypotéky tvorili zanedbateľný podiel. Ten sa len o niečo zvýšil v roku 2002. Odvtedy však nastala prudká akcelerácia, ktorú od roku 2005 (už 80 mld. Sk objem úverov) podporovali aj iné úvery na bývanie (tzv. americké hypotéky). Hypotekárny dlh na obyvateľa vyskočil z 1 300 Sk v roku 2001 na 4 600 Sk v r. 2003 a 13 800 Sk v r. 2005 a 22 300 Sk v polovici r. 2007. 
Ako vraví jedna fráza, čas ukáže. Možno o pár rokov budem musieť priznať omyl. Alebo parafrázovať jeden výrok: „Ak som sa v niečom mýlil, tak v tom, že som nebol väčší pesimista.“